luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Slováci v Senondreji si založili samosprávu

SenOnSlo-01

V úzkej spolupráci s rodnou obcou – Senváclavom

Malebné mestečko Senondrej (Szentendre) pri Dunaji je známe predovšetkým ako kultúrne a cirkevné centrum Srbov, žijúcich v Maďarsku. Prišli do tohto kraja v rokoch 1420-1690 vo viacerých vlnách spolu s menšími skupinami iných národností z Balkánu (Bosniaci, Bulhari, Dalmatínci, Gréci, Macedónci...), utekali na sever pred hrozbou tureckej armády. Vybudovali tu s ďalšími etnickými skupinami prosperujúce obchodné mesto. Je však menej známe, že Srbi sa vo väčších skupinách aj vrátili do svojho pôvodného domova a v Senondreji sa usadili vo väčšom počte aj Maďari, NemciSlováci. Podľa niektorých štatistických údajov zo začiatku 20. storočia Srbi už tvorili menšinu, dokonca v týchto rokoch po Maďaroch tvorili už najväčšiu skupinu práve SlováciNemci. Podľa niektorých historických prameňov v rímskokatolíckej škole sa v 19. storočí vyučovalo popri maďarčine a nemčine aj v slovenčine. Do druhej svetovej vojny rímskokatolícky kňaz mesta kázal vo viacerých jazykoch, vrátane slovenčiny. Aj v súčasnosti tu žijú komunity rôznych národností, Slováci prvýkrát založili svoju samosprávu v roku 2014.

– Ešte aj v päťdesiatych rokoch minulého storočia bolo bežne počuť slovenské slovo na uliciach Zbehov (Izbég – časť mesta, kedysi samostatná dedina), a to neboli iba Slováci z okolitých pilíšskych dedín, predovšetkým zo Senváclavu, ale aj samotní obyvatelia Zbehov, resp. Senondreja – dozvedeli sme sa od predsedu slovenského zboru Gábora Vanyáka, ktorý nás privítal vo svojom dome v Zbehoch so svojou manželkou, Alžbetou Vanyákovou, rodenou Dombaiovou. Pani Alžbeta sa tiež narodila v Senváclave a je poslankyňou slovenskej samosprávy v Senondreji. Obidvaja mali pred sebou učebnú látku, práve sa pripravovali na prednášku, po ktorej budú musieť ako poslanci slovenského zboru zložiť aj skúšku. Tretím členom slovenskej samosprávy, zároveň jej podpredsedom, je ďalší rodený Senváclavčan, Vojtech Gellén.

SenOnSlo-02

– Senváclav bol pred niekoľkými desaťročiami natoľko uzavretou dedinou, že odtiaľ už ani cesta neviedla nikam. Neboli pozemky, nebola vybudovaná vodovodná sieť. Zanikol kameňolom a ťažba dreva bola tiež už v kríze, neboli teda ani pracovné príležitosti. Takže mladí odchádzali z obce masovo, mnohí sme sa usadili práve tu, v Senondreji, väčšinou v mestskej časti Zbehy, cez ktorú vedie cesta do Senváclavu. Spolu tu bolo nás, pôvodne Senváclavčanov, asi 100 rodín, väčšina sa prisťahovala v šesťdesiatych rokoch a niektorí, ako aj my, v sedemdesiatych rokoch 20. storočia – začal nám vykresľovať situáciu Slovákov pán Vanyák, ktorý je sústružník a pre ľahšie živobytie, pre väčší počet zákazníkov, sa tiež rozhodol so svojou rodinou usadiť sa v Zbehoch. Tu boli lacnejšie pozemky, než v centre mesta, na hlavnej ulici Zbehov vidieť, čím skôr sa tu usadila rodina zo Senváclavu, tým bližšie má dom smerom na centrum Senondreja. Postupne boli rad-radom vyparcelované ďalšie pozemky smerom von z mesta, alebo niektorí si našli nový domov na blízkych sídliskách. My, Senváclavčania, tu žijeme v podstate v jednej kolónii – dodal G. Vanyák, ktorý je mimochodom pravidelným poslucháčom slovenského vysielania Maďarského rozhlasu.

Zaujímavosťou je, že určitý čas, až do začiatkov deväťdesiatych rokov v miestnej základnej škole v Zbehoch vo vyšších ročníkoch sa vyučovala aj slovenčina. V Senváclave totiž v tom čase boli iba nižšie ročníky, deti odtiaľ do vyšších ročníkov chodili do školy v Zbehoch a preto si žiaci mohli vybrať okrem nemčiny aj slovenčinu.

SenOnSlo-03

– Raz sme sa rozprávali s bývalými starostami Senváclavu, s Jozefom Dombaim a s Rudolfom Franyom, oni sa ma spýtali, prečo si nezaložíme slovenskú samosprávu – pokračoval pán Vanyák. Keďže aj ich rodinné a priateľské styky s rodnou obcou sú dodnes živé, títo senondrejskí Slováci sa nakoniec rozhodli, že s pomocou svojich rodákov sa pustia do toho a koncom roka 2014 po voľbách úspešne založili trojčlennú slovenskú samosprávu.

– Rok 2015 bol pre nás tzv. skúšobným rokom, museli sme sa postupne všetko naučiť, pričom organizačné skúsenosti už mám, aktivizujem sa v rôznych občianskych združeniach mesta. Pritom od mesta sme dostali vo všetkom maximálnu pomoc. V prvom roku sme sa zúčastnili na tzv. Isterských dňoch, kde sme predstavili našu typickú slovenskú gastronómiu a Mlynčania s Jánom Machajom vytvorili pri našom stánku výbornú atmosféru. V roku 2016 sa potom postupne rozbehla práca, máme podpísanú dvojstrannú dohodu o spolupráci so slovenskými zbormi našej rodnej dediny, ako aj Kóšpallagu, ich sme tiež požiadali o pomoc a veľa sme sa od nich naučili. Keď sme si založili našu slovenskú samosprávu v Senondreji, zároveň sme štyria odtiaľto vstúpili do senváclavského Speváckeho zboru Nezábudka, každý týždeň chodíme „domov“ na skúšky, v letnom a v jesennom období sme mali takmer každý víkend nejaké vystúpenie. Medzi našimi dlhodobými plánmi figuruje aj založenie vlastného spevokolu, alebo v prípade záujmu aj zavedenie kurzu slovenčiny pre dospelých. To je isté, že sa chceme schádzať pravidelne, povedzme, štvrťročne, so všetkými Slovákmi, ktorých poznáme v Senondreji, je ich asi 120-140, trošku sa pozhovárať a zaspievať si, vymieňať si navzájom knihy a potom uvidíme, podľa návrhov, čo sa nám podarí ešte vytvoriť... – dodala pani Alžbeta, ktorá sa do svojich šestnástich rokov nevedela ani dobre vyjadriť po maďarsky, pretože nielen so svojimi rodičmi a so starými rodičmi, ale aj so svojimi rovesníkmi hovorila len v senváclavskej slovenčine. (O slovenskom nárečí v Senváclave treba vedieť, že na rozdiel od ostatných pilíšskych slovenských obcí má aj dvojhlásky, je bližšie k spisovnej slovenčine. Senváclavčania sú si aj vedomí toho, že v Pilíši „oni hovoria najkrajšie po slovensky“, ako to vysvitlo počas výskumov Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku v roku 2009 – pozn. autora).

SenOnSlo-04

Pán Vanyák chce navštíviť aj vedenie Základnej školy v Zbehoch, aby spoločne prerokovali možnosti prípadného opätovného zavedenia výučby slovenčiny v tejto inštitúcii. Samozrejme, dosiahnutie tohto cieľu závisí hlavne od vôle rodičov a detí, medzi ktorými chcú spraviť prieskum. V každom prípade by však chceli do národnostnej práce zapojiť aj mladšiu generáciu, zatiaľ sa zdá, že na čele slovenskej samosprávy budú mať komu odovzdať štafetu.

V roku 2016 po opätovnej účasti na Isterských dňoch sa táto oduševnená hŕstka Slovákov rozhodla, že si už zorganizuje aj vlastné podujatie, takže začiatkom septembra s veľkým úspechom usporiadali Slovenský deň v Senondreji, kde okrem senváclavskej Nezábudky, mlynskej Pilíšskej rodinyVýborníkov zo Štúrova vystúpili aj ďalší účinkujúci s maďarskými piesňami, recitáciami a gréckymi tancami. Moderátorkou podujatia, z ktorého si senondrejskí Slováci chcú vytvoriť tradíciu, bola bývalá žiačka a pedagogička budapeštianskej slovenskej školy, tiež rodáčka zo Senváclavu Janka Kosznovszká.

SenOnSlo-05

Vanyákovci sa nedávno zúčastnili na zájazde na Slovensku, zhodou okolností v Leviciach stretli kňaza Zoltána Cirilla P. Kovalcsika, ktorý vyučuje na františkánskom gymnáziu v Senondreji. Teraz chcú oficiálne vybaviť, aby v Senváclave mohol kázať po slovensky, aby Senváclavčania a ich rodáci v Senondreji mali v senváclavskom kostole pravidelné slovenské omše.

Iniciatíva senondrejských Slovákov – ktorí až na 2-3 výnimky pochádzajú zo Senváclavu a dodnes majú živé kontakty so svojou rodnou dedinou – je chvályhodná a nasledovaniahodná. Kiežby v ďalších mestách, pri ktorých sa nachádzajú slovenské obce, založili slovenské komunity svoje národnostné samosprávy. Veď kým v Senondreji žije podľa posledného sčítania ľudu oficiálne 74 Slovákov, na druhom konci Pilíša, vo Verešvári (Pilisvörösvár) nás bolo 123, v Orošháze – v Békešskej župe 119, v Tate – v Komárňansko-ostrihomskej župe 73, ale napríklad aj Gedeľov (Gödöllő) v Peštianskej župe mal 66, alebo Balašské Ďarmoty v Novohradskej župe 64 Slovákov atď. Slováci v týchto mestách by v spolupráci so svojimi rodnými dedinami tiež mohli určite dosiahnuť podobne pekné výsledky, ako senondrejskí – senváclavskí Slováci.

Cs. Lampert

Foto: csl, fuhl, facebook, internet