luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Pilíšske Mlynky oslavovali

Mlynky268-01

V nedeľu 21. júna sa v pilíšskych Mlynkoch oslavovalo 268. výročie „narodenín“ tejto pradávnej slovenskej dediny. Slovom „pradávnej“ chcem pripomenúť, že tu vlastne išlo o znovu oživenie Turkami zničenej dediny, ktorá tu bola už pred Tatármi (1201), v dobe niekdajšieho benediktínskeho kláštora, ktorý tu už v roku 1184 opustený chátral!

Podujatie zorganizovala miestna Slovenská samospráva na čele s predsedníčkou Martou Demjénovou. Program mal aj záhadné prvky a preto bol aj protirečivý. Na úvod do preplneného kostola vtiahli strážcovia Svätej koruny s jej replikou a umiestnili sa pred oltárom. Bezpochyby, bolo to impozantné. Potom sa začala svätá omša – po maďarsky! Možno z úcty k tej korune? Po omši sa ešte prihovorila k obecenstvu predsedníčka Demjénová a odovzdala slovo Lászlóovi G. Kovácsovi, ktorý mal prednášku: Svätá koruna a národnosti. Tu sme už počuli aj naše slová, lenže nie o výročí dediny. Po prednáške si naši mohli prezerať repliku Svätej koruny.

Mlynky268-02

Vonku vedľa kostola v Pamätnom parku sa začala ďalšia časť programu: vzdávanie pocty predkom, kladenie vencov. Tu už aj predsedníčka mohla voľnejšie hovoriť o našej dedine, o podstate týchto osláv. Odznela aj báseň a v nej leitmotív podujatia, a vôbec, bytia Pilíšanov: „Poraď mi, čo robiť? V hlave mi smútočný pochod hrajú. / Ako mám ďalej žiť, keď slová umierajú?!“

Samosprávy a kultúrne organizácie kládli vence k pomníku, ktorý o 268. výročí nášho návratu do niekdajšej dediny Pleš nič nehovorí. Spomína len obete z rokov 1848, 1918, 1945 a 1956! Chýba však dátum 1747! Čo sme to potom oslavovali?!

Ešte šťastie, že nakoniec sme vzdávali úctu aj našej niekdajšej slovenskej škole a jej dvom učiteľom: Martinovi Kavanovi a jeho synovi Baltazárovi. Pochádzali z Pomázu zo slovensko-nemeckej rodiny. Obidva jazyky dobre ovládali. K nám sa prisťahovali v r. 1839. Svojich žiakov vyučovali v ich materinskej reči – po slovensky. Vykonávali zároveň aj úlohu rechtora. Otec Martin v r. 1874 zomrel. Keďže medzičasom aj syn Baltazár vyštudoval na ostrihomskej učiteľskej škole, dedina si ho zvolila za svojho učiteľa.

Mlynky268-03

On tiež vyučoval po slovensky. Život mu však skomplikovalo, že úlohou učiteľa sa stalo vychovať z našich detí dobrých Maďarov, a on sám neovládal maďarčinu. Nemal sa ju ani od koho naučiť, veď u nás okrem predsedov školskej rady – farára Jánosa Budaváryho a horára Gézu Prokopa – nikto nehovoril po maďarsky. Nakoniec v r. 1888 vo veci nášho učiteľa zasadol školský výbor a rozhodli sa požiadať vrchnosť, aby ich – vraj „neschopného“ – učiteľa od začiatku nasledujúceho roku poslali do dôchodku. Tým naša prvá, a žiaľ, až podnes i posledná slovenská škola bola zrušená.

Učitelia Kavanovci takmer pol storočia svedomite vyučovali naše deti v ich materčine. Zohrali významnú úlohu v záchrane slovenčiny a pestovaní bohatej ľudovej kultúry našej dediny. Predstavitelia miestnej samosprávy a miestnej Slovenskej samosprávy si ich právom uctili položením vencov. Zaslúžili by si, aby mlynská základná škola bola po nich pomenovaná.

Mlynky268-04

U nás sa vraví, že na konci pukne bič. Slovenská samospráva nás všetkých, aj našich hostí zo Štúrova pozvala do vnútra budovy ku prestretým stolom. Ozvali sa harmoniky, ba aj štúrovský ozembuch! V plnej sile sa ukázali naše viachlasné podpilíšske piesne! Vysvitlo, že pesničkami sa ešte vieme vyjadriť aj po stáročiach pod Pilíšom, áno, takto to musí byť! Chyby sú na to, aby sme ich opravili. A nádej, že to aj urobíme, je v sile našej bohatej ľudovej kultúry.

Gregor Papuček

Foto: Imrich Fuhl

Ďalšie fotografie nájdete TU.