luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Dvestoročný Pitvaroš

PitvDvSt-01

Na jar tohto roku uplynulo dvesto rokov odvtedy, ako 175 nadlackých rodín po dohode s kráľovskou komorou, s erárom začalo obrábať pôdu a postupne sa usadilo na pitvarošskej pustatine.

Neskôr osamostatnený Pitvaroš v roku 1900 mal až do 3000 obyvateľov a stal sa jedným z významných centier uvedomelých Slovákov na Dolnej zemi. Vzácne výročie založenia dediny si miestna Slovenská národnostná samospráva pripomenula v posledný júnový víkend sériou podujatí. V prvý deň osláv zorganizovali vlastivednú prechádzku, po návšteve pamätihodností v mene organizátorov účastníkov privítal podpredseda miestneho slovenského zboru Július Tószegi, ktorý prítomným porozprával dejiny obce. Z jeho prejavu sa mohli dozvedieť aj to, že počas výmeny obyvateľstva vyše 2000 obyvateľov sa rozhodlo pre presídlenie, na ich miesto sa do obce prisťahovalo viac ako 1500 osôb maďarskej národnosti z Československa. Napriek ubúdaniu počtu Slovákov v obci dodnes si zachovávame slovenský jazyk a pamiatku slovenských zakladateľov obce... – zdôraznil J. Tószegi. Následne k pamätnej tabuli k 200. výročiu založenia obce, ktorú dali postaviť Slovenská národnostná samospráva spolu s Obecnou samosprávou položili vence úcty a vďaky starosta obce Tibor Radó v spoločnosti poslankyne slovenského zboru Renáty Tószegiovej, ako aj predstavitelia Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši na čele s predsedníčkou Zuzanou Laukovou v spoločnosti predsedníčky Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbety Hollerovej Račkovej.

PitvDvSt-02

Slávnostné odhalenie pamätnej tabule spestrili básne a ľudové piesne v podaní žiakov miestnej Základnej a umeleckej školy Sándora Petőfiho. Predsedníčka nášho najvyššieho voleného zboru pred otvorením dočasnej miestno-historickej výstavy, venovanej prehľadu dejín Pitvaroša prízvukovala: „To, že naši predkovia sa vybrali z hornatých krajov (...) na neúrodnú, vyľudnenú Dolnú zem a začali úplne nový život, svedčí o ich nesmiernej odvahe a vitalite. Ja som vždy dojatá z toho, pretože si myslím, že to bol historický počin, ktorý zmenil celú tvár dnešnej Dolnej zeme. Zakladatelia nových usadlostí boli nesmierne usilovní a húževnatí ľudia, ktorí sa dokázali prispôsobiť novým podmienkam, a keď si myslíme, že (...) máme problémy, ktoré sa ťažko prekonávajú, si vždy musíme pripomenúť, že boli obdobia, keď bol život podstatne ťažší a naši predkovia to predsa zvládli... Pitvaroš bol hádam najviac postihnutý presídlením obyvateľstva, odišlo 70 percent Slovákov – v podobnej situácii bol ešte Veľký Bánhedeš –, Slováci tu predsa dokázali pretrvať. Do budúcnosti nám dáva nádej, že v miestnej základnej škole sa aj naďalej vyučuje slovenčina a ľudia bez ohľadu na svoj pôvod považujú za dôležité zachovanie slovenského jazyka. Je to obrovská vec a patrí vďaka každému, kto na tom nejakým spôsobom pracuje… Výstava obsahuje aj prehľad dejín obce prostredníctvom textov v slovenčine a v maďarčine, krojované bábiky Alžbety Tószegiovej, rod. Hudákovej, staré Tranosciá a spevníky, ale predovšetkým fotografie z rôznych etáp obce. Fotografická časť je venovaná pamiatke pedagóga, novinára a fotografa Františka Zelmana, ktorého práve v deň podujatia odprevadili na poslednú cestu na cintorín v neďalekom Medzove. V priestoroch miestneho Spoločenského domu Ferenca Erdeiho ako prví divákov prekvapili žiaci školy s prehľadom histórie obce až po súčasnosť v rámci šikovnej tieňohry, po ktorej nasledovali prezentácie dvoch nových publikácií. V rámci edície Dolnozemského Slováka vo vydavateľstve Ivana Krasku uzrela svetlo sveta zbierka miestnych ľudových piesní Jána Šutinského, o ktorej sestra autora, vedúca Slovenského speváckeho zboru Ozvena v Budapešti Zuzana Hollósyová, rod. Šutinská uviedla, že táto kniha je o to vzácnejšia, že tieto piesne pôvodne pozbierala ich mama spolu s jej priateľkami v Pitvarošina Slovensku. Prehľadu tvorby autora nového diela sa ujal podpredseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Pavel Hlásznik. Práve naše dolnozemské slovenské ľudové piesne nás sprevádzajú už stáročia od kolísky až po hrob. V nich sú zakódované naše dejiny, naša pravda, naša súčasnosť... – zdôraznil P. Hlásznik. Autor Ján Šutinský sa podelil s obecenstvom aj o také zaujímavosti, ako naučil svoju mamu narábať s magnetofónom, s ktorým potom ona robila výskum v kruhu svojich známych, ako aj o to, ako začal spracovávať tieto piesne pre zbory, pretože v Maďarsku nebolo dostatok slovenského materiálu pre spevokoly a umelecké zbory.

PitvDvSt-03

Ďalšou publikáciou, pod ktorú sa podpísal autorský kolektív je Pitvaroš na starých fotografiách. Vydavateľom je Ústav kultúry Slovákov v Maďarsku a ako uviedol jeden z piatich autorov Juraj Majo, jej zaujímavosťou je, že okrem bohatej fotografickej časti obsahuje aj dva nosiče, do ktorých prítomní mohli aj nahliadnuť. Jeden obsahuje rozsiahle, detailné rodokmene pitvarošských rodákov, kým na druhom nosiči je formou počítačovej vizualizácie znázornený prierez života v Pitvaroši v štyridsiatych rokoch minulého storočia. V následnom kultúrnom programe okrem miestnych kultúrnych telies – škôlkarov, žiakov základnej školy a skupiny pestovateľov tradícií pod vedením Márie Hodákovej sa predstavila Mládežnícka dychovkatanečný súbor Komlóš z neďalekého Slovenského Komlóša, ako aj Slovenský spevácky zbor Ozvena z Budapešti. V podaní budapeštianskych spevákov odzneli upravené pitvarošské slovenské piesne J. Šutinského, pričom kolektív debutoval aj iným spôsobom: členovia sa prvýkrát prezentovali v nových rovnošatách módnej návrhárky, Komlóšanky Tünde Hrivnákovej. Na oslavy v hojnom počte zavítali aj rodáci obce zo Slovenska, ktorí sa presídlili čoskoro pred sedemdesiatimi rokmi, resp. ich potomkovia. Počas kultúrneho bloku sa v mene Spolku Slovákov z Maďarska vedúcim činiteľom obce poďakoval Pavel Gemeri, ktorý pozitívne hodnotil, že od ich poslednej návštevy v obci je vo väčšej miere prítomná slovenčina. Alžbeta Bondorová, rodená Németová zo Sládkovičova mala 10 rokov, keď sa presídlili do Československa a ako nám porozprávala, počas vojny v Pitvaroši sa učili v škole po maďarsky, avšak po vojne sa niekoľko rokov v obci vyučovalo po slovensky, ona ani nie veľmi vedela po maďarsky. Viete, vtedy okrem náčelníka železničnej stanice a doktora celá dedina bola slovenská. My sme sa takmer všetci z našej rodiny presídlili, zostala tu iba jedna naša teta z maminej strany. Otec bol šuster, ale mal aj zeme, my sme vypomáhali v gazdovstve. Bolo nás päť súrodencov, šiesty brat sa narodil už v Sládkovičove. Mala som tu dobrú kamarátku, Macu Ostášovú, ktorá nás odprevadila až k vlaku, keď sme odchádzali. S ňou sme si ešte dlhé roky dopisovali v slovenčine, pritom ona už chodila potom do maďarskej školy – pospomínala pani Bondorová, ktorá prvýkrát prišla „domov“ až v roku 2002 aj so sestrou Máriou Majerskou, rod. Németovou, ktorá v dobe presídlenia mala šesť rokov. Obidve boli z výročných osláv nadšené, s miestnou deväťdesiatdvaročnou tetou Šutinskou si dlho spomínali na členov obidvoch rodín. Nesmieme pritom zabudnúť, že Pitvaroš ešte aj po výmene obyvateľstva mal toľko „kapitálu“, vychoval uvedomelých Slovákov, slovenských intelektuálov – predovšetkým pedagógov –, ktorí boli a sú významní na celoštátnej úrovni.

PitvDvSt-04

Spomínaný Ján Šutinský bol niekoľko rokov riaditeľom čabianskej slovenskej školy, pritom mnohí jeho bývali študenti si vďaka nemu obľúbili slovenské piesne a hudbu, ktorým sa venuje dodnes v rôznych formách. Podobne ako jeho sestra Zuzana Hollósyová v budapeštianskej slovenskej škole, ktorá ako vedúca tanečnej skupiny vychovala rad milovníkov slovenského folklóru, niektorí z nich sa mu venujú na profesionálnej úrovni. Ďalšia ich setra, Mária Šutinskása zase podpísala pod nespočetné množstvo našich učebníc, ako ich redaktorka vo Vydavateľstve učebníc. Mnohí bývali čabianski žiaci si spomínajú na svoju prvú učiteľku Alžbetu Husárovú, rod. Lehoczkú, ktorej sestra Anna Lehoczkáje predsedníčkou miestneho slovenského zboru v Pitvaroši, osláv sa však nemohla zúčastniť zo zdravotných dôvodov. V budapeštianskej slovenskej škole sa uplatnila Mária Kušňárová, rod. Zelmanová, ktorá bola dlhé roky zástupkyňou riaditeľa žiackeho domova, kým s krásami slovenčiny oboznámila príslušníkov viacerých generácií tejto školy – okrem iných aj pisateľa týchto riadkov – jej sestra, nebohá Judita Matová, rod. Zelmanová.

V druhý deň osláv na slávnostnej bohoslužbe Slovo Božie kázal biskup Péter Gáncs.

CsL

Foto: autor