luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Pitrvarošské dotyky v Sládkovičove

PitvSladkovic-01

Pitvarošania (skoro) zo všetkých kútov Slovenska sa zhromaždili 14. apríla v Sládkovičove, aby sa zúčastnili na podujatí s názvom Pitvarošské dotyky.

Počas dňa hlavne pitvarošskými ľudovými piesňami zabávali účastníkov členovia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena pod vedením dirigentky Gabrielly Ballovej, ale mali možnosť vypočuť si aj výber z čabianskych piesní v podaní citarovej skupiny Strapce, pôsobiacej pri Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Bývalí obyvatelia Pitvarošu, dnes už obyvatelia Sládkovičova, Senca, Veľkých Úľan, Malej a Veľkej Mače či Rece sa zišli, aby spolu zaspomínali na zašlé časy, hoci nie tak dávne. Bolo ich až 250. Iniciátormi stretnutia boli potomkovia presídlencov Michal Kožuch, Juraj Majo a Ľudo Pomichal.

PitvSladkovic-02

Príchod

Hneď pred vchodom do jedálne upútala pozornosť prichádzajúcich výstava Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku k 70. výročiu výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom, ktorú iniciátor a kurátor Anton Paulik na začiatku podujatia aj predstavil. Poznamenal, že jeho ako historika už dávnejšie zaujímajú aspekty presídlenia, ale z pohľadu tých, ktorí „ostali doma“. K usporiadaniu výstavy ho viedlo aj osobné stretnutie s jedným so zapisovateľov repatriantov pred niekoľkými desaťročiami, ktorý mu ponúkol skoro všetku dokumentáciu, ktorú pozbieral počas náboru. Tá tvorí v súčasnosti základ výstavy, ktorá je putovnou a chcú ju dostať do všetkých Slovákmi obývaných miest a dedín, ktorých sa presídlenie týkalo. Predtým však organizátori pozdravili prítomných a poznamenali, že cieľom novej tradície je, aby sa ľudia nestretávali len občas, na výročia presídlenia, prípadne posvätenia presídleneckých chrámov, ale pravidelne, a tak zachovali svoju spoločnú identitu i pre ďalšie generácie. Aby aj mladšie ročníky nezabudli, odkiaľ pochádzajú ich predkovia, kde majú svoje korene.

PitvSladkovic-03

Filmy s odkazom a kalendáre

Účastníci si so záujmom pozreli film Jána Fuzika Mať volá z roku 1996. Dvojdielny dokument pripomína historické fakty, na základe ktorých došlo k výmene obyvateľstva, počnúc právnym pozadím a končiac osudom presídlencov. Autor filmu vyhľadal tých, ktorí sa vrátili naspäť do Maďarska, ale aj takých, ktorí si našli svoj nový domov v materskej krajine. Základom filmu je presídlenie skoro troch štvrtín slovenského obyvateľstva dolnozemského Pitvaroša a jeho neskorší „život“.

Ďalším „filmom“ boli vlastne video pohľadnice z Pitvaroša, odkiaľ pozdravili oslavujúcich starosta obce Pitvaroš Tibor Radó, predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy Anna Lehocká a poslanec slovenského voleného zboru Július Tószegi. Bolo to milé prepojenie minulého a súčasného.

Nasledovali kalendáre. Účastníci stretnutia si vypočuli prezentáciu Nášho kalendára na rok 2018 v podaní vedeckého pracovníka, historika a diplomata Jána Hovorku, pričom v mene vydavateľa predstavil Náš kalendár na rok 2017 konateľ spoločnosti SlovakUm Imrich Fuhl a Čabiansky kalendár na rok 2018 prezentoval vedúci kabinetu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, resp. hovorca Slovákov v Maďarsku Anton Paulik. Práve v spojitosti s Čabianskym kalendárom sa pripomenula sila lokálpatriotizmu, čo koniec koncov aj viedlo k založeniu ročenky. Lokálpatriotizmus sa prejavil aj na účastníkoch stretnutia Pitvarošské dotyky, spomedzi ktorých sa už viacerí narodili mimo dolnozemskej dediny, ale ich láska k nej pretrváva až dodnes. Môžeme teda povedať, že byť Pivarošanom neznamená len miesto narodenia, ale miesto vyhradené v srdci.

PitvSladkovic-04

Krst novej publikácie

Vyvrcholením programu bola prezentácia novej knižky o dolnozemskej obci, Príbehy z Pitvaroša – poviedky Pitvarošanky Márie Urbančokovej. Zostavovateľom publikácie je Michal Kožuch, ktorý predstavil verejnosti toto jedinečné dielo. Poviedky Márie Urbančokovej, rodenej Kožuchovejvykresľujú svet prísnej morálky, ale i duchovnej čistoty dedinských ľudí. Prostredníctvom svojich príbehov pútavo a plasticky vykreslila život na Pitvaroši v 40. rokoch minulého storočia. Príbehy skrývajú v sebe neľahké osudy a zvyky Pitvarošanov, ich starosti ale i radosti. Často píše o láske, o vzťahoch, ale i o sedliakoch a ich živote. Prejavila výborný pozorovací talent a dokázala to preniesť i na papier. Jej príbehy sú poučné a každá poviedka má na konci pointu. Skrývajú v sebe odkaz. Autorka je výbornou rozprávačkou. Čitateľ sa čítaním jej poviedok priam ponára do deja a prežíva život na Pitvaroši, preciťuje ich trápenie i radosť. Ako píše sama Mária Urbančoková: „Tieto poviedke sa napísanie tou istou rečou, akou sme aj my rozprávali na Dolniakoch“. Písať začala keď odišla do dôchodku a svoje príbehy písavala do zošitov. Svojim synom MichaloviJánovi sa o tom zmienila až potom, keď sa jej nahromadila už veľká kopa zošitov.

Editorkou publikácie a zároveň grafičkou novej publikácie je Eva Sudová, ktorá poznamenala, že prvoradým cieľom bolo zachovať pitvarošské nárečie a práve preto knižku „redigovali“ viacerí, resp. pomáhali pri hľadaní starých výrazov na jednotlivé spisovné slová.

Publikáciu pokrstili mletou červenou paprikou. Jej chuť na mieste okúsil aj zostavovateľ Michal Kožuch. Mletá červená paprika býva sladká i štipľavá ako osudy ľudí, ktoré autorka opísala vo svojich poviedkach.

(ef)

Foto: Imrich Fuhl

Fotogaléria