luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Deň Slovákov v Maďarsku v 300-ročnej Békešskej Čabe

DSM18-01

Najväčší sviatok našej Slovače usporiadala Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku (CSSM) v Békešskej Čabe 7. júla, v sobotu.

DSM18-02-divadlo

Folklór a divadlo

Folklór sa často objavuje v inscenáciách ochotníckych divadiel. Nečudo, veď folklór má skoro na všetky životné udalosti svoju formu a odpoveď a je ľahko „stráviteľný“. Občas po ňom siahnu aj profesionálne divadlá, ale vždy sú to skôr folklórne prvky, ktorými približujú známe udalosti v osobnom živote protagonistu.

Práve folklórne zložky prevládali v inscenácii divadla Cervinus Teátrum zo Sarvaša Janko Drotár, ktorú predstavili na Radničných večeroch v Békešskej Čabe v predvečer Dňa Slovákov v Maďarsku. Predstavenie – pripravené pre deti – mali možnosť sledovať Slováci z viacerých kútov našej krajiny, ale aj spoza hraníc, ktorí pricestovali na naše najväčšie oslavy. Jankovi Drotárovi (Ferenc Polák) na potulkách v krajine obrov „zaplatia“ za jeho prácu mrežami, spomedzi ktorých sa vyslobodí vďaka pomoci myšky. Keď sa vráti domov, nevie čarovať, ako vedel a preto sa vyberie znovu na potulky, počas ktorých sa dostane skoro do všetkých Slovákmi obývaných regiónov Maďarska a všade vykonáva svoju prácu svedomite. A približne potiaľto bolo divadlo divadlom, lebo potom to bol dobre zostavený galaprogram s prvkami divadla (rekvizity, dve-tri vety). Napokon sa ale do divadla vrátime, aby sme zistili, že z myšky je krásna slečna, ktorú si protagonista zoberie za ženu a ako v dobrom folklórnom programe boli aj opakovania, po našom „ráadáše“, v podobe tanca.

Priznám sa, na predstavenie som sa vopred tešila a zaujímalo ma, ako vedia profesionálni divadelníci stmeliť folklór a divadlo, ale zažila som sklamanie, keď som zistila, že folklór vyhral nad divadlom.

Eva Fábiánová

Foto: Andrea Kiššová

DSM18-03-kostol

V Békešskej Čabe prosili Boha o zachovanie slovenskej národnosti

So vznikom Celoštátnej slovenskej samosprávy začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia vznikol aj podnet osláviť každoročne náš spoločný deň, Deň Slovákov v Maďarsku. Termín nášho najväčšieho sviatku bol stanovený v spojení s dňom osláv vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda. Tohto roku padlo rozhodnutie osláviť v Maďarsku žijúcich Slovákov v juhomaďarskej metropole, v Békešskej Čabe, po druhý raz v meste, ktoré sa kedysi hrdilo titulom hlavné mesto Slovákov v Maďarsku. Dnes sa však musí ozbrojiť riadne silným pancierom ten, kto nechce dať v meste zabudnúť, že za jeho znovuosídlenie môžu byť súčasníci vďační slovenským predkom.

Oficiálne ústredné oslavy v Malom evanjelickom kostole

Hoci predpoveď počasia nesľubovala na sobotu 7. júla 2018 práve iskrivé slnečné počasie, ba dokonca, keď sa účastníci z okolitých i vzdialenejších miest a obcí skoro ráno vyberali na cestu, lialo ani z krhle, napokon sa mraky len mračili. Aj to si mohol návštevník mesta pochvaľovať, veď pečúce slnko by bolo prinieslo radosť najmä reštauračným zariadeniam čapujúcim alebo aspoň nalievajúcim osviežujúce nápoje s penou či bublinkami.

Reprezentanti národnostných samospráv i oficiálni vysokopostavení hostia z domova i zo slovenského zahraničia, ba aj obyčajní fanúšikovia slovenskej veci, sa na oficiálnej oslave zišli, aby naplnili Malý evanjelický kostol postavený slovenskými predkami. V mene evanjelickej cirkvi a organizátorov, všetkých prítomných privítal čabiansky evanjelický farár Pavol Gabriel Kutej. Vo svojom pozdrave sa odvolával na Petrove slová v 9. kapitole evanjelia podľa Marka, že „medzi svojimi sme s radosťou“. Preto s potešením privítal každého, kto prišiel do Čaby, aby sa spoločne radoval z prítomnosti v slovenskej komunite. – Pre nás je dôležité odkiaľ pochádzame, i to, čím sa staneme. ... Dôležité je nám byť spolu, lebo sa tým navzájom posilňujeme. ... Túto zvnútra pochádzajúcu silu musíme dnes zažiť, prežiť a potom si ju vziať so sebou na ďalšie všedné dni, aj na sviatky – povedal duchovný vodca čabianskych Slovákov. Hovoril po maďarsky, akoby sa obával, že mu nebudú všetci rozumieť.

Speváčka ľudových piesní Edita Častvanová Vassová sa svojím krásnym sýtym hlasom spytovala: „Kde si můj přemilý Ježiši Kriste“. Hádam, aby tak naznačila, že v Békešskej Čabe ako jedinom evanjelickom centre v Maďarsku sa raz za týždeň koná náboženský obrad v staročeštine. Ekumenickú pobožnosť slúžili viacerí duchovní. K biskupom evanjelickej cirkvi zo Slovenska a Maďarska Milošovi KlátikoviPéterovi Kondorovi sa pridal farár katolíckej cirkvi z Rumunska Ján Mlynarčík.

Povinnosť kázať v tento významný deň sa ušla generálnemu biskupovi evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Milošovi Klátikovi, ktorý sa prihovoril veriacim a účastníkom osláv z kazateľnice. Pripomenul, že sa s viacerými účastníkmi čabianskej ekumenickej bohoslužby stretli aj pred dvoma rokmi pri príležitosti Evanjelických dní, kedy naplnili Veľký evanjelický chrám. – Bol to krásny pocit – povedal biskup Klátik, ktorý v mene evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku zagratuloval novému biskupovi evanjelickej cirkvi v Maďarsku P. Kondorovi k jeho zvoleniu do funkcie. Z kazateľnice odznelo, že je pre nás dôležitá minulosť, veď bez vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda by sme neboli dostali Bibliu a vieru v pochopiteľnom jazyku. Rovnako je však dôležitá aj budúcnosť, ktorá nám pomáha vytvárať hodnoty, krátkodobé aj dlhodobé, zotrvávajúce pre ďalšie generácie. Cirkevný hodnostár preto povzbudzoval Slovákov v Maďarsku k používaniu a rozvíjaniu reči predkov pri čítaní biblie a výchove ďalších pokolení.

Pozdrav od slovenských veriacich v Oradei priniesol do Békešskej Čaby katolícky kňaz Ján Mlynačík. Zároveň vyjadril vďaku vierozvestcom, že dnes ešte hovoríme po slovensky. Vďaka nim totiž máme svoju vieru po slovensky a vďaka viere si zachovávame svoj jazyk. – Proste Boha, aby zachoval náš národ – povedal pred oltárom otec Mlynarčík z Rumunska.

Moderátormi oficiálnych osláv v Malom evanjelickom kostole boli dvaja mladí ľudia, študenti slovenského gymnázia Daniela KešjárováBence Püski. Približili históriu osláv Dňa Slovákov v Maďarsku i predstavili duchovných a umelcov, ktorí sa podieľali na vysokej kultúrnej úrovni oficiálnej časti osláv. Okrem speváčky Edity Častvanovej Vassovej sme sa mohli potešiť virtuóznej hre huslistky Anikó Áchimovej Kovácsovej, zakladajúcej členky Komorného orchestra Maďarskí virtuózi a Katarského filharmonického orchestra, kde v súčasnosti pôsobí. Na organe hral kantor Csaba Alföldi. Štátne hymny Maďarskej republiky a Slovenskej republiky spieval „mimoriadny zbor“ účastníkov osláv XXII. Dňa Slovákov v Maďarsku prekvapivo krásne, čisto, a možno povedať, že profesionálne, na vysokej umeleckej a duchovnej úrovni. Napokon, musíme priznať, že spev, predovšetkým ľudových piesní je – popri kulinárstve – jednoznačne najsilnejšou oblasťou nášho národnostného prejavu. Verme, že odkazy a myšlienky príhovorov oficiálnych rečníkov padali na „pôdu“, z ktorej vyrastú silné podpery národnostného povedomia.

Symbol osláv – odkaz cirkvi i mestu

– Čabiansky Malý evanjelický chrám ako dejisko oficiálnej časti našich osláv, je symbolické. Veď znovuzakladatelia mesta pred 300 rokmi boli slovenskí evanjelici – pripomenula predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbeta Hollerová Račková, ktorá v niekdajšom „slovenskom Kanaáne, v slovenskej Palestíne“, „v Mezopotámii Maruše a Kerešov“ založenej „osade“ strávila svoje študentské roky. Preto mesto dobre pozná. K doterajším skúsenostiam si mohla pridať aj nie jednoduchú empíriu komunikácie s vedením mesta pri organizácii najväčšej slávnosti Slovákov v Maďarsku, vyžadujúcej vytrvalý a dôsledný diplomaticko-komunikačný postoj spojený s citlivou ženskou intuíciou. Keď kvôli soche sv. Štefana napríklad musel byť premiestnený Kameň zakladateľov mesta. Národné uvedomenie súčasných politických lídrov mesta akosi ťažko znáša pochopenie, že počas ostatných tristo rokov Békešská Čaba zohrávala vážnu úlohu v oblasti gramotnosti, potom vzdelanosti i rozširovania najnovších výdobytkov vedy vďaka slovenským znovuosadníkom. Predsedníčka najvyššieho voleného zboru Slovákov v Maďarsku poukázala na to, že významní evanjelickí kazatelia mali rozhodujúcu úlohu pri šírení vzdelanosti v týchto končinách, popritom sa zaslúžili o zotrvanie slovenského slova a ducha. Spolupráca Slovákov Dolnej zeme prostredníctvom predstaviteľov slovenských komunít v Maďarsku, v bývalej Juhoslávii a Rumunsku, ktorá vznikla pred takmer štvrťstoročím práve v Békešskej Čabe, mala a má výrazný vplyv na oživovanie dolnozemskej slovenskej kultúrnej identity, ako aj upevňovanie slovenskosti v Maďarsku. Okrem oprávnenému optimizmu nás skúsenosti ... zaväzujú k tomu, aby sme spolu s miestnou slovenskou komunitou, vedením a inštitúciami mesta vynakladali ďalšie úsilie na zachovanie a posilňovanie slovenského ducha tohto, pre nás tak dôležitého, mesta! – povedala vo svojom prejave. A. Hollerová Račková.

V mene štátnej správy pozdravil oslavujúcich námestník štátneho tajomníka zodpovedného za cirkevné a národnostné vzťahy Zoltán Fürjes. Politik, okrem vyjadrenia vďaky, že sa mu ušlo tejto pocty, pripomenul, čo všetko robí vláda pre Slovač v Maďarsku. Poukázal na to, že na každého jedného občana Maďarska, ktorý sa podľa výsledkov ostatného sčítania ľudu hlásil za Slováka, pripadne vo forme podpory tento rok 25 miliónov forintov.

Predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Ján Varšo vyjadril radosť nad tým, že osláv Slovákov v Maďarsku sa zúčastňujú aj krajania z celej Dolnej zeme. Konštatoval, že nie je ľahké stretať sa a rozprávať v jazyku „kmeňa, ktorému rozumieme.” S pochopením „zvalil” asimiláciu na nedostatok času, pričom zdôrazňoval potrebu rovnováhy v trojuholníku rodina – domovský štát – materský štát. – Pokiaľ v rodinách nebudú podmienky na to, aby sa komunikovalo v jazyku predkov, nepomôže ani domovský, ani materský štát. Bude to všetko postavené, povedal by som, na legionárskej, profesionálnej báze – povedal J. Varšo. Slovensko, podľa svojich možností, napomáha zachovaniu zahraničných slovenských komunít, ale nesmieme zabudnúť ani na povinnosti domovského štátu, ktorého aktivitu v danej oblasti reguluje bilaterálna dohoda medzi Slovenskom a Maďarskom.

Prednedávnom zvolený hovorca slovenskej národnosti v maďarskom parlamente Anton Paulik vo svojom prívete poukázal na množstvo obnovených budov mesta, aj inštitúcií, slúžiacich slovenskej komunite. – Pevne verím, že obnova Veľkého chrámu upevní komunitu tunajších evanjelikov, medzi nimi aj tých, ktorí dodnes priznávajú svoju slovenskosť. Je potrebné, aby hlavné mesto Slovákov v Maďarsku aj naďalej zostalo smerodajnou komunitou tak doma, ako aj v rámci dolnozemskej slovenskej spolupráce – povzbudil vo svojom prejave slovenský hovorca.

Po oficiálnych pozdravoch a prejavoch odovzdala predsedníčka CSSM Alžbeta Hollerová Račková vyznamenanie Za našu národnosť. Ako prvá prevzala prestížne ocenenie učiteľka slovenčiny a národnostná aktivistka zo Šárišápu Katarína Huberová Kisgyőriová. Vyznamenanie Za našu národnosť dostala aj stredoškolská profesorka, riaditeľka slovenskej školskej inštitúcie v Békešskej Čabe Edita Pečeňová. Ďalším vyznamenaným je Ľudová hudba Svrčkovci, ktorá vznikla v r. 1992 v Mihálygerge. V mene muzikantov ocenenie prebral Ferdinand Egyed mladší.

Erika Trenková

Foto: autorka

DSM18-04-vyznamenani

Vyznamenaní Za našu národnosť 2018

Katarína Huberová Kisgyőriová

Narodila sa v Šárišápe. V roku 1985 začala vyučovať v miestnej základnej škole slovenčinu a ruštinu. Veľkou mierou sa pričinila o to, že obec dodnes zachováva a pestuje slovenské tradície a slovenský jazyk. V roku 1985 sa s vedúcou miestneho spolku na zachovávanie tradícii pustili do zbierania tradičných predmetov v Šárišápe a tieto potom v roku 2000 vystavili v miestnom Pamiatkovom dome. Aktívne sa podieľala aj na podpísaní partnerskej dohody so slovenským baníckym mestom Handlová v roku 1997. Od založenia miestnej slovenskej samosprávy v roku 1998 je jej predsedníčkou. Za jej obetavú prácu pre zachovávanie a pestovanie slovenskej kultúry a tradícií, ako aj aktívnu účasť na organizovaní podujatí jej pri príležitosti osláv svätého Štefana v roku 2001 zastupiteľský zbor miestnej samosprávy udelil vyznamenanie „Za Šárišáp“. Od roku 2002 je aj členkou Samosprávy obce Šárišáp, kde pomáha Výchovnému, kultúrnemu a športovému výboru. V tomto roku už po dvadsiaty šiestykrát organizovala pre žiakov tábor na Slovensku, čo je pre deti výbornou príležitosťou na to, aby sa zdokonaľovali v slovenskom jazyku a spoznávali kultúrne a prírodné hodnoty materskej krajiny. Od roku 2001 pripravuje poznávacie zájazdy nielen pre deti, ale aj pre dospelých, ktorých cieľom je spoznávanie Slovenska. Začiatkom 90-tych rokov sa podujala aj na zachovávanie miestnych ľudových tancov a krojov. Zo žiakov vyššieho stupňa základnej školy založila tanečnú skupinu, ktorá funguje dodnes. Podieľala sa aj na príprave knihy Minulosť Šárišápu v obrazoch, v ktorej sa nachádzajú fotografie z doterajších výstav. Aktívne sa zúčastňuje aj na organizovaní vystúpení šárišápskeho Pávieho krúžku, ktorý oslávil v roku 2017 už 45. výročie svojho založenia.

Edita Pečeňová

Edita Pečeňová získala diplom stredoškolského pedagóga slovenského jazyka a literatúry – ruského jazyka a literatúry v r. 1985. Odvtedy pracuje v čabianskom Slovenskom gymnáziu, základnej škole, materskej škole a kolégiu ako stredoškolská pedagogička, od roku 1997 až dodnes ako riaditeľka inštitúcie. V roku 1990 bola zakladateľkou a šéfredaktorkou jediného metodického časopisu zahraničných Slovákov "Slovenčinár", ktorý na začiatku vydávala slovenská škola, neskôr túto úlohu prevzala Celoštátna slovenská samospráva. Od roku 1994 je vedúcou pedagogičkou poslucháčov odboru slovenský jazyk a literatúra Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti. V roku 2003 sa stala poverenou vedúcou Slovenského metodického centra pre materské školy. Túto úlohu vykonávala až do roku 2007. Počas týchto rokov so svojimi spolupracovníčkami vytvorili štruktúru a systém „Metodických dní” a vypravili na cestu „Metodické listy” pre predškolskú výchovu. Od roku 2005 pracuje ako expertka pre verejné školstvo. V roku 2005 na podnet pedagógov slovenskej školy v Békešskej Čabe podala návrh Celoštátnej slovenskej samospráve na založenie programu starostlivosti o talentované deti. Podrobný obsah programu, ktorý dodnes funguje na týchto základoch, vypracovala s hosťujúcou učiteľkou Zuzanou Benkovou. V roku 2005 získala diplom expertky verejného školstva v Budapešti na Katedre ekonómie a spoločenských vied Technickej a ekonomickej univerzity. Popri práci riaditeľky školy vo vysokom počte hodín vyučuje na gymnáziu slovenský jazyk a literatúru. Jej žiaci šesťkrát obsadili 1. miesto na celoštátnej študijnej súťaži stredoškolákov zo slovenského jazyka a literatúry a päťkrát 1. miesto na študentskej vedeckej súťaži Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku.

V rámci spolupráce dolnozemských Slovákov je aktívnou účastníčkou, pripravujúcou učiteľkou, prednášateľkou, organizátorkou rôznych medzinárodných konferencií, stretnutí, žiackych súťaží a doškoľovaní. Pravidelne sú uverejnené jej odborné články a publikácie súvisiace so slovenskou národnostnou výučbou v Maďarsku a v zahraničí. Popri školskej práci je účastníčkou slovenského verejného a kultúrneho života, členkou Čabianskej organizácie Slovákov. Edita Pečeňová disponuje rozvetveným odborným a slovenským národnostným zázemím a praxou. Svoje krédo aktívne presadzuje a má vysoké nároky aj na svoje prostredie, čím vytvára harmóniu medzi riaditeľskou a učiteľskou prácou. Vybudovala rozvetvenú sieť partnerov inštitúcie s kompetentnými komunitami, organizáciami, inštitúciami, čo je jedným zo základov jej odbornej práce. Túto prácu verne odrážajú popri jej osobných vyznamenaniach aj špičkové výsledky kolektívu a žiakov na mnohorakých súťažiach, na jazykových a ECDL skúškach, pozitívna tendencia prijímania žiakov na vysokoškolské štúdiá, vyznamenanie Za našu národnosť pre pedagogický kolektív a diplomy Samosprávy Békešskej župy pedagogickému kolektívu (2009) a žiakom (2012). Vždy dbá o hľadanie úloh a ich riešenia. Jej osobnosť a nároky poukazujú do budúcnosti, sú garanciou toho, že v békeščabianskej škole bude výučba a výchova mladej slovenskej generácie prebiehať aj v budúcnosti na vysokej úrovni.

Ľudová hudba Svrčkovci

Ľudová hudba Svrčkovci začala svoje účinkovanie v roku 1992 v malej novohradskej dedine Mihálygege. Talentované deti boli v tom čase žiakmi vynikajúcich muzikantov v Hudobnej škole v Šalgótarjáne. Už v roku 1996 na celoštátnej prehliadke ľudových hudieb získali osobitnú cenu a trikrát po sebe získali Zlatého páva na celoštátnej kvalifikačnej prehliadke organizovanej Maďarským združením hudieb a spevokolov (Kóta).

V roku 2000 im vyšiel prvý album s titulom U susedov a v ďalších rokoch ďalších 5 CD. Na všetkých sú zastúpené aj piesne Slovákov v Maďarsku. Okrem spomínaných CD platní majú výrazný podiel na príprave troch CD Slovenské spievanky, ktoré boli vydané v rokoch 2008, 2009, 2010.

Ľudová hudba Svrčkovci pravidelne sprevádza najlepších spevákov celoštátnej súťaže Zväzu Slovákov v Maďarsku Slovenské spievanky. Prezentácia uvedených CD sa s veľkým úspechom konala v Maďarskom rozhlase a v Slovenskom rozhlase v Bratislave.

Ľudová hudba je mimoriadne známa po celom Maďarsku, hrala na nespočetných slovenských národnostných podujatiach, každoročne účinkuje na Novohradskom národnostnom stretnutí v Banke a regionálnom slovenskom dni v Šalgótarjáne.

Bola aj sprievodnou ľudovou hudbou Folklórneho súboru Lipa, folklórnej skupiny Rozmarín vo Veňarci a sprevádzala, resp. stále sprevádza Folklórny súbor Dúha z Malého Kereša a spevácku skupinu sestier Komjátiových z Veňarca.

Ako prvá začala cestovať po slovenských národnostných školách, aby v rámci mimoriadnych hodín hudobnej výchovy približovala žiakom hudbu a piesne Slovákov v Maďarsku. Tieto hodiny v slovenskom jazyku boli v Novohradskej župe mimoriadne obľúbené a prospešné.

ĽH Svrčkovci účinkovala v 30 štátoch a všade prezentovala aj slovenské piesne a hudbu. Prirodzene, najviac vystupovala na Slovensku – okrem veľkých festivalov reprezentovala slovenskú národnosť aj na programoch Krajanskej nedele či Krajanskom dvore na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve.

Ľudová hudba Svrčkovci počas svojho 26-ročného pôsobenia dokázala, že je nielen vynikajúcou kapelou, ale aj dôstojným reprezentantom slovenskej kultúry v Maďarsku – doma a v zahraničí. Vedúcim ĽH Svrčkovci je Peter Egyed.

Cena Štefana Lamiho

Dr. László Felföldi, PhD. Výskumník ľudového tanca, univerzitný pedagóg, vedecký pracovník Oddelenia výskumu ľudovej hudby a tanca Ústavu hudobnej vedy Maďarskej akadémie vied na dôchodku.

László Felföldi vzhľadom na svoje slovenské korene sa popri svojej činnosti vo verejnom živote, taktiež v rámci odbornej a vedeckej činnosti venoval tradíciám a tanečnej kultúre Slovákov v Maďarsku. Jeho výskumy (filmové záznamy, písomné dokumenty) sú uložené v archíve Ústavu hudobnej vedy MAV (MTA ZTI), vyšli v štúdiách a knižnej publikácii (Felföldi László – Pesovár Ernő (reds.) A magyar nép és nemzetiségeinek tánchagyománya. Budapest, 1997, Planétás Kiadó). Ako prednášateľ sa aktívne zúčastnil na školení slovenských pedagógov tanca, ktoré organizoval Maďarský osvetový ústav v rokoch 1990-1993. Povzbudzoval študentov, aby sa venovali vlastnej lokálnej kultúre, aby robili výskumy v rodnej dedine a zdokumentovali ich aj v písomnej podobe. Na výzvu Slovenského osvetového centra sa zapojil do odborného vzdelávania v rámci seminárov pre tanečných pedagógov a asistentov slovenských tanečných súborov. Na Katedre etnografie a kultúrnej antropológie FiF Segedínskej univerzity pobádal študentov slovenského pôvodu, aby sa na poli kultúrnej antropológie venovali vlastnej kultúre. Ako školiteľ podporoval vedeckú činnosť dvoch slovenských doktorandov. Ako delegát Maďarska v UNESCO nás ako prvý informoval o prijatí Dohovoru na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva a o potrebe venovať sa miestnej kultúre. Podporil Ústav kultúry Slovákov v Maďarsku pri príprave Celoštátnej prehliadky slovenských folklórnych skupín a tanečných súborov v Maďarsku „Vo víre tanca” a od samého začiatku bol predsedom odbornej poroty. Jeho profesionálne hodnotenia inšpirovali mnohých nadšencov, aby sa intenzívne venovali slovenskej tanečnej kultúre a výročným zvykom. Bol medzi prvými, ktorí sa na verejnosti priznali k slovenskému pôvodu tanečnej choreografie Miklósa Rábaiho Ečerská svadba.

DSM18-05-prezentacia

Kapitoly z minulosti a súčasnosti Slovákov na čabianskej Radnici

V rámci oficiálneho programu Dňa Slovákov v Maďarsku v sobotu 7. júla predpoludním bola pre pozvaných hostí a záujemcov v slávnostnej sieni čabianskej Radnice prezentácia kolektívnej monografie Kapitoly z minulosti a súčasnosti Slovákov v Békešskej Čabe, ktorá vyšla v maďarskom i slovenskom jazyku. Hostí privítala riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM), spoluautorka publikácie Tünde Tušková, ktorá zvlášť pozdravila významných hostí – primátora mesta Békešská Čaba a spoluhostiteľa podujatia Pétera Szarvasa, generálneho konzula Slovenskej republiky v Maďarsku Igora Furdíka i jeho predchodcu Štefana Daňa, predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Jána Varša, prednostu župného mesta Békešská Čaba Vendela Bacsu, parlamentného hovorcu slovenskej národnosti Antona Paulika, predsedníčku Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbetu Hollerovú Račkovú, predsedníčku Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženku Egyedovú Baránekovú, predsedu Svetového združenia Slovákov v zahraničí Vladimíra Skalského, prvého podpredsedu Demokratického zväzu Čechov a Slovákov v Rumunsku Pavla Hlásnika, predsedu Matice slovenskej v Srbsku Jána Brtku, predsedníčku Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku Annu Tomanovú-Makanovú, riaditeľa Slovenského vydavateľského centra, podpredsedu Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku Vladimíra Valentíka, predsedu Békeščabianskej slovenskej samosprávy a spoluvydavateľa knihy Michala Lásika ako aj členov zboru, členov Valného zhromaždenia CSSM, vedúcich a členov slovenských národnostných samospráv, členov poslaneckého zboru mesta Békešská Čaba a pracovníkov primátorského úradu, predsedu Vedeckej rady VÚSM Mateja Šipického a členov rady, riaditeľov a riaditeľky slovenských inštitúcií a škôl, riaditeľku Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied Gabrielu Múcskovú, prodekana Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave Ladislava Lenovského, vedúceho Katedry histórie Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Rastislava Kožiaka, vedúceho Katedry manažmentu a kultúry Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre Borisa Michalíka, kolegov-autorov z rôznych slovenských a maďarských univerzít a inštitúcií, predstaviteľov médií a každého prítomného, ktorý si svojou prítomnosťou uctil podujatie.

„Knihu venujeme predovšetkým Ľudovítovi Haanovi, prvému a najvýznamnejšiemu predstaviteľovi miestnej historiografie, ktorý položil základy bádania dejín Békešskej Čaby, a ktorý symbolizuje slovensko-maďarské súžitie v tomto priestore,“ pokračovala úvodným príhovorom riaditeľka VÚSM. „Okrem toho si myslím, že osláviť 300. výročie znovuzaloženia Békešskej Čaby sa nedá bez spomenutia Ľ. Haana, ako ani bez spomenutia Čabänov, ktorým sa za tie stáročia podarilo vytvoriť, resp. vytvárať naše mesto. Štúdie obsiahnuté v monografii nám hovoria o tom, ako sa formovala multikultúrna koexistencia v tunajších lokálnych pomeroch, ako sa zbližovali rôzne národné spoločnosti, nakoľko a do akej miery sa naučili spolu žiť, vzájomne sa tolerovať. Naším cieľom bolo, aby monografia vyšla dvojjazyčne, t. j. v slovenskom i v maďarskom jazyku, aby si ju mohli prečítať aj tí Čabänia, ktorí svoj materinský jazyk už neovládajú, ale ich slovenské korene, ich identita je ešte stále prítomná a aj tí obyvatelia mesta, ktorí majú maďarský pôvod a majú záujem hlbšie spoznať naše bikultúrne mesto. Tentoraz je však naša viackultúrna Čaba predstavená trochu z iného pohľadu, a to tak, ako ju vidia Slováci za hranicami a ako ju poznajú, zažívajú tu žijúci Slováci. Dovoľte mi poďakovať sa každému, kto nám pomohol, aby mohla kniha v oboch jazykoch uzrieť svetlo sveta. Zrod knihy je dôkazom toho, že aj našim kolegom, priaznivcom záleží na tom, aby sme mohli predstaviť minulosť a taktiež súčasnosť mesta, demonštrujúc tým slovensko-maďarskú vzájomnosť.“

Po úvodných slovách T. Tušková odovzdala primátorovi mesta nielen slovo, ale aj jeden exemplár knihy v oboch jazykoch. „Bez koreňov rastlina zahynie. Ako by sa teda človek zachoval bez svojich koreňov?“ Touto myšlienkou spisovateľky Alžbety Schäfferovej začal svoj príhovor Péter Szarvas. „VÚSM aj doteraz odviedol kvalitnú a značnú prácu v oblasti výskumu minulosti, kultúry a tradícií Slovákov žijúcich v Maďarsku a táto publikácia dokazuje, že naďalej pracuje s plným nasadením. Pri príležitosti 300. výročia znovuosídlenia nášho mesta ako jeho primátor som hrdý na to, že Békešská Čaba je tradične pevným centrom Slovákov žijúcich v Maďarsku. Táto publikácia, ako aj slovenské ustanovizne a inštitúcie fungujúce v našom meste, akými sú Dom slovenskej kultúry, Slovenská základná škola, gymnázium a žiacky domov či, samozrejme, VÚSM dokazujú, že v meste 300 rokov žijú spolu v mieri Slováci a Maďari. Táto publikácia, pri zrode ktorej stáli Miroslav Kmeť, T. Tušková a Alžbeta Uhrinová, znamená pre nás, obyvateľov Békešskej Čaby viac ako obyčajná kniha. Znamená viac ako zbierka básní, kriminálka alebo historický román. Vďaka tejto knihe sa môžeme vrátiť do svojej minulosti, do dôb, kedy sme sa narodili, ukazuje, aké sme mali tradície, na ktoré môžeme byť hrdí a ukazuje nám aj to, prečo je dobré v súčasnosti žiť v tomto meste. Ďakujem pekne historikovi M. Kmeťovi, riaditeľke T. Tuškovej a docentke A. Uhrinovej za ich vytrvalú prácu, ktorá dopomohla k tomu, aby sme mohli spoznať minulosť nášho mesta a tu žijúceho obyvateľstva. Kto si knižku prečíta, môže si vziať ponaučenie z minulosti, môže získať rady do súčasného života a čítaním a poučením z knihy sa môže uberať smerom k úspešnejšej budúcnosti. Ako primátor mesta vzdávam hold všetkým Slovákom, ktorí od znovuosídlenia mesta prispeli k prosperite a blahobytu Békešskej Čaby. Do dnešného dňa vám prajem užitočné trávenie času, cíťte sa dobre na Čabe a keď sa vrátite domov, porozprávajte vo svojom okolí o našom meste a dúfam, že vás tu čoskoro budeme môcť opäť privítať. Ďakujem vám za pozornosť.“

Po príhovore prvého muža mesta nasledovalo hudobné pásmo. Na flaute hrala Beáta Šutinská, dcéra tiež prítomného hudobného skladateľa, bývalého riaditeľa miestnej slovenskej školy Jána Šutinského. Zaznela pieseň z Tranoscia – rodinnej relikvie, kultúrneho kódu čabianskych Slovákov – Pán Búh jest má síla i doufání, ktorú spievali predkovia Čabänov keď prichádzali na Dolnú zem, a ktorá sa stala medzičasom hymnou čabianskych Slovákov. Po nej nasledovali slovenské dolnozemské ľudové piesne zo zbierky J. Šutinského Lastovienka malá.

Po kultúrnom bloku sa ujala slova doktorka literárnych vied z Univerzity v Bukurešti Dagmar Maria Anoca, aby predstavila knihu. „Dostala sa mi vysoká česť a veľmi ťažká úloha od kolegov Vedeckej rady VÚSM predstaviť túto vzácnu knihu. Pre časovú tieseň sa zameriam na štyri hlavné myšlienky. Prvá je črta, ktorú som nazvala obsažnosť. Táto kniha je veľmi obsažná. Je napísaná v dvoch jazykoch, resumé je v treťom – anglickom. Obsahuje vyše tridsať príspevkov tridsiatky autorov zo Slovenska i z Maďarska, spomedzi nich sú niektorí už na dôchodku, iní zase na začiatku svojej vedeckej kariéry. Zostavovatelia mali teda dosť náročnú úlohu všetko toto zhrnúť a dať mu vedeckú formu. Podarilo sa im to a to je druhá črta tejto knižky, ktorou je rozvážnosť. Je veľmi premyslene štruktúrovaná, témy podáva v tej zostave, ako to má byť. Vo vedeckej práci musí byť aj vedecký aparát a to je dodržané, rovnako ako aj predslov, hlavné venovanie, či citovo poznačená záverečná esej. V deviatich veľkých kapitolách je obsiahnutá taká bohatá matéria, že by to bolo ťažké aj vymenovať. Táto knižka je dar, ktorý sme dostali od svojich koreňov, ktorý pre nás pripravili zostavovatelia/autori, a ktorý máme povinnosť poznať a odovzdať ďalej. Ako povedal jeden z najväčších slovenských básnikov pôvodom zo Srbska Paľo Bohuš: všetko, čo je dôležité, dostávame ako požičané a musíme to odovzdať ďalej. Aj my sme si požičali za týchto 300 rokov to, čo máme odovzdať ďalej – a to je ďalšia črta tejto knihy. Môžeme hovoriť aj o historizujúcej tendencii tejto publikácie, pretože väčšina príspevkov sa pozerá do minulosti. Ale sú tam aj články, ktoré sa pozerajú do úzkej prítomnosti a nájdeme v nej aj predikcie budúcnosti. Ako už odznelo, je tu reč o koreňoch, ktorým sme niečo dlžní. Často sa stáva, že korene sú smutné, lebo ten krásny kvet, ktorý z nich vzišiel, sa na ne už nepodobá. Ale kvet je krásny a svojou krásou prispieva k bohatosti sveta. A posledná dôležitá črta tejto knižky je oslavnosť. Pretože už dávno som počula kolegov, ako sa sviatočne chystajú napísať tieto príspevky a bolo to pamätihodné obdobie. Ten moment, keď publikácia uzrela svetlo sveta, bol výnimočný. Aj teraz prežívame sviatočnú chvíľu, že takáto knižka sa zrodila, že máme 300 rokov v rukách. Keď sa pozrieme na tých 300 rokov z hviezdnatého neba, tak sú zanedbateľné. Ale ak sa pozeráme na túto knižku tým mravným zákonom, čo v ľuďoch je, tak je to dar, s ktorým sa môžeme pochváliť a za ktorý sa máme poďakovať.“

Druhým odborným recenzentom knihy bol riaditeľ Župného archívu Békešskej župy, doktor historických vied Ádám Erdész, ktorý zhodnotil monografiu nasledovne. „Tridsaťtri štúdií publikácie sa dotýka rôznych vedeckých disciplín, niektoré z nich dokonca aj umenia. Súhlasím s pánom primátorom, že ide o viac ako obyčajnú knihu. O vysvetlenie by som sa obrátil na francúzskeho historika Pierrea Noru, ktorému pred dvadsiatimi rokmi vyšla veľkolepá sedemzväzková zbierka s názvom Miesta pamäti. Veľký počet autorov skúmal, akú úlohu zohrávali vo formovaní francúzskej identity pamäť, historická veda a jej jednotlivé elementy. Vzhľadom na fungovanie pamäti dospeli k záveru, že keď sa jedna významná udalosť ukončí, skôr ako sa začne vedecky bádať, ľudia o nej začnú hovoriť, dostane sa do ich pamäti a tradícií a následne vzniknú tzv. miesta pamäti, ktoré môžu byť pamätníky, knihy, inštitúcie a môžu mať mnohé ďalšie podoby. Následne sa nositelia tejto pamäti konfrontujú s profesionálnou historiografiou a vďaka tejto diskusii sa vytvára výklad minulosti. My teraz držíme v rukách dielo, ktoré v sebe spája tradíciu, ktorá sa často uchováva v slovesnosti a v tejto zbierke je spojená s vedou. Som teda presvedčený o tom, že táto publikácia nebude len často citovanou vedeckou monografiou, ale takpovediac aj kultovým predmetom, ktorý bude mať významné miesto v knižniciach Čabänov – jednotlivcov i rodín, ale aj ľudí žijúcich v okolí. V súlade s tým zorné pole tejto publikácie je nesmierne široké, mnohé štúdie sa venujú histórii a historickým vedám, jazykovedným otázkam, etnografickým problémom. Na týchto vedných disciplínach sú potom založené tie súhrnné štúdie, ktoré sa zaoberajú identitou, duševnou povahou alebo slovenskosťou tunajšieho obyvateľstva. Na tieto štúdie nadväzujú texty, ktoré sú venované súčasnému inštitucionálnemu systému mesta, používaniu jazyka a kultúrnym možnostiam v meste. Osobitá kapitola je venovaná tým pokladom, ktoré rozhodujúcou mierou ovplyvnili tiež povedomie a identitu čabianskych Slovákov a tento poklad sa tiahne od Tranoscia až po romány Lászlóa Szilasiho. Osobitná kapitola je venovaná tým zdrojom, ďalším prameňom, ktoré sú ešte hodné bádania a vďaka ktorým by sme sa mohli dozvedieť ešte viac o týchto témach. Čo je veľkou zásluhou tejto publikácie? Podľa mňa jednou z najväčších je, že tie interpretačné rámce, v ktorých sa tieto jednotlivé obsahy objavujú, navzájom poprepájala. Veď aké interpretačné rámce tu môžeme rozlíšiť? Jedným je lokálny, teda Békešská Čaba, ale jej história je a vždy bola súčasťou histórie Uhorska i Maďarska, zároveň ale história Békešskej Čaby je súčasťou aj univerzálnej slovenskej histórie. Tieto rámce redaktori knihy tak jemne, tak citlivo premietli jeden na druhý, že tým rozšírili ten interpretačný rámec, ktorý je čitateľovi ponúknutý. Toto je najväčšia cnosť knihy. Týmto vlastne vyhoveli pamiatke Ľudovíta Haana, ktorému je publikácia venovaná – splnili tie požiadavky kladené na vedeckosť, ktoré vo svoje dobe zastával Ľ. Haan, ako aj tej norme spolužitia, ktorú taktiež symbolizuje jeho osoba. A na záver mi dovoľte ešte sled technických myšlienok. S týmito textami som sa stretol ako jeden z lektorov, čo znamená, že sme sa snažili nájsť v textoch chyby, snažili sme sa texty zjednotiť. Táto práca bola mimoriadne náročná, keďže ide o dielo 33 autorov, ktorí postupovali vlastnou odbornou metódou, navyše štúdie sú z rôznych vedných oblastí, ktoré bolo treba navzájom zosúladiť, bolo sa treba popasovať s náročným, v rôznych odvetviach odlišne pripraveným poznámkovým aparátom, ktorý taktiež bolo treba zjednotiť, takže ja si vysoko cením prácu T. Tuškovej, A. Uhrinovej a M. Kmeťa, ktorú ako redaktori odviedli. Zo srdca vám odporúčam tento zväzok, čítajte ho a znovu a znovu si ho vezmite z poličky a začnite odznovu – vždy v nej nájdete niečo nové.“

Redaktorka knihy Alžbeta Uhrinová sa vo svojom príhovore zamyslela nad okolnosťami v dobe jej zrodu. „Vydanie tejto knihy sme považovali za potrebné a dôležité o. i. aj preto, že napriek snahám slovenských organizácií a inštitúcií, ako aj knižnice, múzea a spolkov, ochrancov mesta a ľudového umenia sa slovenská minulosť Békešskej Čaby dostáva čoraz viac do úzadia. Marginalizuje sa, nedostáva dostatok pozornosti. Málo, alebo vôbec nerozprávame napríklad o tom – a aj to robíme iba potichu, ostýchavo –, že toto mesto pred 300 rokmi znovu založili Slováci. No i vtedy rýchlo dodáme, že Čaba sa v pápežskom spise spomína už v roku 1332, čo nikto nespochybňuje, lebo je to historický fakt. Podobne ako tá historická skutočnosť, že Čaba sa koncom 17. storočia, v období protitureckých bojov vyľudnila. Obyvateľstvo utieklo a celá oblasť bola zničená a pustá. Slováci, ktorí sa sem prisťahovali, ju za jedno storočie pozdvihli doslova z blata a pretvorili ju na najväčšie, dynamicky sa rozvíjajúce sídlo celej župy. Neskôr sa mesto postupne premenilo na viacnárodnostné sídlo, dnes tvoria väčšinu obyvateľstva Maďari, ale Békešska Čaba si aj naďalej ustrážila viacnárodnostný charakter. Popri Maďaroch obohacujú kultúrny, jazykový, hospodársky potenciál a kontakty mesta aj Slováci, Rumuni, Rómovia, Nemci a Poliaci. Tento fakt by určite s radosťou privítal aj náš zakladateľ štátu kráľ Štefan. Na jeho počesť mesto postaví sochu. Ten odkázal svojmu synovi Imrichovi, ale aj budúcim generáciám, že jednojazyčná krajina s rovnakými zvykmi je slabá a krehká. Ale dnes a počas celého jubilejného roka vzdávajme poctu predovšetkým Slovákom, znovuzakladateľom mesta. Tak činí so svojimi partnermi aj VÚSM, ktorý s úctou a z čistého srdca odporúča Slovákom, Maďarom a všetkým záujemcom tu predstavenú knihu, aby lepšie spoznali a zároveň vo vyššej miere uznali prácu Slovákov, znovuzakladateľov Békešskej Čaby, ich jazyk a kultúru, ktorú sa snažia svojou činnosťou udržať a naďalej rozvíjať aj v súčasnosti.“

Záverečné myšlienky k publikácii dodal jej ďalší redaktor, docent Miroslav Kmeť. „Ja by som v prvom rade chcel vyjadriť veľkú vnútornú spokojnosť s tým, že som sa vôbec mohol zúčastniť na edícii takejto jubilejnej publikácie. Veľmi si vážim, resp. vážime aj u nás v Banskej Bystrici na Katedre histórie spoluprácu, akú máme s VÚSM, ktorý veľmi dobre spolupracuje aj s ďalšími slovenskými vedeckými, akademickými inštitúciami. Békešská Čaba sama osebe nemá len miestny alebo regionálny význam, ale určite aj nadregionálny alebo dokonca celoštátny. Má a mala neobyčajný význam tak v 19. storočí, ako aj v prvej polovici 20. storočia v celom slovenskom svete. Keďže tu už bol spomenutý Ľ. Haan, o ktorom mnohí z nás vedia veľa faktov, ja by som možno ešte upozornil na ďalšie mená, významných autorov, ktorí písali do slovenskej tlače, vydávali slovenské – a, samozrejme, aj inojazyčné – knihy, a ktorí sú nejakým spôsobom spätí s Békešskou Čabou. Za všetkých spomeniem aspoň historika a politika, poslanca Michala Žilinského, dlhoročného čabianskeho učiteľa Jána Pravdoľuba Bellu, či Ľudovíta Žigmunda Seberínyiho. Všetci títo, dá sa povedať, prekročili nejaké úzke regionálne hranice a ich práca a texty majú význam a zmysel aj dnes. Napríklad Ján Kutlík, keď písal o Čabe, používal zaujímavý prívlastok „naša veličizná Čaba“. A toto sa spomína aj v prácach mnohých iných autorov, Slovákov z Báčky, Banátu, Sriemu... Často keď cestovali smerom na horné Uhry, alebo na Slovensko, prechádzali Békešskou Čabou a veľakrát sa toto mesto v ich textoch spomína. Rôzne tieto informácie sa nájdu práve v našej publikácii, takže ju vrelo odporúčam. Myslím si však, že archívneho a literárneho materiálu na bádanie je tu v Békešskej Čabe stále dosť, je ešte na čom pracovať a ja sa veľmi teším, že sa toho môžem zúčastniť.“

Ako vidíte, obsah publikácie je mimoriadne bohatý. O tom, že rečníkom sa oň podarilo vzbudiť záujem, svedčil po ukončení prezentácie neustály pohyb pred stánkom VÚSM na hlavnom námestí, kde si záujemcovia mohli zadovážiť toto užitočné a obsažné čítanie.

Zlatko Papuček

Foto: autor

DSM18-06-Harruckern

Na Harruckernovej historickej ceste

Festival Békešská Čaba 300 priniesol bohatú programovú ponuku. Tešiť sa mohli aj tí, ktorí sa zaujímajú o miestnu históriu, špeciálne o ľudovú architektúru. Kruh na zachovanie tradícií a kultúry v Békešskej Čabe pozýval totiž na Harruckernovu historickú cestu. Tento spolok založili pred piatimi rokmi z iniciatívy obyvateľov Békešskej Čaby, ktorí považovali za dôležité zachovať miestne tradície, zachrániť a popularizovať historické, kultúrne, stavebné, gastronomické dedičstvo. Členovia Kruhu organizujú podujatia, predstavenia, výstavy a aktívne sa podieľajú na prípravách podobných akcií. Podarilo sa im zachrániť pred zbúraním najstarší obytný dom v meste, tzv. Mlynárov dom. V roku 2016 odovzdali obnovený dom verejnosti a stal sa jednou zo zastávok novej Harruckernovej historickej cesty, ktorú sprístupnili v rámci Festivalu Békešská Čaba 7. a 8. júla tohto roku. Návštevníci si mohli vybrať z viacerých termínov a cestu absolvovať aj so sprievodom v slovenskom jazyku vďaka pedagógom miestnej slovenskej základnej školy.

Prípravy historickej cesty, ktorá je približne 900 metrov dlhá a jej cieľom je spájať a prezentovať stavebné hodnoty ľudovej a meštiackej vrstvy, sa začali pred viac ako rokom. V júli minulého roku historickú cestu, ktorá sa začína od Mlynárovho domu a vedie cez Rozprávkový dom a Slovenský oblastný dom až na hlavné námestie, už absolvovali členovia Kruhu a ich hostia. Vtedy predseda Kruhu Sándor Mácsai pre portál beol.hu vyjadril nádej, že tento rok, keď oslavujú 300. výročie znovuzaloženia Békešskej Čaby, sa im podarí túto cestu oživiť a ponúknuť záujemcom dvoj- až trojhodinovú prehliadku so sprievodom a hudobným, tanečným, kultúrnym programom. Nádej a plány zrealizovali a 7. júla pred Radnicou na Námestí sv. Štefana odštartoval vláčik smerom k Mlynárovmu domu.

Na prvej zastávke záujemcov vítali melódiou pastierskej fujary vďaka členom hudobného krúžku, zameriavajúci sa na tento nástroj, a pozdravil ich člen predsedníctva Kruhu a odborník na ochranu pamiatok Béla Kis, ktorý im porozprával o histórii budovy a jej rekonštrukcii. Podľa dobových máp Mlynárov dom stojí na svojom mieste už 200 rokov, bol zobrazený už na prvej mape Békešskej Čaby v roku 1818. Pôvodne slúžil ako suchý mlyn, bol jedným z troch takýchto zariadení, ktoré fungovali v meste až do roku 1860. V r. 2014 členovia Kruhu zachránili dom pred zbúraním, lebo v tom čase sa nachádzal v životu ohrozujúcom stave. K cestujúcim sa tu pridal aj primátor mesta Péter Szarvas, ktorý vyjadril svoju radosť z toho, že sa historická cesta zrealizovala.

Od Mlynárovho domu k ďalšej zastávke, k Rozprávkovému domu vedie iba niekoľko minútová cesta pešo. Tak, ako Suchý mlyn, aj táto budova bola kedysi ľudovým obytným domom, a má charakteristické črty tradičného slovenského stavebníctva. Dom je zariadený dielami maliara, grafika, sochára a návrhára bábok Mihálya Schénera – dozvedeli sme sa od vedúcej Rozprávkového domu Krisztiny Veresovej pri osviežujúcej limonáde. V tomto dome okrem stálej výstavy čestného občana Békešskej Čaby sa uskutočňujú rôzne kultúrne programy a funguje tu aj národnostný klubový dom.

Blížiac sa k Slovenskému oblastnému domu, kam nás doviezli na kočoch, nás vítali známe melódie slovenských ľudových piesní v podaní členov speváckeho zboru Čabianska ružička. Slovenský oblastný dom, ktorý určite nie je neznámy našim čitateľom, v tomto roku tiež prešiel rekonštrukciami a čakal návštevníkov na mestských slávnostiach v obnovených šatách. Kočový sprievod pokračoval smerom späť na Námestie sv. Štefana, kde zastavil pri Podstenkovom dome, postavenom špeciálne na Festival Békešská Čaba 300. Tu si účastníci vypočuli v podaní hercov úryvky z novej knihy Lászlóa Bagdiho Legendy Čaby.

Harruckernovu cestu je možné absolvovať aj pešo, a medzi zastávkami objavovať ďalšie skryté a neskryté krásy čabianskych ulíc. Pomocníkom na prechádzke bude brožúra s mapou a opismi jednotlivých zastávok.

(kan)

foto: autorka

DSM18-07-sprievodne

Kultúra, gastronómia, dejiny – na sprievodných programoch

Prvý júlový víkend sa v 300-ročnej Békešskej Čabe zišli všetci, ktorí sa cítia Čabänmi, aj ich sympatizanti z celej krajiny, ba aj spoza hraníc. Konal sa totiž festival Békešská Čaba 300 pri príležitosti znovuzaloženia mesta pred 300 rokmi, ktorého súčasťou bol aj Deň Slovákov v Maďarsku. Okrem hlavných slovenských programov, ktoré sa konali na Námestí sv. Štefana alebo v Malom evanjelickom kostole, na návštevníkov čakali rôzne sprievodné programy, na ktorých sa mohli zoznámiť s dejinami Békešskej Čaby, s gastronómiou Slovákov na Dolnej zemi, so starými ľudovými remeslami.

Potešenie pre žalúdok...

Jednou z najpopulárnejších súčastí DSM je asi občerstvenie v rade stánkov, v ktorých zástupcovia Slovákmi obývaných regiónov predstavujú svoju gastronómiu, ale aj ľudové výrobky. V tomto roku po prvý raz dostali iné, samostatné miesto gastronomické stánky, kde očakávali hladných záujemcov počas troch dní. Na nádvorí Domu slovenskej kultúry sa od piatku do nedele, od rána do večera varili tradičné slovenské pochúťky: halušky, komlóšske kvasienke a špricke, herouke z Medešu, čabianske klobásy, špeciality z Nadlaku, kapustníky z Eleku a slovenskými chuťami inšpirované sladkosti cukrárky Rebeky Szászovej. Ani ten nemusel ísť ďaleko, kto po množstve chutných jedál vysmädol. Na tieto dni sa do Békešskej Čaby presťahovala aj Hrabalova piváreň z Budapešti, aby ponúkla smädným Slovákom kvalitné české pivo.

... a pre oči

Remeselníci a slovenské inštitúcie predstavili svoju činnosť na neďalekom Námestí sv. Štefana. Tu sa konal Dolnozemský jarmok, tradičné ročné stretnutie Slovákov z dolnozemských krajín: Srbska, Rumunska a Maďarska. Podujatie sa uskutočňuje v jednej z troch krajín každý rok na jeseň, no v tomto roku pre veľkolepé slávnosti organizátori termín posunuli o niekoľko mesiacov dopredu. Námestie obsadili majstri starých remesiel: obuvník, drotár, hrnčiar, kováč, tkáč, drevorezbár a reprezentanti slovenských inštitúcií a organizácií. Pripravili tu aj výstavu textilných, hrnčiarskych a drevených výrobkov Slovákov v Maďarsku, ľudové hry a dielne s ručnými prácami pre deti.

Niečo na čítanie

Na Námestí sv. Štefana, presnejšie pred podstenkovým domom, postaveným špeciálne na túto príležitosť, ešte v prvý deň festivalu predstavil predseda Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku Ondriš Kiszely novú publikáciu OSMM pre zástupcov médií. Publikácia je súčasťou celoročného projektu Čaba 300, ktorá zhŕňa a zábavným spôsobom oživuje znovuzaloženie mesta a najdôležitejšie historické momenty za tri storočia v slovenskom a maďarskom jazyku, ako aj v čabianskom slovenskom nárečí. Publikácia sa dostane do každej čabianskej domácnosti v nasledujúcich týždňoch. OSSM mala svoj stánok aj na dvore DSK, kde ponúkala svoje domáce suché klobásy a pre tých, ktorí chceli odísť domov s nejakým suvenírom, darčekové predmety označené logom projektu Čaba 300.

Príchod predkov do Čaby

Veľkou atrakciou bol sobotný sprievod, ktorým si uctili pamiatku znovuzakladateľov mesta, tých, podľa legendy 700 osadníkov, ktorí prišli z územia dnešného Slovenska. Slováci oblečení do ľudového kroja, reprezentanti mesta, Slovenska a slovenských organizácií a inštitúcií sa zhromaždili na Korze, odkiaľ išli smerom na Námestie sv. Štefana, kam prišli aj ich predkovia pred 300 rokmi, peši a na vozoch. Sprevádzal ich dav stoviek ľudí. Na Námestí sv. Štefana ich vítali slovenskými cirkevnými piesňami členovia mestského chóru založeného na veľké jubileum. Z balkóna radnice zazneli v podaní hercov Jókaiho divadla stručné dejiny znovuzaloženia mesta, potom k pamätnému kameňu postavenému pred 25 rokmi na počesť znovuzakladateľov mesta položili vence primátor Békešskej Čaby Péter Szarvas, predseda Slovenskej národnostnej samosprávy Békešskej Čaby Michal Lásik, generálny konzul SR Igor Furdík a predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková.

A to ešte nie je všetko!

Bohatý a pestrý rad sprievodných programov pokračoval v priestoroch Domu slovenskej kultúry a v Áchimovej sieni Slovenského oblastného domu. Tu čakalo návštevníkov ďalšie potešenie pre oči, čabianske výšivky a tkaniny, práce Výšivkárskeho krúžku Rozmarín, viacnásobného laureáta ocenenia Granátové jablko. A kto bol mimoriadne pozorný, mohol si spraviť selfie s Mihályom Munkácsym a Adolfom Strakom!

(kan)

Foto: autorka

DSM18-08-kultura

Otvorenie festivalu a galaprogram Cez hory, cez doly

Slávnostné otvorenie festivalu Každý, kto je Čabänom sa začalo prejavmi a pokračovalo veľkolepým galaprogramom Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku (ÚKSM) s názvom Cez hory, cez doly.

Otvorenie festivalu

Primátor Péter Szarvas hovoril o tom, že 300 rokov od znovuosídlenia Békešskej Čaby bolo veľmi prosperujúcim obdobím, počas ktorého vzrástol počet obyvateľov, prebehla industrializácia, obchod sa rozvíjal intenzívne a bola pre región príznačná konjunktúra. Spomenul aj legendu, podľa ktorej kolonisti po príchode na územie mesta sa zastavili na dnešnom hlavnom námestí, kde sa nachádzala studňa, z ktorej si uhasili smäd, zaspievali náboženskú pieseň a rozhodli sa usadiť. „Slováci z Békešskej Čaby žili od počiatku spolu s Maďarmi, prispôsobili sa maďarskej kultúre čo sa týka krojov, zvyklostí a aj používaniu maďarského jazyka. Dodnes vidno, že v tomto meste Slováci a Maďari pracujú spolu a z tohto prosperujú členovia oboch národov,“ povedal P. Szarvas.

Predseda mestskej slovenskej samosprávy Michal Lásik spomenul Ľudovíta Haana, ktorý charakterizoval miestnych Slovákov ako spevavý národ, ktorý niekedy aj poldruha hodiny pred bohoslužbou spieval z Tranoscia, ktorý chránili v každej rodine. Ľudia bývali zväčša v podstenkových domoch. „Tak sa mi vidí a zdá, že v porovnaní s mojím detstvom tá naša slovenčina, mäkká ako dolnozemský chlieb, sa vytráca z úradov, kostolov, ulíc a zovšade a to v nás vyvoláva ťažký, strašný smútok,“ povedal M. Lásik.

Generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Igor Furdík vyjadril hrdosť nad schopnosťou predkov vytvoriť nový domov. „Nebojte sa ani vlastnej histórie, lebo aj také časy boli, že sme sa pokúšali prekresliť históriu v mene budúcnosti, ale to ničomu dobrému nevedie. Máte poctivú a jasnú históriu. Toto všetko okolo bolo vytvorené tými osadníkmi, ktorí sem prišli v spojení s ďalšími, ktorí tu žili a vytvorili jedno nádherné mesto, Békešskú Čabu.... nebojte sa ani slovenčiny, lebo ju strácate. Nie na našu škodu, na vašu škodu. Verím, že nové generácie, ktoré tu rastú, si to uvedomia a vrátia sa k takému poznaniu slovenčiny, ktorá im umožní aspoň sa dohovoriť a porozumieť ľuďom na Slovensku.“

Predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková vo svojom pozdravnom prejave chválila práve mladých. „Som rada, že sú tu v tomto meste mladí ľudia, ktorí považujú za dôležité pokračovať v tradíciách odovzdania jazyka a histórie kolektívnej pamäti svojich predkov,“ povedala a pripomenula, že duch Čabänstva poznamenal každého, kto vyrástol v tomto okolí a vyjadrila nádej, že svoju budúcnosť budú stavať v tomto duchu.

Prítomným sa na záver prihovoril starosta jednej z tých osád, odkiaľ pred 300 rokmi prišli Slováci do Čaby. Pavol Lašák z Hradišťa na Slovensku spomínal na prvé kroky spolupráce, ktorá sa datuje až od roku 1986 a začala sa listom Ondeja Hanka, ktorý pátral po svojich predkoch. Počas zmeny spoločenského režimu prešla družba na novovytvorenú obec Čabasabady a dodnes z nej obe dediny prosperujú. P. Lašák odovzdal vecné dary a pamätný list o čestnom občianstve O. Hankovi.

Galaprogram Cez hory, cez doly

Putovanie Slovákov na Dolnú zem bolo témou aj veľkolepého galaprogramu, ktorý aj tento rok pripravil Ústav kultúry Slovákov v Maďarsku v réžii jeho riaditeľky Kataríny Király.

Pred ním sa uskutočnilo odovzdanie Ceny Štefana Lamiho, ktorú v tomto roku získal výskumník ľudového tanca, univerzitný pedagóg, vedecký pracovník Oddelenia výskumu ľudovej hudby a tanca Ústavu hudobnej vedy Maďarskej akadémie vied na dôchodku László Felföldi (laudáciu si môžete prečítať vyššie). Vitálny pán Felföldi sa poďakoval nielen za cenu, ale spomenul aj činy Š. Lamiho, ktorého nazval záchrancom slovenskej ľudovej kultúry v Maďarsku, bez ktorého by sa nezachovali staré choreografie a zvyky.

Zle to vyzeralo v hornom Uhorsku v druhej polovici 18. storočia. Všade bieda a hlad, vysoké dane a porušovanie slobody vierovyznania. Tisíce rodín opustili svoje rodiská, a hľadali nový domov na Dolnej zemi. Vďaka ich vytrvalosti v práci a pokore zapustili hlboké korene a svoju vieru a tradície odovzdávali z pokolenia na pokolenie. Ich dedičstvo uchovávame aj po troch storočiach,“ povedal moderátor, herec divadla Cervinus Teátrum Ferenc Polák na úvod galaprogramu, v ktorom ako prví vystúpili členovia Folklórneho súboru z Pišpeku so zábavou na dedine. Detské hry na Sarvaši predviedli mladí tanečníci súboru Sköcök a piesne z hôr zazneli v podaní členov Pávieho krúžku zo Šárišápu. Tanečný súbor Červený mramor z Tardoša s tirpáckymi tancami posunul našich „pútnikov“ trochu ďalej v geografickom priestore, aby Folklórna spevácka skupina Kvety hút z Pálháze potom ukázala aj starobylé remeslo, drotárstvo. „Keť som išou prez hori…“ bol názov choreografie Tanečnej skupiny Petruška z Ečeru a členovia Tanečnej skupiny Dúha z Malého Kereša zas predviedli tamojšie tance a šamlíkový tanec. Príchod do novej domoviny sme mohli prežívať počas Chválospevu v podaní Edity Častvanovej Vassovej, aby nás potom zabávala Ľudová hudba Suttyomba zo Sarvaša maršom, ktorý tancovali všetci účastníci.

Skoro hodinový program bol veľmi dynamický, pestrý a predsa jednoliaty. Bolo príjemné sa naň pozerať. Žiaľ, večerné programy festivalu, ako napríklad galaprogram spevákov pochádzajúcich z mesta, alebo spoločný spev, sa neuskutočnili pre nepriaznivé počasie.

Eva Fábiánová

Foto: Imrich Fuhl, Zlatko Papuček, Erika Trenková