luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Vlásky česať, vrkoče zapletať...

RacVrk-01

Na Luciu vspolupráci s Ústavom kultúry Slovákov v Maďarsku (ÚKSM) otvorili v Arpádovom múzeu v Ráckeve výstavu snázvom Vlásky česať, vrkoče zapletať. Časť expozície do Ráckeve putovala z Palóckeho múzea v Balašských Ďarmotách a ďalšia od zberateliek „rodinného či ľudového striebra”, zo súkromných zbierok Slovákov v Maďarsku v Bakoňčerni i Veňarci, či samosprávy v Jači. Výstava je otvorená do konca marca tohto roku.

Dostať sa na Luciu do Ráckeve bola mimoriadne náročná úloha. Nie preto, žeby bolo mestečko pri Dunaji v Peštianskej župe priveľmi ďaleko. Ani nie preto, lebo bolo pod oblakmi priveľa bosoriek na metlách. Jednoducho, bolo to náročné, lebo počasie bolo, akoby chcelo brániť otvoreniu výstavy o „súbore tenkých a dlhých útvarov vyrastajúcich z pokožky na ľudskej hlave”. Bola taká hmla, že by ježibaby boli úplne stratili orientáciu a sotva by trafili do múzea. Cesty boli šmykľavé, ani psa nebolo radno vyhnať z domu, lebo by bol štekal zadkom otočeným na ulicu. A v taký deň si trúfali v Arpádovom múzeu pod vedením riaditeľky Réky Jákiovej predstaviť bohatstvo artefaktov o okrase na hlavách slovenských dievčat a žien v Maďarsku, o účesoch, ktoré nosili Slovenky v uplynulých dobách, v čase, keď boli dievčatká, v dobe dievoctva i neskôr, keď boli mladuchy, mladé ženy, zrelšie, staršie i staré matere. Podľa ich účesu a pokrievky hlavy sa dalo presne vedieť, v akom veku, akom stave, akom _poločneskom postavení sa nachádzajú, ba i to, z ktorej dediny pochádzajú. Až kým sa „nepopanštili” a nevyzliekli kroje, nesňali čepce. Výstavu otvorila riaditeľka ÚKSM, etnografka Katarína Király.

RacVrk-02

Rozlišovanie žien a mužov

Hoci frizúra mužov a žien slúžila aj rozlišovaniu pohlaví, malí chlapci a dievčatká bez rozdielu dostali na hlavičky čepčeky, alebo, ako im hovorili medzi tunajšími Slovákmi, čepčoky. Už ani z poverčivosti neostrihali vlásky maličkých, lebo sa obávali ochorenia, ba dokonca aj toho, že im odstrihnutím vlasov „skrátia“ aj rozum. Účesy dievčat záviseli od dĺžky ich vlasov, ale s nožnicami sa ženský vlas nestretol. Vlasy nechali rásť vlastne od narodenia. Dievčatkám do päť rokov v strede urobili pútec a po bokoch pozapletali do vrkočov alebo pevne zatočili. Školáčkam zapletali vlasy do vrkočov z troch až piatich prameňov. Na konci zviazali mašličkou a okrášlili stužkami. Keď vychodili školu – v desiatich–štrnástich – už nosili účesy veľkých dievčat. Zapletala sa aj ofina. Na sviatok robili vrkoče z 5-7-9 prameňov vlasov. S rozpustenými vlasmi išli iba na prvé sväté prijímanie.

V lete sa dievčatá česali každý deň, ale v zime, keď nosili šatky, len každý druhý alebo tretí deň. V pätnástich ich považovali za dospelé, odvtedy už mohli nosiť, až do vydaja, účes dospelých žien. Avšak počas viacerých storočí boli pokrývky hlavy aj prejavom spoločenského a rodinného stavu žien. Na dievockú hlavu sa patrilo dať venček, či partu. Keď sa dievča vydalo, dostalo sa pod čepiec. Dovtedy však dievčiny vo všedný deň česali ich matky. Iba sviatočné, zložité pletence robili šikovné česačky. Tak to bolo aj počas svadobnej noci, šikovné ženy pomáhali vyčesať drdol. Okrem party mladomanželka sňala z hlavy aj venček – spočiatku zo živých kvetov –, ktorého pevnou súčasťou bola rozmarínová vetvička, pravda, iba vtedy, ak bola deva počestná panna. Ak by sa bola prespala, tak túto skutočnosť „zverejnila“ tým, že svoju vrkočatú hlavu si zaviazala ručníkom, ako vydatá žena. Až neskôr boli venčeky sedliackych neviest biele. S fotografiou mladomanželov ich odkladali do sklenenej kazety a chránili až do ich smrti.

RacVrk-03

Ručník i šatka znak podriadenosti mužovi

V kresťanskej Európe len slobodné dievčatá mohli chodiť s nepokrytou hlavou, vydaté ženy nosili čepce a na nich šatky či ručníky. Prikrytím vlasov priznávali podradenosť svojim mužom. Čepce ako súčasť odevu vydatých žien boli zároveň okrasou i predstavovali príslušnosť k tej-ktorej komunite, prezrádzali najmä, k akej cirkevi žena patrila, z ktorej obce pochádzala. Pritom boli čepce nesmierne dôležitým znakom kreativity a prejavom túžby po kráse. Napríklad v obciach Novohradskej župy sú dediny blízko vedľa seba a ženská móda vplývala na jej obyvateľky, dbali o to, aby sa hoci len trošičku, ale predsa len jedna od druhej odlišovali. Ako informovala Ľudové noviny Terézia Nedeliczká z pobočky ÚKSM vo Veňarci, v tej dobe keď sa čepce nosili, nielen ženy, všetci presne vedeli, odkiaľ je žena, ktorá ho má na hlave, či je katolíčka, či evanjelička, či je z Veňarcu, Guty, Kirťu, či Šápova. Pozoruhodnosťou výstavy v Ráckeve je okrem mimoriadne krásnych, hodnotných exponátov, fotografického materiálu, čepcov, šatiek, odevov, hrebeňov, ihličiek, zariadenia z rôznych končín Slovákmi obývaného Maďarska, je riešenie predstavenia šatiek. Vo veňareckom evanjelickom kostole na fotografii na celú stenu, ktorej autorom je farár András Szabó, sa usadili samé ženičky. Aspoň šatky, tvoriace majetok samosprávy v Jači, tomu nasvedčujú. Impozantný záber vyráža človeku dych. Podobne, ako zaznamenané zapletanie vlasov do vrkočov zo 4-5-6 prameňov na videozázname.

RacVrk-04

Dnes je zapletanie opäť v móde. Nielen medzi milovníčkami folklóru. Zapletené vlasy nosia celebrity, športovkyne, ba aj dievčatá túžiace po trendy účesoch. Na hlave figuríny si to vyskúšala aj riaditeľka múzea Réka Jákiová. Umelé vlasy sa kĺzali, ťažko sa s nimi pracovalo. Nie náhodou sa zložito zapletené frizúry nerobili z čerstvo umytých vlasov. Neraz sa „fixovali“ za pomoci cukrovej vody.

O vlasoch, účesoch, frizúrach, spôsoboch ich česania, radostiach a starostiach s nimi za niekoľko sekúnd nájdete na internete takmer 50 miliónov stránok. Píše sa o nich neustále veľké množstvo informácií. Ale podľa starého príslovia je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť. Výstava Vlásky česať, vrkoče zapletať zostane v Ráckeve do konca marca. Potom sa exponáty vrátia k svojim pôvodným majiteľom. Preto sa oplatí navštíviť ju čo najskôr. Expozícia je nielen zaujímavá a záživná. Je zároveň len dočasná.

Erika Trenková

Foto: autorka