luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Premiéra v Budapešti v réžii slovenského režiséra Martina Čičváka

VigCic-01b

Na Veľkej okružnej v Budapešti sa nachádza jedno z najvýznamnejších veľkých divadiel hlavného mesta Maďarska, Vígszínház.

Jeho vyparádená budova vyrástla za jediný rok v roku 1896. Keď máte cestu okolo, určite zbadáte, že po oboch stranách vchodu 122-ročného dramatického stánku sú obrovské plagáty s ponukou na premiérové predstavenia. Na jednom z nich nás pozývajú na predstavenie Johna Cassavetesa Premiéra. Réžia Martin Čičvák. V hlavnej role osobnosti maďarskej divadelnej scény, Enikő Eszenyiová, Géza D. Hegedűs, Enikő Börcsöková, Gábor Hevér a ďalší. So slovenským režisérom, pôvodom z Košíc, ktorý vyštudoval divadelnú réžiu na Janáčkovej divadelnej akadémii v Brne a v Londýne na Dartington College of Arts, a v súčasnosti žije v Prahe. Od roku 2000 jeho domovským divadlom v Prahe je Činoherný klub. Pravidelne režíruje v bratislavskom divadle Aréna, jednu inscenáciu v pražskom Divadle na Vinohradoch, ba ročne jedno predstavenie niekde inde v Európe. Do Košíc sa na divadelnú scénu vrátil ako autor, koncom januára uviedli na scénu jeho hru Urna na prázdnom javisku. Niekoľko dní pred premiérou Premiéry sme sa rozprávali v divadle Vígszínház v Budapešti. O divadle, o Premiére, o hercoch, o tom, ako miluje svoju prácu, ktorá je preňho aj koníčkom, o tom, že v Budapešti skoro chodil spať a nemal čas vychutnávať si mesto a jeho divadlá, o tom, že leto trávi so svojimi deťmi a svoje vysnívané diela aj zrealizuje.

– Podľa toho, koľko režijných prác máte na svojom konte, sa nazdávam, že ste neustále na ceste.

– Žijem v Prahe, aj so svojou rodinou, manželkou a tromi deťmi a bývame tam veľmi radi. Každý rok režírujem jedno predstavenie vo svojom domovskom divadle, v Činohernom klube, jedno predstavenie kvôli dobrým vzťahom s Jurajom Kukurom v jeho divadle Aréna, jedno predstavenie v Divadle na Vinohradoch a keď mám voľné kapacity, rád prijmem pozvanie napríklad do Budapešti alebo do Národného divadla v Prahe alebo vo Viedni. Rád režírujem operu, lebo má vďaka hudbe rytmus, ktorý stanovuje aj takty režijnej práce. Strašne to rád robím, lebo réžia je v prvom rade rytmus, rytmus myslím ako kontrasty medzi malým a veľkým, tichým a hlučným, emocionálne vypätým a vecným. Toto všetko je rytmus. V opere polovicu za vás urobí skladateľ. On robí v hudbe samotné kontrasty, pravda, ak je dobrý dirigent. Mozarta keď diriguje niekto len tak, to sa nedá počúvať. Mozart potrebuje obrovské hrany, pianissimá a obrovské forte. Z toho sa skladba poskladá. Preto sa okrem činohry venujem aj opernej réžii. V Plzni som robil Capuletovcov, v pražskom Národnom divadle som inscenoval Mozartovu operu Cosi fan tutte. Miloval som to.

– Režírovať ste začali v šestnástich. Hneď príbeh dánskeho kráľoviča Hamleta...

– Oféliu sme balili do igelitu, mali sme tam reťaze, hudbu sme si zvolili od polometalových skupín... Od prvého ročníka gymnázia som vedel, že sa chcem stať režisérom. Úprimne sa čudujem, ako to mohli moji profesori Hajda a Scherhaufer so mnou na škole vydržať. Zobrali ma hneď po strednej škole. Odvtedy som aj ja učil na JAMU, mal som za sebou dva svoje ročníky a videl som, že 18-roční mladí ľudia sú ešte akoby nezrelé bytosti. Strašne veľa sme sa hádali. Dopredu nikdy nevedno, kto, akým bude režisérom. Je to povolanie súvisiace so životom. Neviete, kedy sa režisérom stanete a dokedy ním budete. Potrebujete energeticky mobilizovať umelecký kolektív, rozumieť ľuďom okolo seba. Sem som nastúpil v momente, keď som si naštudoval tento divadelný koncept. Predtým som sa bál. Enikő Eszenyiová ma už viackrát volala, až teraz to klaplo. Sú tu osobnosti svetového divadla. V konečnom dôsledku skvelí herci, aj tu, aj inde, sú rovnakí. Tie isté metódy používajú, tie isté zbrane nasadia proti režisérovi. Režírovať je ťažká psychofyzická práca. Hlavne, keď chcete od tých hercov prvé aj posledné zo seba. Formulovať, chcete od nich, aby pomenovávali neuralgický bod, lebo tú strunu potrebujete rozozvučať. Režisér je ako gynekológ, spovedník a psychoanalitik. Samozrejme, že sa ľudia bránia. Sú hádky, slzy, rev, krik. Ja sa snažím zostať pokojný, lebo viem, odkiaľ to pochádza. Čím väčší herec, tým väčší strach, neistoty. Naozaj. Juraj Kukura chce skúšať aj v nedeľu. „Zostaňte, Martin, budeme skúšať monológy. Nie Juraj, chcem ísť domov. Kúpim vám oblek, nechcem oblek, chcem ísť domov.“ Emília Vášáryová, Enikő to isté. Kým sa dostanú na pevnú plochu, prechádzajú od sebanegácie, prejdú sebadeštruktívnym procesom, až kým sa upokoja. Tu je môj partner, toto je scéna, tu bude svetlo, takáto bude hudba... Je to zvláštne. Ten motor v nich, ten stroj, ten mechanizmus, kým sa rozpohybujú. Kým nenájdu svoje istoty, kým sa dostanú do bezpečia. Neexistuje u dobrého herca rutina.

– Pripravil vás na to niekto? Na škole? Potom? Povedal vám niekto, čo vás čaká ako režiséra?

– Áno. Môj profesor réžie Hajda mi vždy hovoril, že sa mám naučiť pracovať iba s hercom. Stavať mu situácie. Vzrušujúce situácie. Profesor Scherhaufer mi hovoril, že mám cítiť. Budovať obrazy. Mal som šťastie, že som mal týchto dvoch profesorov. Lebo jeden do mňa dul z jednej, druhý z druhej strany. Niekde v strede sa to stretlo, akoby som bol na to pripravený. Okrem toho sme sa na škole stretli taký úžasný ročník. Už v treťom ročníku sme chceli skúšať a veľmi rýchlo sme sa dostali do školského divadla. Vždy sme niečo produkovali. Potom sme sa zúčastňovali na festivaloch divadelných škôl v Amsterdame. A vyhrávali sme. Vôbec nič sme z Amsterdamu nepoznali, iba jedno divadlo a jednu krčmu, v tom divadle, kde sme boli týždeň zavretí. Potom na nás, kopu ľudí, boli zvedaví v Národnom divadle v Brne. Mal som 23 rokov, keď som nastúpil do brnenského Národného divadla. Takéto veľké divadlo je to, ako toto. Tam, na nich a s nimi som sa učil, na veľkých hercoch, ktorí sú tam roky, presadiť si svoje, svoju fantáziu. Aj oni ma učili. Zároveň som začal pracovať v Činohernom klube, ktorí si urobili veľkí, slávni herci, ktorí hrajú na kameru. Učil som sa, ako sa stavia mikrodetail, mikrosituácie, ako sa stavia myslenie. Predovšetkým treba režírovať oči, myslenie vybudovať dôkladne. To som sa učil stále, až doteraz sa to učím. Pre mňa je to vždy ako nepopísaný papier, keď vojdem do divadla. Nová hra sa nedá zopakovať. Nová hra je nový vesmír. Nové univerzum, nová etika, estetika, nové časopriestorové vzťahy, nové vertikály. Každý raz je to úplne, ale úplne iné. Niečo si vždy zoberiete do ďalšej práce. Nejakú istotu, nejaké vedomie. Ale dolu to je ako plastovou lopatkou kopať trasu metra.

– Premiéra Johna Cassavetesa v divadle Vígszínház je divadelná adaptácia filmovej predlohy, ktorú na scénu upravili András Forgách a Róbert Vörös. Je to intímna výpoveď o divadle, o divadelnom bytí. Ako ste sa v úlohe režiséra ocitli v Budapešti?

– Je to obrovská rola pre veľkú herečku. Cassavetes napísal tento film pre svoju manželku Genu Rowlandsovú. Logicky dramaturgiu tohto divadla napadlo, že film treba adaptovať pre Enikő Eszenyiovú. Všetko je logické, je to zrelé, v pravý čas to prišlo aj pre ňu, lebo sú tam témy, ktoré zrkadlia jej život. Pôvodne mal robiť réžiu János Szász, lenže on získal grant na film a začal točiť a ja som to zdedil, lebo som mal práve voľno. Pokušenia, strach, starnutie, to sú témy Premiéry, ale aj „Fausta“. Je to rozprávka pre dospelých. A 28. februára bola generálka, 2. marca premiéra.

– Čítala som, že neznášate kritiku.

– Znášam ju doslova zle. Podľa mňa je to len názor jedného z divákov. Kritika je postavená na vzťahu recenzenta a režiséra. Keď ma kritika strhá, tak sa hnevám. Viem nadávať strašným spôsobom. Vždy, za všetko môže režisér. Tu, vo Vígszínháze, máte veľkých hercov, režisér ich musí udržať na uzde. To nie sú lipicany, toto sú arabské kone. Viem ich presvedčiť. Spolu sa rútime. Keď má herec úspech, tak preto, lebo my sme ho nepočúvali. Keď je neúspech, tak je na vine režisér, lebo to zle vymyslel. Názor recenzenta zaujíma naozaj len nás, tvorcov. Kritika ma strašne strhala po predstavení Skrotenie zlej ženy v Národnom divadle v Prahe, titulky hlásali vraj Mŕtvola zlej ženy v Národnom divadle. Mesiac som nevyšiel z domu. Potom som prišiel na to, že to už mám za sebou. Po strhujúcej kritike sme zažili sto beznádejne vypredaných repríz.

– Ste o tom presvedčený, že ste si v osemnástke vybrali tú správnu školu? Správnu profesiu?

– Stopercentne, to viem určite. Teším sa, že to stále môžem robiť.

Erika Trenková

Foto: autorka