luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

O slovensko-maďarskej dvojjazyčnosti v knihe Anny Borbélyovej

UhriDvojjaz-01

Anna Borbélyová, hlavná vedecká pracovníčka Jazykovedného ústavu Maďarskej akadémie vied, jazykovedkyňa rumunskej národnosti, v publikácii zhrnula svoje najnovšie výskumné výsledky o bilingvizme.

Výskumný materiál pozbierala medzi národnosťami žijúcimi v Maďarsku. Hlavným cieľom knihy je predstaviť všeobecné vedomosti o dvojjazyčnosti na základe empirických výskumov a o. i. upriamiť pozornosť na to, že dvojjazyčnosť je osožná rovnako pre jednotlivca, ako aj pre spoločnosť, preto ju treba podporovať.

Prvá kapitola je venovaná teoretickým otázkam dvoj- a viacjazyčnosti, autorka na základe bohatej medzinárodnej a domácej literatúry zoznámi čitateľov najprv s pojmom a rôznymi definíciami, interpretáciami dvojjazyčnosti, potom s rozličnými druhmi individuálnej a kolektívnej dvojjazyčnosti. Podrobne analyzuje faktory zachovania a výmeny jazyka, odumieranie jazyka, vyučovanie dvojjazyčných detí v škole a pod. Zvlášť sa zaoberá dvojjazyčnou rečou. Hovorí o každom segmente problematiky, o jazykovej interferencii, výbere a zmene kódov, miešaní jazykov, o komunikačných sférach a komunikačných situáciách a pod. Anna Borbélyová sa stotožňuje s definíciou, podľa ktorej bilingvistom je osoba, ktorá počas každodenných interakcií pravidelne používa, resp. disponuje schopnosťou používať dva alebo viac jazykov slovom a/alebo písmom (vrátane nárečí).

Pojem spoločenskej (kolektívnej) dvojjazyčnosti sa vzťahuje na tie prípady, keď na tom istom území žijú rôzne jazykové skupiny, ktoré v dôsledku vzájomných kontaktov rôzneho charakteru a rozsahu navzájom komunikujú. Spoločenský bilingvizmus sa najčastejšie prejavuje vo forme asymetrickej, nútenej (spoločenskej, kultúrnej, hospodárskej alebo vojenskej) menšinovej dvojjazyčnosti. Podľa Anny Borbélyovej procesy zachovania a výmeny jazyka sú aj napriek tomu, že predstavujú protikladné tendencie v živote dvoj- alebo viacjazyčných komunít, prítomné súčasne, hoci nie v rovnakej miere. Obidva fenomény úzko súvisia s demografickými a spoločenskými zmenami a kontaktmi rôznych skupín hovoriacich iným jazykom. Na konci tejto kapitoly Borbélyová zhrnie výsledky výskumov o dvojjazyčnosti, ktoré sa robila v kruhu maďarskej národnosti.

V nasledujúcich kapitolách sú prezentované výsledky sociolingvistických výskumov, ktoré autorka realizovala medzi príslušníkmi rumunskej národnosti a ďalších autochtónnych minorít v Maďarsku. Cieľom týchto kapitol je predstaviť pomocou štatistických údajov, názorných grafov a tabuliek variabilitu používania dvoch jazykov medzi jednotlivými komunitami i v rámci komunít a tendencie zmien v používaní materinského jazyka. Borbélyová pred predstavením výskumných výsledkov pokladá za dôležité zdôrazniť, že stratu materinského jazyka, výmenu jazyka v prípade národností žijúcich v Maďarsku nemôžeme v nijakom prípade považovať za bezproblémovú, dobrovoľnú a prirodzenú. Maďarská väčšina, resp. politická, zákonodarná a výkonná moc, nepodporuje v dostatočnej miere dvojjazyčnosť národností, lebo neprijala a nezavádzala efektívne, vedomé, rozhodné a konkrétne opatrenia proti jazykovej asimilácii. Národnostné komunity si zase nevedia vybojovať podmienky, vďaka ktorým by si mohli zachovať svoju dvojjazyčnosť.

Výskumy sa konali na základe komparácie, najprv sú porovnané také údaje, ktoré boli pozbierané medzi šiestimi národnosťami v tom istom čase a vyplnením totožného dotazníka. Druhá metóda bola longitudinálna, výskumný materiál bol získaný v tej istej komunite, totožnou technikou zbierania empirických údajov, ale v rozličnom čase. Recenzia sa sústreďuje na slovenské súvislosti knihy.

V kapitole Dvojjazyčné modely v šiestich komunitách v Maďarsku - metódy, výsledky a teoretické závery sú predstavené vybrané výsledky sociolingvistického výskumu pod názvom Dimenzie jazykovej inakosti: možnosti zachovania jazykov národností, ktorý bol realizovaný z iniciatívy a podľa koncepcie a predstáv celoštátneho projektu Oddelenia súčasných jazykov Jazykovedného ústavu Maďarskej akadémie vied a Katedry súčasného maďarského jazyka Univerzity Loránda Eötvösa. Vypracovali ho Cs. Barthová a A. Borbélyová. Projekt sa uskutočnil v spolupráci viacerých inštitúcií, medzi nimi aj Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku a zameriava sa na používanie jazyka, formy výmeny kódov a zachovania jazyka, na otázky dvojjazyčnosti, jazykového postoja, stereotypov. Okrem Slovákov zo Slovenského Komlóša sa do výskumu zapojili aj Nemci, Rumuni, Rómovia/Cigáni (ich dve skupiny), Srbi, na začiatku aj Chorváti, neskôr aj posunkujúci. Terénny výskum sa uskutočnil v decembri 2003 a v januári 2004. Respondentov vybrali na základe troch základných znakov: vek, pohlavie a vzdelanie (z každej komunity po 70, spolu 490 respondentov). Boli to dospelí a rodáci zo skúmaných lokalít, resp. mali žiť v obci minimálne 10 rokov.

Anna Borbélyová vo svojej novej publikácii na základe tohto výskumu analyzuje dôležité fenomény bilingvizmu: zachovanie jazyka a výmenu jazyka porovnaním výberu menšinového a väčšinového jazyka v 22 komunikačných situáciách. Na základe porovnania výskumných výsledkov konštatuje, že zachovanie národnostného jazyka v šiestich komunitách je diferencované a stav dvojjazyčnosti je rozmanitý. Môžeme ich rozdeliť do troch skupín. Zachovanie vlastného jazyka je u Srbov a Rómov, ktorí rozprávajú jazykom romani, najsilnejšie, oni používajú materinský jazyk a maďarčinu vyrovnane, ba materinský jazyk o niečo častejšie. Vlastný jazyk je v najslabšej pozícii v prípade Nemcov a Cigánov, presnejšie u tzv. beášskej skupiny (Beáš/Baiaš). Rumuni a Slováci sa nachádzajú v tomto procese v strede.

V nasledujúcej podkapitole autorka predkladá výsledky empirického výskumu, ktoré sa týkajú miery ovládania rumunského, slovenského a maďarského jazyka. Porovnávajúc odpovede Rumunov z obce Kétegyháza a Slovákov zo Slovenského Komlóša konštatuje nasledovné: medzi odpoveďami mladšej generácie (veková skupina 20-40 rokov) Slovákov a Rumunov nie sú významné diferencie. Rovnako sa vyjadrili o úrovni ovládania nárečovej a štandardnej podoby minoritného a maďarského jazyka. Z toho môžeme usúdiť, že proces výmeny jazyka u mladšej generácie obidvoch komunít prebieha rovnako. Značné rozdiely sa vyskytovali u respondentov strednej a staršej generácie. 40 - 61-roční Slováci podľa vlastného vyjadrenia lepšie ovládajú lokálny slovenský dialekt i slovenský spisovný jazyk, ako ovládajú Rumuni tej istej vekovej skupiny rumunské nárečie a rumunský spisovný jazyk. Vekovo starší Slováci – na základe vlastných odpovedí – lepšie ovládajú aj maďarský jazyk.

V ďalšej časti kapitoly sa autorka venuje jazykovým postojom: výberu variant materinského jazyka, nárečia a spisovného jazyka pri komunikácii a postojom voči týmto variantom. Porovnáva emocionálne (otázka: Ktorý jazyk máte radšej?), estetické (otázka: Ktorý jazyk je krajší?), pragmatické (otázka: Ktorý jazyk je užitočnejší?) postoje a postoje kompetencie (otázka: Ktorý jazyk je ťažší?) Nemcov, Srbov, Slovákov a Rumunov. Konštatuje o. i., že pozitívne jazykové postoje súvisia s výberom jazyka a podľa toho zisťuje jednotlivé fázy výmeny jazyka. Na základe týchto výskumných zistení Srbi sa nachádzajú v počiatočnej fáze výmeny jazyka, majú pozitívny postoj k nárečiu aj k spisovnému jazyku. Slováci a Rumuni majú pozitívny postoj celkovo viacej k spisovnému jazyku, nachádzajú sa v strednej fáze výmeny jazyka, Nemci sa viažu raz k dialektu, raz k štandardu, oni sú v pokročilom stave výmeny jazyka.

V tretej kapitole Borbélyová analyzuje najdôležitejšie faktory zachovania rumunského jazyka v obci Méhkerék, vo štvrtej prezentuje výsledky longitudinálneho výskumu o variabilite a zmene maďarsko-rumunského bilingvizmu, o výmene jazyka v lokalite Kétegyháza. Piata kapitola je zhrnutie výskumných výsledkov. V závere knihy autorka na základe svojich výskumných výsledkov zostavila model udržateľnej dvojjazyčnosti.

Autorka pri svojej práci použila bohatú, aj najnovšiu odbornú literatúru, vďaka tomu štúdie v anglickom jazyku (aspoň ich podstata) sú prístupné aj tým, ktorí nevedia po anglicky. Nechýba ani resumé v rumunskom a anglickom jazyku a vecný register. V prílohe sú uvedené v publikácii spracované otázky z dotazníka výskumu Dimenzie jazykovej inakosti.

Kniha má veľkú dokumentačnú a analytickú výpovednú hodnotu. Obsahuje náročný teoretický prehľad o problematike dvojjazyčnosti, bohatý empirický výskumný materiál, ktorý je prezentovaný vo veľmi prehľadnej podobe vďaka grafom a tabuľkám, na záver ponúka udržateľný model zachovania dvojjazyčnosti. Je určená predovšetkým jazykovedcom, ktorí sa profesionálne zaoberajú dvojjazyčnosťou, ale aj každému záujemcovi o túto tému. Odporúčam ju do čitateľskej pozornosti hlavne preto, že osvetľuje nielen aktuálnu situáciu dvojjazyčnosti (medzi nimi aj slovenskej), ale osvetľuje aj celú národnostnú problematiku, celospoločenské postoje k minoritám v Maďarsku.

Na záver poznámka autorky recenzie: Z hľadiska zachovania slovenského jazyka v Maďarsku je dôležité a nádejné, že väčšina respondentov predmetného výskumu (aj ďalších výskumov VÚ CSSM) má rada slovenčinu, v prvom rade svoje nárečie, ale aj spisovný jazyk a to, že mnohí z opýtaných by chceli lepšie ovládať slovenčinu. (K tomu ale treba zabezpečiť a rozšíriť možnosti učenia sa jazyka.) Perspektívu, nádej na pretrvanie jazyka a spomalenie jazykovej asimilácie v Maďarsku môže znamenať skutočnosť, že existujú faktory zachovania slovenského jazyka (školy, samosprávy, organizácie, médiá, inštitúcie atď.), ktorých vplyv možno cítiť čím ďalej, tým viac.

Borbély Anna: Kétnyelvűség. Variabilitás és változás magyarországi közösségekben. MultilingVia Könyvek2. Constructions and Discourses of Multilingualism in East-Central Europe 2. Sorozatszerkesztő: Bartha Csilla, Budapest: MTA Nyelvtudományi Intézet Többnyelvűségi Kutatóközpont 2014. 333 p.

A. Uhrinová

Foto: internet