luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Zoltán Bárkányi Valkán: Trpké sklamanie

ZBVPersil-01b

Staručký vdovec Jozef Šiška sa chtiac-nechtiac zastavil pred budovou niekdajšieho straníckeho klubu, ktorú podobne ako ostatní najstarší dedinčania ináč ani nenazýval, iba Navrátilov dom. Nechcelo sa mu veriť, že to, čo vidí, je skutočnosť.

Po niekoľkých sekundách stál tam ako zakorenený v zemi, nehybne sťa skala. Musel veriť vlastným očiam: pásový bager so širokou lyžicou hlučnými, silnými nárazmi rúcal strechu, steny a vôbec celú, ani nie tak dávno obnovenú budovu. Trosky domu nakladal na veľké nákladné auto, čo potom vyvážalo už celkom zbytočný materiál iba niekoľko desiatok metrov obďaleč, na koniec dvora do hlbokého jarku. – Kam do riti sa títo tu tak ponáhľajú!? Vyhadzujú do járku drahé fošne, laty, tehly! – krútil hlavou starý Šiška. – Navrátilov dom bude o pár hodín už het! – dodal polohlasne pre seba so zúfalstvom v hlase. Pravda, v duchu uznáva, že v dedine dnes už iba tí najstarší vedia, a tých je už preveľmi málo, že tento dom bol kedysi majetkom najbohatšieho gazdu, starého Jána Navrátila. Ten sa po vojne nechal agitátormi zlákať a uveril im, že jeho, Jána Navrátila, úspešného a celou dedinou vysoko uznávaného gazdu čaká skutočne s otvorenou náručou matka vlasť a ak sa vráti domov, príde k svojim. Presídlil sa na ľavý breh Dunaja, do neďalekej dediny, a to bolo potom pre neho, ako sa neskôr ukázalo, osudné. Nuž ale stalo sa a šlus. Nikdy viac sa vo svojom rodisku ani len neukázal. Roky sa povrávalo, že svoj čin preveľmi oľutoval, že sa zaň hanbil ako pes. Neskôr ho údajne túžba po rodisku natoľko trýznila, až z toho ochorel a upadol do hlbokej letargie. V dedine sa rokmi na neho, pochopiteľne, takmer celkom zabudlo, len meno Navrátil sa ešte preveľmi dlho spomínalo v spojitosti s jeho domom. Bol to jediný, príkladne zachovaný dom po tunajších presídlencoch, ktorý štát vyvlastnil a do ktorého sa bez otáľania nakvartírovala organizácia miestnych komunistov. Tá ho potom až do posledného dychu neopustila. Mimochodom, dedinčania členov organizácie nespomínali ináč iba podľa miesta ich sídla – „tamtí v Navrátilovom dome”. Neskôr, keď sa budova po bačovaní komunistov stala miestom schádzania ochotníckych kultúrnych súborov, najstarší dedinčania im nikdy nezabudli pripomenúť, že za strechu nad hlavou môžu ďakovať jedine starému Navrátilovi.

– Navrátilov dom bude o pár hodín už het, – zopakoval si vetu s bôľom v srdci Šiška. O tom, čo vyrastie na mieste zbúraného domu, nemal v tom momente ani len poňatia. Bol si však celkom istý, že čoskoro sa dozvie aj to. Predsa každý vie: času je najmenej a hlavne čas sú peniaze.

x

Staručký Jozef Šiška čerstvo oholený, vo sviatočnom obleku a tmavom klobúku na hlave, nedočkavo trielil hlavnou ulicou. Akoby ho naháňali, opierajúc sa o svoju vychádzkovú paličku drobnými, rýchlymi krokmi napredoval k vyhliadnutému cieľu. Zvedavosť ho durila, tá ho sem priťahovala. Navyše ráno ešte aj z rádia počul, že dnes tu otvoria väčší obchod s rozličným tovarom. Pravda, v dedine každý vedel, aj on, že na mieste Navrátilovho domu akýsi zahraničný boháč stavia obchodný dom. O tom však, ako bude vyzerať zvnútra, nemal potuchy. A on je zvedavý, preveľmi zvedavý. Chce sa na vlastné oči presvedčiť, ako vyzerá nový, jemu neznámym obchodným reťazcom postavený objekt v strede dediny a aké služby bude poskytovať ich dedine.

– Daj Bože dobrý den vám šeckým! – starý Šiška zdvihol klobúk a mierne sa uklonil hneď ako vstúpil širokými dverami do predsiene obchodu.

Žiadna odpoveď. Nikto si ho ani len nevšimol. Poobzeral sa dookola, hľadal povedomú tvár, ale nikoho známeho nenašiel. Čo však ešte aj jeho oslabený sluch rozhodne zachytil, hlasné dunivé tóny akejsi modernej muziky: neviditeľné reproduktory rozozvučali celé prízemie, zo všetkých strán sa ozývala ušné bubienky trhajúca rocková hudba.

Jozef Šiška po kratučkom pomykove pristúpil k najbližšej predavačke v modrom pracovnom plášti, ktorá stála pred dlhočizným pultom:

– Milučká, pomohli by ste mi? – nesmelo ju oslovil. – Já som z téjto dediny, ale tu… tu u vás sa vóbec nevyznám…

– Pravdaže pomôžem, čím by som mohla poslúžiť…

– Poslúžiť? Ale také…No, sám nevím…

– Tu je samoobsluha. Čo by ste si chceli kúpiť? Lebo ja mám dozor nad touto časťou, kde ponúkame všeličo na pranie… tekuté prostriedky, gély…mydlá, pracie prášky…

– Jaké ščastí, šak já akurát to hledám, – riekol a napätie na jeho tvári vystriedal široký šťastný úsmev. – Nejaký dobrý prášek… hledám prášek na praní…

– No dobre, ale tých práškov je veľmi veľa… Sú nielen rôzne značky a výrobcovia, ale aj balenie je všelijaké…Od pol kila až do… no, až do pätnásť… alebo aj viac kíl.

– Panebože! Až patnást kíl? – vykríkol starec. – Tak pol kila, nehovorím, to by bolo málo… ale patnást kíl… to je zas prevelice moc.

– Tak si kúpte kilové alebo dvojkilové balenie, – hlas predavačky začal naberať netrpezlivý tón. – To by vám stačilo dosť dlho… Akú práčku máte?

– Á, praktický nijakú… Dostali sme jú prevelice dávno z Nemecka, od syna… Tú práčku sme ale nikdy nechosnovali… Ani já, ani moja nebohá žena… Nech odpočíva v pokoji!

– Milý báčik, ja vám takto sotva môžem pomôcť, – poznamenala predavačka s grimasou na tvári, – ani výrobcu, ani množstvo, ani… slovom, nič bližšieho mi nemôžete povedať, čo by…

– Ale móžem! – odporoval starec. – Mne treba prášek na praní… Aj dočilku som ho mal, nehála mi ho ešče moja nebohá… týždenne som pral v drevenom koryte a s cirokovú kefú, jako som to často videl od néj. Aj já, presne tak jako aj ona, ždy z centimétra na centiméter som s kefú drhol prállo. Tam neostal ani kúščiček nevypraného fleku. Uverte mi… Šecko bolo čisté, čistučké… Toto nemóže vedet nijaká práčka! Ani neví… Uverte mi…

– No dobre, – zhlboka si vzdychla predavačka. – Báčik, vy ste ustrnuli niekde v polovici minulého storočia… No, nevadí… Navrhla by som vám Persil a to… povedzme, dvojkilový…

– A čo ví ten Persil? A prečo dvojkilový? Hmm… neni to prevelice málo?

– Persil všetko vie, perie všetko, aj farebné vlákno, odstraňuje aj tie najväčšie škvrny… A má príjemnú vôňu, – dodala s núteným úsmevom. – Uverte mi, ja doma periem týmto práškom … A som veľmi spokojná… Ináč dve kilá z neho vôbec nie sú málo… Vám by to stačilo na takých sedem-osem mesiacov…

– No dobre, ale kde je potom predvídavost? – opatrne namietol Šiška. – Človek mosí byt predvídavý. Mosí myslet aj na zajtrajšek, nemóže žit z jenného dna na druhý… Treba mat aj nejaké rezervy… Oléj, mast, múku, sól, cuker… A prášek na praní… Precca ždy sa móže prihodit néčo dopredu nevídané… A potom čo… jako dál? Hovorili ste, že máte aj desatkilové balení…

– Moment, – podišla predavačka pár krokov dopredu a pozrela sa na tovar vyložený na pulte. – Máme sedem a polkilové balenie, – riekla. – Ale, prepáčte mi… to vám neodporúčam… Hovorím to z čistého srdca…

– A prečo né? – starec sa skúmavo zahľadel predavačke do očí.

– Báčik, ako sa na vás pozerám… Hmm… Vy určite nemáte peniaze len tak na vyhodenie… Chcem vám len dobre…Uverte mi… Je to pre vás zbytočne veľké balenie...

– Jak to myslíte? – spýtal sa vyľakane Šiška a vyzeral ešte ustaranejšie ako pred chvíľou.

– Či naschvál chcete, aby väčšinu toho prášku použil iný? – zdvihla hlas predavačka. – Asi nie… No, tých sedem a pol kila by bola pre vás dávka na také dva roky…

– No a potom… čo, – nechápavo hľadel predavačke do tváre očividne sklamaný starec.

– Ako sa tak na vás pozerám… no, vy nie ste v najlepšom stave… chodíte o palici, máte zhrbený chrbát, trasú sa vám ruky, ste chudulinký… Jasné… do takéhoto tela už iba duša chodí spávať. Uverte mi, vám by stačilo aj dvojkilové… alebo skôr kilové balenie… Nuž ale na vás záleží… rozhodnite sa… ktoré vám mám dať?

– Nescem… ništ nescem od vás, – riekol starec sotva počuteľne. – A vóbec nescem tu ništ, – dodal už hlasnejšie, – ništ, ale vóbec ništ na temto svete…

Starý Šiška pomalým, neistým krokom vyšiel na ulicu. Pred budovou sa ešte na chvíľku zastavil, poobzeral sa dookola, či ho niekto známy nevidí, ako si vreckovkou utiera oči. Náhle sa otočil smerom ku vchodu, aby sa mu hlboko vrylo do mozgu: bol tu prvýkrát a je pevne rozhodnutý, že zároveň aj naposledy. Čo tu na staré kolená zažil, na to by nikdy nemal zabudnúť. Veruže nemal…

Starec niekoľko sekúnd meravo hľadel na vchodové dvere. Aj cez slzy videl, i keď trošku hmlisto, akoby cez sotva priesvitnú záclonu, že vo dverách sa náhle z ničoho nič zjavila z detstva mu dobre známa zavalitá postava Jána Navrátila. Pozeral sa rovno na neho. Áno, na neho, priamo do jeho tváre… Bol si celkom istý v tom, že ho spoznal. Ako aj v tom, že sa naňho mierne a sústrastne usmieval…