luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Alžbeta Hollerová Račková: Potrebujeme strechu nad naše inštitúcie

BR19Luc-01b

Takto na konci volebného cyklu sa žiada trochu sumarizovať päť rokov. Iste sa pamätáte na to, aké ste mali ciele, očakávania, keď ste nastúpili na post predsedníčky Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku.

– Už keď som sa rozhodla ísť do volieb mala som tri priority: spojiť našu rozdelenú komunitu, vytvoriť koncepciu nášho školstva a postarať sa o starších členov našej komunity. Vo Valnom zhromaždení (VZ), ako aj v ostatných sférach, sme začali vytvárať kooperatívnu atmosféru, čo ku koncu volebného cyklu vyústilo do zostavenia spoločnej volebnej listiny do VZ. Aj vtedy, ako aj teraz si úplne vážne myslím, že ľudia, ktorí sa ako kandidáti pustili do národnostných volieb či už na miestnej, regionálnej, alebo celoštátnej úrovni, to urobili preto, lebo chcú pracovať. Viac-menej sa to aj dokázalo a ja sa veľmi teším tomu, že za uplynulých päť rokov sa podarilo veľa urobiť v záujme odbúravania napätia, ktoré tu bolo.

V máji 2017 sme schválili koncepciu slovenského národnostného školstva. Osahová aj metodická zmena nášho školstva je nevyhnutná, pretože terajšie základy sa kládli v období, keď deti prichádzali do škôl tak, že vedeli po slovensky. Všetky doterajšie učebné osnovy sú vybudované na tomto princípe. Museli sme definovať, čo je národnostné školstvo a čo chceme dosiahnuť. Teraz nasleduje fáza, keď s odborníkmi začneme premýšľať o tom, aké chceme mať školy, na čo chceme klásť dôraz. Napríklad na školách sa žiaci učia gramatiku aj literatúru, ale takmer vôbec sa neučia komunikovať po slovensky. Tiež budeme musieť hľadať riešenie na to, že medzi základnou školou a gymnáziom sa nám stráca veľmi veľa detí. Musíme intenzívne posilniť marketing našich dvoch gymnázií a zároveň hľadať riešenia pre deti, ktoré nechcú alebo nemôžu pokračovať na slovenských gymnáziách, ale majú záujem naďalej sa učiť slovenčinu. Sú to nové cesty, ktoré bude treba vychodiť.

Na začiatku cyklu sme robili prieskum, či naši Slováci majú záujem o zriadenie sociálnej inštitúcie na spôsob domova dôchodcov. Ukázalo sa, že áno. Urobili sme teda prvý krok k tomu, aby sme dosiahli zmenu právneho prostredia – aby z hľadiska financovania aj v sociálnej oblasti boli národnostné samosprávy posudzované podobne ako v oblasti školstva.

Nemali ste teda plány, ktoré by vás postavili pred nezdolateľnú stenu?

– Nie, myslím si, že aj preto, lebo ako novinárka som dosť dobre poznala našu realitu. Veľa som cestovala po krajine a čo sa týka slovenských národnostných samospráv, mala som možnosť získať skúsenosti v VI. obvode, kde som s výnimkou jedného cyklu bola poslankyňou od založenia zboru. No a zúčastňovala som sa a dodnes sa aktívne zúčastňujem na našom spolkovom živote, keďže vediem Kruh priateľov Slovenského Komlóša. Napriek tomu som sa musela naučiť veľa nových vecí spojených s touto funkciou. Bola pre mňa veľká výzva, keď ma kolegovia, predsedovia celoštátnych národnostných samospráv, poctili tým, že ma zvolili za predsedníčku Združenia celoštátnych národnostných samospráv. Museli sme zorganizovať komunikáciu s parlamentným výborom, ktorá je veľmi dôležitá, ale ktorú v určitých prípadoch sťažuje nie vždy harmonický vzťah predsedov a hovorcov. Myslím si, že spolu s bývalým slovenským hovorcom Jánom Fuzikom sa nám celkom dobre darilo vyhovieť tomuto očakávaniu. Bolo treba vytvoriť aj fórum odborníkov v oblasti školstva, aby sformulovali jednotné požiadavky pre všetky národnosti. Vďaka spolupráci s parlamentným výborom a ochote vlády sa podarilo odštartovať štipendijný systém pre budúcich národnostných pedagógov, ako aj výrazne zvýšiť národnostný príplatok našich pedagógov. Za týmito krokmi je vždy veľmi veľa prípravnej práce, ktorú nevidno, ale ktorú bolo treba urobiť. Takže to bolo pre mňa nové. Náročné bolo aj prevzatie vydávania časopisu Barátság, ktorého vydavateľom sa stalo Združenie celoštátnych národnostných samospráv, čo dáva dosť veľa práce aj mne osobne, ale aj kolegom, ktorí sa s tým dostávajú do kontaktu.

S parlamentným výborom spolupracujete aj na modifikovaní rôznych zákonov.

– Neustále prichádzajú podnety, je potrebné dávať do súladu zákony, ktoré sa nás týkajú, so zákonmi, ktoré sa nás týkajú iba nepriamo. Právne prostredie sa neustále mení, čo si vyžaduje sústavné prispôsobovanie zákonov. Podnety prichádzajú aj od národnostných samospráv, tieto vždy poukazujú na niektoré nedostatky národnostného zákona. Napríklad posledná modifikácia z decembra 2017 bola výsledkom vyše dvojročnej práce. Hneď začiatkom roka 2015 sme sa spolu s ostatnými celoštátnymi samosprávami dohodli, že zostavíme pracovnú skupinu a budeme pracovať na základe materiálu, ktorý vznikol dávnejšie na národnostnom odbore Ministerstva ľudských zdrojov. Vďaka tomu sa roku 2017 napríklad dostali do zákona povinné a základné úlohy celoštátnych národnostných samospráv, ktoré boli dovtedy definované iba pre miestne národnostné samosprávy. Takisto sa nám podarilo dosiahnuť, aby národnostné samosprávy mohli preberať národnostné školy, kde sa 75% žiakov inštitúcie zúčastňuje na národnostnej výučbe, predtým to bolo 100%. Ale napríklad nepodarilo sa nám presadiť účasť občanov iných krajín v procese národnostných volieb. My sme urobili „inventár problémov“, presnejšie tém, otázok, ktoré by sme chceli riešiť, a parlamentný výbor rokoval so všetkými zainteresovanými rezortmi. Na čom sa vedeli dohodnúť, to sa stalo predmetom modifikácie zákona v decembri 2017. Teraz sa pracuje na ďalšej modifikácii národnostného zákona. Popritom dostávame na pripomienkovanie všetky pripravované novely zákonov, ktoré sa vzťahujú aj na nás, na národnosti. Pričom termíny na ich vypracovanie sú krátke, ale my sa snažíme prispôsobovať.

Čo všetko ste k tomu museli vykonať? Určite to chcelo aj nejaké personálne zázemie.

– Niekdajší vedúci kabinetu, náš terajší parlamentný hovorca Anton Paulik, mal poznatky z obdobia, keď pracoval vo verejnej správe a ktoré vedel veľmi dobre zužitkovať pri tejto práci. Úprimne povediac aj teraz nám veľmi pomáha, ale, samozrejme, zapájame do legislatívnej práce aj iných expertov. Vďaka tomu sa nám darí dobre a fundovane reagovať na tieto materiály. K pripomienkovaniu sa vždy vyjadrujú aj vedúci našich inštitúcií, ktorí na vlastnej koži cítia následky toho, že sa stali súčasťou systému verejných inštitúcií.

Ale za dobrú môžem označiť aj našu spoluprácu s kompetentnými vládnymi úradmi, s úradom štátneho tajomníka, s národnostným odborom či s parlamentným výborom. To, že sa nie vždy podarí všetko presadiť, čo by sme chceli, to je iná vec. Ale spolupráca existuje.

To by bola spolupráca na vnútroštátnej úrovni, ale je tu značná cezhraničná alebo medzinárodná spolupráca.

– Naša dolnozemská spolupráca sa dostala do fázy, keď dokážeme identifikovať, čo funguje a čo nefunguje, resp. čo by sa malo zmeniť, alebo čo by sa ešte mohlo robiť. Niektoré projekty sme vypustili zo spolupráce a niektoré sa posilňujú. Dôraz sa preniesol na oblasť školstva a prácu s mladými ľuďmi. Napríklad spomedzi tohtoročných projektov sme vypustili tradičný Dolnozemský jarmok. To bol jeden z prvých a najväčších projektov, ale sme si povedali, že by ho bolo treba trošku oprášiť a vymyslieť mu inú koncepciu. Bolo to putovné podujatie a mali sme taký dojem, že sa vyčerpalo. Vypustili sme aj remeselnícky tábor, ale namiesto nich sme napríklad zriadili spoločnú cenu na poli kultúry, ktorá sa tento rok udelila druhýkrát, cenu Pro Cultura Slovaca. Tiež sa zaviedlo Stretnutie mladých Dolnozemcov, ktoré je zamerané na siedmakov, ôsmakov. Zatiaľ sú veľmi dobré ohlasy na toto podujatie. Zdá sa, že dolnozemské ceny, ako Cena Ondreja Štefanka alebo Tešedíkova cena, sa etablovali a majú autoritu, veď zo všetkých krajín prichádza veľa nominácií. To svedčí o tom, že je treba oceňovať ľudí, ktorí sú aktívni v jednotlivých oblastiach. Napríklad v čabianskej škole sa 11. októbra uskutoční slávnostné odovzdanie Tešedikovej ceny. Veľmi dobre sa osvedčila spolupráca a spoločná účasť na Bibliotéke. Čakajú a vyhľadávajú nás priaznivci zo Slovenska a možnosť každoročne prezentovať naše publikácie je vlastne tiež výsledkom tejto spolupráce, lebo máme spoločný stánok. Čo sa týka Svetového združenia Slovákov v zahraničí, myslím si, že Slováci z Maďarska aj v čase, keď CSSM zastupoval Ján Fuzik, a aj teraz sú pevnou súčasťou tímu, ktorý sa snaží presadzovať naše záujmy na tomto fóre a aj vo vzťahu k materskej krajine. Počítajú s nami ako so spoľahlivými partnermi a to je veľmi dôležité, nehovoriac o tom, že máme šancu formovať právne prostredie v Slovenskej republike, hľadať nové formy presadzovania záujmov krajanov, ako aj bilaterálnej spolupráce s Maďarskom a v neposlednom rade zviditeľňovať sa v materskej krajine. Aj pre SZSZ je jednou z priorít, aby sa nám podarilo zriadiť Centrum slovenského zahraničia v Bratislave, ktoré by bolo pevným bodom, o ktorý by sme sa svetové združenie mohlo opierať.

Za ostatných päť rokov sa značne zvýšili podpory, ktoré dostali, resp. dostanú Slováci. Vieme ich využiť?

– Zvýšenie podpôr si vyžadoval aj samotný fakt, že z týchto prostriedkov fungujú naše inštitúcie, za chod ktorých sme zodpovední. Je to aj o tom, ako dokážeme zaplatiť ľudí pracujúcich na slovenskom poli. Či máme možnosť na to, aby sme stanovili v našich inštitúciách platy, ktoré budú príťažlivé pre príslušníkov našej národnosti a na ktorých si budú môcť budovať svoju budúcnosť. V čase, keď sa zakladali naše inštitúcie, nebola možnosť na zlepšovanie, alebo aspoň na vyrovnávanie podmienok na fungovanie. Preto sme sa snažili vytvoriť možnosť finančne zabezpečovať vhodné a potrebné honorovanie. Nie sme na konci tohto procesu, budeme v ňom musieť pokračovať, pretože nedostatok pracovných síl v Maďarsku spôsobuje aj v našich inštitúciách veľký problém. Čomu sa teším je to, že sa vo všetkých inštitúciách podarilo zabezpečiť prostriedky na zamestnávanie minimálne ešte jedného pracovníka okrem vedúceho inštitúcie, pričom sme sa snažili, aby to boli mladí slovenskí odborníci, ktorí vedia dobre po slovensky a sú aj odborne spôsobilí. To považujem za veľký úspech, lebo keď propagujeme naše školy, alebo keď robíme marketing, musíme mladým ľuďom niečo ponúknuť. Veď budeme potrebovať mladých odborníkov, však máme knižnicu, máme Ústav kultúry, máme noviny, máme úrad a máme školy, kde potrebujeme zamestnancov. Tiež bolo treba posilniť Úrad CSSM, pretože zvýšené finančné prostriedky si vyžadujú aj zvýšenú starostlivosť o ne. Administratívna záťaž, ktorá súvisí s ich využívaním, je veľmi vysoká a v záujme toho, aby sme nemali problémy pri kontrolách zo strany Najvyššieho kontrolného úradu, Štátnej pokladnice, alebo vládnych úradov, musíme mať odborníkov, ktorí dokážu zabezpečiť hospodárenie podľa prísnych predpisov. Chýba nám však infraštruktúra. Veľmi verím, že zakúpením a prestavbou bývalého kostola v Budapešti na Rákócziho triede sa nám podarí zabezpečiť vhodné priestory pre naše inštitúcie, ako napr. pre ústav kultúry, divadlo, knižnicu a dokumentačné centrum alebo redakciu Ľudových novín. Ak nie, budeme musieť hľadať iné riešenie. Pretože momentálne sme zase v situácii, keď ďalšiemu rozvíjaniu našich inštitúcií prekáža nedostatok priestorov.

Zakúpenie kostola je jedným z grandióznych cieľov. Ako prijali tento návrh členovia VZ? A ako ho prijali na Slovensku a v Maďarsku?

– Čo sa týka členov VZ, môžem povedať, že sme sa jednotne uzniesli na tom, že vyhlásime tento objekt za slovenskú pamiatku celoštátneho významu tu, v Maďarsku, a že sa ho pokúsime získať pre naše inštitúcie. Aj maďarská, aj slovenská vláda a vôbec predstavitelia Slovenska a Maďarska prijali túto iniciatívu veľmi otvorene a veľmi pozitívne. Dostala sa aj medzi odporúčania zmiešanej komisie spred roka a teraz by malo byť ďalším krokom, aby sa dve vlády zhodli na tom, že po zakúpení objektu maďarskou stranou poskytnú dotáciu na rekonštrukciu objektu. K tomu, aby sa mohli začať rokovania o podiele na rekonštrukcii, je potrebný odborný odhad nákladov, ktorý je v súčasnosti vo finálnom štádiu prípravy.

Spočítali ste, v koľkých osadách a na koľkých podujatiach ste boli za posledných päť rokov?

– To nie, ale, bohužiaľ, nájdu sa aj také, kam som sa ešte nedostala. Ospravedlňujem sa napríklad Čuvárčanom, Novohradčanom, nepodarilo sa mi navštíviť ani niekoľko osád v Peštianskej župe, ale ani Miške. Je to približne 6-7 obcí zo 120. Snažila som sa vyhovieť pozvaniam, ktoré som dostávala. Návštevy podujatí sú veľmi užitočné a umožňujú mi, aby som si vytvárala reálny obraz o našich komunitách. Je to dôležité vtedy, keď sa pripravujú napríklad zákony, alebo pri posudzovaní požiadaviek komunít na zakladanie inštitúcií, či miestnych zbierok, alebo iných objektov. Napríklad keď príde nejaká žiadosť zo Santova alebo Berinčoka a pýtajú sa ma z kompetentného vládneho odboru, čo si o tom myslím, tak musím byť v obraze, musím poznať tieto komunity. Preto si nemyslím, že cestovanie do našich obcí by bolo strateným časom. Skôr som toho názoru, že by mali byť intenzívnejšie, pričom občas by bolo možno užitočnejšie ísť do týchto prostredí vo všedné dni, keď neprebiehajú podujatia. Hoci k pravde patrí, že slovenskí aktivisti na miestnej úrovni vykonávajú svoju prácu popri zamestnaní a na podujatiach je možnosť stretnúť sa s väčšinou z nich, ako aj s početnejšími členmi miestnej slovenskej komunity.

Veľmi sa mi páčil váš nápad dávať do daru tzv. slovaciká, najzaujímavejšie alebo najtypickejšie výrobky Slovákov v Maďarsku. Aký to malo ohlas?

– Veľmi dobrý. Obdarovaní sa im vždy tešili. Tieto produkty som brávala na bály do tomboly, alebo som ich používala ako darčeky na reprezentačné účely. Myslím si, že v tom treba pokračovať. Je to na jednej strane určitá forma propagácie našej národnosti, marketing, ale aj pomoci výrobcom. Takže myslím si, že je to dobrá investícia – keď už niečo darujeme, nech je to z našich produktov.

Tiež by to mohla byť vízia. Mohlo by to viesť k obnoveniu našej komunity v tom, že by vznikla vrstva výrobcov, ktorí by vychádzali z našich tradícií, podnikateľov, ktorí by tak či onak napomáhali činnosť našej komunity. Možno takí aj sú, iba si neuvedomujú, že je aj táto poloha.

– Myslím si, že pomaličky si to uvedomujú. Veľmi sa teším napríklad tomu, že každý rok sme mali jedného vinára, od ktorého sme kupovali víno s etiketou CSSM a tak sa tieto vína dostávali aj do zahraničia. Máme aj takých podnikateľov, ktorí podľa svojho profilu podporujú miestne podujatia. Veľmi sa teším tomu, že aj miestne slovenské samosprávy si uvedomili tieto možnosti, či už ide o publikácie alebo ich nákup, alebo o keramiku, ručné práce. Kupujú takéto predmety, čo je veľmi dobrá vec a čo je prejav určitej nielenže spolupráce, ale aj vzájomnej odkázanosti na seba. Je veľmi dobré, keď si to uvedomujú. Myslím si, že v tomto smere treba pokračovať a raz budeme mať takých podnikateľov, ktorí sa budú trochu viac zviditeľňovať.

Ako ste spomenuli, v slovenských samosprávach pracujú poslanci na úkor svojho voľného času a ešte stále nie je jasné, čo by mali robiť samosprávy: organizovať podujatia, alebo zastupovať záujmy a čo presne patrí do tejto kategórie. Ako im v tom vie pomôcť CSSM?

– Myslím si, že je potrebné robiť osvetu v kruhu ľudí a informovať ich o tom, aké majú v rukách možnosti. Čo znamená napríklad vyjadrenie stanoviska vo veci vymenovania riaditeľa nejakej inštitúcie. Alebo, že aké jazykové práva sa môžu uplatňovať, keď je v lokalite 10-20 % slovenského obyvateľstva. Bolo by dobré, keby sme v lokalitách, kde bývajú Slováci, mohli vidieť na inštitúciách oveľa viac slovenských nápisov. Myslím si, že tieto možnosti sa ešte málo využívajú. Keď v úrade pracoval Anton Paulik, zostavili sme aj slovník pre tieto tabule. Pri určitých príležitostiach mal prednášky o tom, čo znamenajú jazykové práva na miestnej úrovni, ale určite je potrebné pokračovať v tejto práci. Prevláda aj naďalej tá mienka alebo postoj, že treba organizovať podujatia. Čo je inak veľmi dôležité, lebo tie vytvárajú príležitosť na stretnutia. Zastupovanie záujmov jednej komunity na miestnej úrovni je o niečo širšia záležitosť a je potrebné o tom informovať ľudí. Často sa k nim nedostanú potrebné informácie, napríklad o národnostných voľbách. Mnohí si myslia, že teraz v komunálnych voľbách sa musia rozhodnúť, či budú hlasovať za miestnu obecnú samosprávu, alebo za národnostnú. Mýli ich to, že v parlamentných voľbách môžu hlasovať alebo za stranícku listinu, alebo za národnostnú. Je veľa takých oblastí, kde treba pravidelne sprostredkovávať ľuďom informácie. Treba vytvárať príležitosti, aby sme ich mohli rozširovať a tematicky zoskupené odovzdávať ľuďom. Zároveň je potrebné vytvoriť nejakú inštitucionálnu formu poskytovania právnej pomoci pre slovenské spolky a pre slovenské samosprávy, ktoré pôsobia na miestnej úrovni. Často sa stretávame s tým, že niektoré orgány, organizácie predpokladajú, že poslanci sú málo informovaní v niektorých otázkach a zneužívajú to. Aj toto je napríklad úloha, aktuálna i v nasledujúcom cykle.

Na záver trochu vízie. Keď tu budeme sedieť o päť rokov – a dúfam, že tu budeme sedieť o päť rokov – o čom budeme asi tak hovoriť?

– Určite o tom, že naše inštitúcie majú strechu nad hlavou a že máme domov dôchodcov. Ale aj o konkrétnej predstave, či možno o prvých krokoch v oblasti zavádzania nových učebných osnov v našich školách, o prvých krokoch na poli reformy slovenského národnostného školstva. Čo sa týka obsahu, ale aj metodiky. A o haldách žiakov na univerzitách a na gymnáziách.

Za rozhovor ďakuje
Eva Fábiánová

Foto: Andrea Kiššová