luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

R. Káčer: Budapešť je stredoeurópske veľkomesto, so všetkými svetlými a temnými stránkami

KacerRozh-01

Začiatkom júla sa skončila misia mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky v Maďarsku Rastislava Káčera. Pri tejto príležitosti sme mu položili niekoľko otázok.

– Do Maďarska ste iste prišli s predsavzatiami, cieľmi. Čo sa z týchto cieľov podarilo dosiahnuť a čo nie?

– Prichádzal som do Maďarska v období, kedy už naše vzťahy boli nastavené dobre a uplatňovali sme kultivovaný a konštruktívny dialóg. Mojím cieľom bolo udržať tento priateľský a slušný tón v politickom diskurze. Chcel som, aby sme stavali na tom, čo nás spája a to, čo nás názorovo odlišuje, aby sme riešili bez mediálnej pozornosti a prekrikovania. Toto sa podarilo udržať a verím že to aj takto udržíme naďalej. Mojím osobným cieľom bolo lepšie spoznať maďarské reálie, emócie a podstatu “maďarstva” cez prizmu denného života v krajine. Totiž pohľad spoza hraníc – hoci aj blízkych – nikdy nedáva úplnú znalosť a hĺbku poznania. Poznanie maďarskej reality cez život v Budapešti dáva aj komplexnejší pohľad na našu “slovenskosť”. Intelektuálne bola pre mňa moja misia v Maďarsku mimoriadne obohacujúca.

Mal som v pláne podrobne spoznať maďarský vidiek a regionálne špecifiká. Bohužiaľ, pre vážne zdravotné problémy v rodine som absolvoval menej ciest ako som plánoval. Z pracovného a diplomatického pohľadu bolo týchto päť rokov veľmi zaujímavým obdobím môjho života. V osobnom živote to boli, bohužiaľ, veľmi ťažké roky.

– Ako vidíte stav slovensko-maďarských vzťahov?

– Naši vrcholní politici ho radi charakterizujú ako “historicky najlepší”. A je aj realitou, že za ostatné roky, minimálne od roku 2010 vidíme zmenu tónu a zásadne vyššiu kultivovanosť našich vzťahov a vzájomného dialógu. Som veľmi rád, že naši predstavitelia nastavili takto latku našej komunikácie. Prekrikovanie a “pranie špinavej bielizne na verejnosti” nesvedčí dvom vyspelým demokratickým krajinám, členom EÚ a NATO. Hádam aj členstvo v týchto organizáciách prispelo k pochopeniu, že susedia a región má viac spoločného, ako toho, čo nás rozdeľuje. Zároveň to ale neznamená, že mnohé otvorené otázky v bilaterálnom vzťahu neriešime a problémy zametáme pod koberec. Riešime ich, ale diskrétnym dialógom a otvorenými rokovaniami. Prekrikovanie ponad Dunaj, ktoré sme tu kedysi mali, je však, chvalabohu, minulosťou.

– Čo si myslíte o obraze Slovenska v Maďarsku?

– Strávil som v Budapešti takmer 5 rokov a za toto obdobie sa obraz Slovenska zásadne zlepšuje. Predtým, mám taký pocit, náš obraz bol ovplyvnený konfrontačným štýlom vzájomnej komunikácie a mnohými historickými stereotypmi a mýtami na oboch stranách. Slovensku sa za ostatné roky ekonomicky veľmi darí, takmer vo všetkých ukazovateľoch predbehlo Maďarsko. Sme úspešný príbeh, ktorý mnohých Maďarov inšpiruje a mení pohľad na nás. Vidím aj oživenie záujmu o turistiku a vzájomné spoznávanie. Aj ostatné prieskumy verejnej mienky ako sa naše národy na seba vzájomne pozerajú sú veľmi pozitívne. Teším sa z tohto trendu.

– Aké zaujímavosti, či prírodné krásy ste si nechceli nechať ujsť pred príchodom do Maďarska?

– Aj pred príchodom do Maďarska som mal možnosť a príležitosti navštíviť mnoho miest. Do Maďarska sme zvykli cestovať s rodičmi ešte keď som bol dieťa. Keď som mal 19 rokov, prešiel som pešo z Budapešti do Štúrova cez Pilíš pešo. Málo som ale poznal krajinu na juh od Budapešti, tešil som sa na poznanie Dolnej zeme, ale aj východu krajiny, kde som predtým nikdy nebol.

– Čo by mal vidieť podľa vás každý návštevník zo Slovenska?

– Samozrejme, každý by mal dobre spoznať Budapešť a mali by sme lepšie spracovať literatúru pre turistov o tom, aké silné je slovenské dedičstvo a historická prítomnosť v Budapešti, ktorá bola naším hlavným mestom pred rokom 1918. Málokto si dnes uvedomuje, aké veľké množstvo Slovákov žilo koncom 19. storočia v Budapešti. Od robotníkov, sluhov, pltníkov, cez remeselníkov, mešťanov, podnikateľov, umelcov, literátov, cirkevných dejateľov, intelektuálov a šľachty so slovenskými koreňmi. Znalci architektúry tiež majú príležitosť nájsť v Budapešti prekrásne budovy v štýle art nouveau, eklekticizmu a secesie, ktoré sú svetového významu.

Mimo Budapešť je viacero krásnych miest s unikátnou históriu – ako Stoličný Belehrad, Vacov, Veszprém, Pannonhalma a Tihany, Pécs, Debrecín, Segedín a mnohé iné. Tým, ktorí majú radi víno a gastronómiu, by som jednoznačne odporúčal návštevu vinárskych regiónov. Mne k srdcu prirástol Szekszárd, Tokaj, Eger a severné kopce Balatonu. Napokon pre tých, ktorí majú radi kúpeľnú turistiku (to nie je až tak moja silná stránka), určite odporúčam množstvo skvelých kúpeľných miest. Za povinnú návštevu považujem Hévíz s unikátnym termálnym jazerom s rádioaktívnou vodou. Návšteva v chladnom počasí má nezvyčajné čaro.

– Čo by ste neukázali nikomu v Budapešti?

– Som otvorený človek, ktorý nemá tendenciu nič skrývať. Nepoznám nič také, čo by som považoval za tak nedôstojné, resp. odradzujúce. Niekoho môže vyrušovať množstvo bezdomovcov v niektorých častiach, hlavne okolo železničnej stanice Keleti. Pre mnohých nemusia byť atraktívne skvosty socialistickej architektúry, ktoré poznáme aj zo Slovenska… Ale každému podľa jeho chuti. Budapešť je stredoeurópske veľkomesto, so všetkými svetlými a temnými stránkami, ako všetky iné.

– Ako vidíte stav Slovákov v Maďarsku?

– Počas môjho pôsobenia som stretol mnoho veľmi milých a zapálených Slovákov. Slovenská komunita v Maďarsku je buď súčasťou stáročia starého slovanského osídlenia regiónu, alebo aj modernejšej “kolonizácie” po odchode otomanských okupantov pred 300 rokmi. Niektoré časti ostali tak spustošené a vyľudnené, že ich bolo treba nanovo vybudovať a osídliť. Bohužiaľ, slovenský národnostný podiel v krajine sa nielen v čase programovej silnej maďarizácie konca 19. storočia, ale aj po rozdelení Uhorského kráľovstva stále zmenšoval. Na rozdiel od maďarskej komunity na Slovensku, ktorá si zachovala svoju silu, má garantované kvalitné vzdelávanie v materinskom jazyku, slovenská komunita atrofuje. Aj v mnohých dedinách a mestách, ktoré ešte po 2. svetovej vojne boli prevažne slovenské a slovenčina bola dominujúcim jazykom, dnes už po slovensky hovorí len najstaršia generácia. Tento trend ma veľmi mrzí. Uhorsko bolo kráľovstvom, v ktorom Slováci a Maďari vyrástli do podoby moderných národov bok po boku. Do roku 1918 bola krajina mnohonárodná a multikultúrna. Aj z jazykového aj z konfesijného pohľadu. Táto rozličnosť a jazyková a kultúrna mnohorakosť nás obohacovala. Nemám rád politické heslá aké som počul v ostatných voľbách – “Maďarsko Maďarom”. Som rád, že u nás na Slovensku taký trend nemáme, lebo naše krajiny patria všetkým občanom, ktorí ju spoluvytvárajú, bez ohľadu na jazyk a náboženskú príslušnosť.

– Aké sú vaše plány po skončení vašej diplomatickej misie v Maďarsku?

– Po ukončení mojej diplomatickej misie v Budapešti odchádzam zo zahraničnej služby. Budem sa naďalej venovať otázkam medzinárodných vzťahov, zahraničnej a bezpečnostnej politiky, no nie v štátnej službe, ale ako chairman mimovládnej organizácie Globsec. Sme dnes najväčšia a osobne si myslím, že aj najvplyvnejšia organizácia toho typu v Strednej Európe. Teším sa na môj návrat do mladého, dynamického a motivovaného kolektívu. Nevylučujem, že ma ešte niekedy srdce nebude ťahať späť k aktívnej diplomatickej službe, ale v tejto fáze môjho života sa teším na prestávku od štátnej služby a hľadanie nových osobných výziev.

Ako nový veľvyslanec v Budapešti príde pán Pavol Hamžík, skúsený diplomat, bývalý politik a dobrý znalec regiónu a Maďarska.

Za rozhovor ďakuje:

Eva Fábiánová

Foto: Andrea Kiššová

 

Rastislav Káčer sa narodil v Novej Bani v roku 1965. Absolvoval Chemicko-technologickú fakultu STU v Bratislave a v roku 1995 aj Ústav medzinárodných vzťahov Právnickej fakulty UK. Praktické skúsenosti získal už ako robotník v podniku Autosúčiastky Vráble. Po ukončení štúdia začínal vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby. Od roku 1992 pracoval na ministerstve zahraničných vecí ako vedúci oddelenia analýz a plánovania. Potom pôsobil štyri roky v Bruseli ako prvý tajomník Misie SR pri NATO. V roku 1998 bol vymenovaný za generálneho riaditeľa sekcie odboru analýz a plánovania. V roku 2003 ho vláda vyslala za veľvyslanca do USA. Z diplomatických služieb odišiel v roku 2008. Pôsobí ako prezident Slovenskej atlantickej komisie, ktorá spoluorganizuje známe medzinárodné fórum Globsec. R. Káčer ovláda angličtinu, francúzštinu a ruštinu. Je ženatý a má dve deti: Veroniku a Samuela.