luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Pohľad zo Slovenska – Osvojujme si vedome „slávu Slávov slávnych“: cezhranične aj bezhranične!

PohslovSept18-01

Najmladšia Slovač v krajine južného suseda sa ani nenazdala, a už je školská taška či batoh opäť ráno čo ráno na pleci.

Výchovno-vzdelávacie zariadenia s výsostným postavením slovenčiny v školách v pôsobnosti Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, ale aj desiatky národnostných škôl, v ktorých sa ozýva z tried slovenská reč, sú v plnej permanencii.

Do akej miery sa v nich prejavuje kvalita ovládnutia slovenčiny a tým aj motivačný faktor žiakov, najmä z prostredí, v ktorých kde-tu aj v rodinách, hoci sporadicky, začuť ešte írečitý a nárečový zvukospev kedysi láskavej materinskej reči starých otcov či prastarých materí, aby sa pevnejšie ukotvili v emotívnej aj vedomej slovenskosti, je častou dilemou Slovákov v Maďarsku. Tak z pohľadu pedagógov – slovenčinárov, ako aj v názorovosti odborníkov v oblasti vzdelávania, výskumu, literatúry, etnografie či žurnalistiky.

Tí všetci formujú a v tom najlepšom provokujú (ba s originalitou im vlastnou, na zreteli majúc najmä majstrov pera – básnika Gregora Papučka či publicistu Imricha Fuhla a ďalších, neraz aj prorokujú) životnosť všetkého súceho, nezdolateľného a teda aj nádejného, čo jesto v rukách aktívnej najstaršej i strednej, prirodzene proslovensky a vlastenecky reč svojich predkov vnímajúcej, ale aj najmladšej, neraz v otvorenom svete Babylonu „svetovejších jazykov“ vajatajúcej, a teda v jej krehkom, zato úprimnom primknutiu sa k slovenskej reči, aj najzraniteľnejšej generácie.

V nikdy a nikde sa nekončiacom veľkom príbehu Slovákov v Maďarsku, čo akokoľvek historickými zlomovými osudmi 20. storočia oslabených, ale nerezignujúcich – napriek všakovako nastavenej asimilácii (jazykovej, kultúrnej aj intelektuálno-duchovnej) v ich domovskej krajine, má preto životodarný význam ich primknutie k materskému štátu. Slovensko, s ktorým sú mnohí natrvalo prepojení sťaby pomyselnou pupočnou šnúrou, dokonca aj rodinne a rodovo, im v tomto v rámci svojich možností otvára dvere, náruč, srdce. Reálie a „vysedenie slovenčiny“ v lavici nepostačí. Slovenskosť a cesta k nej sa rada snúbi s emóciami, farbami. prítulnosťou, iskrou v očiach.

Veľké veci sa rodia vďaka vzopreniu, osvieteniu mysle, faktoru objavnosti. Dotiahnutým organizátorským úsilím a tvorivým mobilizačným elánom. Na jeho počiatku je vznešenosť idey, uprostred životaschopnosť nasmerovaného projektu, vo vyústení nabádanie k novým výzvam. V tomto duchu, ba s ešte mocnejšou víziou „nezarúbanosti slovenskosti“ oscilujú roky turnusy Školy v prírode organizovanej Zväzom Slovákov v Maďarsku a jeho verejnoprospešnou nadáciou v prečudesnej atmosfére stredoslovenskej prírody v Hronci. Významovosť, zmysel aj osoh už neodmysliteľnej súčasti dotykov slovenských žiakov a detí z Maďarska s domovinou ich predkov predstavuje iba íver, hoci významný, z košatosti aktivít našich krajanov v Maďarsku.

Apropo. Ján Kollár, pevec ducha národného – básnik, vzdelanec a kazateľ, jedna z najosvietenejších slovenských osobností v Uhorsku, mal v čase školských prázdnin – 29. júla 225. výročie narodenia. Možno by aj preto bolo vhodné, nezabudnúc na jeho veľké zásluhy najmä pre Slovákov v Budapešti (Kollár tu predsa pôsobil celé tri desaťročia v rokoch 1819–1848) pripomenúť si jeho dosah trebárs aj počas školy v prírode myšlienkou z jeho eposu Slávy dcera: „Ne z mutného oka, z ruky pilné naděje kvitne, tak jen může i zlé státi se ještě dobrým.“ Symbolicky príznačné, ale aj nádejou povzbudzujúce!

Ľudo Pomichal