luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Pohľad zo Slovenska – Jesenná melanchólia nabáda k rozpomienkam. Približujme si ich...

PohSlov43-01

Pestrosťou hýri čas, keď list po liste jeseň si farby ukladá. Na palete obrazov, keď hrejivý svit slnka je vzácny, vynárajú sa spomienky. Oživujú ich jednak výročia, výnimočnosť ktorých v rôznej miere ovplyvnili naše životy (vrátane 100. výročia prvej Československej republiky), ale aj príbehy ľudí, ktorých v nadčasovosti bytia, hoci už nie sú medzi nami, si pripomíname.

Prelom októbra a novembra nedá mi byť ľahostajným. Príjemnosť odosobnenia sa ma zmocní pri pomyslení, čo sme v roku, ktorý ešte nekončí, na oboch brehoch Dunaja, tu i tam, vedno prežili. Nadostač, ak iba „učešem“ rozstrapatené paberkovanie: výročia, stretnutia, festivaly, pripomienky, oslavy, tradičné podujatia... Spev, tanec, modlitby, myšlienky, vnuknutia, objatia. Tristo rokov v Békešskej Čabe, na folklóre v Banke, po „Migašovom chodníku“ na Pilíš, „škovránkovanie“ v školách, pocty, úcta, vysúkané rukávy, hold statočným a vytrvalým, nové výzvy Slovače v Maďarsku, novinári, básnici, sviatočné Božie služby a omše.

A naopak, aj tu, u nás na Slovensku, akoby pribúdali súznenia s rodákmi „zdola“. Spontánne, našsky a bez príkras: deti v tradičnej škole v prírode v Hronci, folkloristi v krojoch na Detve. Ďalší v ekumenických táboroch, potomkovia Pitvarošanov na Slovensku sa v Sládkovičove historicky zišli po 70 rokoch po prvý raz (a veru ich s Ozvenou, Čabänmi, i s novým slovenským hovorcom Antonom Paulikom bolo do tristo!), duch Komlóšanov zaiskril na oslavách 20. výročia Spolku Slovákov z Maďarska v Galante pod taktovkou Anky Pilárikovej.

I naposledy, čo sa na kus reči zastavil komlóšsky presídlenec Miško Hronec, rozradostene zvestoval o „klbáskaroch“ na jesennom rozjímaní dolnozemcov z Maďarska – z Čaby aj Komlóša, s ich sestrami a bratmi – presídleneckými potomkami v kúpeľnej Podhájskej. Ale je nám spoločne príma! Až sa pri zimných zabíjačkách nebudeme vedieť na diaľku dočkať jari.

Ukladám si farby jesene, ktorá rovnako vonia tu i tam: na ľavom, aj pravom brehu Dunaja. V herbári zážitkov sa vyjavujú ľudia, príbehy, zážitky. Zavše sa pristihnem, že si s mamičkou s úľubou zalistujeme v Senci v starom rodinnom albume. Razom sa, aj skrze tváre starých a prastarých rodičov, najmä však jej rozprávania, čo, ako a prečo bolo, ocitám na jej rodnej Dolnej zemi. Na štvrtej ulici na Pitvaroši, vo veľkej krčme na rohu, kde som kedysi ako chlapec prvý raz oblizol hubertus, vo fúriku terigal šťavnaté gerege... A čo už „ružičkové“ kúpele v Komlóši, hlahol zvonov na Čabe. Ba mnohé iné, čo dnešné generácie Slovákov tu i tam môžu iba v tom najlepšom závidieť.

Akože nám dobre bolo – tam. Najmä dožívajúci presídlenci z Maďarska, čo mladosť prežili „tam dolu“, na Slovensku stále tak vravia. Aby sme si my ďalší, už iba o čosi mladší „tu hore“, všetko pripomínali. Pamäť sa nesmie vytratiť! Tak veru. Máme sa o čom, ak sa stretáme, pozhovárať. Raz tu hore, v „anyaországu“, ako láskavo označuje Slovensko náš Imriško, inokedy, tam dolu. Ako mi je dobre, že som tu i tam, tam aj tu, najmä duchom rodu, príbuzenstva, priateľov, všetkých nezabúdajúcich a pyšných na svoju krv, ba aj spoločnou históriou (nech už bola akokoľvek krivoľaká, nevrlá, nevľúdna, skrivodlivá až maďarónsky „butatótovská“...) vrastený. Raz som aj napísal, že Dolná zem – to je pre mňa pocit, keď sa všade cítim doma.

Tajuplnosť domova predkov, strácajúci sa za horizontom jesenného slnka, je mi vzácna. Až symbolická dušičková sviečka za tých, ktorí „dolu“ predsa len nezostali v zabudnutí potomkov „tu hore“ vzbudzuje vo mne čas úplnku. V srdci príjemne nepominuteľného.

Ľudo Pomichal