luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Pohľad zo Slovenska – Dolnozemské „klony“ Juraja Dolnozemského v nedohľadne?!

PohSlov1849-01

Oslavy dozneli. V bodrých mysliach účastníkov však nevyšumeli. Naopak, povzbudzujúco ich namotivovali. Kým básnik, nenárokujúc si na gloriolu, v pokore žije všedné komlóšske dni. V stíšení, veď advent je už tu a Kračún predo dvermi.

Nová zbierka sviežeho deväťdesiatnika Juraja Dolnozemského ospievaná a prezentovaná v Maďarsku i na Slovensku sa vinie z diaľavy v pozdrave každučkého rána. Oslovuje, hoc aj na bezmála 500 kilometrov, priam dotykovo, priateľsky až intímne. Akoby z Dolnej zeme až kamsi hen, cez Dunaj do Bratislavy, pomyselný sused vôňou vypálenej (uvarenej) slivky odkvapkanej v kalíšteku priateľa počastoval. Tak poctivo a mocne, rozptýliac sa na jazyku, v horúcom pohladení duše vstrebáva sa slovo za slovom, verš za veršom.

Juraj Dolnozemský je poetickým balzamom na bohabojné, ale príkrosťami osudových príbehov aj rozorvané dolnozemské duše. Upokojuje a lieči, v tom najlepšom chlácholí. Zajedno ale aj nabáda, nastavuje impulz a zvyšuje pulz. Provokuje k otáznikom, ba až zdúpnie s výkričníkmi. O zotrvaní v slovenskom duchu a jazyku, o jeho prežití, pretrvaní a zotrvaní v slovenskosti. Najmä však o vôli a presvedčení byť a zostať Slovákom. Hoci najmä práve to nikdy nebolo, nie je a ani nebude v Maďarsku, nech by bolo akokoľvek vľúdne sa tváriacou domovskou krajinou, vlastne vlasťou, jednoduché. Aj preto medzi riadkami podnecuje k dilemám: kým sme tu, vieme, že žijeme... Ale čo po nás...?!

Juraj Dolnozemský vo svojich básňach nepopisuje pasívne, neuspokojuje sa s krasorečnením, ale burcuje. Po dolnozemsky: s vysúkanými rukávmi, rovným sedliackym rozumom, akoby sa postavil za pluh a hotujúc sa k dielu s odhodlaním si zo zvyku napľul do zrobených dlaní. Kto však zaseje na roľu dedovizne dnes, žiaľ, aj jazykovo priveľmi dengľavej Slovače (a čo už tej mladej!) nové semä slovotvornej vznešenosti? Kde nabrať odvahu uchopiť a pochopiť významovosť zhmotnenia myšlienok blúdiacich hlavami o talente možno netušiacich literátov? Preberajúc, preskakujúc či už z materinského jazyka do maďarčiny a späť, sem a tam, tam a sem, aby sa z nití napokon slovenské klbko namotalo?

Poetický príbeh „Ďurka-báčiho“ v próze všedných dní, ktoré sa nikdy nezunujú, „by edon nevyhútal“. Hát, taký sa musí zažiť, prežiť, odžiť. Všetkými zmyslami precítiť. A íverčoky z nových rozpukov? Ako by sa ich len žiadostivo želalo vstrebávať zvukomalebnosťou čírych slov. Lenže, odkiaľ už, keď z diaľav, spoza horizontu šírej roviny, žiadna nádejná a talentovaná básnická omladina neprináša nové brieždenia? Kedy opäť vyjde slnko na Dolnej zemi, ale aj inde v Maďarsku, s bázňou doširoka vykrojeného úsmevu slnka prihovárajúceho sa: Dobré ráno, moji Slováci!

Takto úprimne sa mi žiada Jurajovi Dolnozemskému s každodenným prívetom slnka v zdraví popriať prekročenie magickej stovky (a veď jeho tvorivému básnickému druhovi Imrichovi Kružliakovi v Mníchove čochvíľa, 8. decembra 2018, svitne už 104. rok!) a krst jubilejného básnického časozberu s emblémom Anno 2028. Žite nám ešte dlho, Ďurko-báči. A tvorte, píšte, utkávajte nové zveršované výzvy pre Slovač v Maďarsku. Načim ich ako soľ či slnkom vymaľovanou červeňou rozpálenú papriku. Aby štípali, pálili, nabádali svedomie k sebauvedomeniu v našej slovenskosti. Stojme o ňu, pretože jej cena, aj pre Slovákov na slovenskej Dolnej zemi v Maďarsku, je nevyčísliteľná. V duchu posolstva, ktoré ste pretlmočili v závere básne AKO: „Poraď mi, osud, ako prebudiť nemých, ako nájsť stratených, do ramien ako naliať sily a ako vrátiť dych!“

Ľudo Pomichal