luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Zápisky hovorcu (32/2019)

ZapHov23-01

Je uhorková sezóna tak v spoločenskom, ako aj v politickom živote. Čo však neznamená nečinnosť slovenských spoločenských organizácií, či národnostných samospráv.

Každá sobota je rušná, organizujú sa rôzne festivaly, podujatia, stretnutia, ako aj letné jazykové a iné tábory pre deti a pre dospelých.

Snažím sa dostať na čím viac takýchto akcií. Obyčajne sa na nich cítim dobre, a vrátim sa plný nového elánu, niekedy aj nových podnetov. Je to tak aj napriek tomu, že nedá sa nevšimnúť si, ako sa z týchto našich slovenských národnostných podujatí postupne vytráca prirodzené používanie slovenského jazyka. Pred asi dvadsiatimi rokmi som na podobných stretnutiach mal pocit, že prítomní, aspoň ich väčšina, rozumie všetkému, čo tam odznie v slovenčine. Dokonca si pamätám aj mládežnícke podujatie, kde, keď som začal dvojjazyčne svoj príhovor, sa ma pýtali, načo to hovorím aj po maďarsky, veď všetci rozumejú po slovensky. Avšak teraz, stále viac, mám opačný pocit. Kedysi sme vyčítali vláde, že od nás očakáva, aby sme sa stali „spievajúcou, tancujúcou” národnosťou, a teraz sme sa ňou naozaj stali. A aj napriek tomu, že už aj predstavitelia vládnych orgánov na spoločných akciách zdôrazňujú dôležitosť zachovania národnostnej kultúry, tradícií a aj národnostného jazyka.

Niekedy si myslím, že sme už náš „boj o slovenský materinský jazyk” prehrali, a treba, aby sme si zachovali aspoň to, čo sa za daných podmienok ešte dá. A z tohto hľadiska treba vyzdvihnúť úlohu našich inštitúcií, ktoré sa naozaj snažia dokumentovať tak naše tradície, ako aj jazyk našich predkov. Osobitný význam má v tomto ohľade pred viac desaťročiami vydaný Atlas slovenských nárečí v Maďarsku. Myslím si, že táto publikácia zachytila v poslednej minúte to, čo sme zdedili po svojich predkoch, a čo sme si až do roku 1993 aj zachovali. Odvtedy, žiaľ, postupne toto dedičstvo strácame.

Samozrejme, ani tento obraz nie je jednoznačný, a ani jednoliaty. Veď vieme, že zo všetkých komunít Slovákov mimo územia Slovenskej republiky v Maďarsku sa učí po slovensky najvyšší počet detí. Poznáme prípady, keď aj dospelí prejavujú záujem o kurz slovenčiny a miestne národnostné samosprávy, či vedenie miestnej slovenskej národnostnej školy tieto iniciatívy podchytí a zorganizuje pre nich jazykový kurz.

Kedysi, pri návšteve vládnej delegácie zo Slovenska, pri rozhovore s najvyššími ústavnými predstaviteľmi Slovenskej republiky na otázku „Ako môže Slovensko pomôcť vám, Slovákom v Maďarsku”, sme odpovedali, že stačí, aby sa Slovensko rýchlo vyvíjalo a stalo sa vzorom pre ostatné krajiny, ktoré sa práve snažia dobehnúť rozvinutú časť Európy.

Nuž, myslím si, táto podmienka je splnená. Slovensko je členom eurozóny, rýchlo napreduje v hospodárskom rozvoji a Tatry, ako aj Slovensko celkovo, sa stali naozaj lákavým cieľom turistov, medzi nimi aj našich Slovákov. Pritom však pri návštevách našej materskej krajiny stále máme pocit, akoby na nás, Slovákov v Maďarsku, slovenská verejnosť zabudla. Ani tam od nás nikto neočakáva, aby sme vedeli po slovensky a tvária sa veľmi prekvapene, keď sa niekto z nás ozve v tomto jazyku. Takže je čo robiť nielen doma, ale aj na Slovensku v záujme toho, aby pocit spolupatričnosti Slovákov vo všeobecnosti, sa stal znovu živým.

Anton Paulik