luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Zápisky hovorcu (34/2019)

Zapisky24-01

Minulé moje zápisky, čítajúc ich už na stránkach Ľudových novín, boli akési nezvyčajne, a možno aj prehnane pesimistické. Okrem toho mali skôr charakter úvah, ako dokumentácie mojej činnosti. No myslím si, že aj takéto úvahy by mali byť súčasťou nášho spoločenského života, prípadne aj ako podnet na diskusiu o podobnej tematike.

Teraz však by som písal o niečom inom. Pred niekoľkými týždňami som mal možnosť navštíviť niektoré obce a akcie vojvodinských Slovákov. Samozrejme, o nich som čo–to vedel aj doteraz, ale priame dojmy mi ešte chýbali. Vďaka organizačnej pomoci Any Horvatovej som sa zoznámil s mnohými ľuďmi, aktivistami slovenskej menšiny vo Vojvodine, a tak som si vytvoril obraz o ich súčasnosti, aj keď, samozrejme, veľmi subjektívny.

Nedá mi, aby som nenapísal aj to, čo mojou hlavou prebehlo pri prvej zastávke v Báčskom Petrovci, pred budovou gymnázia Jána Kollára, ktorú postavili na podnet a s finančnou pomocou Milana Rastislava Štefánika. Ako aj v iných prípadoch sme mohli počuť pripomienku, že to vzniklo za pomoci medzivojnového Československa, či niektorého predstaviteľa vtedajšieho politického života ČSR. A odvtedy aj tieto inštitúcie, aj miestne slovenské komunity sa vyvíjali sto rokov nerušene, a práve preto má človek pocit, akoby sa pohyboval na Slovensku, v čisto slovenskom prostredí. A tu som pochopil, čo vlastne hľadajú, a čo už nenájdu v našich dedinách a mestách návštevníci zo Slovenska, alebo práve z Vojvodiny.

O sile tejto komunity svedčí budova obnoveného evanjelického kostola v Petrovci, taktiež práve prebiehajúca obnova budovy gymnázia, záujem detí o detský tábor v Jánošíku, či záujem miestnych Slovákov o literárny večierok vo štvrtok večer v Kulpíne. Táto mentálna sila bola prítomná všade, aj napriek hospodárskym ťažkostiam, alebo plynulému odchodu mladých z krajiny. Našťastie následky odchodu mladých sme postrehli zatiaľ len pri rozhovoroch s predstaviteľmi miestnej či regionálnej samosprávy, alebo na stretnutí s predsedníčkou Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, s pani Libuškou Lakatošovou. Na uliciach, alebo na podujatiach, aspoň z nášho pohľadu, ešte zoslabovanie miestnych organizácií, chvalabohu, nevidieť.

Na podnety priateľa Vlada Valentíka sme mohli nazbierať naozaj hodnotné dojmy zo života Slovákov vo Vojvodine. Neformálne stretnutia a rozhovory s deťmi, dospelými a predstaviteľmi jednotlivých organizácií, alebo významnými osobnosťami miestnej kultúry nám pomohli vytvoriť si vlastný obraz o tom, ako sa môže dotvárať, zachovať a rozvíjať menšinová komunita, ktorej dlho po „veľkej vojne” žičila tak domáca, ako aj medzinárodná politika, ktorá do posledných rokov zostala kompaktná a svoju budúcnosť mala prakticky vo vlastných rukách. Ktorá aj napriek naozaj krutým skúsenostiam z poslednej európskej vojny si zachovala svoju životaschopnosť a aj nedotknuteľnú, silnú slovenskú identitu až dodnes. Nám zasa neostáva nič iné, ako tam chodiť častejšie, aby sme sa poučili aj z ich skúseností, aby sme načerpali energiu z ich vitality.

Za zorganizovanie týchto stretnutí aj touto cestou ešte raz ďakujem Ane Horvatovej a Vladimírovi Valentíkovi.

Anton Paulik