luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Pohľad zo Slovenska – Byť výnimočným je krehká cnosť, chráňme pamäť predkov i svedomie veličín

ZborSlovZahr36-01

Nemôžem byť neosobným, najmä ak v mámení duše romantika (i keď mnohí, poznačení globálnym neoliberalizmom materiálnej reality tvrdia, že dnes sa „meditačný romantizmus“ nalepí iba ak na zasnených čudákov...) listujem v kalendári. Čo všetko nás postretne v prudko sa rozbehnuvšom roku? Aká pripomienka, udalosť, jubileum či neočakávaná zvesť nás ovlaží radosťou, potechou? A čo nás, naopak, zneistí, negatívne rozvášni, nebodaj zarmúti.

Mozaikovitosť každučkého dňa nepustí, napokon, život nás vôľou našou aj iných (azda i Jeho na výsosti?) posúva, prekvapuje, presviedča, ale aj znechucuje sťaby na farbitosti maliarskej palety. Tu v svetlých žiarivých tónoch, inokedy v chmúrnych temných kontúrach. Ak nepestujeme v sebe danosť harmonizovania síce v jednej, zato nemonotónnej tónine, vystavujeme sa nevytúženým kontrastom. Je to akoby som si líhal v pohodovej usporiadanosti nežnej okrovej žlte van Goghových Slnečníc a nad ránom by ma vytrhol zo sna dramatický výjav depresívnej černe Munchovho Výkriku.

Prečo sa to všetko z mysle rinie a cez prsty ukladá na klávesnici? Možno aj z emotívneho pohrúženia sa do mnohého, čím sa s úľubou obklopujeme, oduševňujeme. Len mi nevravte, že sa neodovzdávate sem-tam podobnému nastaveniu duše! Veď len hľa, listujúc múdrymi knihami, sledujúc zarámované príbehy v galériách či sústredene sa dívajúc na „kino“, nevraviac o živých dotykoch priateľov, sa košatí strom našich nádejí, túžob a prežívaní.

Príjemnejšie sa odvíjajú dni, ak sa s empatiou rozradostíme príbehmi, úspechmi či zážitkami iných. Či osobnosťami z kapitol hrdej slovenskosti v Uhorsku, súc históriou už nepostihnuteľných (za všetkých spomeniem tohtoročné decembrové 200. výročie úmrtia nášho veľkého vzdelanca a posla evanjelického kánonu na Dolnej zemi v Sarvaši Samuela Tešedíka), častejšie ale veličinami, ktoré, s hocako mohutnou túžbou v snahe sa im aspoň čímsi priblížiť, viac pretrvajú v našich mysliach ako prímery dneška. Nezveličujem, ani nebagatelizujem, ak hovorím o ich nedosiahnuteľnej výšave. Ľudskej, umeleckej, slovenskej a národno-vlasteneckej, najmä však nadčasovej.

Ak Rozhlas a televízia Slovenska (verejnoprávna TV) na Jednotke občas objavne zasiahne oko, myseľ i u dušu diváka, teraz je to vďaka aktuálnemu pripomenutiu jedného zo skvostov slovenskej literatúry a zajedno i kinematografie. Tisícročná včela – román jubilujúceho osemdesiatnika – spisovateľa Petra Jaroša, liptovského rodáka z Hýb, mi dodal osobnostný esprit, dimenziu zamyslieť sa s väčším porozumením do časov ľútych. A s novou objavnosťou si každučkú myšlienku či slovo ako akurátne zapadajúci íverček v románe (rád tak činím, keď literárnu predlohu môžem jemne konfrontovať s filmovým dielom) spriadať ako nite na „vekovom a cez stáročia dedičnom“ kolovrate a následne ich zatkávať bidlom krosien mojich predkov s vyrytým dátumom 1846. V takých okamihoch si viac uvedomujem – a akiste tak vravím aj za mnohých čitateľov našich „ľudoviek“ – seba samého, odhaľujúc a potvrdzujúc našu národnú slovenskú identitu. Tam „dolu“, i tu „hore“.

Aj vďaka piatim dielom sfilmovanej Tisícročnej včely cez prizmu jedinečného režisérskeho videnia a cítenia Juraja Jakubiska, som si nevdojak pripomenul múdrosť mojej starej mamy, že nedeľa sa má svätiť, prežívať ako sviatok. Oddych tela a pokoj duše. Nielen však iba previazanosť príbehu rodu liptovského murára Martina Pichandu (s výnimočnými hercami Jozefom Kronerom, Štefanom Kvietikom a plejádou ďalších) vo mne vzbudila okrem hlbokého úklonu a vďaky obom osobnostiam slovenskej kultúry „bez hraníc“ – Petrovi Jarošovi i Jurajovi Jakubiskovi, hádam ešte podstatnejšie vnuknutie.

Je ním sebareflexia presahujúca obsah i dosah umeleckého diela. Vedomie a poznanie, s akou prirodzenou ľahkosťou, priamočiarosťou a zajedno nevnucovaním sa nabádajú nás obaja majstri k sebavedomiu skrze mozole liptovských murárov. Neviem ako vás, ale mňa povzbudzujúco vzruší každá návšteva obľúbenej Budapešti. S pribúdajúcimi rokmi ju považujem totiž aj za moje mesto. Pretože stačí mi poprechodiť sa po nábrežiach, zákutiach starej Pešti, na „Rákocičke“ sa zakaždým pristaviť pri spomienke na Jána Kollára, a či sa z Budína kochať pohľadom na jedinečnú scenériu Parlamentu. Ochraňujme si preto pamäť predkov aj v jej umeleckom stvárnení. Sprítomňuje nám, či sa to niekomu páči, a či nie, satisfakciu hrdosti. Príjemnou nostalgiou i rozkošou dávnych čias dýcha slovenská Budapešť!

Ľudo Pomichal