luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Pohľad zo Slovenska – Duchaplnosť múdrych kníh zmierňuje trpkosť roka bez dotykov priateľov

PohSlov-01

Rúška, ruky, odstupy. Doslova apokalyptická „trojjedinosť“, ktorá nás v priebehu necelého roka v hrozivej značke COVID-19 pretvorila na odsúdencov tichých modlitieb za zdravie naše i našich blízkych, zasiahla v pandemickej krivke na oboch stranách Dunaja až do adventu.

Kto by si bol čo i len pomyslel na príkoria sociálnej izolácie v čase, keď má iskra v srdci v očakávaní príchodu Spasiteľa pomyselne zažať prvú sviecu hrejivej nádeje spoločenstva.

Nevdojak sa mi pred očami vyjavujú v čochvíľa predvianočnom rozcítení obrazy sprevádzajúce motivačné aspekty adventných stretnutí našej Slovače v Maďarsku. Zvykli a tešili sme sa na ne v predchádzajúcich rokoch počas ľudských a kultúrno-duchovných splynutí v Mlynkoch v Stredisku pilíšskych Slovákov. V súčasnej atmosfére strohých, ale prirodzených obmedzení v záujme zdravia nás všetkých, a teda vo vynútenom režime nestretávania, ich celkom pochopiteľne, aj s porozumením, musíme oželieť.

Napriek tomu v bázni spomienok na objatia či vľúdne slová dobrých priateľov, nás predsa len, našťastie, dennodenne, ba aj po nociach, spájajú a našu vzájomnosť obodrujú moderné technológie. Ocitli sme sa v mikrosvete neraz intímnej online komunikácie, do sýtosti žeravíme sociálne siete. Zhovárame sa o veciach užitočných, ba si aj zľahka vo veselosti voľkáme s humorom i špásom, na vlne priateľskej súdržnosti prichádzame na užitočné nápady. Zatiaľ v nejasných kontúrach pavučín budúcnosti zbavenej akejkoľvek „koronavírusovej predpojatosti“. Už iba, slovami básnika, lyrickosti sa nám nedostáva: dotyku dlaní, pohľadu z očí do očí, zrkadleniu úsmevov, ba i empatických dojatí. Lebo práve o tom všetkom sú naše človečenské prejavy lásky k blížnym, vedomé tlmočenia vzťahu k nim.

Ale je tu ešte čosi mocnejšie, univerzálnejšie. Niečo, čím sa vraciame k našej podstate, koreňom i k národnej postati – písané a čítané slovo. Naše slovenské – kodifikované a spisovné, ale aj nárečové, hovorové. Bo také, ak by som mal parafrázovať predkov, je „najsamlepšô“. Slovo krehko zabalené v knižnom obale. Stačí sa doma v obývačke iba zdvihnúť z váľandy, siahnuť do knižnice... A či sa vám zunovalo oprieť zrak možno už do dva-tri razy prečítaného? Pri troche trpezlivosti (keď už nám tento rok nebolo dopriate ani novembrové stretnutie na Bibliotéke v Bratislave...), ako avizujú Ľudové noviny aj na svojom portáli, sa dočkáme aj sviežeho čítania: ešte nestihla vychladnúť čerstvo vytlačená ročenka Náš kalendár na rok 2021! Nože si ju zaželajme už k predvianočnému listovaniu.

A pokým k vám príde, nedá mi nepretlmočiť aspoň zopár myšlienok z robustnej 782-stranovej knihy, priam biblie denníkových zápisov Ladislava Medňanského, génia maliarskeho štetca, ale aj vzácneho filozofa života, nášho uhorského slovensko-maďarského (dajme zadosť historikom z oboch strán Dunaja...) fenomenálneho umelca. Publikácia ma oslovila na skok od Kežmarku – v kaštieli v Strážkach, kde Medňanský žil a tvoril. A hoci sa mi pre jej objem nepomestila „pod pazuchu“, dnes velebím voľbu, že ju doma mám.

V knihe Denníky 1877 – 1918 (výber z umelcových zachovaných denníkov a listov), ku ktorej úspešnému druhému vydaniu významne prispela znalkyňa Medňanského života a diela Zsófia Kiss-Szemánová, rodáčka so slovenskými koreňmi z novohradského Šalgótarjánu, umelec takto utkal svoje pohnútky počas pobytu v Budapešti vo februári 1900: „Akonáhle začneme vnímať, že človek prichádza z večnosti a opustíme všetko, čo je v ňom, zistíme, že v každom jedincovi je niečo veľké, jeden zvláštny svet. Preto má na nás taký obrovský vplyv ešte skôr, než spoznáme jeho dočasnosť a odhalíme, nakoľko je zbytočná. Každý človek je v podstate zaujímavý, šľachetný a veľký, odhliadnuc od toho, čo je v ňom vedľajšie, dočasné. V každom človeku sa stelesňuje typ všeobecného záujmu. Čím viac spoznávame človeka v svetovom zmysle slova, tým menej ho poznáme, lebo začneme považovať za dôležitý labyrint neužitočných náhod, ktoré sa objavujú počas pôsobenia ducha na hmotu. Hoci, tieto náhody sú rovnako rozličné a nepodstatné ako stopy, ktoré zanecháva snežný pluh v rozrytom snehu. Dávni majstri, ktorí si udržali mnoho zo svojej primitívnej detinskosti, videli v ľuďoch iba podstatu, preto ich zobrazovali tak dobre.“

Zatrpknutosť mysle z planého roku bez dotykov priateľov napráva duchaplnosť inšpirujúcich poryvov. Premýšľania čnejú nad koronou i jesennými hmlami. A či to nie je tak?!

Ľudo Pomichal