luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Zápisky hovorcu (36/2021)

21Zapisky18-01

Ako každý rok, aj teraz ku koncu posledného letného mesiaca sa nahromadili naše slovenské podujatia. Aj keď som si na posledné dva augustové týždne naplánoval dovolenku, nemohol som sa vyhnúť aspoň niektorým pozvaniam.

Takže som sa zúčastnil Dní mesta v Slovenskom Komlóši, ako aj slávnostného otvorenia školského roka za účasti škôl spravovaných slovenskými samosprávami v Alkári. Obe programy boli zorganizované na vysokej úrovni, a na oboch miestach sme mohli vidieť skvelý výkon vystupujúcich.

Medzitým som však s priateľmi navštívil aj našich bratov, Slovákov žijúcich v Srbsku, na „južnej hranici slovenskej kultúry”, teda okolo Starej Pazovy. Bola to vlastne druhá časť návštevy Vojvodiny spred dvoch rokov. Bol som zvedavý predovšetkým na to, ako sa im darí v období novej vlny modernizácie, ako udržiavajú svoje tradície, svoj jazyk a kultúru v časoch, keď slovenská mládež masovo odchádza na Slovensko za prácou. Ako sa cítia, ako sa im darí, alebo ako vidia svoju budúcnosť.

Ako som zistil, blízkosť hlavného mesta Srbska má aj svoje výhody, hlavne v oblasti zamestnanosti. Pozdĺž cesty od Pazovy po Belehrad sme videli množstvo nových fabrík, čiže pracovných príležitostí, a v podstate aj z rozhovorov s tamojšími Slovákmi vyplývalo, že nájsť prácu v tejto oblasti nie je až taká výzva ako vo Vojvodine. Pritom však následkom vnútornej a povojnovej migrácie obyvateľstva kedysi slovenské mestá a dediny postupne strácajú svoj prevažne slovenský charakter, je čoraz menej aktívnych Slovákov, ktorí by aj svojou činnosťou pomáhali udržať a rozvíjať slovenskú kultúru.

Aj v rámci oblasti Sriemu sú medzi obcami rozdiely, ktoré spôsobujú predovšetkým vzdialenosť od Belehradu, tradičný charakter komunity a aj množstvo novousadlíkov v danom meste, či dedine. V komunite s mestskými tradíciami, teda v Pazove sme mohli vidieť, že slovenská stredná škola tam síce nefunguje, zato tá základná má silný vplyv na udržiavanie slovenskosti. Tu aj na ulici sme stretávali Slovákov, ktorí sa nebáli nás osloviť a spýtať sa, odkiaľže sme prišli. Dokonca Imro Fuhl tam náhodne stretol aj svoju kolegyňu – novinárku, známu z akéhosi školenia na Slovensku. Ale skoro všade boli prítomní krajania, a s nimi aj slovenský jazyk, čo bol pre nás veľmi pozitívny zážitok.

Pri minulej návšteve vo Vojvodine som si neuvedomoval, že každá slovenská obec má svoj Slovenský dom, ktorý vlastní komunita, respektíve slovenská spoločenská organizácia. Tieto sú centrami slovenskej kultúry, schopné zastrešiť činnosť organizácií, kultúrne podujatia, alebo vo všeobecnosti stretávania členov slovenskej komunity. Je to čosi podobné, ako naše spoločenské priestory, ktoré si vytvárajú naše miestne slovenské samosprávy, ale s tým rozdielom, že u nás predsa len na chod týchto domov rozpočet poskytuje minimálnu podporu, kým oni sú odkázaní na vlastné príjmy. Projektové podpory síce dostávajú zo Slovenska, ako aj od väčších územných celkov (krajov) v Srbsku, ale nie sú garantované, a práve preto neraz majú tieto domy ťažkosti, ako uhradiť svoje režijné výdavky.

Napriek ťažkostiam sme však aj v Srieme spoznali hrdých, sebavedomých Slovákov, ktorí na svoju prítomnosť, ale aj budúcnosť hľadia s optimizmom, sú aktívni a radi sa pozhovárajú s návštevníkmi z novodobej cudziny, teda z oblastí, s ktorými kedysi žili v jednom štátnom útvare. Nech sa im teda darí aj naďalej. A nakoniec by som sa aj touto cestou rád poďakoval všetkým, ktorí nám zorganizovali programy, stretnutia, medzi nimi predovšetkým priateľovi, historikovi a profesorovi školy v Starej Pazove Jaroslavovi Miklovicovi.

Anton Paulik