luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Pohľad zo Slovenska – Nespútanosť Imricha Fuhla ako inšpiratívny príbeh generácie s presvedčivou fasádou slovenskosti

21Pohlad11-01

Raz za čas mi nedá – a čitatelia „Ľudoviek“ mi to hádam prepáčia –, aby som bol viac osobný. Možno inde, na patričnejšej úrovni ako moje posolstvo na diaľku, si aktuálneho šesťdesiatnika prekypujúceho odhodlaním, tvorivým espritom i nákazlivým optimizmom, hoc občas obalenom v škrupinke sebareflexie s jadrom vybalansovaného sarkastického cynizmu, uctia patričnejšie. Aj osobne, ak to, pravda, úsmevy spod rúšok v tomto čase dovolia.

Lenže, ruku na srdce: akýkoľvek stisk pravice gratulantov je pominuteľnejší v prchavom okamihu (ak ho nešíria cez sociálne siete, čo predpokladám...) ako slovo v čase pretrvajúce v mediálnych archívoch. Aj preto si (ne)skromne myslím, že generácie „po nás“ sa akiste s objavným vzrušením začítajú raz nielen do pripomienok, ako je táto, ale najmä do esencie z myšlienok, veršov a obrazových sekvencií, ktorým publicista, esejista, poet a fotograf Imrich Fuhl vdychuje štyri desaťročia život na ceste k čitateľovi, svojim priateľom a priaznivcom.

Pritom je zážitkovo obohacujúce, že dosah tvorby, osobnostný šarm a intelektuálna charizma Imricha Fuhla prelínaná so zdravým sedliackym rozumom „chlapca z dediny“ nekončí ani v Mlynkoch pod Pilíšom, ani v Pešti, ani za horizontom slovenskej Dolnej zeme v Maďarsku. Fenomén nedozerného „obkročma“ nadobudol vďaka črtám Imrovho charakteru výnimočné hodnotové kontúry a najmä tvorivé výstupy v prirodzenom prieniku jeho pohodového nadhľadu. Aj vďaka nemu krok za krokom, rok za rokom si Imro sťaby s ľahkosťou a vláčnosťou jeho obľúbenej langošovej pochúťky ak už nie rovno privinul, tak s jeho mramorovo neústupčivou neoblomnosťou presvedčivo vyvzdoroval uznanie, ako aj úctu k nonšalantnosti a nespochybniteľnému efektu jeho prítomnosti v krajanskom zázemí.

A tak aj preto ho ako „nášho Imriška“ vnímajú rešpektované osobnosti literatúry, žurnalistickej a fotografickej branže a viacerých iných odnoží ovplyvňujúcich kultúrno-duchovný, umelecký a intelektuálno-vlastenecký fundament v komunikácii celého krajanského sveta i jeho primknutiu sa k Slovensku. Tak v tradičnom slovenskom zahraničí, ako aj od Bratislavy po Tatry – ako Imro s úľubou vraví, súc „dvojjazyčník“ – v jeho „anyaországu“. Raz priamočiaro, ba jadrne, ako to má v medziach jeho tolerovanej výrečnosti vo zvyku, inokedy v inotajoch, zväčša otvorených, nezarámovaných: tu aj vyslovených, tam zas nedopovedaných. Veď nech aj adresát zaševelí mozgovými závitmi, nech je v kurze, nech sa „doťahuje“, akoby si figliarsky hútal autor. Nočak...

Snažiac sa odbremeniť od pátosu či zveličovania, jednoducho nejde zo slovníka nevybrať jadrnosť komplimentu. Napokon, keď sa praje, sotva je možné zostať „nad vecou“, nevyjadriť osobnú účasť vo vzťahu k jubilantovi. Uvedomujúc si a poznajúc – aj vďaka desaťročnému priateľstvu s Imrom a aj skrze debát o zákulisí životaschopnej Slovače v Maďarsku – jeho postoje a vnímavosť vo vzťahu k predchodcom i súčasníkom na poli nikde sa nekončiacej brázdy oživotvorenia slovenskej veci v Maďarsku, sa mi prinavracajú v mysli práve teraz.

Pretože to boli činy, odkazy a posolstvá naprieč storočiami, nevraviac o búrlivom povojnovom dvadsiatom, vrátane prelomu milénií, ktorými obetaví slovenskí národovci, celé rodiny a rody, vyformovali a vyprovokovali v celej súčasnej generácii národné postoje, osobnú angažovanosť až horlivé zasadenie sa o komplexné rozvíjanie slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku. Ak sa tomuto „večitému údelu“ zasvätil aj Imro s mnohými svojimi priateľmi, spolužiakmi, ale najmä pod pozitívnym vplyvom starších vzorov, súčasných osemdesiatnikov, celej generácii „60: plus/mínus 20“ už teraz – aj cez osobnosť nášho jubilanta – možno vyjadriť hlbokú poklonu za to, že svojím prímerom a aktivitami predkladajú tú najlepšiu výzvu pre nastupujúcu omladinu Slovače v Maďarsku. Ak sa jej s patričnou energiou táto zhostí, bude to najkrajší darček pre ich zrelé, národnostným životom ošľahané vzory.

Aj v duchu naplnenia motívu, ktorý som vyňal z glosy, ktorú Imrich Fuhl napísal v roku, keď slávil päťdesiatku: „S udržiavaním si tej našej slovenskosti to vôbec nie je jednoduché a ľahké, našťastie mnohí z nás predsa nenechajú úplne uniknúť slovenské slová, slová našich predkov, ktorí ako Slováci „tu žili” a „túžili” – tu, „kde tečú biele kamene a voda sa sype”, kde nás láskajú bujné koruny a kde nám „Pilíš, les praveký, šepká do duší...“ (Imrich Fuhl: Ohrozená národnosť, 2011)

Ľudo Pomichal