luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Ručná výšivka ozvláštni každé šaty

TunHriv18-01

Krehká dievčina zo Slovenského Komlóša dobýja svet

– Je mimoriadny dar vniesť do výšivky čaro, ktoré vzbudzuje city – povedala krehká dievčina zo Slovenského Komlóša Tünde Hrivnáková, dnes svetoznáma svojimi modelmi okrášlenými ručnými výšivkami.

V auguste minulého roku sme v Ľudových novinách priniesli fotografie z módnej prehliadky jej kolekcie By me v Galante. Usmievavá mladá dáma, od detstva zamilovaná do ľudových vzorov svojho rodného mesta, sa s nami podelila o svoje myšlienky aj napriek rozbehanému životu a napätému tvorivému tempu. V ostatných týždňoch sa dostal pred verejnosť ďalší jej brand Wondeer, kolekcia inšpirovaná poľovníctvom, lesom, prírodou. Značku predstavili na Dianinom bále v Hévízi v prvý februárový víkend. Na výstave Poľovníctvo – rybárstvo – príroda v Budapešti robili módne prehliadky celý týždeň. Návrhárka zastáva názor, že neexistuje zlá postava, len nevhodné šaty.

By me nie je názov, ktorý sa rodil počas dlhého filozofického premýšľania – povedala hneď na úvod módna návrhárka. – Moje meno nie je práve najjednoduchšie a keď si niekto zvesí z ramienka šaty, ľahšie si zapamätá názov By me. Dodali sme k tomu by Tünde Hrivnák. A tým je tam aj môj podpis.

– Dnes tu už je aj Wondeer. Ako rozprávka o zázračnom jeleňovi?

– O prírode, o divine, o lesoch. Nechcem meniť poľovnícky štýl. Vyhľadali ma zo zväzu poľovníkov, že potrebujú odev na slávnostné príležitosti. Nie športové oblečenie na poľovačku. Božechráň, nechcela by som nikomu ublížiť alebo spochybniť jeho štýl, ale treba priznať, že zvyčajne všetci chodia v bavorskom ľudovom oblečení. Preto sa zrodila táto značka, plná prírodných materiálov a farieb prírody. Momentálne sme pri ženskej kolekcii a potom navrhnem odev aj pre pánov. Aj do tohto štýlu sme prepašovali ručnú výšivku. Kolekcia sa rodila počas sústreďovania energie, nápadov, podnetov, mnohých návštev prírody, aby som načerpala nový zdroj sily. Príroda mi vždy bola blízka, zvieratá mám rada a je pre mňa veľmi dobrý pocit, že svoje city môžem vyjadriť aj takýmto spôsobom, prostredníctvom zrodu novej kolekcie.

TunHriv18-02

– Rovnými nohami sme skočili do roku 2018. Predchádzalo mu však obdobie zrodu zrelej návrhárky medzinárodného mena.

– Módne návrhárstvo je nádherné remeslo. Vyžaduje si celého človeka, je to životný štýl, spôsob života. Cítim sa byť – vďaka Božej milosti – nesmierne šťastná, že sa stretám s originálnymi ručnými výšivkami, môžem chodiť po krajine, vraciam sa do Slovenského Komlóša, Békešskej Čaby, navštevujem Kalocsu, Mezőkövesd, Kiskunhalas. Väčšinu svojho času trávim medzi veľmi dobrými ľuďmi, spoznávam ich, dostávam od nich nesmierne veľa lásky a delia sa so mnou o množstvo múdrych myšlienok, o nimi vytvorenú nádheru. Za dôležité pokladám poslanie odovzdávať dedičstvo umenia výšivkárok budúcemu pokoleniu. Vlani ma vyhľadala nadácia „halašskej“ čipky z Kiskunhalasu a začala som s ňou spolupracovať. Je to iný druh ľudovej tvorby, než s akým som sa zaoberala doposiaľ, ale natoľko ma oslovila technika krehkej šitej čipky, neuveriteľný zázrak, čo tamojší tvorcovia vytvoria z tenulinkej nitky, že som nedokázala odmietnuť. Hneď sa mi rozbehli myšlienky, ako spojiť túto krehkú nádheru a moje modely. Zároveň ma Kiskunhalasania požiadali, aby to neboli diela do múzea, ale súčasné, nositeľné, aby oslovili a pritiahli mladých.

– Vyrastali ste v rodine, kde sa šilo. Dobre viem, že vaša mamička bola krajčírka?

– Nielen moja mamička, ale aj stará mama. Ja som sa do krajčírskej dielne narodila. Vždy ma obklopovali nite, materiály, ihly, centimeter, nožnice. Ó, to bol zážitok! Mňa toto remeslo uchvátilo! Jednak som mohla byť s mamou a starou mamou, mohla som sa podieľať na tom, čo robili. Pozerala som sa, ako si zákazníčky skúšajú šaty a videla som, ako sa tie tety tešia z toho, čo sme im ušili. V detstve som mala vďaka týmto chvíľam veľa pozitívnych zážitkov. Ako 12-ročná som s mamičkou konštruovala šablóny na plisé. Tak som sa učila toto remeslo, že som v ňom vyrastala. Je to úplne iné ušiť si šaty doma, než keď si ich kupujete v obchode. Pravda, šaty šité na mieru majú inú funkciu ako konfekcia.

– To nie je odev na bežné nosenie?

– Ja som mala v šatách, ktoré mi ušili mamička so starou mamou na mieru, vždy taký pocit, že som niekto mimoriadny. Boli okrášlené krásnou komlóšskou ručnou výšivkou a ušité vyslovene pre mňa. Cítila som sa v nich natoľko úchvatná, mimoriadne zvláštna a tento pocit mi zostal dodnes. Ba aj moje zákazníčky sa priznávajú k podobnému pocitu. Úplne iné je objaviť sa v takých šatách, ktoré boli ušité pre ne osobne, ktoré sú pre ne najvhodnejšie. Nemuseli uzavrieť kompromis. Obliecť si ručne vyšívané šaty je viac než niečo si na seba dať, to je štýl. Keď niekto nechce mať dlhé rukávy, ale, povedzme, len trojštvrťové, má ich mať. Nepridŕžam sa bigotne svojho pôvodného modelu. Svoju profesiu považujem za nádhernú. Nie je to pre mňa práca, skôr Boží dar. Nebesá ku mne posielajú mimoriadnych ľudí, vymieňame si dobré myšlienky, vždy sa naučím niečo nové, aj odo mňa sa niečo naučia, navzájom sa spoznávame... Rozhovory sú pre mňa často novou inšpiráciou.

TunHriv18-03

– Na módnej prehliadke v Galante mali modelky čierno-biele topánky z praciek. Tie sa zrodili ku kolekcii By me?

– Áno, aj tie som navrhla ja. Podľa mňa sa hodia k tej kolekcii. Majú zúbkovaný kraj a sú dierkované. Ku kolekcii Wondeer máme kabelku a opasok, zvonku zelený, zvnútra čierny.

– Máte kreatívny tím, s ktorým sa radíte?

– Mám sestru, ona je grafička-typografka a jej grafické štúdio navrhuje náš dizajn a vizáž. Ona je moja kreatívna partnerka, aj keď do modelov mi nehovorí. Náš brat je právnik, vždy sa snaží držať nás pri zemi. Dbá o to, aby sme neurobili nejakú chybu. Je pragmatický a dobre nám radí. Veľmi dobre spolupracujeme a darí sa nám napredovať.

– Kedy sa z hry na krajčírku stala skutočná módna návrhárka?

– Ja som túto „hru“ vždy brala veľmi vážne. Svojim kamarátkam som navrhovala šaty už ako 16-ročná. Moji rodičia boli podnikatelia. Nikdy som nevidela otecka v nedeľu popoludní čítať noviny a hompáľať nohami. Vždy niečo robil. Nás naučili plniť si svoje povinnosti. Návrhárstvo som sa učila v súkromnej umeleckej škole a pracovala som v jednej firme ako návrhárka. V roku 2000, keď som mala 24 rokov, som si zmyslela, že som už dosť zrelá na to, aby som zrealizovala svoje nápady, vlastnú kolekciu. Vtedy som vytvorila firmu By me. Otec si so mnou sadol a vážne sa mi prihovoril. Tak ako som dostala od starej mamy a mamičky remeslo, otec mi dal rady, ktorých sa v živote držím. Jedna bola, aby som si premyslela svoj ďalší život a uvedomila si, že nebudem pracovať vtedy, kedy sa mi bude chcieť, ale vtedy, keď bude treba. Vo sviatok i cez víkend, objednávku treba načas splniť. Druhá rada, ktorú mi dal, bola o tom, aby som za jeden deň neminula viac peňazí, než koľko zarobím. Okrem toho som mu musela sľúbiť, že si nikdy od nikoho nepožičiam peniaze, nanajvýš od rodičov. To bola veľmi múdra rada, ktorú som si zobrala k srdcu a vďaka ktorej je moja značka výlučne len moja. Priznajme si, je to zriedkavé, veď ľahký priemysel v Maďarsku prestal existovať. Spolu s ním zanikol aj nárok ľudí na kvalitné oblečenie navrhnuté osobne pre nich, spolu s celkovým stylingom, make upom. Preto nebolo jednoduché preraziť a nájsť zákazníkov, ktorí majú také nároky.

– Dodajme, že aj finančné predpoklady...

– Áno, pravdaže, tak je. Tieto šaty sú nákladnejšie, veď sú ušité z vysokokvalitných materiálov v jedinečnej kvalite, ktorú zaručujú moje kolegyne. Dnes už len veľmi málo krajčírok vie šiť skryté ručné stehy. Ja mám to šťastie, že mám dve spolupracovníčky, ktoré ovládajú šitie na úrovni salónu, takže šaty sú práve také krásne zvnútra ako zvonku. Kladieme dôraz na vysokú kvalitu a to sa nám z hľadiska dlhodobého existovania vypláca. Aj preto máme stále zákazníčky. Uvedomujem si, že z umenia vytvoreného ručnou prácou sa dá dobre žiť, ale nie zbohatnúť. Som šťastná, že mám úžasné kolegyne, môžem robiť to, čo mám rada a som finančne slušne zabezpečená.

– Úspech je predovšetkým pocit. Predsa si ho nejakým spôsobom meriame. Čo je pre vás úspechom?

– Úspech je pre mňa, keď ma niekto poctí, aby som mu navrhla šaty a keď si ich oblečie, je šťastný. Vtedy sa cítim byť úspešná. Medzinárodné meno je iný druh uznania, priznám sa, ale vo vnútri to nie je väčšie uspokojenie. Som hrdá na to, že 5 – 6 dám amerických horných desaťtisíc nosí moje šaty a vedia, že je na nich autentická ľudová výšivka.

TunHriv18-04

– Máte obľúbený materiál?

– Snažíme sa pracovať s prírodnými materiálmi ako vlna, bavlna. Keď som začínala, zamilovala som si hodvábny šantung a večerné šaty si aj dnes predstavujem z tohto materiálu.

– Kedy ste začali aplikovať na svoje modely ľudové motívy?

– Ako dvanásťročná som zistila, aký mimoriadny pocit je mať šaty s výšivkou. Vedela som, že keď budem veľká, budem navrhovať šaty a na tých bude nádherná ručná výšivka. Nebolo to jednoduché. Boli roky, keď sa ľudová výšivka považovala za prežitok doby. Okrem veľmi úzkeho kruhu milovníkov folklóru spoločnosť zaznávala výšivky. Len čo som začala s By me, pokúšala som sa presadiť tento ozdobný doplnok. Trvalo asi desať rokov, kým sa vytvoril tento štýl. Už som to takmer vzdala, dobre teda, nikoho to nezaujíma, dosť. Vtedy ma vyhľadal primátor Kaloče Ferenc Török, že videl moju kolekciu s komlóšskou výšivkou a rád by so mnou hovoril o kaločských vzoroch, aby boli prezentované ako súčasť autentickej kultúry z čistého zdroja. Vtedy totiž vyrábali množstvo nekvalitných, od reality odtrhnutých produktov, ktoré potom predávali turistom na Vacovskej ulici v Budapešti. Tie nemali nič spoločné s originálmi. Nám sa podarilo odviesť peknú prácu. V r. 2011 pretekári Formule 1 mali kombinézy s kaločskou výšivkou. Keď navrhnem šaty, odborníčky mi k nim navrhnú výšivku. To nie je obrusový vzor prekreslený na šaty, ale originálne motívy daného regiónu transformované na oblečenie. Napríklad za pravosť čabianskych vzorov vďačím Anne Illésovej Boťánskej, ktorá doslova čaruje s ihlou. Komlóšske vzory sú vždy slovenské. Kolekcia s týmito výšivkami si čoraz lepšie razí cestu k zákazníkom a hlavne čoraz rýchlejšie sa uberá správnou cestou.

– Keď už sme pri tradíciách, hovoríte po slovensky?

– Moja mamička so starou mamou hovoria medzi sebou po slovensky dodnes. Preto aj veľa rozumiem. Keď potrebujem, aj hovorím, ale musím hľadať slová. V Komlóši sa ľudia zhovárali medzi sebou raz tak, raz onak. Ako dieťa som si myslela, že v Maďarsku všade tak hovoria. Niekedy som mala pocit, že po slovensky hovoria doma vtedy, keď chcú, aby sme im my deti nerozumeli. Aj som vtedy povedala, že ja rozumiem, nemusia. Samozrejme, všetci sme sa smiali.

– Ste naozajstná Komlóšanka? Aký je váš vzťah ku klobáse?

– Vrelý. Ako vraví moja teta, od pravej komlóšskej klobásy sme také pekné a múdre.

Za rozhovor ďakuje Erika Trenková

Foto: autorka