luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Báťa Ondrej Beňo - Nedocenená komlóšska osobnosť

Báťa Ondrej Beňo Nedocenená komlóšska osobnosť

 

  

 

Miesto v galérii významných komlóšskych rodákov z konca 19. a prvej polovice 20. storočia nesporne prislúcha aj roľníkovi a verejnému činiteľovi Ondrejovi Beňovi.

Narodil sa 19. novembra 1880 v roľnícko - remeselníckej rodine, keď jeho otec Ján Beňo popri menšom hospodárstve sa zaoberal hlavne kolárstvom. Jeho matkou bola Zuzana, rodená Tóthová. Ondrej Beňo s manželkou Máriou Hovorkovou mal 6 detí (2 z nich umreli ako maloleté, dvaja synovia padli v 2. svetovej vojne). Vo svojom povolaní pokračoval v šľapajach svojich predkov, ktorí prišli na Dolnú zem v čase feudalizmu. Pri rodičoch a starých rodičoch si osvojil poctivú roľnícku prácu, v ktorej sa neskôr začal špecializovať na zeleninárstvo, ktoré mu prinášalo úspechy. Už ako mladý človek sa aktívne zapájal najprv do kultúrno-výchovnej a neskôr aj do národno-uvedomovacej práce v Slovenskom Komlóši. Už v roku 1906 zorganizoval prvý večierok s koncertom. Pevný charakter, usilovnosť a úcta, ktorú požíval už ako 24-ročný mladý človek, viedli k tomu, že v roku 1907 ho zvolili za člena vedenia obce, kde zotrval šesť rokov. V tom istom roku bol zvolený aj do cirkevného predstavenstva a ako presbyter zorganizoval prvé divadelné predstavenie, bol organizátorom a režisérom divadelnej veselohry Jozefa Hollého Kubo. Táto divadelná hra bola zakončená slovenskou veselicou, čo sa od tohto času stalo zaužívanou komlóšskou tradíciou. Ďalším jeho významným organizátorským činom bolo založenie cirkevného spevokolu, a to bez pomoci učiteľov a farárov. Jeho spoluzakladateľmi boli Pavel Vara - zvolený za prvého predsedu, Ondrej Hudák st., Ján Hudák ml., Adam Venarčan, Michal Hudák, Štefan Hirka, Matej Bencúr, Ondrej Kulík, Michal Krajčík, Juraj Rusnák, Pavel Bobor, Ján Matajs, Adam Račko a Ondrej Vajda v úlohe zbormajstra spevokolu. Ondrej Beňo v roku 1919 patril medzi spoluorganizátorov akcie Memorandum dolnozemských Slovákov za vytvorenie administratívneho centra na Dolnej zemi, ktoré reprezentovalo 30 tisíc obyvateľov regiónu. Za týmto účelom sa uskutočnilo v Békešskej Čabe veľké slovenské ľudové zhromaždenie, kde bol jedným z hlavných rečníkov aj Ondrej Beňo. Na zhromaždení bola prijatá petícia a delegáti sa ju pokúsili dostať aj na mierovú konferenciu do Paríža.

Keď mal Ondrej Beňo 48 rokov, zisk z úspešného gazdovania, najmä zeleninárstva, sa rozhodol investovať do výstavby nového sálaša. V čase, keď už žil na Slovensku, v päťdesiatych rokoch, v období kolektivizácie poľnohospodárstva, jeho sálaš dali zbúrať. V jeho múroch našli „Pamätný list zostavený z príležitosti stavania tohto domu“ z 9. októbra 1928, ktorý zostavil vtedajší komlóšsky učiteľ Ondrej Vajda. Text bol napísaný na štyroch stranách s ďalšími dvomi prílohami. V spisovnej slovenčine napísaný dokument obsahuje rodinné personálie, charakteristiku Ondrej Beňa a jeho rodiny, jeho organizátorskú činnosť v kultúrno-spoločenskom a cirkevnom verejnom živote Slovenského Komlóša, jeho snahy zachovať slovenské národné povedomie a mravnosť. Z textu sa možno dozvedieť aj to, že už v tom čase sa osobne poznal s predsedom Matice slovenskej Jozefom Škultétym, tajomníkmi Štefanom Krčmérym a Rudolfom Klačkom, Antonom Granatierom, Fedorom Houdekom...

 

  

 

V prvej prílohe Ondrej Beňo uvádza, že stavba mala hodnotu päťtisíc pengő, čo zodpovedalo cene 20 ton pšenice. Uvádza tiež, že rok 1928 bol veľmi horúci a ukrutne suchý. Končí peknou poznámkou: „Veru je tu krásne pri tomto našom Íre, a ešte kde sa nachodia takie peknie asi storočnie stromy, ako u mňa. Moji starí dedovia sadili a pestovali zeleninu, ja dom postavím.“ V druhej prílohe je okrem iného tento údaj: „Roku 1835, kedy ešte Židom nebolo dovolené zakúpiť grunt, môj praotec zakúpil ten grunt, kde dnes stojí židovský kostol a dovolil Židom komlóšskym, aby si tam postavili chrám. A oni z vďačnosti mu postavili kamenný pomník v starom cintoríne. Starý otec zase daroval pre svoju cirkev Zlatú knihu so základinou 300 zlatých.“

V súvislosti so stavbou nového sálaša treba uviesť, že Ondrej Beňo v ňom zintenzívnil pestovanie zeleniny, k čomu vybudoval na ten čas vysokovýkonné zavlažovacie zariadenie s moderným strojovým vybavením. V medzivojnovom období bol funkcionárom a predsedom Roľníckeho spolku v Slovenskom Komlóši a spoluzakladateľom ilegálneho spolku „Kultúrna jednota Slovákov v Maďarsku“. V rokoch druhej svetovej vojny bol zapojený do ilegálneho odboja a vytvorenia skupiny Slovenská brigáda, ktorá po oslobodení regiónu bola premenovaná na Klub slovenských demokratov, ktorému bol predsedom. V januári roku 1945 po vytvorení Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku sa stal jeho podpredsedom. Ondrej Beňo bol známy aj ako verejný rečník a prispievateľ do novín Sloboda. Pamätné je jeho vystúpenie na manifestačnom zhromaždení AFS konanom 28. júla 1946 v Békešskej Čabe, kde prehovoril za Slovákov prihlásených na presídlenie. To bola už nová významná etapa v jeho živote. V roku 1947 sa na výzvu „Mať volá!“ na základe Dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva presídlil s celou rodinou na Slovensko a usadil sa v Galante a Matúškove. Vo svojom povolaní pracoval naďalej ako poľnohospodár. Stal sa spoluorganizátorom tamojšieho cirkevného zboru a spolupracovníkom predsedu Osídľovacieho úradu evanjelickej cirkvi Júliusa Dérera. Keď sa na južnom Slovensku po presídlení vytvorilo 23 nových presídleneckých cirkevných zborov, na konvente ich nového Dunajského seniorátu konaného v roku 1949 v Komárne prehovoril ako jeho zvolený administrujúci dozorca a v tejto funkcii zotrval tri roky. V rokoch 1948 - 1954 bol poslancom SNR a podpredsedom Osídľovacieho úradu SNR. Báťa Ondrej, ako ho jeho známi volali, zomrel 29. januára 1961 v Galante a pochovaný je v Matúškove. Ondrej Beňo je v obidvoch prostrediach, v ktorých žil a pracoval na národnom poli, zatiaľ nedocenenou osobnosťou a za svoje národné, kultúrne, cirkevné a hospodárske snaženia by si zaslúžil viac uznania a úcty.

Ján Jančovic