luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Daniel Bachát a Ľudovít Izák - Pracovali za Slovákov

Daniel Bachát a Ľudovít Izák Pracovali za Slovákov

K napísaniu tohto článku ma podnietili nielen významné výročia dvoch vynikajúcich, veľmi aktívnych národovcov budapeštianskeho slovenského života, ale v prvom rade stretnutie s pravnučkou evanjelického biskupa Daniela Bacháta (1840-1906) a zároveň vnučkou učiteľa a kantora Ľudovíta Izáka (1862-1927) na medzinárodnej konferencii Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku.

K 100. výročiu smrti evanjelického duchovného a spisovateľa Daniela Bacháta a k 120. výročiu začiatku pôsobenia kantora, učiteľa a komponistu Ľudovíta Izáka v Pešti

„...ale tie hviezdy predsa svietili

a pekný život tie kvety žili

a diamant v hrude nezhnije.“

Andrej Sládkovič

Bol to vzrušujúci, ba môžem povedať šokujúci moment. Veď stretnúť sa s priamym potomkom dejateľov, ktorých život a dielo som počas svojej bádateľskej činnosti spolkového a spoločenského života pešťbudínskych Slovákov mohla neraz študovať, je mimoriadne vzácny zážitok. Príbuzní pani Danice Štubňovej boli svojráznymi osobnosťami slovenských kultúrnych dejín koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Otec pani Štubňovej bol Izákov syn, narodený 9. októbra 1899 v Budapešti. V hlavnom meste Uhorska začal študovať medicínu, založil tu prvý slovenský kultúrny a literárny mesačník slovenských vysokoškolákov Mladé Slovensko, ktorý tri roky viedol. Po vzniku Československej republiky pokračoval v štúdiu v Prahe. Začínal ako lekár v Szontághovom sanatóriu v Novom Smokovci. Neskôr pôsobil v Martine. Popri povolaní redigoval časopisy a venoval sa medzinárodnému jazyku esperantu. Zomrel 19. septembra 1978.

13. apríla t. r. uplynulo presne 100 rokov od úmrtia významného predstaviteľa slovenskej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Budapešti Daniela Bacháta. 33-ročnému Bachátovi (narodenému v Ratkovej roku 1840) 9. apríla 1873 poslali pozvanie na obsadenie uvoľneného miesta farára v Budapešti, do slovenského evanjelického chrámu na vtedajšej Kerepešskej ceste. V liste podpísanom miestnym dozorcom Adolfom Szentiványim môžeme čítať nasledujúcu vetu: „Vás za riadneho farára do cirkvi našej úctivo povoláme, očakávame spolu a želáme zo stránky Vašej verné zachovávanie nasledujúcich neprekročiteľných výmeniek,“ [1] Bachát svoj príchod do Pešti opisuje takto: „Dojdúc 1. mája 1873 do lona cirkvi tejto, našiel som ju rozvadenú, rozhryzenú, na viacej táborov roztrhanú. Chrám bol pustý i čo do vnútorného zariadenia i čo do navštevovania služieb Božích...“[2] Okolo kostola, postaveného roku 1867, mal čo robiť pribylinský mladý básnik a duchovný. Musel sa v Pešti zmeniť na staviteľa a advokáta v jednej osobe. Vybudovaním troj- a štvorposchodových budov a dvojposchodovou školou v komplexe Lutherovho dvora postupne vyriešil finančné ťažkosti zadĺženého, chudobného zboru. Organizačne nadanému a agilnému Bachátovi sa podarilo zachovať samostatnosť slovenskej evanjelickej cirkvi, keď štátne a cirkevné správy chceli zlúčiť tri samostatné evanjelické zbory - maďarský, nemecký a slovenský. Vďaka jeho lojálnej vlasteneckosti, pragmatickej činnosti sa stal úspešným a uznávaným nielen v cirkevných, ale aj budapeštianskych kruhoch. Krátko pred smrťou bol zvolený za biskupa banského dištriktu. Bachát mal popri sebe vynikajúcich kaplánov, neskôr známe osobnosti slovenského života, ako básnika Ondreja Bellu, dvojnásobného doktora, teológa a orientalistu Jána Lajčiaka a profesora slovenskej a maďarskej literatúry na Karlovej univerzite v Prahe a Komenského univerzite v Bratislave Pavla Bujnáka.

Kňaz Bachát a jeho zať, kantor - učiteľ Izák neraz vysviacali kostoly v okolí Budapešti, ale aj v iných slovenských dedinách.

Práve bol Veľký piatok r. 1906, keď sa Bachát prechádzal so svojím synom (s ktorým nemal najlepšie vzťahy), mestským úradníkom, v Mestskom sade. Naraz mu prišlo zle a o chvíľu zomrel na krvácanie do mozgu. Mal len 66 rokov. O Bachátovej náhlej smrti viaceré časopisy uverejnili správy, nekrológy (Slovenský týždenník, Slovenské noviny, Vasárnapi Újság, Pesti Napló, Magyar Szó, Új Hírek, Evangélikus Őrálló a pod.) a dvojjazyčné smútočné oznámenia. Magyar Szó napríklad cituje prejav, ktorý predniesol na smútočnom obrade biskup z Pápy Ferencz Gyurácz: „Jeho dôvera sa vždy zakladala na láske a viere. Zosnulý bol neohrozeným apoštolom svojej konfesie, ale vážil si aj vieru a presvedčenie príslušníkov ostatných konfesií; svojich veriacich učil a nabádal k porozumeniu a láske, a títo, hoci boli viacjazyční, mali sa radi ako bratia.“ [3] Pochovaný bol v krásnom Kerepešskom cintoríne, za obrovskej účasti smútiacich, cirkevnej a svetskej vrchnosti.

Spoločenské a literárne aktivity

Bachát bol nielen príkladný a uznávaný kňaz, ale sa aktívne zapájal aj do slovenského a maďarského spoločenského života. Napriek tomu, že mu manželka v roku 1884 umrela a on ostal sám s troma neodrastenými deťmi, jeho elán neklesol. Bol členom mnohých spoločenských organizácií, pomáhal organizovať Červený kríž v VIII. obvode, bol predsedom Lutherovej spoločnosti a roku 1905 sa stal predsedom Uhorskej protestantskej literárnej spoločnosti. Bol vyznamenaný Radom Františka Jozefa a jeho bohatú prekladateľskú činnosť z maďarčiny a nemčiny roku 1879 ocenila svojím členstvom maďarská literárna Kisfaludyho spoločnosť. Slovenskí národovci ho často napádali, že je lojálny k oficiálnej ideológii štátu. Ale nadaný a pragmatický Bachát pod vplyvom okolností a okolia bol nútený robiť aj ústupky a úklony, napr. aj pri zabezpečovaní stavby Lutherovho dvora. Aj sám to dobre vedel, ale - ako to aj napísal: „Nič iného som nemal na zreteli, len blaho cirkvi slovenskej, keď som funkcie vo všetkých troch krajinských rečiach odbavoval okolnosťami veľmesta k tomu donútený. Takto som medzi dvoma ohne prišiel. Bratia na horných stranách mi to zazlievali. Veď Kollár v čase potreby tiež nemecky odbavoval.“ Uvedomil si, že bez určitých ústupkov na národnostnom poli sa nebude môcť uplatniť primerane svojim schopnostiam a ambíciám. Keď aj bol prívržencom uhorského štátu, nikdy nezabudol na svoje korene. Publikoval najmä po slovensky a jeho súkromná korešpondencia je tiež zväčša slovenská.

V prvých rokoch po príchode do Pešti sa pričinil o oživenie Slovenského spolku. Viedol literárnu a vedeckú sekciu spolku, organizoval divadelný krúžok. Pôsobil v kruhu literárnej mládeže okolo časopisu Dunaj (1874).

Bachát, pod pseudonymom Miloslav Dumný, najmä v 60. - 70. rokoch 19. storočia bol plodným básnikom, prozaikom a publicistom, ale v 70. a 80. rokoch sa venoval už len prekladaniu. Začiatkom 60. rokov ako mládenec rád hrával divadlo (v Liptovskom Svätom Mikuláši a Hrádku) a rád písal aj divadelné hry. Treba spomenúť hry Neustúpený, Veta za vetu alebo Z iskry býva vatra. Po presídlení do Pešti Bacháta asimilovalo meštianske prostredie a postupne silnel uňho pocit odcudzenia, melanchólie a osamelosti, čo sa odzrkadlilo aj v jeho poézii. Zameral sa na beletrizovanie námetov z veľkomestského prostredia. Vo svojej sentimentálno-romantickej próze kritizoval kapitalizujúce sa mesto a jeho škodlivý - zriedkavo pozitívny - vplyv na jednotlivca. Hoci pre jeho novely je príznačný patetizovaný a poetizovaný rozprávačský štýl (Vodnárka, Kvetinárka, Dve Elenky), predsa pre dnešného čitateľa môže byť zaujímavé nazrieť za kulisy a predstaviť si mnohonárodnostné veľkomesto, kde žili, pracovali a kde sa zabávali chudobní alebo aj bohatší Slováci.

V roku 1908 slovenskí cirkevníci obetovali na Bachátov pomník 191 korún. Bol medzi nimi jazykovedec a úradník Samuel Czambel, ev. farár Martin Morháč, krajčír Pavel Brxa, fabrikant na koče a automobily, dozorca slovenskej ev. cirkvi Michal Mišura, vojenský senior a presbyter Vilhelm Droppa a cirkevný kurátor Juraj Kňaško. Slávnostné odhalenie pomníka so slovenským nápisom sa uskutočnilo dva roky po Bachátovej smrti. Zúčastnil sa ho tajný radca Milan Zsilinszky a hlavný inšpektor banského dištriktu Július Fabinyi.

Kantor a učiteľ Ľudovít Izák

Pred 120. rokmi, roku 1886, zvolila slovenská cirkev v Pešti za svojho kantora hudobne nadaného komponistu Ľudovíta Izáka, vystupujúceho pod pseudonymom Milan Lihovecký. Ľ. Izák sa narodil 13. apríla 1862 v Banskej Štiavnici. Organista, hudobný skladateľ a pedagóg absolvoval učiteľský ústav v Leviciach, neskôr študoval na konzervatóriu v Budapešti.

V roku 1887 si vzal za ženu Bachátovu mladšiu dcéru Emíliu. Žiaľ, manželka vo veku 36 rokov zomrela (1902). Zanechala po sebe 5 malých detí.

Izákova spoločenská činnosť

Pôsobenie Ľ. Izáka sa neobmedzovalo iba na vyučovanie v slovenskej evanjelickej škole a hru na organe. Bol aktívny na poli hudobnom, cirkevnom a pedagogickom. Bola to osobnosť, ktorá významnou mierou zasiahla do slovenských kultúrnych a spoločenských dejín Budapešti. Nešetriac námahu usporadúval výlety, prednášky a v rámci Slovenského spolku zaujímavé programy a časté vystúpenia speváckeho zboru. „Sám Izák účinkoval súčasne v Slovenskom speváckom spolku, v robotníckom a študentskom spolku, v Českej besede, Sokole a v Robotníckom spolku, všade ako hudobný poradca alebo dirigent“,[4] ale aj v Skupine murárov, v českom spolku Osveta a viedol tiež cirkevný zbor. Na stretnutiach aktívni členovia spolku nacvičovali divadelné hry, operety, pripravovali literárne a zábavné programy, na ktorých vystupoval ako klavirista, alebo prednášal. Dirigoval aj Smetanovu Predanú nevestu v Budapeštianskej štátnej opere.[5] Spolok mal veľa návštevníkov. Medziiným T. G. Masaryka, J. G. Tajovského, M. R. Štefánika. V Izákovom byte pri škole evanjelickej cirkvi sa schádzali budapeštianske slovenské rodiny i vysokoškoláci, ba niektorí boli u neho ubytovaní. Na Izákovu manželku sa bývalí študenti pamätajú ako na milú, dobrosrdečnú paniu. Konali sa u nich často vystúpenia a večierky, na ktorých sa zúčastňovali významné slovenské osobnosti, ako napríklad bratia Viestovci, politik a právnik Juraj Slávik (právo študoval v Budapešti) a Jozef a Pavel Bujnákovci (v r. 1905-1908 kaplán na slovenskej evanjelickej fare, externý poslucháč maďarskej literatúry a filológie na Filozofickej fakulte v Budapešti). Chodievali na ne aj spisovateľ a prekladateľ Janko Jesenský (advokátsku skúšku zložil v Pešti roku 1905.), Ferdinand Juriga (farár, politik, publicista, 1906-1918 poslanec uhorského snemu), alebo Ivan Stodola (v Budapešti študoval medicínu). Samozrejme, každodenným hosťom bol politik a publicista Milan Hodža, ktorý od roku 1896 do roku 1918 žil v Pešti a po vzniku Československej republiky bol splnomocneným zástupcom vlády ČSR v Budapešti..

Izák sa staral aj o rodičov svojich žiakov. Pripomínal im Slovenskú pomocnú pokladňu, aby si tam ukladali ťažko zarobené peniažky. Keď však odchádzali domov, mohli si vybrať našetrené peniaze.

Z iniciatívy Ľ. Izáka v roku 1899 vznikol pri slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi Spolok dobročinných žien ev. a. v. na Kerepešskej ceste, ktorého bol zapisovateľom. Izák - pod pseudonymom strýčko Miloš - redigoval v rokoch 1908-1914 detský časopis Zornička, ktorý bol jedným z najlepších detských časopisov v predprevratovom období. Prvé číslo Zorničky s podtitulom Novinky pre naše dietky vyšlo 5. decembra 1908 v Budapešti.

Významná je tiež jeho hudobno-kompozičná tvorba. Zbieral slovenské ľudové piesne a upravoval ich pre zbor i spev a klavír. Spracoval a zharmonizoval vyše 1200 cirkevných piesní. Z jeho pôvodnej tvorby sú pozoruhodné klavírne skladby, variácie na ľudové piesne a zborové diela.

V roku 1919, za dramatických okolností preplávajúc Ipeľ, sa presídlil do Československa. V rokoch 1919 - 1926 pracoval ako správca štátnej chlapčenskej školy vo Zvolene a od roku 1926 žil ako dôchodca v Kremnici. O rok si pripomenieme 80. výročie jeho úmrtia a 145. výročie narodenia.

Bachát a Izák boli nadané a agilné osobnosti slovenskej Budapešti, pracovali v prospech Slovákov. Azda v živote týchto vynikajúcich ľudí je 33 magickým číslom. Obidvaja presne 33 rokov pôsobili v Lutherovom dvore, navyše Bachát prišiel do strediska slovenského evanjelického a slovenského kultúrneho života ako 33-ročný.

Nepochybne obaja by si právom zaslúžili pamätnú tabuľu na priečelí vchodu do Lutherovho dvora na Rákócziho triede a verejné ocenenie ich všestrannej aktivity v záujme slovenskej minority v hlavnom meste Uhorska.

Anna Kováčová


[1] Povolanie na úrad farský z roka 1873. EOL, Slovenská peštianska cirkev

[2] Kultúrny život, 1956/15. 133. p.

[3] Ivan Halász: Cirkev, národ, štát. Daniel Bachát a jeho budapeštianske roky (1873-1906). 84.p. PPKE, Piliscsaba - Esztergom, 2003.

[4] Jaromír M. Lehotský: Sága rodu Izákovcov. Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť pri Matici Slovenskej, 1997. 28.p.

[5] Kristína Izáková: Autor partitúry k Tranovského kancionálu. In: EPST/7. 2002. 25. 7.