luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Zlatko Papuček - Ľudové noviny (1996-2006) - Úryvky z diplomovej práce

Zlatko PapučekĽudové noviny (1996-2006) Úryvky z diplomovej práce

Týždenník Slovákov v Maďarsku oslavuje v tomto roku 50 rokov svojej existencie, Zlatko Papuček si teda pri spracovaní posledného desaťročia Ľudových novín zvolil výsostne aktuálnu a veľmi užitočnú tému, priam „šitú na jeho mieru“.

Zlatko Papuček od svojho ranného detstva dôverne pozná naše noviny, už ako žiak základnej školy a gymnazista pravidelne v nich publikoval, pričom v posledných rokoch mesiace strávil v našej redakcii v rámci svojej odbornej praxe. Jeho vedomosti, interpretované v diplomovej práci na slušnej úrovni, teda zďaleka nie sú iba teoretické, ale v primeranej miere sa opierajú aj o osobné skúsenosti, vlastné pozorovanie a hodnotenie. Veľkým prínosom práce je aj skutočnosť, že jej autor dokázal objektívne a zároveň zaujímavým spôsobom spracovať najnovšie dejiny jediného celoštátneho periodika Slovákov v Maďarsku, dokonca s určitým, z hľadiska vedeckej práce potrebným nadhľadom. (Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Katedra žurnalistiky, Bratislava 2007)

(-hl)

 

Diplomová práca poskytuje stručný historický prierez spolunažívania Slovákov a Maďarov od počiatkov až po súčasnosť. Opisuje podmienky, za akých vznikali a existovali slovenské periodiká, neskôr i elektronické médiá na území Maďarskej republiky. Podrobnejšie sa zameriava na Ľudové noviny, týždenník Slovákov v Maďarsku. Predstavuje jeho históriu s dôrazom na posledné desaťročie. Analyzuje ho po obsahovej, žánrovej a grafickej stránke, pričom sa opiera o výsledky množstva pozorovaní zahrnutých do tabuliek, rovnako ako o výsledky sociologického prieskumu vybranej vzorky čitateľov Ľudových novín.

Na základe údajov z posledného sčítania ľudu v roku 2001 v Maďarskej republike žije 17 692 Slovákov. Vznik ich statusu je výsledkom množstva okolností, ktoré vplývali na ich život počas tisícročného spolunažívania s maďarským národom medzi hranicami Uhorska. V súčasnosti sa kladie veľký dôraz na potrebu ochrany národnej, resp. národnostnej identity menšín. Jedným z najdôležitejších nástrojov na úspešnú realizáciu boja proti prirodzenému, často i násilnému javu asimilácie sú médiá v jazyku národnostných menšín, prostredníctvom ktorých sa členovia danej minority môžu spojiť s okolitým svetom vo vlastnej rodnej reči.

Ľudové noviny ako týždenník slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku informuje svojich čitateľov v ich rodnej reči už od roku 1957. Boli desaťročia, keď tak konal „v duchu leninskej národnostnej politiky“ a hlásajúc „bratskú svornosť všetkých pracujúcich našej vlasti“, keď však jeho redaktori dostali skutočnú slobodu prejavu, zastal sa svojich čitateľov a poukázal na pálčivé problémy a nedostatky slovenskej národnostnej menšiny. Druhé najdlhšie vychádzajúce periodikum Slovákov v Maďarsku v roku 2007 oslavuje 50. výročie svojho jestvovania. Cieľom tejto diplomovej práce je pri tejto príležitosti predstaviť život a okolnosti, za akých predkovia Slovákov v Maďarsku žili a tvorili, zasadiť Ľudové noviny do tohto historického kontextu a predstaviť ho po obsahovej i grafickej stránke. K naplneniu tohto cieľa čo najexaktnejším spôsobom sme využili výsledky rozsiahleho skúmania periodika i sociologického prieskumu jeho čitateľov.

Ľudové noviny sú vzhľadom na svoju týždennú periodicitu najčastejšie vychádzajúcim a zároveň jediným celoštátne šíreným periodikom slovenskej národnostnej menšiny žijúcej na území Maďarskej republiky. Po ročenke Náš kalendár sú aj najdlhšie nepretržite vychádzajúcim slovenským periodikom v Maďarsku, ktoré v októbri roku 2007 oslávilo 50. výročie svojho založenia. Táto skutočnosť a fakt, že týždenník bol naposledy komplexne spracovaný v roku 1997 nás viedli k tomu, aby sme si za tému diplomovej práce zvolili práve Ľudové noviny so zameraním sa na posledné desaťročie ich existencie.

Ľudové noviny, prirodzene, neboli prvým periodikom Slovákov v Maďarsku. Keď boli v roku 1957 založené, slovenské novinárstvo iba v samotnej Budapešti malo za sebou už storočnú históriu a týždenník priamo nadväzoval na svojich predchodcov. Jeho redakcia počas prvých rokov dokonca pozostáva z redaktorov Našej slobody, predchodcu Ľudových novín. Aj z toho je zrejmé, že k pochopeniu okolností za akých týždenník vznikal a vyvíjal svoje aktivity, je potrebné poznať historické pozadie slovenského novinárstva v Maďarsku, národnostnú politiku porevolučnej Budapešti, ako aj situáciu slovenskej národnostnej menšiny a jej tlače v tej dobe. Preto sme na úvod vyhľadali diela týkajúce sa histórie Uhorska, spolunažívania a médií ich obyvateľov. Pri orientácii v literatúre na túto tému nám poskytol veľkú pomoc zoznam použitej literatúry diplomovej práce Andrey Egeresiovej, absolventky katedry žurnalistiky FF UK, s názvom Ľudové noviny (1989-1996). Počas pátrania po ďalších prameňoch sa ukázalo, že publikácie, ktoré mala autorka k dispozícii v roku 1997 sú dodnes najaktuálnejšími a žiadna nová kniha podrobnejšie rozoberajúca problematiku slovenskej periodickej tlače v Maďarsku, alebo konkrétne Ľudových novín nebola odvtedy vydaná. Pri opisovaní súvislostí do roku 1997 sme sa tak opierali o existujúce, staršie publikácie, kým pri spracovaní novšej histórie sme čerpali z útržkovitých informácií nájdených v aktuálnych prameňoch, hlavne však z osobnej komunikácie s priamymi účastníkmi udalostí posledného desaťročia. Ako bohatý zdroj informácií nám poslúžili aj kompletné zviazané ročníky Ľudových novín, ktoré nám redakcia týždenníka ochotne poskytla.

K zvýšeniu osobného prínosu do práce a k získaniu ďalších aktuálnych informácií sme považovali za dôležité spraviť sociologický prieskum vybranej vzorky čitateľov Ľudových novín. Pri jeho realizácii sme vychádzali z prieskumu Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku (Magyarországi Nemzeti és Etnikai Kisebbségekért Közalapítvány - MNEKK) z marca roku 1998. Ten skúmal 14 periodík dvanástich národnostných a etnických menšín žijúcich na území Maďarskej republiky, medzi nimi aj Ľudové noviny. Profesionálne pripravený dotazník sme použili ako vzor k nášmu dotazníku a z nich použité otázky sme doplnili o ďalšie, potrebné k zmapovaniu vzťahu čitateľov k svojmu týždenníku. Táto metóda nám dodatočne umožnila porovnať naše výsledky s výsledkami prieskumu z roku 1998 a vyvodiť z toho isté ponaučenia.

Doteraz úplne nezmapovanou oblasťou bol internetový portál Ľudových novín (www.luno.hu), ktorý vznikol v roku 2004. Keďže ide o denne viackrát aktualizované elektronické médium, ktoré má v súčasnosti priemernú týždennú návštevnosť okolo 20-25 tisíc, bolo potrebné venovať sa mu. Informácie o portáli sme čerpali hlavne z osobného rozhovoru s jeho zakladateľom a prevádzkovateľom, a preštudovaním samotnej stránky. Na zistenie vzťahu čitateľov Ľudových novín k portálu sme napokon použili aj štyri otázky nášho sociologického prieskumu. Takýto zber informácií nám umožnil hodnotiť stránku opierajúc sa o dostatok hodnoverných údajov.

Po preštudovaní dostupnej literatúry týkajúcej sa našej témy, realizácii a vyhodnotení sociologického prieskumu i rozhovorov s kompetentnými osobami sme začali so samotnou realizáciou práce. Pri naplánovaní jej štruktúry sme vychádzali najmä z diplomovej práce A. Egeresiovej z takého dôvodu, že autorka spracovala rovnakú tému ako my, avšak so zameraním sa na obdobie bezprostredne pred nami skúmaným desaťročím. Svoju prácu realizovala takým spôsobom, ktorý sme považovali za maximálne vyhovujúci pre jej charakter. Keďže však naša práca je na rozdiel od predchádzajúcej rozšírená o kapitolu obsahujúcu výsledky spomínaného sociologického prieskumu a analyzuje aj internetový portál týždenníka, došlo k rôznym zmenám v obsahovom zameraní i šírke jednotlivých kapitol.

V úvodnej kapitole sme prechádzali rôznymi historickými etapami a paralelne s nimi sme predstavovali slovenské periodiká príslušné k danej dobe. V druhej kapitole sme sa zamerali na posledné desaťročia a prezentovali sme zmeny v organizačnom živote Slovákov v Maďarsku po politickom prevrate v roku 1989. Zároveň sme sa zamerali na popis situácie slovenskej národnostnej menšiny a jej masových médií v súčasnosti, rozhlasovú a televíznu reláciu nevynímajúc.

Po vytvorení obrazu o dejinách a mediálnom zázemí Slovákov v Maďarsku v predchádzajúcich kapitolách nasleduje ťažisková tretia kapitola našej práce, v ktorej sme podrobne rozoberali Ľudové noviny. Popri historických medzníkoch sme sa venovali analýze obsahu i zovňajšku týždenníka, uplatňujúc pritom informácie získané z osobnej komunikácie so šéfredaktorom Ľudových novín, ako aj výsledky skúmania obsahového i žánrového zamerania vybraných čísel týždenníka. Rovnako sme použili aj výsledky sociologického prieskumu, ktorý sme však podrobnejšie rozobrali v záverečnej kapitole.

 

Médiá Slovákov v Maďarsku po roku 1945

AFS začal 3. júna 1945 vydávať svoje periodikum Sloboda. Úvodník jeho prvého čísla veľa prezrádza o programe a charaktere periodika: „Žiadame, aby sa nikde nerozhodovalo o nás bez nás. To bolo vlastne tragikum Slovákov v Maďarsku v minulosti. … Chceme byť prví v povinnostiach, nežiadame privilegované postavenie na úkor iných našich spoluobčanov. Ale dožadujeme sa odstránenia všetkých tých prekážok, ktoré hatia žiť nášmu ľudu po každej stránke svojským spôsobom… Je to v minulosti úradne podporovaná, dnes ešte stále trpená maďarizácia príslušníkov nášho národa… Podávame ruku k spolupráci. Čakali sme na iniciatívu z druhej strany, ale sme sa jej nedočkali. Veríme však, že sa dá ešte veľa dohoniť.“[1] Šlo teda o silne proslovenské periodikum, ktoré uverejňovalo príspevky aj v jazyku ostatných Slovanov žijúcich v Maďarsku. Sloboda sa dočkala u slovenskej národnostnej menšiny veľkej popularite, na čo musela maďarská vláda zareagovať. Už 8. júla 1945 začal učiteľ Ernest Adamec v Slovenskom Komlóši vydávať týždenník Slobodný hlas. Podľa spomienok Bartoška „provládna a protislovenská orientácia tohto časopisu bola zjavná už z prvého čísla. Nápadné bolo množstvo gramatických chýb. Na dvoch stranách sme ich našli 440, vyznačili červeným atramentom a dvojfarebne reprodukovali v Slobode. V krátkom komentári sme to kvalifikovali ako najhnusnejší útok proti slovenčine. … Bezprostredne po zverejnení tejto nezvyčajnej kritiky prestal Slobodný hlas vychádzať.“[2]

 

 

V roku 1946 sa AFS začal angažovať v otázke presídľovania slovenského obyvateľstva do Československa. Keďže však bolo zrejmé, že nie všetci Slováci sa odsťahujú, AFS zároveň ďalej bojoval za národnostné práva Slovákov v Maďarsku. Pre maďarskú vládu predstavoval AFS tŕň v oku a „čakala len na posledný vlak s presídlencami pred Vianocami roku 1948, aby spustila likvidátorskú akciu. … Členskú základňu, ktorá začala tak sľubne narastať, rozbili spolu s oblastnými sekretariátmi. … A Slovensko mlčalo. Udomácnilo sa akési falošné vedomie, že Slovákom v Maďarsku bol ten, kto sa presídlil.“[3]

AFS nahradil miernejší, provládny SSvM, neskôr premenovaný na DZSM, ktorého program načrtol generálny tajomník Boldoczki nasledovne: „Táto naša organizácia nebojuje za práva Slovákov v Maďarsku, lebo tieto práva už vyplývajú z podstaty ľudovej demokracie… Je teda cieľom našej organizácie posilňovať ľudovú demokraciu a uskutočňovať tie práva, ktoré nám ľudová demokracia dáva… Usilujeme sa pestovať v našich Slovákoch nové národné povedomie, ktoré je svojou formou národné, ale obsahom socialistické.“[4] DZSM v roku 1949 začal vydávať periodikum Naša Sloboda. Za vydávanie týždenníka zodpovedal Ján Boldocký. Príloha týždenníka pre deti a mládež Náš pionier začal od roku vychádzať ako samostatný dvojtýždenník počas školského roka[5]. Obe periodiká prestali vychádzať kvôli vypuknutiu revolúcie v roku 1956.

 

 

O rok neskôr, 4. októbra 1957 vyšlo prvé číslo druhého najdlhšie vychádzajúceho periodika Slovákov v Maďarsku, Ľudových novín, s podtitulom Týždenník slovenských pracujúcich v Maďarsku. Šlo o ďalší orgán DZSM, ktorého zodpovedným redaktorom bol Juraj Bielik. Ako vo svojom úvodníku uvádza: „Po jednoročnej prestávke sa znovu dostávajú do rúk slovenských pracujúcich slovenské noviny. Je to dôkazom toho, že maďarská revolučná robotnícko-roľnícka vláda, kráčajúc v duchu leninskej národnostnej politiky, zabezpečuje v Maďarsku žijúcim národnostiam úplnú rovnoprávnosť.“[6] Úlohy týždenníka si Bielik predstavoval nasledovne: „Predovšetkým to, aby pomáhali kultúrne pozdvihnutie tunajšieho slovenského ľudu, aby ho poučili, vychovávali, informovali a pobavili vo vlastnej rodnej reči. Ľudové noviny budú hlásať bratskú svornosť všetkých pracujúcich našej vlasti. Budú nabádať a oduševňovať našich pracujúcich, aby svorne s maďarským národom bojovali a pracovali za spoločne vytýčené ciele.“[7] Aj z týchto slov je zrejmé, že ani Ľudové noviny nebojovali za práva Slovákov, rovnako, ako ani predchádzajúce periodiká, keďže politická situácia to neumožnila. Napriek tomu boli významné, keďže boli jediným štátom podporovaným periodikom slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku s týždennou periodicitou. Bohatá a pestrá národnostná tlač, ktorá charakterizovala Uhorsko pred jeho rozpadom, bola dávno minulosťou a až po 80. roky 20. storočia neožila.

 

Súčasnosť slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku

Roky tzv. ľudovej demokracie v Maďarsku charakterizovalo centralistické vedenie a systém jedinej strany. Dá sa povedať, že tento systém platil aj pre tlač národnostných menšín. Slovenská národnostná menšina disponovala štátom podporovaným celoštátnym týždenníkom, Ľudovými novinami, ročenkou Náš kalendár, od roku 1974 prvou slovenskou reláciou Maďarského rozhlasu s názvom V materinskom jazyku a od roku 1983 prvým televíznym programom vysielaným v slovenčine Našou obrazovkou. Okrem týchto celoštátnych, maďarským štátom podporovaných médií existovalo iba málo periodík, ktoré vznikli z iniciatívy a s vlastnou finančnou podporou tých najuvedomelejších Slovákov. Jedným z nich bol napr. v roku 1962 obnovený a dodnes vychádzajúci Čabiansky kalendár, alebo pokusy z 80. rokov 20. storočia o vydávanie literárnych periodík iniciatívou oduševnených slovenských poetov a prozaikov žijúcich v Maďarsku.

 

Literárna tlač

Koncom 70. rokov 20. storočia skupinka slovenských literátov začala plánovať organizovanú spoluprácu. Jedinou organizáciou slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku bol v tej dobe DZSM. Každá národnostná menšina mala svoj zväz, ktorý bol štátom podporovaný a riadený. Centrálu mali v Budapešti, s miestnymi organizáciami v niektorých obciach obývaných danou menšinou. Zväz bol jedinou organizáciou, na ktorú sa mohlo a smelo obrátiť pri akejkoľvek snahe o organizovanú činnosť na národnostnom poli. Preto sa slovenský básnik a vojak maďarskej armády vo Vacove Gregor Papuček v roku 1980 obrátil na Michala Krajčíka, predsedu Masovokomunikačného výboru DZSM (MVDZSM) so žiadosťou o podporu založenia literárnej organizácie Slovákov v Maďarsku. „Po vypracovaní stanov sme sa desiati zakladajúci členovia spolu s predstaviteľmi DZSM stretli 6. mája 1981 a oficiálne sme založili Literárnu sekciu MV DZSM.“[8] Papučka zvolili za predsedu, tajomníkom sa stal Ondrej Medvegy. Podmienky tej doby však neumožnili existenciu samostatnej literárnej organizácie a tak sa Literárna sekcia MV DZSM musela uspokojiť realizáciou tej časti edičného plánu na daný rok, na ktorú dostala financie od zväzu. Do roku 1987 vydávala sekcia ročenku Zrod, ktorá obsahovala výber najlepších diel, napísaných počas práve uplynulého roku. Okrem toho „keď niektorí z nás už napísali dostatok diel, začali sme vydávať aj samostatné zbierky.“[9]

 

 

Literárna sekcia patrila pod DZSM do roku 1988, keď sa pod vplyvom blížiacich sa politických zmien osamostatnila a zmenila sa na Združenie slovenských spisovateľov v Maďarsku (ZSSM). Zväz získal od Ministerstva kultúry MR financie na vydávanie literárneho štvrťročníka SME, ktorý kvalitou svojho zovňajška i obsahu prekonal všetky predošlé pokusy a znamenal vznik ozajstnej slovenskej literárnej periodickej tlače vychádzajúcej v Maďarsku. Názov periodika bol odkazom na báseň P. O. Hviezdoslava prednesenú 14. júna 1883 pri príležitosti svätenia pamiatky Slovenského spolku v Pešťbudíne, ktorá bola uvedená aj ako motto štvrťročníka:

„Sme, áno, sme! A toto hlasné „sme!“

je vlastne to, čo „je“, jak mudrc vraví.

Sme tu, a Boh dá, že i strváme…[10]

Redakcia považovala toto motto za presný opis situácie Slovákov v Maďarsku a za svoj cieľ dávať najavo tento odkaz. Kvôli zrušeniu podpory periodikum zaniklo kurióznym spôsobom, keď 14.-15. dvojčíslo, ktoré malo vyjsť v roku 1992, vyšlo s päťročným oneskorením až v roku 1997. Alexander Kormoš, predseda Slobodnej organizácie Slovákov (SOS) spomína na dvojčíslo takto: „Toto dvojčíslo nášho štvrťročníka bolo zredigované už začiatkom roka 1992, ale pre nedostatok financií ho vydávame iba teraz, keď sme dostali naň podporu od Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, ktorá však sotva stačí na uhradenie tlačiarenských nákladov; o redaktorských, lektorských, autorských a výtvarníckych honorároch ani nehovoriac…“[11] Od tej doby nevyšiel v slovenčine žiaden literárny časopis v Maďarsku.

 

Stav slovenskej národnostnej menšiny po roku 1989

Po politickom prevrate v roku 1989 nastala v Maďarsku možnosť slobodného prejavu, ktorá priniesla po dlhé desaťročia neslýchanú otvorenú kritiku na adresu národnostnej politiky Maďarskej republiky. Veľký rozruch vyvolala generálna tajomníčka DZSM a zároveň podpredsedníčka maďarského parlamentu Mária Jakabová, keď 27. júla 1989 začala svoj diskusný príspevok v parlamente po slovensky. „V našej netolerantnej spoločnosti nechýbajú ani krajnosti, len vyobcovanie alebo umlčanie môže byť údelom toho - povedali mi - kto sa dnes snaží dostať pod lupu hoci aj len istú časť praxe našej národnostnej politiky. … Rozpočet hovorí o takzvanom rozvojovom programe národnostných materských škôl. Z tohto sú zbytočné iba slová rozvojový a národnostný. Naše deti totiž chodia do maďarských materských škôl, v ktorých sa môžu zúčastniť obyčajne dvakrát týždenne aj na polhodinovom zamestnaní v materinskom jazyku. Máme dohromady tri také škôlky, kde sa pokusne tri, resp. štyri dni v týždni usilujú zaoberať s deťmi aj po slovensky. Reč je o takých deťoch, ktorých už ani rodičia nemohli chodiť do národnostných škôl. Na tento pokus označený slovom „rozvoj“ venoval Štátny pedagogický ústav (OPI) v minulom roku 30 tisíc forintov.“[12]

DZSM sa pretransformoval na Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM). Vznikli nové organizácie, ako už spomínaný ZSSM, SOS, folklórny súbor Prameň, či Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM). V roku 1993 bol maďarským parlamentom schválený dlho očakávaný Zákon o národnostných a etnických menšinách, ktorý umožnil vznik nového spôsobu organizovania týchto menšín - do samospráv. V roku 1995 Slováci založili svoje prvé samosprávy v obciach i mestách, zároveň vznikla Slovenská samospráva Budapešti (SSB) a dodnes najdôležitejšia organizácia Slovákov v Maďarsku, Celoštátna slovenská samospráva (CSS). Prvý volebný cyklus týchto inštitúcií trval do roku 1998, odvtedy sa noví poslanci volia do samospráv na štvorročné obdobie. Od roku 2006 existuje popri CSS, SSB a 116 obecných samospráv už aj medzistupeň v podobe župných slovenských menšinových samospráv a to v Békešskej, Borsod-Abaúj-Zemplínskej, Komárňanskej, Novohradskej a Peštianskej župe.[13] Každá jedna samospráva dostáva priamo od štátu peniaze, ktoré využíva na organizovanie rôznych kultúrnych podujatí, na vydávanie periodík, teda na podporu slovenskej národnostnej menšiny.

V súčasnosti existuje v Maďarsku celkovo päť základných škôl a dve gymnáziá, v ktorých sa vyučuje dvojjazyčne, teda niektoré predmety v slovenčine, ostatné v maďarčine.[14] Po ukončení vzdelania stredného stupňa sa slovenská mládež môže vzdelávať v rámci slovenských, resp. slovanských katedier piatich univerzít.[15] Vzhľadom na skutočnosť, že na základe údajov zo sčítania ľudu v roku 2001 žije v Maďarsku 17 692 Slovákov[16], musíme skonštatovať, že počet ich vzdelávacích inštitúcií je prinajmenšom neadekvátny. Aj v dôsledku tejto dlhotrvajúcej situácie slovenčinu ovládajú na dobrej úrovni väčšinou iba staršie generácie, ktorých členovia ešte aj medzi sebou komunikujú vo svojej rodnej reči. Mladší sa stretávajú so slovenčinou takmer výlučne v škole a pocit slovenského povedomia v nich je všeobecne veľmi málo vyvinutý. Za túto situáciu sú sčasti zodpovedné aj vlády Slovenskej republiky, i spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktoré od 50. rokov 20. storočia venujú svojim krajanom minimálnu pozornosť. Na rozdiel od Maďarskej republiky Slovenská neposkytuje zahraničným Slovákom možnosť bezplatne prijímať prostredníctvom satelitu vysielanie svojich televíznych staníc, a tak mnohí Slováci v Maďarsku sú od svojho materského národa izolovaní. Mladí nepoznajú slovenské celebrity, hercov, umelcov, hudobné skupiny, súčasnú slovenskú literatúru, filmy, kultúru, žijú v úplne maďarskom svete a malý počet slovenských inštitúcií a médií nedokáže preklenúť priepasť medzi Slovákmi na Slovensku a ich krajanmi v Maďarsku.

V tejto ťažkej situácii by mohol pomôcť Zákon č. 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí prijatý NR SR v roku 2005, ktorý upravuje pôsobnosť orgánov štátnej správy vo veciach týkajúcich sa vzťahov Slovenskej republiky a Slovákov žijúcich v zahraničí a štátnu podporu Slovákov žijúcich v zahraničí. „Na základe § 4 tohto zákona bol zriadený Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Úrad je orgánom štátnej správy. Štátna podpora Slovákov žijúcich v zahraničí je zameraná na oblasť vzdelávania, vedy a výskumu, kultúry, informačnú a mediálnu oblasť. Úrad môže poskytnúť v rámci štátnej podpory Slovákov žijúcich v zahraničí dotáciu na financovanie aktivít zameraných na podporu Slovákov žijúcich v zahraničí v uvedených oblastiach. Tento systém opatrení Slovenskej republiky je zameraný na podporu národného povedomia a kultúrnej identity Slovákov žijúcich v zahraničí, na podporu ich inštitúcií zriadených na dosiahnutie tohto cieľa a na podporu vzťahov medzi Slovenskou republikou a Slovákmi žijúcimi v zahraničí.“[17] Vzhľadom na ťažkú finančnú situáciu väčšiny slovenských organizácií a médií v Maďarsku, pomoc Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí je naozaj urgentná.

 

Tlačené médiá Slovákov v Maďarsku

Popri nepretržite existujúcich Ľudových novinách vychádzajú dnes v Maďarsku ďalšie dve periodiká, ktoré vznikli v polovici 20. storočia. Jedným z nich je ročenka Náš kalendár, ktorej prvé číslo vyšlo v roku 1952. Odvtedy vychádza pod rovnakým titulom ako ročenka DZSM, resp. ZSM. Od roku 1996 ho vydáva CSS. Náš kalendár, ako to jeho názov prezrádza, prináša kalendár na aktuálny rok s označenými sviatkami, oslavami, i meninami, okrem toho však obsahuje aj „portréty, rozhovory, náboženské a národopisné príspevky, básne, prózu našich slovenských autorov, zaujímavosti, recepty, vtipy a krížovky.“[18] Čo sa týka výzoru ročenky, ide o jedno z najkvalitnejších periodík Slovákov v Maďarsku. Farebný obal, časť farebných strán na kvalitnom papieri a celkovo dvesto stranový obsah nie sú v Maďarsku pravidlom. Čo sa týka obsahového zamerania, Náš kalendár skutočne oslovuje svoju cieľovú skupinu, a poskytuje svojím čitateľom zaujímavé informácie počas celého roku.

Druhým periodikom je ďalšia ročenka, Čabiansky kalendár. Ako Ildika Fúziková uvádza, „stupeň gramotnosti u dolnozemských Slovákov bol vysoký a veľkej obľube sa v pospolitých rodinách tešili najmä kalendáre. Čabiansky kalendár v rokoch 1920-1948 pripravovali Ľudovít Szeberényi, Gustáv Szeberényi a Michal Francisci. Tento kalendár bol spočiatku ľudovým čítaním, postupom času sa stával akousi populárno-vedeckou ročenkou.“[19] Súčasný kalendár je pokračovaním svojho predchodcu. V súčasnosti ho vydáva Čabianska organizácia Slovákov. Svojím formátom sa veľmi podobá na Náš kalendár, tiež má farebný obal, jeho priemerne takmer dvesto strán na rovnako kvalitnom bielom papieri však neobsahuje farebné fotografie. Kalendár sa venuje „najmä domácim slovenským udalostiam, predstavuje slovenskej verejnosti najpoprednejšie slovenské dolnozemské osobnosti. Pravidelne píše o aktivistoch z Békešskej Čaby, prináša príspevky o slovensko-maďarských vzájomných vzťahoch, príspevky z oblasti školstva, náboženstva a ukážky z tvorby slovenských domácich ako aj dolnozemských autorov. Samozrejme, v kalendári nemôžu chýbať ani zaujímavosti, originálne dolnozemské recepty a žarty.“[20] Čabiansky kalendár je významnou ročenkou pre celú Dolnú zem a dostáva sa aj k Slovákom v srbskej Vojvodine a v Rumunsku.

V 90. rokoch 20. storočia tlač slovenskej národnostnej menšiny zaznamenala prudké oživenie. Takmer každý rok sa objavil nejaký nový titul. Prvým z nich bol v roku 1992 náboženský mesačník Cesta, pravda, život, bezplatný časopis sv. Cyrila a Metoda. Zodpovedná redaktorka Fúziková spomína na periodikum nasledovne: „V nových demokratických podmienkach a ovzduší náboženskej slobody aj slovenskí veriaci žijúci v Maďarsku si uvedomili potrebu zachovania cyrilo-metodského duchovného dedičstva svojich predkov. Veď kresťanstvo a náboženská viera boli jedným z najdôležitejších faktorov, vďaka ktorým si Slováci žijúci v Maďarsku zachovali svoju národnú identitu aj po strate slovenských kňazov a škôl.“[21] Žiadna iná národnostná menšina v Maďarsku nemala a dodnes nemá náboženské periodikum. Nemá ho už ani slovenská národnostná menšina, keďže podporou rôznych nadácií i zbierok od Slovákov v Maďarsku i na Slovensku v 2000 exemplároch bezplatne šírený mesačník v roku 1996 kvôli finančným ťažkostiam prestal vychádzať.

V roku 1993 vznikol v Slovenskom Komlóši na Dolnej zemi mesačník Komlósi Hírmodó (Komlóšsky hlásnik) s jednostranovou prílohou v slovenskom jazyku, Komlóšsky mesačník. Periodikum vychádza dvojtýždenne a slovenská príloha má už dve strany. Dvojtýždenník vychádzajúci za podpory samosprávy mesta vo svojej slovenskej prílohe „sa prihovára každej vekovej skupine, pravidelne prináša napr. básne Juraja Dolnozemského, aktuality zo života mesta, fotografiami ilustrované spravodajstvá z podujatí dolnozemskej Slovače, krížovky, hádanky pre deti, vtipy, recepty tradičných slovenských jedál, ako aj zaujímavé príspevky, príbehy Ondreja Lopušného v komlóšskom nárečí.“[22]

Rok 1995 priniesol Slovákom „najslovenskejšej obce Maďarska“[23] - Mlynkov vlastné periodikum, mesačník Pilíšan. Časopis vydávaný samosprávou obce i miestnou slovenskou samosprávou vychádzal na 16 stranách, z ktorých osem bolo v slovenčine a osem v maďarskom jazyku. Šéfredaktorom sa stal Imrich Fuhl, predseda miestnej slovenskej samosprávy, od roku 2002 šéfredaktor Ľudových novín. „Na vkusne a odborne redigovaných, primerane ilustrovaných ôsmich stranách rozmeru A/4 sa nachádza nesmierne vzácny, bohatý a pestrý materiál: Pilíšska hymna, seriál z minulosti Mlynkov, …, básne miestnych rodákov, krížovka, chichotance …, to všetko v duchu myšlienky J. C. Hronského: Lepšie zažíhať svetielko ako preklínať tmu. Aj preto, aby Mlynčania pod Pilíšom ako Slováci pretrvali.“[24] Od roku 1998 sa periodicita časopisu znížila a stal sa dvojmesačníkom. Nasledovali roky, kedy Pilíšan raz vychádzal pravidelne, inokedy na niekoľko mesiacov prestal vychádzať. Po dlhšej odmlke vyšlo 1. februára 2007 podľa hlavičky Pilíšana prvé číslo prvého ročníka periodika.

„Slovenská samospráva Budapešti po svojom vzniku v roku 1995 medzi svoje prvé najdôležitejšie úlohy zaradila založenie vlastného časopisu. … Pôvodnou prioritou časopisu bola úloha informovať o živote slovenskej menšiny v hlavnom meste, o jej rôznorodej činnosti.“[25] Od svojho prvého čísla dodnes vychádza Budapeštiansky Slovák ako dvojmesačník na 12-16 stranách formátu A/4. Časopis obsahuje aj vloženú dvojstranu v maďarčine, ktorá je samostatným listom. Počas vyše desaťročnej existencie prešiel dvojmesačník kvalitatívnymi zmenami, v súčasnosti disponuje farebným titulným i zadným listom, teda štyrmi farebnými stranami. Keďže cieľom Budapeštianskeho Slováka je odzrkadliť slovenské národnostné dianie v hlavnom meste Maďarska, slovenské samosprávy každého obvodu Budapešti majú právo uverejňovať v periodiku informácie zo svojho obvodu, preto v rámci svojich možností aj ony prispievajú zo svojho rozpočtu na jeho vydávanie. Menoslov prispievateľov na vydávanie kvalitného dvojmesačníka sa z času na čas mení, ich názvy sú uvedené na zadnej strane každého čísla. Na decembrové číslo 11. ročníka v roku 2006 prispeli: Fond rovnosti šancí Samosprávy hlavného mesta, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, slovenské samosprávy II., IV., VI., XIII., XIV., XVI. a XVII. obvodu a Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku.[26] V redakčnej a korektorskej činnosti Slovenskej samospráve Budapešti pomáhajú aj redaktori Ľudových novín.

Od roku 1997 aj sarvašskí Slováci disponujú periodickým čítaním v slovenčine, v podobe každý mesiac vychádzajúcej prílohy týždenníka Szarvas és vidéke (Sarvaš a jeho okolie). Prílohu Novinkár nad Kerešom vydáva Slovenská menšinová samospráva v Sarvaši. Podľa slov zodpovedného redaktora Tibora Mótyána „prvoradým zámerom a cieľom slovenskej prílohy je pestovanie, zveľaďovanie a propagovanie kultúrnych a duchovných hodnôt Slovákov žijúcich v Sarvaši a jeho okolí, ktorí tu žijú už takmer 300 rokov.“[27] Príloha informuje o dianí, ktoré sa týka slovenskej národnostnej menšiny v Sarvaši a v jeho okolí, o podujatiach, o činnosti miestnej samosprávy, o dianí v slovenskej základnej škole a pod. „Príloha zabezpečuje možnosť aj pre slovenských básnikov a spisovateľov žijúcich v tomto okolí, aby sa prostredníctvom svojej tvorby prezentovali. … Píšeme a uverejňujeme príspevky od svojich čitateľov v slovenskom jazyku, ba aj v nárečí.“[28]

Mesačník Čabän vychádza od roku 1998. Vydáva ho Čabianska organizácia Slovákov, ktorej členovia tvoria redakčnú radu periodika. Šesť strán mesačníka pravidelne informuje o aktualitách z Békešskej Čaby a jej okolia, ale prináša aj reportáže zo zahraničia, týkajúce sa činnosti dolnozemských Slovákov. „Čabän sa môže pochváliť bohatým fotografickým materiálom, ktorý ilustruje písaný text, alebo vyjadruje obsah špecifickým, expresívnejším spôsobom. V mesačníku je možné nájsť rôzne rubriky, výber a usporiadanie jazykových prostriedkov je daný obsahom príspevkov a vplyvom nárečového regiónu. Nárečie je použité v mnohých príspevkoch, čím sa zvyšuje originalita, pestrosť a osobitosť tohto mesačníka. Mesačník Čabän je pevnou súčasťou života slovenskej menšiny na Dolnej zemi a zaujímavým zdrojom informácií.“[29]

 

Elektronické médiá Slovákov v Maďarsku

Slováci žijúci v Maďarsku disponovali tlačenými periodikami, odhliadnuc od niekoľkých vojnových rokov, prakticky permanentne. Slovenské noviny vychádzali na nimi obývaných územiach už za čias Rakúsko-Uhorska a neprestali vychádzať ani po rozpade monarchie. Technický pokrok však časom ovplyvnil zvyklosti odberateľov klasických printových médií a čoraz viac čitateľov odlákal od novín najprv rozhlas, neskôr televízia. Aj Slováci v Maďarsku začali čoraz viac pociťovať, že potrebujú držať krok s dobou, a keď sa im na to naskytla príležitosť, založili svoje elektronické médiá.

 

Slovenské vysielanie Maďarského rozhlasu

„Slovenské slovo na vlnách Maďarského rozhlasu prvýkrát zaznelo 1. apríla 1974. Redaktor František Zelman sa prihováral poslucháčom z rozhlasového štúdia zo Szolnoku.“[30] V roku 1979 sa slovenská redakcia presťahovala do Miškovca, kde sídlila do roku 1987. V tejto dobe disponovala tromi redaktorkami a vysielala týždenne dvakrát 30 minút na celoštátnej stanici Bartók, okrem toho mala týždenne ešte jedno polhodinové regionálne vysielanie pre Boršodskú, Hevešskú a Novohradskú župu.

V roku 1987 sa slovenská redakcia presťahovala do Segedína, čím sa dostala bližšie k Dolnej zemi, k najpočetnejšej komunite slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku. Hoci v Miškovci naďalej ostalo týždenne jednorazové regionálne vysielanie v slovenčine, celoštátne vysielanie pokračovalo zo Segedína a redakcia začala vysielať regionálne relácie aj pre dolnozemských Slovákov.

Od roku 1990 začala slovenská redakcia Maďarského rozhlasu vysielať najprv každý deň dvadsaťminútové, neskôr už aj tridsaťminútové relácie v materinskom jazyku. „Najväčšia zmena v histórii redakcie sa udiala 1. júla 1993, keď začala vysielať denne dve hodiny. Ostali celoštátne večerné polhodinové relácie a pribudli denne 90-minútové regionálne programy pre dolnozemských Slovákov. Redakcia sa rozšírila z dvoch na päť členov. Zaviedli sme Rozhlasovú školu, náboženské polhodinky, ženský magazín, seriály o histórii literatúry, o histórii slovenskej ľudovej hudby a turistický magazín…“[31]

Ďalšia veľká zmena vo vysielaní nielen slovenskej relácie, ale aj všetkých ostatných národnostných relácií, nastala 1. februára 2007, keď vznikol samostatný okruh Maďarského rozhlasu pre národnostné menšiny - MR4. Slovenské národnostné vysielanie, V materinskom jazyku, ktorej redaktorkami sú vedúca Mária Margová, Ildika Makiová, Iveta Hruboňová, Zenta Dóžová a v Miškovci Ildika Mácsová, sa dá odvtedy prijímať na celom území Maďarska každý deň v týždni od 18.00 do 20.00 hod. Okrem toho slovenská redakcia naďalej vysiela aj pre dolnozemský región počas pracovných dní od 9.00 do 10.30 hod. a počas víkendov od 13.00 do 14.30 hod.[32] Dolnozemskí Slováci tak majú možnosť tri a pol hodiny denne prijímať vysielanie v ich materinskom jazyku.

 

Slovenský magazín Maďarskej televízie

Prvú televíznu reláciu v slovenskom jazyku, Našu obrazovku odvysielali z Regionálneho štúdia v Segedíne 20. septembra 1983. Jej iniciátorom bol absolvent Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, Ján Fuzik. „Program má od počiatku viacero cieľov: oslovuje tu žijúcich Slovákov, ale zároveň aj väčšinovému národu sprostredkúva hodnoty nielen domácej, ale aj všeobecnej slovenskej kultúry. V neposlednom rade sa snaží ukázať obyvateľom materskej krajiny a Slovákom žijúcim vo svete hodnoty, tradície Slovákov v Maďarsku.“[33] Od roku 1992 sa redakcia rozrástla na trojčlennú. Sledovanosť relácie výrazne zvýšilo zavedenie maďarských titulkov v roku 1993. „V septembri 1997 pri príležitosti 15. výročia svojho zrodu si Naša obrazovka oblieka nové šaty. Zmenil sa názov. Dnes je to Domovina, veď toto slovo znamená to isté pre tých, ktorí žijú v horách, i pre tých, ktorí obývajú nížiny Dolnej zeme.“[34] Na príprave týždenne 26 minútovej relácie šírenej prostredníctvom Maďarskej verejnoprávnej televízie sa v súčasnosti podieľa vedúca Dr. Zuzana Antalová, Karola Klauszová a Ján Benčík.

 

Médiá slovenskej národnostnej menšiny na internete

Slováci žijúci v Maďarsku majú najlepší prístup k slovenským médiám zo Slovenska prostredníctvom internetu. Je to prirodzené, veď každý, kto má prístup na internet, môže navštíviť akúkoľvek existujúcu internetovú adresu a tak čím viac sa internet rozširuje, Slováci v Maďarsku sa tým viac môžu stretávať so slovenskými médiami. Niektoré slovenské organizácie, samosprávy, školy a pod. majú však aj vlastné internetové stránky, ktoré obsahujú väčšinou údaje o ich činnosti.

 

 

Prvé a zatiaľ jediné slovenské internetové periodikum v Maďarsku existuje od roku 2004. Ide o portál www.luno.hu, ktorý vznikol ako denne aktualizovaná online verzia Ľudových novín. Bez finančnej podpory ho spravuje a denne aktualizuje šéfredaktor Ľudových novín Imrich Fuhl. Keďže získať finančnú podporu na podobné projekty je v súčasnosti beznádejné, neráta sa so vznikom konkurenta portálu.

 

Ľudové noviny v rokoch 1996-2006

Jediný týždenník Slovákov v Maďarsku, Ľudové noviny, s podtitulom Týždenník slovenských pracujúcich v Maďarsku, začal vydávať DZSM 4. októbra 1957. Šlo v podstate o pokračovanie Našej slobody, ktorej redaktori tvorili aj redakciu Ľudových novín. Periodikum kráčajúce „v duchu leninskej národnostnej politiky“[35] a hlásajúce „bratskú svornosť všetkých pracujúcich našej vlasti“[36] nebolo otvoreným fórom pre uvedomelých Slovákov, skôr akýmsi dôkazom pre zahraničie, že Slováci v Maďarsku majú svoje periodikum. Prvý šéfredaktor Ján Hanko (1957-1961) v rozhovore pre Náš kalendár približuje začiatky týždenníka takto: „päťčlenná redakcia s približne šiestimi prispievateľmi pracovala na vytvorení týždenníka, ktorý mal podobné rubriky ako terajší: na svoje si prišli aj ženy i deti, uverejňoval správy zo sveta a reportáže z kultúrnych akcií, väčšinou Zväzu Slovákov v Maďarsku.“[37]

Nasledujúci šéfredaktor Ľudových novín, predtým referent Národnostného oddelenia Ministerstva školstva MR, František Križan (1967-1977) sa rozhodol „pretransformovať zloženie redakcie a prijať nových, vysoko kvalifikovaných mladých ľudí s výbornou znalosťou slovenského jazyka.“[38] V tejto dobe sa snažil týždenník získať čo najviac čitateľov rozširovaním letákov, usporadúvaním stretnutí s čitateľmi a pod.[39]  V roku 1977 riadenie Ľudových novín prevzal spisovateľ Pavol Kondač. Kondač „pracoval ako novinár, redaktor a šéfredaktor Ľudových novín 39 rokov, po celý čas v záujme zachovania a upevňovania národnostného povedomia Slovákov v Maďarsku.“[40] Skutočnosť bola taká, že Ľudové noviny, ako orgán DZSM mali od začiatku určenú líniu, ktorú vo svojom úvodníku v prvom čísle týždenníka načrtol prvý zodpovedný redaktor týždenníka Juraj Bielik[41], a ktorej sa periodikum držalo v podstate až do politického prevratu koncom 80. a začiatkom 90. rokov 20. storočia. Na túto dobu spomína neskorší šéfredaktor týždenníka Zoltán Bárkányi nasledovne: „Doba veru poznačila aj náš týždenník. Všetci bez výnimky sme písali v znamení „príkladnej leninskej národnostnej politiky“. Medzi sebou sme však neboli takí oduševnení.“[42] Práve koncom 80. rokov začali vznikať alternatívne organizácie Slovákov v Maďarsku a po prvýkrát sa vynorili úvahy o potrebe zmeny právneho postavenia Ľudových novín.

 

Boj o Ľudové noviny

V roku 1990 sa DZSM premenoval na Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM), čo mnohí členovia alternatívnych organizácií prijali so sarkastickou poznámkou, že doteraz bol zväz demokratický, po prevrate ním už nie je. Ľudové noviny zostali naďalej v kompetencii ZSM s dlhoročným šéfredaktorom Kondačom, podľa ktorého „týždenník chce v znamení pluralizmu poskytovať priestor všetkým organizáciám a jednotlivcom, ktorí sa podieľajú na zachovaní a pozdvihovaní našej slovenskej národnosti.“[43] V skutočnosti však týždenník odmietal uverejniť príspevky najmä z pera členov alternatívnych organizácií, ktoré aj kvôli tomu vedenie Ľudových novín ostro kritizovali.

 

  

 

Napokon pod tlakom napätej situácie kvôli neutíchajúcej kritike zo strany alternatívnych organizácií ZSM vypísal konkurz na obsadenie miesta šéfredaktora Ľudových novín s nástupom od 1. mája 1991 a s poverením platným na tri roky. Keďže zaslané prihlášky posudzovalo kuratórium pozostávajúce okrem členov predsedníctva ZSM a predstaviteľov redakcie týždenníka aj z predstaviteľov všetkých slovenských organizácií s celoštátnou pôsobnosťou, došlo v histórii Ľudových novín po prvýkrát k demokratickému zvoleniu šéfredaktora. Stal sa ním dlhoročný redaktor týždenníka, Imrich Fuhl. Novú líniu periodika Fuhl načrtol 16. mája 1991 vo svojom príspevku s názvom Prvé podanie ruky: „Ako prvá, snáď aj najzávažnejšia zásada, ktorá musí byť v budúcnosti za všetkých okolností rešpektovaná, je, aby naše noviny slúžili celej našej národnosti, všetkým Slovákom v Maďarsku. To znamená, že treba dať možnosť každej individuálnej alebo kolektívnej iniciatíve príslušníkov našej národnosti, vrátane našich organizácií s miestnou alebo celoštátnou pôsobnosťou.“[44] Do tiráže sa dostala dodnes prítomná veta: „Uverejnené materiály vyjadrujú v prvom rade mienku autorov a v záujme plurality názorov nemusia byť v súlade so stanoviskom redakcie, ale predovšetkým so zásadou rešpektovať právo iných na vyjadrenie vlastného, čo aj rozdielneho názoru.“, pomocou ktorej mohla redakcia dodržať svoj sľub.

 

 

Na stránkach Ľudových novín sa rozprúdila dovtedy nevídaná diskusia. Do redakcie prichádzali listy zo všetkých kútov Maďarska, neboli zriedkavé ostré, kritické príspevky, vyjadrovanie potreby radikálnych zmien. „Úplne otvorene sme písali o našich problémoch, korene ktorých sme videli v pretrvávajúcom národnostno-politickom formalizme, v neadekvátnej praxi národnostnej politiky, vrátane na svete snáď jedinečnej, rekordnej (neprirodzenej) asimilácii Slovákov v Maďarsku. Pritom aj v našich užších kruhoch sme otvorene kritizovali všetko, s čím sme nesúhlasili.“[45] Samozrejme, tento nový trend sa nepáčil skupinám, ktorým vyhovoval predchádzajúci stav a ako to samotný šéfredaktor na bratislavskej vedeckej konferencii v októbri 1992 uviedol, „redakcia Ľudových novín bola od mája 1991 do júla 1992 napádaná práve pre dôsledné uskutočňovanie zásady pluralizmu a odmietania cenzúry.“[46] Keď počet predplatiteľov Ľudových novín klesol na tretinu, odporcovia nového šéfredaktora mali v rukách ďalší argument proti nemu.

Ako sa neskôr ukázalo, šlo o manipuláciu s počtom predplatiteľov, keďže „predsedníčka ZSM Mária Jakabová prednedávnom na konto zväzu objednala v kancelárii HELIR 385 + 945, teda 1330 výtlačkov Ľudových novín na pol roka, resp. na rok. To však zároveň znamená, že keby pani Jakabová, využijúc svoju poslednú šancu, neurobila túto láskavosť, Ľudové noviny by v súčasnosti nielenže nemali dvojnásobný náklad v porovnaní s dobou pôsobenia bývalého šéfredaktora Imricha Fuhla (napr. v máji 1992), ale počet predplatiteľov novín by bol presne o 195 nižší!“[47] Bez podobnej podpory ZSM je pokles počtu predplatiteľov za čias Fuhla pochopiteľný, po 14 mesiacoch strávených vo funkcii šéfredaktora však tento jav bol v kombinácii s inými výčitkami dostatočným argumentom pre vedenie ZSM na to, aby Fuhla odvolalo z funkcie a vypísalo nový konkurz na post šéfredaktora Ľudových novín. To všetko sa udialo nedemokraticky, bez zvolania redakčnej rady, ktorá pozostávala z predstaviteľov všetkých slovenských organizácií s celoštátnou pôsobnosťou a ktorá mala v kompetencii hodnotiť prácu šéfredaktora a predĺžiť jeho mandát. „Dočasne zvíťazila zásada arogancie silnejšieho, do popredia sa dostalo nemúdre a nezmyselné demonštrovanie sily, čo však zároveň najočividnejšie prezrádza práve slabosť tých „silných“, ktorí ľahko našli vhodné osoby na vykonávanie janičiarskej roboty. A tým, pokiaľ viem, nerobí problém v plnej miere vychádzať v ústrety očakávaniam oficiálneho majiteľa novín a oficiálnej maďarskej menšinovej politiky.“[48]

Novým šéfredaktorom Ľudových novín sa stal Zoltán Bárkányi, ktorý pracoval v redakcii týždenníka od roku 1966. Hoci nedošlo k úplnému návratu k podmienkam z roku 1990, predsa to bol krok naspäť. Napríklad „počas pôsobenia šéfredaktora Z. Bárkányiho bolo bežnou praxou, že keď sme uverejnili nejaký kritický príspevok, bolo treba priložiť aj poznámku redakcie. Zrejme preto, aby sme vyhoveli majiteľovi, a aby sme dali jasne najavo, s čím sa redakcia nestotožňuje.“[49]

 

Ľudové noviny po roku 1996

Rok 1996 priniesol pre Ľudové noviny na čele s Bárkányim dlho očakávanú zásadnú zmenu. Deviateho októbra 1996 zasadalo v Budapešti valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), na ktorom „poslanci schválili návrh o právnom vzťahu samosprávy a Ľudových novín. Na základe tohto rozhodnutia si CSS ako majiteľ bude žiadať spolu s redakciou financie na vydávanie Ľudových novín od Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku. Dovtedy, kým sa nevytvoria podmienky pre založenie vlastného vydavateľstva, bude podpísaná zmluva o podmienkach vydávania novín s terajším vydavateľstvom. Súčasne s podpísaním zmluvy CSS vypíše konkurz na miesto šéfredaktora.“[50]

Rozhodnutie o prechode Ľudových novín do kompetencie CSS sa stretol so súhlasom všetkých slovenských občianskych organizácií v Maďarsku. Ako však Fuhl spomína, „zmena majiteľa pre nás veľkú zmenu nepriniesla. Možno iba z hľadiska relatívnej finančnej istoty. Samozrejme, nijaký majiteľ by nás bezprostredne nemal usmerňovať, nemôže priamo zasahovať do každodennej redakčnej praxe, ale zato úplne nezávislú tlač sa tu za daných okolností dá len ťažko predstaviť. Iste by bolo lepšie, keby sme boli naozaj nezávislým týždenníkom, teda keby naším majiteľom bola napr. nadácia, ktorú by sme si sami založili, prípadne by ju mohli založiť naše občianske organizácie, alebo keby aspoň nebol takýto bezprostredný, v istom zmysle slova predsa len podriadený vzťah…“[51]

Súbeh na obsadenie miesta šéfredaktora Ľudových novín s nástupom od 1. januára 1997 s poverením na päť rokov vyšiel na titulnej strane 45. čísla týždenníka 7. novembra 1996. Šéfredaktorom ostal Bárkányi. Svoje nové predsavzatia a ambície po týchto zmenách deklaroval týždenník na titulnej strane prvého čísla svojho 40. ročníka. „Ľudové noviny majú nové smernice činnosti, ktoré nedávno schválilo Valné zhromaždenie CSS. … Za najdôležitejšie konštatovanie smerníc pokladáme, že redakcia má pôsobiť ako nezávislá tvorivá dielňa, v zmysle Ústavy MR, v ktorej je zakotvená sloboda tlače. … Noviny majú slúžiť všetkým príslušníkom našej národnosti. Majú byť teda otvorené pre všetky slovenské menšinové samosprávy i občianske organizácie, ktoré pracujú v záujme povznesenia našej národnosti.“[52] Bárkányi ďalej uvádza, že redakcia nemieni „poskytovať priestor materiálom, ktoré ohovárajú, osočujú, či napádajú niektoré menšinové samosprávy, organizácie, resp. jednotlivcov, lebo takéto metódy protirečia novinárskej etike a vedú k rozkolom v radoch našej národnosti… K demokraticky riadenej činnosti redakcie patrí aj to, že nemieni používať žiadne formy cenzúry, čiže aj v budúcnosti chce rešpektovať mienku autorov, s ktorou sa môže, ale nemusí stotožniť.“[53] Smernice, ktoré pripravili spoločne Bárkányi s Fuhlom, prakticky platia a redakcia sa nimi riadi dodnes.

V nadchádzajúcich rokoch fungovanie redakcie prebiehalo bez väčších konfliktov, viac-menej v súlade s prijatými smernicami a tento stav trval až do októbra roku 2001, keď blížiacim sa uplynutím mandátu Bárkányiho CSS uverejnila v týždenníku súbeh na obsadenie postu šéfredaktora na ďalšie štvorročné obdobie. „VZ CSS bez protihlasu potvrdilo rozhodnutie Predsedníctva po úspešnom súbehu poveriť na štyri roky vykonávaním funkcie šéfredaktora Ľudových novín Imricha Fuhla.“[54]

V poslednom čísle Ľudových novín z roku 2001 sa šéfredaktor Bárkányi rozlúčil so svojimi čitateľmi slovami „vždy som sa snažil o to, aby sme redigovali noviny, ktoré sú hodnovernou kronikou života Slovákov v Maďarsku, ktoré hľadajú odpovede vždy na tie najpálčivejšie otázky našej Slovače. … Snažil som sa poskytovať priestor materiálom s rozličnými stanoviskami, ktoré sa zaoberali naším osudom, našou minulosťou i budúcnosťou so zámerom, aby si čitatelia po ich prečítaní mohli vytvoriť vlastnú mienku. … Nadišiel čas lúčenia sa - 31. decembra 2001 odchádzam do dôchodku a odovzdám štafetu mladšiemu kolegovi Imrichovi Fuhlovi.“[55]

Od prvého čísla Ľudových novín v roku 2002 je ich šéfredaktorom po desaťročnej pauze opäť Fuhl. O svojich prioritách sa nový šéfredaktor zmienil čitateľom 7. marca 2002, v 10. čísle týždenníka pod jeho vedením: „Naše noviny ako „týždenník Slovákov v Maďarsku“ slúžia všetkým našim Slovákom, celej našej národnosti, samozrejme, vrátane aj príslušníkov, zoskupených v spoločenských organizáciách a samosprávach. Naše tlačové fórum sa prihovára ku každej vekovej skupine, spoločenskej vrstve Slovákov v Maďarsku a je otvorené voči každej individuálnej alebo kolektívnej iniciatíve vyvinutej v prospech našej národnosti.“[56] Fuhl zdôrazňuje dôležitosť interakcie so slovenskými inštitúciami i čitateľmi, ako aj posilňovanie informatívneho a zároveň magazínového charakteru týždenníka. „Naše noviny majú verne odzrkadľovať život našej menšiny a musia vychádzať zo skutočných potrieb Slovákov v Maďarsku. Redakcia sa však nemôže uspokojiť púhym konštatovaním, má sa sústrediť aj na hodnotiace aspekty, a to so zaujatím vlastného stanoviska autora, resp. redakcie.“[57] Ľudové noviny venujú zvýšenú pozornosť najmä problémom miestnych slovenských samospráv a občianskych organizácii, primerane významu ich verejnoprospešných aktivít. Pravidelne informujú o činnosti všetkých inštitúcií a organizácií, ktoré sa zaoberajú problematikou Slovákov v Maďarsku.

Od polovice roku 2005 hrozí týždenníku zánik. Náklady na fungovanie Ľudových novín celoročne predstavujú 60 miliónov forintov (približne 8 miliónov Sk). 30 miliónov z tejto sumy hradí maďarský štát prostredníctvom Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, zvyšných 30 miliónov doteraz hradil vydavateľ týždenníka, štátny podnik Maďarské vydavateľstvo zborníkov zákonov, s. r. o. Vydavateľský podnik „však začal mať finančné problémy kvôli tomu, že vestníky sa už musia povinne sprístupniť na internete a mnohí si ich preto už nekupujú, iba stiahnu z internetu. Podnik nás začal upozorňovať, že nás nebude môcť ďalej podporovať, ba dostali sme aj na papieri, že od 1. januára 2007 s tým prestanú…“[58] Pravdepodobne pod tlakom politiky si to vydavateľský podnik nemohol dovoliť a preto týždenník napokon dostal financie aj na rok 2007. Redakcia však má buď znížiť svoje náklady, alebo zohnať sponzorov na nasledujúci rok. „Neviem, na čom by sa dalo šetriť, keďže máme iba päť redaktorov, aj z toho jedna redaktorka sa chystá na materskú dovolenku, takže s nákladmi nemôžeme ísť nižšie. Preto zháňame sponzorov. Oslovujeme medzinárodné firmy, ba napadlo nás aj to, že prvýkrát v histórii by nám mohla pomôcť materská krajina. Tak sme napísali list premiérovi SR, s tým, že milión korún by nám veľmi pomohlo. Oficiálnu odpoveď zatiaľ nemáme, neoficiálne sa zdá, že nejakú pomoc dostaneme. Pravidelne rokujeme s kompetentnými politikmi na túto tému aj doma, aj na Slovensku…“[59] Redaktori týždenníka tak popri každodennej novinárskej činnosti musia v súčasnosti zháňať sponzorov, aby 50. ročník nebol pre Ľudové noviny posledný.

 

Organizácia redakčnej práce v Ľudových novinách

Redakcia Ľudových novín mala dlhodobo ustálený systém redakčnej práce. Vplyv na jej zmenu mávali iba technické zmeny, ako napr. v roku 1996, keď „sme začali pracovať na piatich počítačoch a s niekoľkými digitálnymi fotoaparátmi.“[60] To však nič nezmenilo na mnoho desaťročnej praxi, podľa ktorej redakcia fungovala systémom „jeden redaktor - jedna rubrika”[61]. Počas Bárkányiho mala redakcia šesť interných zamestnancov zodpovedných za 1-2 rubriky. V dôsledku toho niektoré rubriky žili „očividne príliš „samostatný život“, riešenie čoho si vyžadovalo isté zmeny aj pokiaľ ide o (znovu)rozdelenie úloh pracovníkov redakcie.“[62] Tie nastali po nástupe Fuhla do funkcie šéfredaktora v roku 2002, kedy došlo k racionalizácii a zefektívneniu redakčnej práce Ľudových novín. Tie napokon boli podnietené aj dvoma uvoľnenými kreslami v redakcii, keďže okrem Bárkányiho odišiel do dôchodku aj redaktor ekonomickej rubriky Atila Majnek.

Zástupkyňou šéfredaktora sa stala Ildika Klauszová-Fúziková. Dovtedajšia redaktorka detskej a mládežníckej rubriky Andrea Mataisová dostala zadelenie redaktorky-reportérky, kým jazykovou redaktorkou ostala Vlasta Zsákaiová. „Uvoľnené štatusy novému vedeniu redakcie umožnili prijať na plný úväzok napriek svojmu mladému veku na národnostnom poli skúsenú novinárku Evu Fábiánovú.“[63] Zostávajúce šieste miesto sa redakcia rozhodla využiť iným spôsobom. „Nové vedenie kolektívu namiesto zaplnenia ďalšieho štatusu sa rozhodlo zamestnávať skupinku stálych externých spolupracovníkov, ktorú tvoria Helena Albertiová Kožuchová, Mária Fazekašová, Katarína Királyová, Karola Klauszová a Oldřich Kníchal.“[64]

Následkom tohto kroku bolo, že „spolupracovníci boli uvoľnení od zodpovednosti redigovania rubrík, pričom takýmto spôsobom „ušetrenú energiu“ sa snažíme zužitkovať pri získavaní väčšieho množstva kvalitných príspevkov „z terénu“, teda z našich Slovákmi obývaných lokalít. Reportéri-redaktori majú oveľa viac času a síl chodiť otvorenými očami po našom vidieku, venovať sa vlastnej tvorivej novinárskej činnosti a organizovaniu dopisovateľov, resp. spracúvaniu ich príspevkov.“[65] Tento systém sa v redakcii udomácnil a funguje dodnes. Zloženie a počet redaktorov na plný úväzok je dodnes rovnaký, spomedzi externých spolupracovníkov ubudli Helena Albertiová Kožuchová a Karola Klauszová, a namiesto nich pribudol Csaba Lampert.

 

Tematická analýza Ľudových novín

Ľudové noviny počas svojej polstoročnej histórie plnili rôzne funkcie. V rokoch socializmu (1957-1989) ich úlohou bolo „hlásať bratskú svornosť všetkých pracujúcich našej vlasti“ a „nabádať a oduševňovať našich pracujúcich, aby svorne s maďarským národom bojovali a pracovali za spoločne vytýčené ciele.“[66] Po politickom prevrate sa týždenník stal na krátku dobu fórom, prostredníctvom ktorého dávali Slováci i organizácie najavo svoju nespokojnosť a ostro kritizovali maďarskú národnostnú politiku. V roku 1992 sa však tón týždenníka zmiernil, kritické príspevky redakcia dopĺňala vlastnou poznámkou obhajujúcou záujmy svojho majiteľa a až od konca 90. rokov 20. storočia plnia Ľudové noviny opäť svoj ozajstný účel - slúžia záujmom slovenskej národnostnej menšiny žijúcej v Maďarsku. Napriek rôznym prevládajúcim ideológiám a politickým systémom za akých týždenník vychádzal, však všetky čísla Ľudových novín majú jednu spoločnú črtu: väčšina príspevkov, ktoré prinášajú, sa zaoberajú životom slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku, ktorý sa dlhodobo najintenzívnejšie uplatňoval a dodnes uplatňuje na kultúrnom poli.

Ľudové noviny od svojho prvého čísla dodnes vychádzajú zo štátnej dotácie. Vzhľadom na skutočnosť, že ich financovanie aj náklady sú dlhodobo na rovnakej úrovni, nikdy nebola reálna možnosť na zvýšenie počtu strán periodika, čo zároveň zabezpečilo dlhodobé ustálenie rovnakej štruktúry periodika. Dokonca v roku 2002 Fuhl ako nový šéfredaktor týždenníka uvádza, že „doterajšia štruktúra týždenníka a rozsah jednotlivých rubrík v podstate zodpovedajú jeho poslaniu“[67]. Rozloženie rubrík sa od roku 1996 prakticky menil iba raz. Príčinou bolo to, že od 21. decembra 2000 je prvá a posledná strana Ľudových novín farebná. Fuhl hneď pocítil príležitosť zatraktívniť periodikum a preto „keď sa prvá a posledná strana stala farebnou, túto vymoženosť sme sa snažili maximálne využiť, nemalo zmysel ďalej na poslednej strane prinášať napríklad televízny program. Farebné strany postupne natoľko ovplyvnili našu prácu, že všetko, čo je lákavé, fotogénne, sa snažíme umiestniť na prvú alebo poslednú stranu. Dvanásta strana nesie dokonca názov Mozaika, keďže tematicky je pestrá, obsahuje zaujímavosti, ktoré sú aj vizuálne atraktívne.“[68] Dôsledkom bol zánik rubriky „Národopis-literatúra-jazyk“ na 11. strane, kam sa z poslednej strany presunula rubrika „Pre voľné chvíle“. Okrem toho ďalšiu a jedinú zmenu stálych rubrík sme zaznamenali tiež v roku 2000, keď sa politická rubrika postupne presunula zo 4. strany na druhú a kultúrna dvojstrana dostala miesto na 3.-4. strane periodika.

Titulná strana Ľudových novín sa snaží upútať čitateľov príspevkami o najdôležitejších udalostiach uplynulého týždňa. Väčšinou ide buď o politickú udalosť, týkajúcu sa slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku (napr. referát o zasadnutí niektorej slovenskej samosprávy), alebo o významné kultúrne podujatie. Charakteristické sú 2-3 dlhšie príspevky, ktoré sa často pokračujú na vnútorných stranách týždenníka. Vždy šlo o jednu zo strán najbohatšie ilustrovaných fotografiami, hoci tie do konca roku 2000 boli čiernobiele. Od 5. čísla 42. ročníka (4. februára 1999) je súčasťou titulnej strany aj avízo na obsah periodika s názvom „Z obsahu…“

Druhá strana obsahuje tiráž Ľudových novín. Tá prešla zmenou v roku 2002, keď Fuhl zmodernizoval jej dizajn a rozšíril jej obsah o menoslov interných i externých spolupracovníkov. Druhá a tretia strana týždenníka bola okrem toho do roku 2000 vyhradená kultúre, odvtedy je na nej umiestnená rubrika „Politika“. Keďže obsah rubrík sa zásadne nezmenil, môžeme ich charakterizovať bez ohľadu na ich umiestnenie. Politická rubrika obsahuje najdôležitejšie politické informácie, zaoberá sa politickými udalosťami, ktoré vplývajú na život Slovákov v Maďarsku, ďalej sa zameriava na slovensko-maďarské vzťahy a na dianie v rámci slovenských organizácií, samospráv v Maďarsku. Od 6. januára 2005 je pravidelnou súčasťou strany aj „List z Bratislavy“, stálym autorom ktorého je bývalý veľvyslanec SR v Maďarsku Štefan Markuš.

Kultúrna dvojstrana býva často spojená s politikou, čo v praxi znamená, že tretia strana má v taký čas názov „Politika - Kultúra“ a obsahuje príspevky z oboch oblastí. Stáva sa to najčastejšie počas volieb do slovenských zastupiteľských organizácií, alebo keď sa konajú zasadania niektorých z nich, najmä CSS. Kultúrna rubrika obsahuje väčšinou príspevky z oblasti kultúrneho diania Slovákov v Maďarsku, teda prináša referáty zo zasadaní slovenských kultúrnych, vedeckých organizácií, prináša historický kalendár, alebo referuje o slovenských kultúrnych podujatiach. „Keďže značná časť aktivít príslušníkov našej národnosti sa odohráva v kultúrnej oblasti, pričom osvetová činnosť a pestovanie tradícií nadobúdajú i nové dimenzie, z tematického hľadiska nie náhodou zostáva ťažiskom práve táto oblasť.“[69] Vyčlenenie dvoch strán pre kultúru je preto opodstatnená.

Na piatej strane týždenníka sa striedajú rubriky „Ekonomika“ a „Školstvo“. V prípade ekonomiky ide o ekonomické spravodajstvo týkajúce sa najmä Maďarska a Slovenska, ale i celého stredoeurópskeho regiónu. Rubrika venovaná školstvu rozoberá otázky slovenského národnostného školstva v Maďarsku.

Šiesta až ôsma strana Ľudových novín je určená mladým čitateľom a má názov „Okienko“. Príloha pre deti a mládež na šiestej strane prináša predovšetkým informácie o mládežníckych podujatiach, táboroch i športových, či vedomostných súťažiach organizovaných pre slovenské deti v Maďarsku. Na tejto strane sa nachádzajú aj výzvy na rôzne, literárne súťaže, ale v prípade mimoriadneho úspechu slovenských športovcov aj o nich informuje redakcia najčastejšie práve v „Okienku“.

Príloha „Pre väčších školákov“ na siedmej strane sa zameriava najmä na mladých čitateľov v pubertálnom veku. Prináša správy o svetových i pre slovenskú mládež v Maďarsku menej známych slovenských celebritách, testy, rady, ukážky z literárnych diel a pod.

„Pre najmenších“ je určená ôsma strana týždenníka. Rubrika býva veľmi pestrá, obsahuje kresby, krátke básne, rozprávky, pesničky i zábavné hry pre malé deti.

 

  

 

Je zrejmé, že redakcia Ľudových novín kladie veľký dôraz na mládež. Napokon až štvrtinu plochy týždenníka zaberajú rubriky určené pre mladých čitateľov. Podľa nášho prieskumu, v ktorom sme oslovili veľké množstvo mladých respondentov, však tieto rubriky patria k najmenej čítaným. Je to tak napriek tomu, že redakcia sa snaží stránky zostaviť z materiálov, ktoré tvoria obsah mládežníckych periodík aj na Slovensku. Šéfredaktor vidí príčiny najmä v tom, že deti si už periodikum nepredplácajú v takom množstve, ako kedysi, a že čiernobiele stránky ich nedokážu osloviť. „podľa mňa ozajstným riešením by bol detský časopis namiesto čiernobielej rubriky Okienko. Potrebovali by sme farebný detský magazín, povedzme mesačník, lenže teraz to nie je reálne, veď už pomaly ani na samotný týždenník nie sú peniaze…“[70]

Na deviatej strane sa strieda rubrika „Žena a spoločnosť“ s rubrikou „Náboženstvo“. Prvá prináša často rozhovor so zástupkyňou niektorej slovenskej menšinovej organizácie, okrem toho typy a rady na výchovu detí, recepty. „Náboženstvo“ sa venuje dianiu v slovenskom náboženskom živote v Maďarsku, prináša rozhovory so zastupiteľmi cirkvi, citáty z Biblie, informácie o cirkevných podujatiach a počas kresťanských sviatkov aj aktuálne informácie o historickom pozadí daného sviatku.

Desiata strana sa venuje literatúre a prináša v prevažnej väčšine diela slovenských literátov žijúcich v Maďarsku, ale i v zahraničí. Predstavuje ich profily, prezentuje ich diela.

Na zábavu pre čitateľov slúži rubrika predposlednej strany Ľudových novín „Na voľné chvíle“. Na strane dominujú vtipy a program slovenských televíznych staníc na nasledujúci týždeň. Tieto stále prvky občas dopĺňajú porekadlá, alebo iné zábavné materiály.

Odkedy je posledná strana týždenníka farebná, obsahuje príspevky, ktoré sú fotogénne. 12. strana v dôsledku toho nemá žiadne zameranie, veď prináša tak príspevky z kultúrnych, ako aj z detských, či športových podujatí. Aj preto nesie názov „Mozaika“.

Táto štruktúra týždenníka je pravidelná, miesto jednotlivých rubrík je stabilné, občas sa však stáva, že niektorú rubriku nahradí iná, nepravidelná, napr. rubrika „Reportáž“ alebo „Školstvo“ ktoré sa z času na čas objavia na stránkach týždenníka. Ľudové noviny okrem toho v minulosti raz za čas obohacovali svoj obsah okrem týchto rubrík aj o prílohy, ako „Ratolesť“ pre deti, alebo o literárnu prílohu „Nový prameň“. Šlo však o ojedinelé publikácie, z finančných príčin sa tieto prílohy nedokázali udomácniť. „Naposledy sa nám podarilo vydať farebnú prílohu pre literatúru, umenie a publicistiku v decembri roku 2004. Vtedy sme na ňu zvlášť dostali peniaze z Ministerstva národného a kultúrneho dedičstva MR. Odvtedy sme financie na niečo podobné nedostali, hoci kedysi sme plánovali uverejňovať dokonca aj regionálne prílohy.“[71] Finančné príčiny neumožňujú Ľudovým novinám rozšíriť svoj obsah, redakcia sa preto musí uspokojiť s doterajšími 12 stranami.

Snažili sme sa exaktným spôsobom zistiť, nakoľko zodpovedá obsah Ľudových novín ich poslaniu. Preto sme skúmali päť za sebou nasledujúcich čísel periodika (čísla 40 - 44 z 5. októbra - 2. novembra 2006), pri ktorých sme boli zvedaví, akú plochu zaberajú príspevky venované jednotlivým témam. Vypočítali sme veľkosť plôch, ktoré zaberali novinárske a nenovinárske prejavy. Vzhľadom na skutočnosť, že rubriky ako „Pre väčších školákov“, „Pre najmenších“, „Žena a spoločnosť“, „Literatúra“ a „Na voľné chvíle“ obsahujú novinárske prejavy iba v ojedinelých prípadoch, pomer novinárskych a nenovinárskych prejavov v nami skúmanom období predstavoval plochu 60,5 % k 39,5 % v prospech novinárskych.

Po preskúmaní plochy novinárskych prejavov sme zistili, že 69 % z jej príspevkov tvoria také príspevky, ktoré sa tematicky priamo týkajú slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku, ďalších 22,3 % plochy je venovaná témam, ktoré sa jej potenciálne môžu týkať a iba zvyšných 8,7 % plochy novinárskych prejavov obsahuje príspevky s inou tematikou. Pritom až 49 % plochy novinárskych prejavov zaberajú príspevky venujúce sa slovenským národnostným podujatiam, resp. udalostiam v Maďarsku v konkrétnych mestách, či obciach. Slovákom v Maďarsku všeobecne, na celoštátnej úrovni sa periodikum venuje na 12,6 % svojej novinárskej plochy, na župnej úrovni však ide iba o 2,3 percentné zastúpenie. Po vzniku župných slovenských menšinových samospráv v piatich župách Maďarska (Békešská, Komárňanská, Novohradská, Peštianska a Borsod-Abaúj-Zemplínska[72]) koncom roku 2006 sa tento pomer potenciálne môže zvýšiť. Okrem týchto tém sa Ľudové noviny v nami sledovanom období výraznejšie venovali ešte maďarsko-slovenským vzťahom a to na 15,2 percentnej ploche novinárskych prejavov.

Na základe týchto zistení teda môžeme konštatovať, že Ľudové noviny pracujú v súlade so svojim poslaním a obšírne informujú svojich čitateľov o dianí na slovenskom národnostnom poli.

 

Žánrová analýza Ľudových novín

Už Andrea Egeresiová vo svojej diplomovej práci o Ľudových novinách v roku 1997 skonštatovala, že v týždenníku „sa ustálila škála istého typu príspevkov, ktoré sa väčšinou nedajú zaradiť k čistým žurnalistickým žánrom. Okrem príspevkov nežurnalistického charakteru sú to novinárske prejavy hybridné…“[73] Tento stav je v súčasnosti podobný, čo je pochopiteľné, veď ani témy príspevkov, ani okruh ich autorov sa výrazne nezmenili. Napokon takýto typ príspevkov je v súlade s charakterom týždenníka a jeho čitateľskej obce. Napriek tomu sa vo väčšine príspevkov dá nájsť istú žánrovú dominantu, podľa ktorej môžeme príspevky zaradiť do jednotlivých kategórií. Rovnako, ako pri obsahovej analýze, aj pri žánrovej sme sa rozhodli získať informácie o zastúpení jednotlivých novinárskych žánrov v týždenníku a preto sme skúmali 10. a 40. číslo každého ročníka Ľudových novín v rokoch 1996-2006 a výsledky sme zhrnuli do tabuliek.

Na základe nášho skúmania v periodiku výrazne prevláda spravodajstvo. Je to v súlade s naším očakávaním, veď už pri obsahovej analýze sme zistili, že príspevky novinárskeho charakteru majú za úlohu hlavne informovať čitateľov o dianí na slovenskom národnostnom poli. Významnú rolu pritom zohrávajú najmä rozšírené správy (37,5 %), ktoré informujú o rôznych udalostiach na národnostnom poli, často však obsahujú aj hodnotiaci prvok autora v súlade so zásadou redakcie, podľa ktorej úlohou redakcie „nie je iba informovať, ale aj analyzovať, hľadať súvislosti“[74].

Výrazné zastúpenie v týždenníku má aj riport (23,8 %), teda „živý opis aktuálnej udalosti alebo javu“[75], čo je tiež v súlade s naším očakávaním, veď periodikum informuje o mnohých, najmä kultúrnych podujatiach Slovákov v Maďarsku, ktorých sa redaktori často priamo zúčastňujú. Pri opisovaní danej udalosti cítiť prítomnosť autorov, ich dojmy sú neskrývané.

Hoci percentuálny počet krátkych správ predstavuje v skúmaných číslach týždenníka 22,7 %, ich výskyt nie je taký pravidelný, ako v prípade rozšírenej správy alebo riportu. V skutočnosti sa krátke správy v periodiku občas vôbec nevyskytnú, alebo sa objavia ojedinele, vo väčšine prípadov však týždenník prináša vo svojej politickej, kultúrnej, ekonomickej, alebo dokonca v náboženskej rubrike niekoľko noticiek pod hlavičkou typu „Zo sveta hospodárstva“, „Nakrátko“, alebo „Krátko z kultúry“.

Oveľa pravidelnejšie, avšak menšie percentuálne zastúpenie majú úradné správy (12,7 %), reprezentované najme oznamami rôznych slovenských organizácií, samospráv a výzvami na účasť na rôznych kultúrnych podujatiach, alebo na uchádzanie sa o štipendium a pod.

Ostávajúce spravodajské žánre, referát (1,9 %) a spravodajský rozhovor (1,4 %) mali v nami skúmanom období malé zastúpenie. Referáty sú frekventovanejšie v období, keď sa ustanovujú rôzne rozhodnutia slovenských organizácií, samospráv, v období, keď sa koná zasadanie, alebo valné zhromaždenie niektorej z nich. Spravodajský rozhovor je ešte menej frekventovaný žáner, v 22 skúmaných číslach sme sa s ním stretli v piatich.

Publicistické žánre majú v Ľudových novinách oproti spravodajským štvrtinové zastúpenie a dominantné postavenie medzi nimi má reportáž (43,2 %). Tú prináša redakcia najmä vtedy, keď sa daný redaktor zúčastní významného kultúrneho podujatia. Väčšinou ide teda o zobrazovaciu, alebo opisnú reportáž na dve tretiny až celú stranu, bohato ilustrovanú fotografiami.

Pätinu všetkých publicistických žánrov zastupovalo v nami skúmaných číslach periodika publicistické interview (20,9 %). Väčšinou šlo o neformálne rozhovory o živote, alebo diele niektorého z bývalých, alebo súčasných významných činiteľov na slovenskom národnostnom poli. Publicistické rozhovory sa často objavujú aj v rubrike „Žena a spoločnosť“, kde opýtanými bývajú ženy, väčšinou pracujúce na slovenskom národnostnom poli.

Ostatné žánre publicistiky sa v týždenníku vyskytujú len ojedinele, žiadna z nich v ňom nemá pravidelné zastúpenie.

 

Grafická úprava Ľudových novín

„Ľudové noviny vychádzajú od svojho založenia na 12 stranách s ustálenými rubrikami.“[76] Týždenník je teda tak po rozsahovej, ako aj obsahovej stránke mimoriadne stabilný. Rozloženie rubrík sa za posledných desať rokov takmer vôbec nezmenilo a aj ich obsah stále zodpovedá zámerom redakcie stanovených v smerniciach činnosti, ktorých najaktuálnejšia verzia je v platnosti od roku 1996. Azda k najvýraznejšej zmene došlo v Ľudových novinách v jej grafickom vzhľade. Vo vianočnom dvojčísle Ľudových novín z 19. decembra 1996 sa zmenila farba hlavičky na modrú. Bola to vtedy jediná zmena v grafickej úprave týždenníka oproti predchádzajúcemu stavu. K oveľa radikálnejšej zmene došlo 21. decembra 2000, keď titulná a posledná strana 51. čísla 43. ročníka týždenníka vyšla farebne. Táto zmena farby dokonca ovplyvnila aj obsah periodika, keďže zadnú farebnú stranu sa rozhodla redakcie využiť na vizuálne atraktívne materiály a rubrika „Na voľné chvíle“ sa presunula na predposlednú, naďalej čiernobielu stranu. Tiráž prešla zmenou 17. januára 2002, keď v treťom čísle 45. ročníka sa zmodernizoval jej dizajn a jej obsah sa rozšíril o menoslov interných i externých spolupracovníkov. Okrem týchto zmien nedošlo k žiadnej inej zmene ani vo formáte, ani v dizajne, či grafickom rozložení textu týždenníka.

Od roku 1990 má periodikum, oproti predošlému svetovému (36,8 x 52,2 cm), stredoeurópsky formát (28,8 x 42 cm). V rovnakom roku sa zmenil aj podtitul týždenníka z názvu „Týždenník DZSM“ na „Týždenník Slovákov v Maďarsku“. Text je sádzaný do piatich stĺpcov, s typom písma times. V príspevkoch sa využívajú titulky aj podtitulky, ako aj tučné písmená a kurzívy. Tučnými písmenami sa zvýrazňujú mená, podpisy i dôležité kľúčové slová, resp. vety v texte. Kurzívou redakcia zvýrazňuje citáty, názvy organizácií a pod.

Dvanásť strán týždenníka charakterizovala dlhú dobu statickosť. Prínosom digitálnych fotoaparátov a nástupu šéfredaktora Fuhla v roku 2002 je značne dynamickejší text s mnohými fotografiami. „Nájdu sa ľudia, ktorí mi vytýkajú, že (najmä pokiaľ ide o farebnú dvojstranu) pomaly nie čítať, ale pozerať treba náš týždenník. Z hľadiska potreby pestovania materinského jazyka čiastočne môžu mať aj pravdu, ja predsa tvrdím, že pre skutočných a potenciálnych čitateľov musíme byť lákaví. Priemerného Slováka v Maďarsku by totiž noviny bez fotografií určite vyľakali, jednoducho nepredplatil by si ich. Súvisí to jednak s faktom, že prevažná väčšina našich Slovákov - nie z vlastnej viny - nikdy nemala možnosť učiť sa vo svojom materinskom jazyku, ale iste aj so všeobecnejšími trendmi poklesu tzv. kultúry čítania. Svojich čitateľov teda musíme najprv upútať, aby si kúpili periodikum kvôli zaujímavej fotografii, a potom sa určite začítajú do novín. Pripúšťam, že občas sme priniesli priveľa fotografií, ale myslím si, že napokon sme našli ten správny pomer.“[77]

 

Ľudové noviny na internete

Finančná situácia národnostných menšín v Maďarsku neumožňuje, aby si vydávali periodikum s vyššou ako týždennou periodicitou. Preto v roku 2004 šéfredaktor Ľudových novín inicioval, aby sa založila internetová verzia Ľudových novín, ktorá bude denne aktualizovaná. V 44. čísle týždenníka z roku 2004 o vzniku portálu redakcia informovala takto: „Milí čitatelia, v októbri t. r. sa zmenila periodicita nášho týždenníka, pravda, iba vo virtuálnom svete, presnejšie na celosvetovej počítačovej sieti. Naša redakcia totiž začala pripravovať denne aktualizované internetové noviny, portál Slovákov v Maďarsku plný aktualít z rôznych oblastí nášho (prevažne národnostného) života.“[78] Od toho dňa má slovenská národnostná menšina v Maďarsku ako jediná svoje denne aktualizované internetové periodikum. Jeho existencia však v značnej miere závisí od dobrej vôle šéfredaktora Ľudových novín, pretože redakcia na fungovanie stránky podporu nedostáva a tak za jej každodennú aktualizáciu nie je honorár. Pritom nejde o ľahkú prácu. „V každodennej praxi to vyzerá tak, že cez deň robím prevažne „papierové noviny“ a v noci skôr internetové. … Pravidelne začínam okolo štvrtej ráno, kedy dám na stránku najnovšie denné aktuality, a potom sa k nej vrátim ešte cez deň (niekedy aj viackrát), niekedy aj večer.“[79] Napriek týmto ťažkostiam stránka už tretí rok úspešne funguje, čo dokazuje jej pravidelná vysoká návštevnosť. „Za prvý polrok klikli na www.luno.hu toľkí, ako teraz za poldruha týždňa. Máme teda obrovské výsledky. Týždenne nás navštívia priemerne 20-25 tisíckrát. Samozrejme, jeden návštevník sa môže vrátiť aj viackrát, ale ak toto číslo delím povedzme piatimi, aj tak to znamená 5000 čitateľov za týždeň, pričom z papierových novín vydávame týždenne iba okolo 1.300 exemplárov. Inak miliónteho návštevníka sme mali po dvoch rokoch, čo pokladám za veľký úspech.“[80]

Štatistiky, ktoré má šéfredaktor k dispozícii prezrádzajú aj to, že väčšina návštevníkov (80-90 %) je z Maďarska, a len zvyšok zo zahraničia, väčšinou zo Slovenska. Pritom „Určitý okruh ľudí už tlačenú verziu Ľudových novín veľmi ani nesleduje a nemôžem im to veľmi ani zazlievať, veď na internet sa oveľa skôr dostanú materiály, netreba desať dní čakať na to, kým vyjdú. Nehovoriac o tom, že náš portál nie je iba akousi internetovou verziou týždenníka, veď obsahuje celý rad úplne odlišných materiálov, ako napr. denné alebo predbežné správy, ktoré sa do týždenníka nedostanú.“[81]

Stránka www.luno.hu má jednoduchý, priehľadný dizajn, ľahko sa dá na nej orientovať. Hlavná stránka obsahuje krátke citáty z najaktuálnejších správ aj s príslušnými fotografiami zaradené pod sebou. Kliknutím na nápis „Čítaj viac…“ pod ktorýmkoľvek citátom sa čitateľovi zobrazí celý príspevok. Zobrazených býva približne posledných 20 najaktuálnejších správ, ostatné môžu čitatelia nájsť kliknutím na niektorú z rubrík zoradených pod sebou v ľavom stĺpci.

Rubriky portálu sa sčasti zhodujú s rubrikami Ľudových novín (Politika, Kultúra, Publicistika, Z našich škôl - v týždenníku je to nepravidelná rubrika „Školstvo“, Deti a mládež, Žena a spoločnosť, Ekonomika, Náboženstvo, Literatúra). Obsah týchto rubrík je sčasti identický s obsahom týždenníka, je však medzi nimi aj množstvo príspevkov, ktoré v periodiku neboli uverejnené. Príčinou býva skutočnosť, že niektoré udalosti, najmä s menším významom, by vyšli v týždenníku často až s dvojtýždňovým oneskorením a neboli by aktuálne. Portál je obohatený o rubriky „Výtvarné umenie“ a „Zo slovenskej tlače“. Druhá menovaná obsahuje výber príspevkov zo slovenskej tlače, ktorá sa zaoberá udalosťami v Maďarsku, nie nevyhnutne sa týkajúcich slovenskej národnostnej menšiny.

Vymoženosti internetu sa šéfredaktor týždenníka snaží využiť do maximálnej miery. Preto na stránke nájdeme popri najnovšom čísle Ľudových novín v PDF formáte aj ich staršie čísla rovnako, ako archív príspevkov uverejnených na portáli www.luno.hu. Stránka dokonca ponúka možnosť vyhľadávať príspevky podľa kľúčových slov, čo v praxi znamená, že stačí zapísať do vyhľadávača stránky kľúčové slová na tému, o ktorej hľadáme informácie a pokiaľ tie figurovali v niektorom zo starších príspevkov zaradených do archívu portálu, objaví sa ich zoznam. Kliknutím na ktorúkoľvek z nich sa zobrazí celý príspevok a návštevník má možnosť efektívne a rýchlo sa dostať k potrebným informáciám.

Stránka okrem príspevkov obsahuje aj ďalšie informácie. Okrem adresy a kontaktov na redakciu Ľudových novín sú to aj rôzne dokumenty súvisiace s činnosťou redakcie a s národnostným životom Slovákov v Maďarsku, teda dokumenty zo zasadaní slovenských zastupiteľských orgánov, či z národnostného zákona.

Pre uľahčenie orientácie na mediálnom poli Slovákov v Maďarsku stránka uvádza aj internetové adresy slovenského vysielania Maďarského rozhlasu i verejnoprávnej televízie. Stránka informuje aj o tom, koľký majú práve otvorenú stránku www.luno.hu, a koľko návštevníkov ju videlo dokopy. Toto číslo v roku 2006 prekročilo milión návštevníkov od založenia portálu. Svedčí to o kvalite a pútavosti stránky pre určitú vrstvu čitateľov. Navyše stránka pripravovaná profesionálnym novinárom sa ukazuje ako vierohodný zdroj nielen pre Slovákov v Maďarsku, ale slúži ako zdroj informácií v istých prípadoch aj pre Slovensko. „Je to veľmi dobrý pocit, keď sme zdrojom informácií nielen pre náš tradičný okruh návštevníkov portálu, ale povedzme niekedy aj pre celé Slovensko. V tejto súvislosti by som mohol spomenúť napríklad tzv. tabuľovú vojnu, keď v našich pilíšskych obciach vandali začiernili slovenské tabule a kolegovia na Slovensku, vrátane tlačových agentúr SITA a TASR, prakticky doslova preberali naše materiály.“[82] Portál www.luno.hu sa za dva roky stal pevnou súčasťou médií slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku, avšak jeho budúcnosť je neistá. Príčinou je, že Fuhl „bol nedávno zvolený do Valného zhromaždenia CSS (dokonca ako vedúci celoštátnej listiny opozičnej Koalície Zväz - Pilíš - Novohrad) a podľa nedávno modifikovaného národnostného zákona vedúci národnostnej inštitúcie, ktorú sprevádzkuje celoštátna menšinová samospráva, nemôže byť zároveň jej poslancom.“[83] Kvôli nezlučiteľnosti funkcií sa Fuhl musí jednej z dvoch spomínaných postov zrieknuť, „a tak cítim, že ako poslanec „slovenského parlamentu v Maďarsku“ môžem v danej situácii viac urobiť pre svoju národnosť, koniec-koncov možno aj pre naše noviny. Naďalej však plánujem pôsobiť ako redaktor Ľudových novín.“[84] Kvôli tomu však môže nastať problém, keďže zatiaľ nevedno, ako riadny redaktor-novinár aký bude mať Fuhl nový rozpis práce. „Osobne by som najradšej robil internetové noviny, už aj preto, lebo iný sa v tom v našej skromnej, päťčlennej redakcii nevyzná.“[85] Strata takéhoto úspešného média by bolo pre slovenskú národnostnú menšinu veľkou stratou, preto sa redakcia snaží tento problém vyriešiť.

 

Záver

Slovenská národnostná menšina v Maďarskej republike mala ideálne podmienky na slobodné vydávanie početného množstva svojich periodík najmä v polovici 19. storočia, kedy len v Budapešti vychádzali desiatky slovenských titulov. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 sa predpoklady na publikačnú činnosť v slovenčine stali čoraz ťažšími. Postupne zanikali existujúce periodiká, nové vznikali iba v ojedinelých prípadoch a ich životnosť bola väčšinou krátkodobá. Prežili iba periodiká, ktoré vydával štát, tie však slúžili promaďarskej propagande.

Po prvej svetovej vojne sa Uhorsko rozpadlo a publicistická činnosť Slovákov, ktorí sa ocitli mimo územia novovzniknutej Maďarskej republiky, prudko ožila. V Maďarsku sa však nič nezmenilo, slovenské slovo i tlač boli prenasledované. Oživenie slovenskej tlače v Maďarsku priniesla paradoxne druhá svetová vojna, po ktorej Maďarsko ako porazená krajina musela spraviť isté ústupky Československu a nemohla si dovoliť rovnaké zaobchádzanie so svojimi národnostnými menšinami ako dovtedy. Po ukončení výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom v rokoch 1946-48 sa však všetko vrátilo do pôvodného stavu, za národnostné práva bojujúci AFS bol zlikvidovaný a vznikol DZSM spolu so zväzmi ostatných menšín, akési bábkové organizácie maďarskej vlády, ktorých skutočnou funkciou bolo skôr ukazovať zahraničiu, že národnostné menšiny v Maďarsku majú svoje organizácie, ako svojim národnostiam zabezpečiť ozajstné podmienky na prežitie.

Začala sa éra, keď každá národnostná menšina mala vo svojom politickom i mediálnom živote po jednom zástupcovi. Jediná organizácia Slovákov v Maďarsku vydávala ich jedinú ročenku a jediný týždenník, neskôr vznikla jediná rozhlasová i televízna relácia v slovenskom jazyku. Boli to štátom financované a kontrolované masové médiá, ktoré mali obmedzené možnosti a prevažne nefungovali v záujme zachovania kultúry Slovákov v Maďarsku.

V roku 1957 vyšlo prvé číslo Ľudových novín, ktoré nahradili kvôli revolúcii v roku 1956 zaniknutý týždenník Našu slobodu. Tri desaťročia informovali čitateľov o národnostnom dianí „v duchu leninskej národnostnej politiky“ a hlásajúc „bratskú svornosť všetkých pracujúcich našej vlasti“ v ich rodnom jazyku a to bolo to najviac, čo pre slovenskú národnosť mohli spraviť. Ľudové noviny v tej dobe slúžili najmä ako falošný dôkaz pre zahraničie, že Slováci v Maďarsku majú zabezpečené menšinové práva a majú aj vlastné periodikum. Zmenu umožnil až politický prevrat na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia, keď sa Ľudové noviny stali ozajstným fórom Slovákov v Maďarsku. Po nástupe prvého demokraticky zvoleného šéfredaktora Imricha Fuhla týždenník prestal cenzurovať ostré kritické príspevky na adresu maďarskej národnostnej politiky a vyvolal desaťročia nevídaný rozruch a sériu polemík v radoch slovenskej národnosti. Ukázalo sa však, že istým kruhom tento ostrý tón nevyhovoval, Fuhla po 14 mesiacoch od jeho nástupu do funkcie nedemokratickým spôsobom odvolali a dosadili na jeho miesto šéfredaktora vyhovujúceho vedeniu ZSM. Tón Ľudových novín sa zmiernil, k úplnému návratu k predošlému stavu však už nedošlo.

V súčasnosti sa redakcia Ľudových novín opiera popri skúsenej generácii aj o mladých a odborne zdatných interných i externých spolupracovníkov. Osoba šéfredaktora Fuhla - bývalého „revolucionára“ je zárukou toho, že týždenník sa neštíti otvorene informovať o pálčivých národnostných problémoch a dá priestor korešpondentom, aby vyjadrili svoje názory aj v prípade, že sa s nimi redakcia nestotožňuje. Popri tom tradičná, desaťročiami osvedčená štruktúra, rozsah a umiestnenie rubrík dáva málopočetnej slovenskej menšine v Maďarsku pocit stability.

Slovenská národnostná menšina v Maďarsku dnes už disponuje všetkými minimálnymi právami, ktoré Európska únia od svojich členských štátov vyžaduje, ukazuje sa však, že národné povedomie Slovákov v Maďarsku bolo za posledné desaťročia natoľko zdecimované, že pomaly dožíva. Slovenčinu ovládajú najmä stredná a staršia generácia, kým mládež už takmer vôbec a ani ku kultúre svojich predkov už nemá takmer žiadny vzťah. Tieto skutočnosti sa napokon odzrkadľujú aj v odpovediach respondentov na niektoré otázky nášho dotazníka.

Ľudové noviny sú napriek tejto situácii naďalej jedným z najdôležitejších médií pre Slovákov v Maďarsku, sú prítomné vo všetkých Slovákmi obývaných obciach a vo väčšine slovenských rodín. Pre mnohých, najmä starších čitateľov, sú jediným zdrojom informácií v ich rodnom jazyku. Napriek tomu periodikum bojuje s finančnými ťažkosťami. Aj keď ich vyrieši, kvôli absencii početnejšej slovenskej mládeže jej čoskoro začne hroziť strata čitateľskej obce, zapríčinená postupným vymieraním Slovákov v Maďarsku.



[1] BARTOŠEK, F., ref. 20, s. 258.

[2] BARTOŠEK, F., ref. 20, s. 260.

[3] BARTOŠEK, F., ref. 20, s. 263.

[4] BOBÁK, J., ref. 31, s. 290.

[5] REDAKCIA NAŠEJ SLOBODY. Naša sloboda: orgán Sväzu Demokratických Slovákov v Maďarsku. Országos Széchenyi Könyvtár (Celoštátna Széchenyiho knižnica). Dostupné na mikrofilme: <FM3/9310>.

[6] BIELIK, J. S novou vôľou a chuťou do práce. In Ľudové noviny. č. 1/1957, s. 1.

[7] Tamtiež.

[8] PAPUČEK, G. 1012 Budapešť, Logodi u. 37 Maďarsko. 22. 2. 2007. Osobná komunikácia.

[9] Tamtiež.

[10] HVIEZDOSLAV, P. O. Prológ „prednesený dňa 14. júna 1883 pri svätení pamiatky Slovenského spolku v Pešťbudíne“. In SME. č. 4/1990, s. 1.

[11] FUHL, I. Vyšlo dvojčíslo časopisu SME z r. 1992. In Ľudové noviny. č. 44/1997, s. 3.

[12] EGERESIOVÁ A., ref. 13, s. 41.

[13] Webová stránka maďarského Štátneho volebného úradu (Országos Választási Hivatal). Dostupné na internete: <www.valasztas.hu>.

[14] Webová stránka CSS. Dostupné na internete: <http://www.slovaci.hu/index.php?id=904&L=3>.

[15] Webová stránka CSS. Dostupné na internete: <http://www.slovaci.hu/index.php?id=903&L=3>.

[16] Webová stránka Ústrednej štatistickej kancelárie (Központi Statisztikai Hivatal). Dostupné na internete: <http://www.nepszamlalas.hu/hun/kotetek/04/04_modsz.pdf>.

[17] FOLLRICHOVÁ, M. Národnostná a krajanská politika a žurnalistika. In Otázky žurnalistiky. č. 3-4/2006, s. 196-197.

[18] FÚZIKOVÁ, I. Náš kalendár. In Náš kalendár 2007. s. 23.

[19] FÚZIKOVÁ, I. Čabiansky kalendár. In Náš kalendár 2007. s. 25.

[20] Tamtiež.

[21] FÚZIKOVÁ, I. Náboženský mesačník sv. Cyrila a Metoda. In Náš kalendár 2007. s. 15.

[22] PÁLOVÁ MAKAIOVÁ, I. Komlóšsky hlásnik. In Náš kalendár 2007. s. 27.

[23] Z celkového počtu 2170 obyvateľov sa v Mlynkoch hlási k slovenskej národnostnej menšine 1185 občanov, čo je najvyšší pomer v Maďarsku. Informácia z webovej stránky maďarského Štátneho volebného úradu (Országos Választási Hivatal). Dostupné na internete:

< http://www.nepszamlalas.hu/hun/kotetek/04/tabhun/tabl20/load20013.html>

[24] PAPUČEK, G. Pilíšan. In Náš kalendár 2007. s. 31.

[25] FÚZIKOVÁ, I. Budapeštiansky Slovák, časopis Slovenskej samosprávy Budapešti. In Náš kalendár 2007. s. 17.

[26] REDAKCIA BUDAPEŠTIANSKEHO SLOVÁKA: Budapeštiansky Slovák. č. 6/2006, s. 16.

[27] MÓTYÁN, T. Novinkár nad Kerešom. In Náš kalendár 2007. s. 29.

[28] Tamtiež.

[29] BENKOVÁ, Z. Mesačník Čabän. In Náš kalendár 2007. s. 21.

[30] MARGOVÁ, M. Slovenské vysielanie Maďarského rozhlasu. In Náš kalendár 2007. s. 13.

[31] MARGOVÁ, M., ref. 63.

[32] RÁKÓCZA, R. Marga Mária, a szlovák nemzetiségi műsor szerkesztője. (Mária Margová, redaktorka slovenskej národnostnej relácie). - interview s Máriou Margovou. Dostupné internete:

<http://www.radio.hu/read/213763>.

[33] ANTALOVÁ, Z. O Slovenskom magazíne Maďarskej televízie. In Náš kalendár 2007. s. 11.

[34] Tamtiež.

[35] BIELIK, J., ref. 39.

[36] BIELIK, J., ref. 39.

[37] PATAYOVÁ FÁBIÁNOVÁ, E. Ján Hanko. In Náš kalendár 2007. s. 59.

[38] KLAUSZOVÁ, K. František Križan. In Náš kalendár 2007. s. 60.

[39] KLAUSZOVÁ, K., ref. 71.

[40] FÚZIKOVÁ, I. Pavol Kondač. In Náš kalendár 2007. s. 61.

[41] BIELIK, J., ref. 39.

[42] BÁRKÁNYI, Z. Zoltán Bárkányi. In Náš kalendár 2007. s. 62.

[43] KONDAČ, P. Slúžiť celej našej národnosti. In Ľudové noviny. č. 26/1990, s. 1.

[44] FUHL, I. Prvé podanie ruky. In Ľudové noviny. č. 20/1991, s. 1-3.

[45] FUHL, I. Budapešť IV., Nagymező u. 49 Maďarsko. 22. 3. 2007. Osobná komunikácia.

[46] FUHL, I. Súčasná slovenská tlač v Maďarsku. In Slováci v Maďarsku. s. 347.

[47] ZDERKA, A. Kto odoberá Ľudové noviny. In Slovenské národné noviny. č. 4/1993, s. 13.

[48] FUHL, I., ref. 79, s. 348.

[49] FUHL, I., ref. 78.

[50] RAČKOVÁ, A. V centre pozornosti školstvo. In Ľudové noviny. č. 42/1996, s. 3.

[51] FUHL, I., ref. 78.

[52] BÁRKÁNYI, Z. Chceme oslovovať všetkých našich Slovákov. In Ľudové noviny. č. 1/1997, s. 1.

[53] BÁRKÁNYI, Z., ref. 84.

[54] REDAKCIA ĽUDOVÝCH NOVÍN. Zasadalo Valné zhromaždenie CSS. In Ľudové noviny. č.51/2001, s. 1.

[55] BÁRKÁNYI, Z. Lúčime sa. In Ľudové noviny. č. 52/2001, s. 1.

[56] FUHL, I. Ľudové noviny - zrkadlo a tribúna. In Ľudové noviny. č. 10/2002, s. 4.

[57] FUHL, I., ref. 89.

[58] FUHL, I., ref. 78.

[59] FUHL, I., ref. 78.

[60] BÁRKÁNYI. Z., ref. 74.

[61] BÁRKÁNYI. Z., ref. 74.

[62] FUHL, I., ref. 89.

[63] FUHL, I., ref. 89.

[64] FUHL, I., ref. 89.

[65] FUHL, I., ref. 89.

[66] BIELIK, J., ref. 39.

[67] FUHL, I., ref. 89.

[68] FUHL, I., ref. 78.

[69] I. FUHL., ref. 78.

[70] FUHL, I., ref. 78.

[71] FUHL, I., ref. 78.

[72] Webová stránka maďarského Štátneho volebného úradu (Országos Választási Hivatal)., ref. 46.

[73] EGERESIOVÁ A., ref. 13, s. 91.

[74] FUHL, I., BÁRKÁNYI, Z. Smernice činnosti Ľudových novín.

[75] TUŠER, A., FOLLRICHOVÁ, M. Teória a prax novinárskych žánrov I. s. 25.

[76] PATAYOVÁ FÁBIÁNOVÁ, E. Päťdesiat rokov v každej rodine. In Náš kalendár 2007. s. 58.

[77] FUHL, I., ref. 78.

[78] REDAKCIA ĽUDOVÝCH NOVÍN. Internetové noviny Slovákov v Maďarsku. In Ľudové noviny. č. 44/2004, s. 1.

[79] FUHL, I., ref. 78.

[80] FUHL, I., ref. 78.

[81] FUHL, I., ref. 78.

[82] FUHL, I., ref. 78.

[83] FUHL, I., ref. 78.

[84] FUHL, I., ref. 78.

[85] FUHL, I., ref. 78.