luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Ľudové noviny č. 50 - 12. decembra 2013

Čabianski gymnazisti na ceste k dospelosti

Školská jedáleň Čabianskeho gymnázia sa 29. novembra obliekla do slávnostných šiat: oslávencami večera boli študenti končiaceho ročníka, dvanástej triedy, ktorí od toho dňa hrdo nosia stužky svojej alma mater.

Život osemnásťročného človeka nie je jednoduchý. Jednou nohou stojí ešte v bezstarostnom detskom veku, pod ochrannými krídlami rodičov a ochotných pedagógov, no blížiaci sa koniec stredoškolského štúdia ho núti k tomu, aby sa vydal na dlhú cestu k dospelosti a osamostatneniu. Jedným z významných medzníkov tohto procesu je stužková slávnosť.

Rodičia, príbuzní, priatelia trinástich mladých ľudí zavítali do Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a internátu, aby zablahoželali najstarším študentom inštitúcie. V mene jedenástej triedy ich pozdravili Bernadett Andrejová a Vanda Mucsiová slovami Imreho Madácha: „Život je boj, a cieľom človeka je boj samotný,“ znie známy výrok maďarského dramatika, ktorý odporučili dievčatá do povedomia končiacich absolventov.

Ako je už zvykom, jedenásta trieda pripravila pre budúcich maturantov program. Vďaka všadeprítomnej modernej technike zaspomínali spolu na pekné chvíle, zachytené v duchaplných a dojímavých videonahrávkach a prezentáciách, ktoré vykúzlili zaslzené úsmevy na všetkých tvárach. Dvanásta trieda pripravila taktiež vtipné videá, v ktorých predstavila svojich učiteľov v paralelnom svete, a vyjadrila vďaku triednej učiteľke Zuzane Tóthovej. Po pripnutí stužiek pozdravila budúcich maturantov riaditeľka školy Edita Pečeňová, ktorá im zaželala veľa síl a vytrvalosti v nasledujúcich mesiacoch, a upriamila ich pozornosť na to, aby nezabudli na svojich rodičov: „Vážte si nesmierne obete, ktoré priniesli, aby ste mohli študovať, zmaturovať a pokračovať ďalej v štúdiu.“

Po jej povzbudzujúcich slovách všetci zablahoželali študentom končiaceho ročníka a pripili si pohárom sektu. Slávnostná udalosť sa skončila pohostením. Na tento večer asi nikto z nich nezabudne.

Andrea Kiss

Spomienková bohoslužba a uvedenie nových presbyterov

Prvá decembrová bohoslužba v slovenskom evanjelickom zbore v Budapešti bola naraz smutná i veselá. Smutná preto, lebo ju venovali pamiatke dvoch zosnulých členov zboru: Jurajovi Busimu a kantorke Marte Pálmaiovej Pápayovej, a veselá preto, lebo kaplnka sa naplnila a uviedli do funkcie aj dvoch nových presbyterov. Pri bohoslužbe participoval Budapeštiansky slovenský spevácky zbor, ktorý dlhé roky dirigovala nebohá kantorka.

Prítomných privítala zborová farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová, ktorá vyslovila radosť z toho, že prišli toľkí zaspomínať si na našich zosnulých a tešiť sa z nových funkcionárov evanjelickej cirkvi. Bohoslužba bola kvôli príbuzným zosnulých a kvôli deťom dvojjazyčná. Sestra farárka vo svojej kázni na prvú adventnú nedeľu spomenula príhodu, podľa ktorej chlapec, keď uvidel, že svieti iba jedna svieca na adventnom venci, sa rozplakal. Avšak sviečka sa mu prihovorila a porozprávala, že ostatné sviečky sa volajú mier, viera a láska. „Neboj sa. Dokiaľ ja svietim, môžem i ostatné sviečky znovu zapáliť. Volám sa nádej,“ povedala sviečka a pani farárka vyslovila nádej, že hoci zbor opustili dvaja veľmi významní a hlboko veriaci ľudia, verí, že príchodom nových presbyterov zbor ožije. V modlitbe spomínala na zosnulých, uviedla ich krátky životopis.

Počas bohoslužby spievali členovia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena pod vedením Ákosa Somogyváryho. Ich vianočné piesne pohladili dušu každého prítomného. Podobne to bolo aj s prednesom, ktorým obdarila prítomných Mária Almášiová.

Po bohoslužbe sa uskutočnilo uvedenie nových presbyterov. Mária Cserágiová bude mať na starosti účtovníctvo zboru a Eva Fábiánová bude viesť zápisnice. K voľbe nových členov presbyterstva došlo ešte pred niekoľkými týždňami, ale ich uvedenie nebolo možné skôr.

Po bohoslužbe sa uskutočnilo agapé, na ktorom si veriaci mohli zaspomínať na zosnulých, zoznámiť sa s novými presbytermi a začať prípravu na advent.

(ef)

Po slovenskom filmovom seminári v Budapešti sa slovenské filmy premietali aj v Segedíne

Od 13. do 20. novembra sa konal v Segedíne Týždeň slovenskej kinematografie. Každý deň sa v kine Grand Café premietali slovenské filmy v pôvodnom jazyku, ktoré boli pre maďarskú verejnosť synchrónne prekladané. Počas celého týždňa sa premietlo 8 dokumentárnych a 5 celovečerných hraných filmov. Na otvorení podujatia sa zúčastnili generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký, estét, filmový kritik Peter Michalovič a slovenský režisér Dušan Trančík. Jeho dokumentárny film Hodina dejepisu otvoril prehliadku, ktorú každoročne organizuje Spolok segedínskych Slovákov. Po premietaní sa rozprúdila živá diskusia, početné obecenstvo vyjadrovalo názory na citlivú tému filmu - výučbu o Trianonskej zmluve v Maďarsku a na Slovensku - a, samozrejme, bolo zvedavé na okolnosti jeho vzniku.

Organizátormi seminára boli:
• Slovenské divadlo Vertigo pri Celoštátnej slovenskej samospráve
• Spolok segedínskych Slovákov
• Kino Grand Café
• Slovenský filmový ústav
Podporovatelia:
• Segedínska slovenská samospráva
• Ministerstvo ľudských zdrojov MR
• Verejnoprospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku

Ján Bencsik

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Luxus

Slovenskú občiansku Evu Varholíkovú Rezešovú poslali z luxusného domáceho väzenia späť do väzenia. Uľavilo sa mnohým, ktorí boli rozhorčení, lebo za spôsobenie smrti štyroch ľudí sa im zdal trest 6 rokov straty slobody prinízky, najmä, keď v čakacej lehote na druhostupňové súdne pojednávanie mohla ísť do bytu na brehu Dunaja, a jej slobodu obmedzovali len štyri steny a elektronický náramok na nohách. Možno pripustiť, že rozhorčenie obyčajných ľudí bolo oprávnené, ale hlavne: majú právo vyjadriť svoj názor v médiách či na sociálnych sieťach. Majú nárok ponímať kauzu emotívne, vžívať sa do situácie rodín obetí, ktoré zhoreli po náraze Rezešovej auta na uhoľ. Zrazu sa však objaví krajná pravica z parlamentu, a žiada celú záležitosť vyšetriť. No a v tejto línii sa postaví špičkový fideszák, predseda parlamentnej frakcie Antal Rogán k domu na nábreží, nahrá video, v ktorom vyjadruje svoje rozhorčenie a informujme, že už požiadal ministra spravodlivosti a ústavnoprávny výbor parlamentu, aby „niečo“ urobili, aby sprísnili príslušný zákon, aby sa niečo podobné už viac nemohlo stať, aby...

Nestačí, že to Rogán nahral, ale dal to na sociálnu sieť, ktorá funguje už dobrú chvíľu ako dôležitý informačný a spravodajský kanál, takže vedel, že sa jeho „odkaz“ dostane do uší verejnosti, vrátane odbornej, justičnej. A čuduj sa svete, o pár hodín druhostupňový súd ruší Rezešovej luxusné domáce väzenie a šupne ju späť do cely. Ani Pánboh nezmyje z Rogána a zo súdu, že medzi ich počínaním je súvislosť, menovite, že Rogán chcel ovplyvniť a aj ovplyvnil konanie súdu. A opäť možno konštatovať, že obyčajní ľudia majú nárok vyjadrovať spokojnosť, radosť nad týmto vývojom, hoci istú pravdu majú aj tí, ktorí podpichujú, že keby Rezešová či iná odsúdená osoba bola išla do domáceho väzenia v chatrči na okraji cigánskej osady, pobúrenie by nebolo až také veľké. Mnohí ďakovali Rogánovi, že „to“ vybavil, a málokomu bolo čudné, prečo sa do toho tento fideszák vôbec mieša. Akým právom si dovoľuje vyjadrovať sa z pozície kľúčového politika k justícii? Cíti sa byť Rogánbašim? Ktorého by sa mali báť aj súdy? Nečudo, že maďarská súdna rada protestovala trocha vlažne, keď napísala, že nesúhlasí s Rogánom, pretože jeho video „je vhodné na vyvolávanie dojmu, že ovplyvňuje ešte neuzavretú súdnu záležitosť.“ Že vyvoláva dojem! Advokátska komora bola priama. Jej predseda János Bánáti konštatoval, že konečne nadišiel čas, aby niekto zatrhol vyčíňanie vládnych politikov: „Pomaly už brutálne sprísňovanie zákonov týždeň čo týždeň prekonáva všetky medze, a to, že politici z každej strany podliehajú tlaku verejnej mienky, je absurdné...“

To je luxus, ktorý si v demokratickej krajine dovoliť nemôžu.

Konferencia ZSM v Mlynkoch

Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) usporiadal 30. novembra v doškoľovacom stredisku ministerstva spravodlivosti v Mlynkoch v poradí tretiu konferenciu pod názvom: Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?.

Podujatie sa začalo krátkym vystúpením členov miestneho slovenského pávieho krúžku, ktorí zaspievali hymny a niekoľko slovenských ľudových piesní. Moderátor konferencie Imrich Fuhl na úvod pripomenul, že konferencie ZSM v Mlynkoch voľne nadväzujú na stretnutia uskutočnené pred viac ako desiatimi rokmi v Békešskej Čabe s podobnou tematikou. „Stretnutia takéhoto typu sú veľmi potrebné, pretože výmena názorov, resp. získanie nových informácií sú vždy veľmi vzácne a veľmi potrebné,“ povedala predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková vo svojom príhovore. Vyjadrila nádej, že na konferencii sa účastníkom podarí nájsť spoločné riešenia na spoločné problémy.

Ako povedal I. Fuhl, tieto konferencie poskytujú možnosť na otvorenú výmenu, resp. na konfrontáciu názorov. Účastníkom sa prihovoril predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík, ktorý hovoril o tom, že úrad pripravuje ešte v tomto roku novú koncepciu a následne na budúci rok pripraví aj zákon, ktorý bude odzrkadľovať nový pohľad na krajanskú problematiku. Odhaduje sa, že vo svete žije 2,7 milióna Slovákov, pričom po roku 1989 odišlo do zahraničia 270 000 až 300 000 Slovákov, dodal I. Furdík. Poznamenal, že je dôležité, aby sa ľudia hlásili k svojmu slovenskému pôvodu.

O volebnom roku hovoril zástupca generálneho riaditeľa národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov Anton Paulik. „Národnostné menšiny žijúce v Maďarsku budú mať na budúci rok po 25 rokoch možnosť zvoliť svojich zástupcov do maďarského parlamentu. Vo voľbách bude mať šancu na parlamentné zastúpenie aj slovenská národnosť,“ povedal A. Paulik a dodal, že registráciou na voľby čo najskôr, preukážeme vôľu zvoliť si svojho poslanca v maďarskom parlamente.

O zmenách vo financovaní a iných aktualitách v oblasti školstva informoval vedúci národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov Štefan Kraslán. Ako povedal, od začiatku tohto roka nastali veľké zmeny v školstve, no nemajú spätnú väzbu zo škôl. Politológ a prekladateľ Pavol Beňo hovoril o slovensko-maďarských medzivládnych zmiešaných komisiách. Poznamenal, že nie všetky odporúčania týchto komisií sa prerokúvajú pred väčším plénom, hoci by to bolo žiaduce. Prítomným členom Valného zhromaždenia CSSM navrhol predostrieť túto tému na VZ. Hlavná vedecká pracovníčka Výskumného ústavu CSSM Alžbeta Uhrinová prednášala o niektorých súvislostiach slovenskej komunikácie v Maďarsku. Študent UKF v Nitre Dušan Kunovac načrtol možnosti mladej slovenskej inteligencie v Maďarsku. Ako povedal, vyrastá generácia, ktorá by chcela niečo urobiť pre našu národnosť, ale akosi necíti podporu od starších predstaviteľov.

Namiesto členky Predsedníctva Kultúrneho zväzu Rumunov v Maďarsku Evy Iova načrtol krátky historický prehľad o vzťahu Slovákov k Maďarsku sociológ a „Pilíšan voľbou“ (ako sa sám nazýva) Jozef Schwarz.

Po konferencii účastníkom a záujemcom premietli dokumentárny film slovenského režiséra Dušana Trančíka s názvom Hodina dejepisu, na ktorý sa prišli pozrieť aj viacerí obyvatelia podpilíšskej obce.

(ef)

Oberačková slávnosť a bál v Legínde

Oberačkovú slávnosť v Legínde sme usporiadali koncom októbra. Preto tak neskoro, lebo až vtedy ukončili obnovu kultúrneho domu. Nakoniec nám prialo aj počasie, na tento krásny jesenný deň sme pripravili pestré programy. Dopoludnia bolo v centre pozornosti slávnostné odovzdania kultúrneho domu, za účasti parlamentného poslanca Mihálya Ballu. Obnovený objekt potom posvätili obaja miestni kňazi, evanjelický Ákos Eszlényi a katolícky László Rados. Na záver tejto časti slávností vystúpili s krásnymi slovenskými piesňami legíndsky a dolnopeťanský folklórny zbor.

Popoludní pokračovali akcie s oberačkovým sprievodom, do ktorého sa zapojili aj obyvatelia okolitých slovenských dedín, z Dolných Peťan, Šápova a Čuváru.

Po celodenných programoch sa konal večer bál, na ktorom hrala do tanca kapela „Polók-Szili“ až do skorého rána.

Csilla Mezeiová

Po stopách Štefana Lamiho v Pišpeku

Regionálne stredisko Osvetového centra CSSM v Jači, pobočka ZSM v Pišpeku a Slovenská národnostná samospráva v Pišpeku usporiadali 24. novembra v Kultúrnom dome v Pišpeku stretnutie milovníkov slovenskej ľudovej piesne a hudby pod názvom „Keď si ja zaspievam...“ - po stopách Štefana Lamiho. Cieľom podujatia, ktorého iniciátorkou bola Mónika Berényiová Lamiová, bolo oživiť staré slovenské piesne a melódie a oboznámiť s nimi mladú generáciu.

„Naším dlhodobým cieľom je pozbierať ešte známe piesne, vydať ich v knižnej forme a na CD-platni, aby si ich milovníci ľudovej piesne mohli vypočuť, naučiť sa a zaradiť do svojho repertoáru,“ povedala moderátorka Erika Zemenová Palečková. Okrem toho ich cieľom bolo aj zblížiť a prehĺbiť kultúrne vzťahy medzi Slovákmi obývanými obcami v povodí Galgy. Na podujatie preto pozvali skupiny z Guty, Jače, Čúvaru, Ďurky a samozrejme z Pišpeku. Okrem nich vystúpili aj speváčky z Veňarcu. Obec síce nepatrí do tejto oblasti, ale má rozvetvené rodinné kontakty s Gutou.

Organizátori rozdelili piesne na detské a na piesne spievané dospelými. Detské piesne boli zoradené podľa kalendárnych obyčají, napríklad v Čuvari bolo zvykom vo fašiangovom období pýtať si jedlo pre učiteľa na Blažeja a na Gregora. Fašiangové piesne prevládali aj v iných detských piesňach z Ďurky a Pišpeku. Vynášanie Kyselice a s tým spojené piesne predviedli jačianske deti.

„Čúvarčania mali najťažšiu prácu, lebo im chýbal odborník, na ktorého by sa mohli spoliehať počas nácviku. Prišli sem len vďaka svojej vytrvalosti a oduševnenosti,“ povedala pred vystúpením čúvarských žien moderátorka. Na ich prejave sa však absencia odborníka neprejavila, a podali naozaj vynikajúci výkon.

Napriek istým problémom prišli do Pišpeku aj Guťania a po nich vystúpili sestry Komjáthiové, ktoré zaspievali veňarecké dievčenské piesne. Ďurčaňom sa ľahko vyberali miestne piesne, pretože pred niekoľkými rokmi vydali súbor týchto piesní knižne. Je ich síce pomenej, ale s o to väčším elánom spievajú mladí i starší.

Jačianske piesne netreba predstavovať tým, ktorí sa už zúčastnili na niektorom zo slovenských podujatí v regióne Galgy, lebo tamojšie ženy pravidelne vystupujú na všetkých podobných podujatiach. Prišli aj do Pišpeku, a s nimi aj mužský zbor, ktorý sprevádzala skupina „Csibaj.“

Ako poslední vyšli na javisko hostitelia. Páví krúžok v Pišpeku založili zo spevokolu a členov folklórnej skupiny. Aj oni mali šťastie, lebo sa im podarilo pozbierať miestne slovenské piesne, práve vďaka Štefanovi Lamimu.

Bol to večer plný piesní. Spoznali sme množstvo nových verzií známych i menej známych pesničiek.

(ef)

Slovenský večer v Pesterzsébete

Kto zavítal na pozvanie našej najmladšej samosprávy hlavného mesta a Slovenskej samosprávy Pesterzsébetu 26. novembra večer do Základnej umeleckej školy Lászlóa Lajthu, mohol byť účastníkom slovenského kultúrneho programu na vysokej umeleckej úrovni. Slovenská samospráva XX. obvodu Budapešti tu zorganizovala vystúpenie našich známych ľudovoumeleckých telies a sólistov.

Po pozdravných slovách predsedníčky slovenského voleného zboru Anny Komjáthiovej sa najprv obecenstvu predstavilo Pilíšske trio, speváci-hudobníci z Pilíšskeho Santova, ktorí svojimi západoslovenskými piesňami vytvorili opravdivú sviatočnú náladu. Veľkým potleskom odmenili aj ľudové hudobné teleso Kóborzengő, ktoré prednieslo spracované ľudové piesne Slovákov z Rákoškerestúra. Publiku sa páčil aj gymnazista budapeštianskej slovenskej školy Michal Tatai so slovenskými a maďarskými ľudovými piesňami, ktorý predviedol aj vynikajúcu úroveň hry na harmonike. Príjemným prekvapením večierka boli aj sólistky z Veňarcu Viera a Žofia Komjáthiové, ktoré zaspievali krásne novohradské slovenské piesne. Aj tieto talentované speváčky vyvolali u obecenstva búrlivý potlesk.

Program slovenského večera v Pesterzsébete sa skončil vystúpením tanečníkov folklórneho spolku Lipa v sprievode kapely Kóborzengő, ktorí predviedli ukážky zo svojho bohatého repertoáru. Ich békešký a tirpácky tanec si právom získal uznanie obecenstva.

Slovenský večer našej samosprávy v Pesterzsébete bol aj v tomto roku jej najväčším a najvydarenejším podujatím roka.

 -b-

Spolu na javisku (i mimo neho)

Divadlo Vertigo s podporou Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí a Správneho fondu ľudských zdrojov usporiadalo v dňoch 22.-24. novembra V. ročník divadelnej prehliadky Spolu na javisku (i mimo neho). Spoluorganizátormi podujatia boli Cervinus Teátrum, umelecká nezisková s. r. o, Slovenská základná škola v Sarvaši a Slovenská samospráva v Sarvaši. Podujatie sa uskutočnilo v Osvetovom stredisku Petra Vajdu v Sarvaši, za čo patrí veľká vďaka i mestu Sarvaš za poskytnutie svojich priestorov. Teda už po piatykrát kultúrny dom privítal účastníkov tejto medzinárodnej divadelnej prehliadky. Slovenské ochotnícke súbory pricestovali zo Srbska, z Maďarska a zo Slovenska, aby sa predstavili milovníkom a nadšencom divadla, umenia a kultúry.

Piaty ročník otvorila riaditeľka slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová a srdečne privítala vzácnych hostí, predsedu krajanskej organizácie Únie slovenských organizácií v Maďarsku Františka Zelmana, predsedu Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibora Mótyána, riaditeľku Slovenskej základnej školy v Sarvaši Zuzanu Medveďovú a ostatných účastníkov a divákov. Vyjadrila potešenie, že môže na divadelných doskách privítať krajanov a divadelných nadšencov, a že prehliadka je vyvrcholením tvorivej práce krajanských amatérskych divadiel. Organizátorom a účinkujúcim sa poďakoval aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik, ktorý pozdravil prítomných. Potešilo ho, že sa v maďarskom mestečku zišli Slováci, milovníci „dosiek, čo znamenajú svet,“ ako aj milovníci reči slovenskej. František Zelman konštatoval, že divadelná prehliadka prináša už piaty rok potešenie priaznivcom divadelného umenia aj výmenou skúseností nielen na javisku, ale i mimo neho. Tibor Mótyán označil divadelné podujatia za veľmi úspešné, lebo poskytujú divákom nezabudnuteľné zážitky a divadelným súborom možnosť na stretnutie sa s kolegami - hercami a na výmenu skúseností medzi divadelnými súbormi.

Prehliadku otvorilo v piatok o 20.00 ochotnícke divadlo Janka Čemana Pivnica hrou Kataríny Mišíkovej Hitzingerovej Kto z koho. Hru možno charakterizovať slovami: „Slobodu si treba zaslúžiť.“ Priniesla divákom možnosť zamyslieť sa nad dnešnou dobou, ktorá urobila z ľudí stádo a stačí im dať peniaze, za ktoré sú ochotní predať aj vlastný život.

V sobotu predpoludním sa nadšencom divadla predstavili naše deti. Slovenská škola v Sarvaši hrou Ahoj, tu som. Tento príbeh zo života detí v detskom domove spracovali a režírovali Marta Dekrétová a Mária Mraviková. Slovenská škola v Slovenskom Komlóši sa predstavila hrou Kremnické tekvice pod režijným vedením Anny Ondrejovej a Zuzany Kocsisovej Antalovej. Popoludní Divadlo Vertigo pri CSSM zahralo hru Vladimíra Hurbana Vladimírova Naša mačička. Humorný príbeh jednoaktovky z malého mesta v období Fašiangov, kde intrigy, závisť, túžba a žiarlivosť spôsobia veľa nedorozumení. Hru divadlo naštudovalo pod vedením Bibiany Budaiovej.

Večerné predstavenie patrilo Divadlu „A“ a Divadlu SHANTI, o. z. Prievidza. Diváci so zatajeným dychom sledovali hru Michaila Bulgakova: Psie srdce v režijnom spracovaní Jozefa Krasulu. Môžeme zmeniť režim, štát, zákony. Ale človeka? Človeka len tak ľahko nezmeníme...Týmito slovami možno charakterizovať túto, aj dnes aktuálnu hru.

V nedeľu predpoludním sa divákom prihovorilo Ochotnícke divadlo KIS Kysáč hrou Robina Hawdona: Dokonalá svadba v réžii Jána Privizera.

Divadelné predstavenie pobavilo divákov všetkých vekových kategórií. Ľúbostná komédia o nevere, ktorá prichádza tesne pred uzavretím manželstva, nenechala nikoho ľahostajným.

Záver medzinárodnej divadelnej prehliadky patril Divadlu Commedia z Popradu. Obecenstvu sa predstavili jednou z najobľúbenejších Shakespearových komédií Skrotenie zlej ženy, pod režisérskou taktovkou Vladimíra Benka. Diváci sa mohli zasmiať vzťahu ženy a muža, kde sa mieša krutosť, pretvárka, lož a irónia, len aby sa dospelo k vytúženému cieľu - získať bohatstvo a majetky - a znovu všetko míňať a prepíjať. Zaujímavým spracovaním bola práve druhá rovina predstavenia, ktorú tvorila spoveď herečky, predstaviteľky Kataríny, ktorá nachádza spojitosť medzi svojím životom a životom hlavnej postavy.

Tento jubilejný ročník medzinárodnej divadelnej prehliadky bol naozaj vydarený. Divadlo oslovuje diváka svojou všeľudskou a humánnou myšlienkou a vyvoláva nielen príjemné zážitky, ale aj skutočné presvedčenie, že „najkrajším na svete je človek.“

Alena Kosc

Jubilejné regionálne stretnutie v Šalgótarjáne

V divadelnej sále Osvetového strediska a konferenčného centra A. Józsefa v Šalgótarjáne sa 16. novembra uskutočnil jubilejný X. Slovenský regionálny deň. Podujatie usporiadala Slovenská samospráva v Šalgótarjáne, Slovenská samospráva Novohradskej župy, Združenie novohradských a hevešských Slovákov, pričom na jeho uskutočnenie finančne prispela Verejná nadácia ZSM a Regionálne stredisko OC CSSSM v Lucine. Na podujatí sa zúčastnili Slováci z Novohradskej a Hevešskej župy, predstavili aj publikáciu s fotografiami o novohradských Slovákoch To sme my a odovzdali vyznamenania. V programe vystúpil folklórny súbor Urpín z Banskej Bystrice.

„To, že aj teraz sme sa zišli z rôznych kútov Novohradskej a Hevešskej župy je dôkazom toho, že pred desiatimi rokmi to bola dobrá myšlienka zorganizovať podujatie, ktoré je slávnostné, iné, ako folklórne stretnutie v Banke alebo Haluškový festival vo Veňarci. Tieto tri podujatia sa týkajú nášho celého regiónu,“ povedala predsedníčka Slovenskej samosprávy Novohradskej župy Ruženka Komjáthiová a dodala, že je veľmi dobrý pocit sa stretnúť po slávnosti v hale pri koláčikoch a porozprávať sa.

Podujatie poctil svojou prítomnosťou riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti Gabriel Hushegyi, ktorý vo svojom príhovore zdôraznil, že každé takéto stretnutie je dôležité nielen tým, že sa na ňom zídu ľudia, ktorí v priebehu roka nemajú toľko možností sa stretnúť v hojnom počte, ale stretnutia, hodnotenie a ohodnotenie najlepších tvoria základ spoločnosti. Odovzdal aj pozdrav veľvyslanca Slovenskej republiky Rastislava Káčera.

Prítomným sa prihovorila aj predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková, ktorá povedala, že každé stretnutie, každý osobný kontakt je v súčasnom svete veľmi dôležitý. Hovorila aj o 65. výročí založenia ZSM, ktoré síce vzniklo na základe politického rozhodnutia, no „život ukázal, že to, čo je dobré, sa udrží napriek všetkým politickým smerom,“ povedala. „ZSM spája, motivuje a dáva určitú nádej,“ povedala na okraj toho, prečo je dôležité fungovanie ZSM. Motivácia môže byť duchovná a materiálna, o ktorej nechcela hovoriť. „Duchovná motivácia je veľká citová väzba na svoju históriu, kultúru, jazyk. Verte mi, že kto má takúto silnú citovú väzbu, kto sa vie tak silne citovo viazať, je oveľa väčší a bohatší človek. Hrdosť na to, že som Slovákom v Maďarsku je úžasná vec. Priznám sa vám, že keď som prišla pred 30 rokmi do Maďarska, som sa čudovala, že Slováci v Maďarsku už zle hovoria po slovensky. Keď som sa však zoznámila s tým, že za tých 300 rokov čím všetkým Slováci prešli, tak môžeme povedať na každom fóre vždy a všade, že Slováci v Maďarsku si zaslúžia úctu, že hovoria po slovensky a že si vážia svoj národnostný pôvod,“ povedala.

V mene Slovenskej samosprávy Šalgótarjánu hovoril jej predseda Ferdinand Egyed, ktorý predstavil trojjazyčný fotoalbum To sme my, ktorý zahŕňa významnejšie pamätihodnosti jednotlivých slovenských osád regiónu zachytené fotoaparátom Józsefa Homogu. Obce sú zaradené v abecednom poriadku a každá je predstavená po slovensky, maďarsky a anglicky, so zvláštnym zreteľom na zachovávanie slovenských tradícií. Maďarské texty redigoval Béla Csongrády, do slovenčiny ich preložila R. Egyedová Baráneková, do angličtiny Ferdinand Egyed ml. a slovenskou lektorkou bola Vlasta Zsákaiová. Prítomným predstavili najzaujímavejšie fotografie knihy aj na plátne.

Po slávnostnom krste knihy nasledovalo odovzdávanie vyznamenaní. Na javisko vystúpili predsedníčka Združenia novohradských a hevešských Slovákov Terézia Nedeliczká a R. Komjáthiová, ktoré predstavili vyznamenaných. Vyznamenanie ZNHS a šalgótarjánskej slovenskej samosprávy udeľujú pokračovateľom odkazu Anny Hudeczovej. Tvorí ho diplom, keramický obraz znázorňujúci rozmarín a strieborný prsteň. Ako prvá si prevzala ocenenie učiteľka a knihovníčka Mária Szikorová Brinyická. Narodila sa v Horných Peťanoch, ukončila slovenské gymnázium v Budapešti a po ročnej práci v laboratóriu začala vyučovať slovenčinu v Banke a v Dolných Peťanoch a neskôr v Rétšágu, kde pracovala aj v knižnici až do odchodu do dôchodku. Učiteľka a vedúca materskej školy v Nížy Veronika Zacharová sa venuje výučbe detí v slovenskom duchu už 39 rokov. Zuzana Bánová Bartošová z Guty nie je neznáma našim čitateľom, je členkou VZ CSSM, učiteľkou a dlhoročnou aktivistkou v celoštátnom slovenskom národnostnom živote. Po ukončení slovenského gymnázia v Budapešti študovala v Segedíne ruštinu a slovenčinu. Vyučovala v rodnej dedine a v súčasnosti vo Veňarci. Potom nasledoval krátky film o vyznamenaných a o vystupujúcich v desiatich ročníkoch regionálneho dňa.

V kultúrnom programe vystúpili členovia folklórneho súboru Urpín z Banskej Bystrice. Súbor patrí k špičkovým umeleckým telesám a reprezentuje slovenský folklór na mnohých podujatiach doma i v zahraničí. Za 55 rokov svojej činnosti tanečne a hudobne spracoval folklór mnohých oblastí Slovenska. Hlavným zameraním programovej skladby súboru sú Horehronie a Podpoľanie, avšak program je doplnený aj o tance z iných oblastí Slovenska, ako sú Myjava, Zemplín, Šariš, Goral a iné. Počas svojho pôsobenia uskutočnil 1780 vystúpení, navštívil 24 krajín Európy, Ameriky, Afriky a Ázie. Absolvoval 64 zahraničných zájazdov a uskutočnil 240 vystúpení v týchto krajinách. Do Maďarska priniesli kus Slovenska, slovenskej kultúry, za čo im novohradské a hevešské publikum bolo nesmierne vďačné.

Potom už nasledovali voľné rozhovory pri bohato prestretých stoloch. Ako jeden z účastníkov poznamenal, bolo to ako na svadbe, kde sa stretli starí známi a členovia vzdialenej rodiny, ktorí sa nechceli rozísť, lebo si stále mali čo povedať.

(ef)

Stretnutie poetov v Békešskej Čabe

V Békešskej Čabe sa konala malá slávnosť písaného slova. V Dome slovenskej kultúry sa zišli spisovatelia z celého Maďarska i zo zahraničia, píšuci po slovensky, s čabianskymi umelcami.

Bolo to vlastne retro stretnutie, veď preddvadsiatimi rokmi sa ešte bežne stretávali básnici v Békešskej Čabe z iniciatívy čabianskych Slovákov, najmä Alžbety Ančinovej. „Eržike néni aj teraz vyhútala, že keď ideme na Slovenský Komlóš pozdraviť 85-ročného Juraja Dolnozemského, treba využiť príležitosť, aby sme tašli aj do Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe“, vykreslil predchádzajúce organizačné udalosti podujatia Imrich Fuhl. Takže pilíšski básnici Alexander Kormoš, Imrich Fuhl, Gregor Papuček a Rudolf Fraňo cestou domov zo Slovenského Komlóša sa zastavili v metropole dolnozemských Slovákov, kde ich prijali básnici a iní z Békešskej Čaby.

Literárne posedenie spojené s obedom sa konalo v príjemnej atmosfére v reštaurácii Slovák. Na stretnutie prišli aj predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Juraj Ando, redaktorka časopisu Slovenčinár Mária Czégéňová a členka vedenia Čabianskej organizácie Slovákov Judita Molnárová. Po pozdravných slovách organizátorky stretnutia Alžbety Ančinovej, v mene samosprávy Békešskej Čaby privítal prítomných Tamáš Varga. Potom Imrich Fuhl ako básnik pozdravil svojich spolutvorcov „na okraji mapy“ v Békešskej župe. Toto pomedzie ohraničujú rieky Maruša a Kereš, ktoré ospievali tu žijúci Slováci vo svojich piesňach. Zmes z týchto piesní zaspievala Ildika Očovská. V krátkom programe vystúpila aj Erika Tubová a zarecitovala zo svojich maďarských básní o Békešskej Čabe. Potom Piroška Vargová predniesla dvojjazyčnú báseň od známeho čabianskeho básnika Jána Gerčiho. Na záver sa predstavil Štefan Luštik s čabianskymi ľudovými piesňami v sprievode syntetizátora. Tvorivé ovzdušie Čabänov inšpirovalo. Každý básnik vyjadril vo veršoch svoje myšlienky. Začal čabiansky ľudový básnik Michal Čičeľ s básňou o svojom rodisku. Každý recitoval „po svojom.“ Pilíšania po slovensky, alebo dvojjazyčne, Andráš Szilágyi, básnik z Békešskej župy, po maďarsky. Ukrajinská poetka Angelika Furáková prišla na stretnutie z Užhorodu a prítomným zarecitovala trojjazyčne: po maďarsky, po slovensky a po ukrajinsky. Básnici sa potom bavili o literatúre i o všeličom inom. Medzi hosťami boli nielen slovenskí autori a takzvaní ľudoví tvorcovia, ktorí píšu slovenské básničky v čabianskom nárečí, ale aj čisto maďarskí básnici, ktorí majú za sebou už niekoľko samostatných zbierok. A mali si všetci čo povedať. Uvedomili si, že užšia spolupráca ako doteraz, by ich len obohatila. Zhovárali sa aj o prekladateľskej činnosti a o tom, ako by sa mala národnostná literatúra objaviť v literatúre Maďarska. Básnici v nádeji, že aj cez Békešskú Čabu môže viesť cesta k maďarskej literatúre, si vymenili knihy a adresy.

Na záver podujatia sa básnici dohodli s hlavnou organizátorkou, že sa vrátia k tradícii a budú sa aspoň raz v roku stretávať v Békešskej Čabe so svojimi čitateľmi i ďalšími tvorcami.

Ildika Očovská

Sympózium o J. N. Bobulovi

Slovenský inštitút v Budapešti a Slovenská samospráva VI. obvodu Budapešti usporiadali v polovici novembra sympózium pri príležitosti 110. výročia úmrtia Jána Nepomuka Bobulu.

Úvodný príhovor predniesol riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti Gabriel Hushegyi, ktorý povedal, že si pripomíname osobnosť slávneho slovenského architekta v jeho mnohorakosti, zložitosti. Na podujatie zavítali nielen predstavitelia obcí, ktoré sa viažu k životnej dráhe J. N. Bobulu, ale aj Ágnes Tóthová, pracovníčka Tureckého kultúrneho inštitútu, ktorý v súčasnosti sídli v Bobulovom paláci na Andrássyho triede. Pozdravný list Branislava Trégera, primátora Liptovského Hrádku, ktorého časťou je aj rodná dedina J. N Bobulu Dovalovo, prečítala referentka pre kultúru Danica Žiaková. V mene Slovenskej samosprávy VI. obvodu Budapešti pozdravil prítomných jeho predseda Ladislav Petro, ktorý načrtol vzťah ich zboru k slávnemu architektovi. Pripomenul, že potom, ako odhalili pamätnú tabuľu na jeho paláci a obnovili jeho hrob, sa im podarilo ho nominovať za čestného občana Terezína, kde dlhé roky pôsobil a pred štyrmi rokmi vydali publikáciu o jeho živote. „Dnešné sympózium je vhodná príležitosť na to, aby sme si priblížili životnú dráhu Jána Nepomuka Bobulu,“ dokončil svoj prejav L. Petro a odovzdal slovo riaditeľke Výskumného ústavu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Anne Kovácsovej, ktorá sa vo svojej prednáške zamerala na postavenie Slovákov v období dualizmu. Zmienila sa o etnickom obraze a o teritoriálnom rozložení budapeštianskych Slovákov. Prekladateľ a literárny historik Karol Wlachovský poukázal na J. N. Bobulu z iného uhľa pohľadu. Vyzdvihol vynaliezavosť staviteľa, ktorý sa síce nechystal na takúto dráhu, ale sa na nej uchytil a vytvoril množstvo pekných stavieb. Uvedomil si, že je potrebná hospodárska báza a peniaze hľadal tam, kde boli, začal teda podnikať. Nemal oporu v slovenskom etniku, nakoľko ho tvorili ľudia, ktorí tu nemali stále bydlisko, iba sem dochádzali na väčšie práce na výstavbu Budapešti. Architekt Csaba Bende priblížil jeho architektonický prínos do vzhľadu hlavného mesta. Prednášku vedeckej pracovníčky Slovenského národného múzea v Martine Dášy Ferklovej o prínose liptovských murárov prečítala poslankyňa mestského zastupiteľstva za Dovalovo Zdenka Jurčová.

(ef)

Prednáška o používaní jazyka v Budapešti

Slovenská samospráva XII. obvodu Budapešti usporiadala v polovici novembra zaujímavé podujatie, v rámci ktorého vedecká pracovníčka Výskumného ústavu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hornoková Uhrinová prednášala o používaní slovenského jazyka v Maďarsku v súčasnosti.

Prítomných v mene hostiteľov privítal v Jókaiho klube predseda slovenského voleného zboru Michal Hrivnák. Ako povedal, v súčasnosti je málo takých fór, kde by sa mohlo hovoriť o otázkach, ktoré sa nás bezprostredne týkajú. Práve preto pozvali A. Hornokovú Uhrinovú.

Vo svojej prednáške predstavila výsledky viac ako pätnásťročného sociolingvistického výskumu, ktoré získala počas písania svojej dizertačnej práce a v rámci realizácie jazykového programu Výskumného ústavu CSSM. Jej hlavným cieľom bolo zmapovať, zdokumentovať a opísať jazykovú situáciu v Maďarsku na konci 20. a na začiatku 21. storočia. Hľadala odpoveď na otázku: aké sú možnosti individuálneho a kolektívneho používania slovenského jazyka, slovenskej komunikácie v Maďarsku v súčasnosti. V jej štúdiách sú charakterizované hlavné komunikačné sféry, bilingvizmus Slovákov v Maďarsku, proces vývinu slovenčiny i ambivalentný stav výmeny jazyka. Výskum začala vo svojom rodnom meste, v Békešskej Čabe, kde mala 94 respondentov, pokračovala v Békešskej župe, neskôr ho rozšírila na slovenské jazykové ostrovy v Maďarsku. Cieľovou skupinou výskumu bola inteligencia. Vybrala si túto vrstvu, lebo menšinová inteligencia, teda aj slovenská, má rozhodujúcu úlohu v zachovaní menšinových kultúr, v našom prípade v zachovaní slovenskej menšinovej kultúry a jazyka v Maďarsku a tým v spomalení asimilácie. Počas svojich empirických výskumov používala vždy tie isté metódy sociolingvistiky: dotazník o jazykovej praxi, sociolingvistické interview, bezprostredné účastnícke pozorovanie, rozbor a analýza dokumentov, aby výskumné zistenia boli porovnateľné.

Ďalší sociolingvistický výskum pod názvom Jazyková situácia v Slovenskom Komlóši bol realizovaný z iniciatívy a podľa koncepcie a predstáv celoštátneho projektu Oddelenia súčasných jazykov Jazykovedného ústavu Maďarskej akadémie vied a Katedry súčasného maďarského jazyka Univerzity Loránda Eötvösa. „Na základe skúseností, ktoré sme získali pri výskume používania jazyka, vykonanom v Slovenskom Komlóši v decembri 2003 a v januári 2004 u 70 respondentov, môžeme konštatovať, že tunajšia slovenská spoločnosť sa v súvislosti so zmenou či zachovaním jazyka nachádza niekde v strede, v prechodnej fáze dvojjazyčnosti. Popri postupnej výmene jazyka sme však mali možnosť zaregistrovať aj konkrétne opatrenia v záujme zachovania slovenského jazyka,“ povedala. Výskum sa zameriaval na používanie jazyka, formy výmeny kódov a zachovania jazyka, na otázky dvojjazyčnosti, jazykového postoja, stereotypov.

„Na základe výsledkov výskumu môžeme konštatovať, že v Slovákmi obývaných lokalitách v Maďarsku aj v súčasnosti existuje a vo všetkých troch vrstvách kultúry sa používa ústna i písomná podoba slovenského jazyka. Najrozšírenejšie sú nárečia a rôzne podtypy slovenských nárečí, hoci počet ich prirodzených nositeľov drasticky klesá. Spisovná slovenčina - podľa terminológie sociolingvistiky jej menšinový variant - je v súčasnosti pracovným jazykom inteligencie, jazykom škôl a jazykom kultúrnych a v poslednom čase aj verejných národnostnopolitických, vedeckých i vedecko-popularizačných podujatí. V období výskumu v nevídanej miere vzrástol počet akcií a programov, na ktorých sa používa slovenský jazyk,“ povedala.

Po prednáške sa rozprúdila živá diskusia, na záver ktorej účastníci konštatovali opodstatnenosť podobných podujatí.

(ef)

Kultúra bez hraníc

Prečítal som veľavravný nadpis na promočnom plagáte vo Vranove nad Topľou. V Prešovskom kraji ležiace mestečko prednedávnom usporiadalo medzinárodné stretnutie troch národov, ktoré dostalo názov Nad Topľou, Wislokiem a Dunajom. Tento medzinárodný festival vznikol pred štyrmi rokmi so zámerom zblížiť tri národy.

Vranovčania pripravili pestrý a zábavný program, ktorý mi nadlho utkvel v pamäti. Pozvanie prijali FS Rudki a TS Kornele z poľského mesta Rzeszów, domáci FS Vranovčan aj Sassy Dolls a samozrejme my, zastúpení Vanessou a Laurou Glückovými a Barbarou Boldogovou. Po hlavnej generálke, ktorú si pozrelo viac než 500 žiakov z miestnych škôl, sme napäto očakávali večerné predstavenie. Starostlivá matka a manažérka dievčat Silvia Glücková Salgaiová a ja sme boli veľmi nedočkaví.

Medzitým vo veľkej hale rekonštruovaného kultúrneho domu boli vystavené práce Slava Čupila s názvom Akvarelový svet, ktoré zachytávali život mesta v prúde času. Organizátor Peter Novák dbal o to, aby program oslovil každú generáciu. Bolo nezvyčajné vidieť naše dievčatá vystupovať s popovými šlágrami, ale dokázali, že so svojim talentom vedia očariť obecenstvo.

Po podujatí sa nám pán Novák priznal, že ročne organizujú aj medzinárodné súťaže v spievaní popovej hudby, ktoré sa nazývajú Gaštanček a Zlatý gaštan. Prvá je určená deťom do 15 rokov a druhá pre ostatné ročníky. Každý súťažiaci zaspieva dve piesne, jedna je ľubovoľného výberu, druhá musí byť v úradnom jazyku štátu, odkiaľ prišiel. Okrem spomenutých organizujú estrády, výtvarné súťaže, workshopy tanca a veľa iných podujatí.

Od pani Marty Demjénovej, predsedníčky Slovenskej samosprávy v Mlynkoch sme sa dozvedeli, že spolupráca s Vranovčanmi sa zakladá na čírej náhode, totižto hosťujúci si ju všimli v reportáži o Slovenskom dome, vyhľadali ju a požiadali o spoluprácu. Veríme, že kamarátstvo vydrží, prehĺbi sa a raz budeme mať tú česť privítať týchto milých ľudí aj my.

Na túto priateľskú „triádu“ si zaspomínam básňou neznámej autorky, ktorá odznela vo Vranove v podaní moderátorov Viery Kobielskej a Daniela Sovu:

Tri rieky zrodené v jednom svete,
hoc každá po iných bralách tečie...
Tri rieky s rovnakou túžbou, z hora,
pretnúť sa na tej ceste, tečúc do mora.

Aj keď tie rieky predsa len sú iné,
všetky tri však rovnako, z vody sú živé.
Každá z nich túži, ako tak plynie,
že ju raz more ku sebe prijme.

Tri rieky zrodené v jednom svete
Ktorých toky osud voľne nechal tiecť.
Prirodzene a čas to asi sám tak chcel,
keď jedného dňa vliali sa všetky tri do mora priateľstva.

Atila Rusnák

Verejné zasadnutie SSZB

Slovenská samopsráva Zugló (SSZB) v Budapešti usporiadala 26. novembra v priestoroch Domu mládeže Zugló verejné zasadnutie so sprievodným programom.

Prítomných privítal predseda Pál Maulik. Témou zasadnutia bolo podrobné vyhodnotenie činnosti samosprávy za aktuálny rok. Aktivita členov bola rôznorodá a pestrá počas celého roka, medzi iným sa angažovali v tom, aby busta Ondreja Áchima bola umiestnená na verejnom mieste, v rámci spomienkovej slávnosti si uctili Antona Straku, mnohí sa zúčastnili na poznávacom zájazde na strednom Slovensku. Uzatvárali sa dohody o spolupráci so Slovenskou samosprávou v Budapešti, so slovenskou školou, so Slovenským evanjelickým cirkevným zborom. Na rok 2014 si vytýčili podobné ciele ako v predošlých rokoch: pokračovať v doterajšej činnosti, udržiavať kontakty, a dôležitou úlohou bude hľadanie väčšieho priestoru pre samosprávu, o čom sa už rokuje.

Zasadnutie samosprávy spestril kultúrny program. Na malom javisku vystúpili tanečníci a speváčky folklórneho tanečného súboru Lipa. Po skončení zasadnutia predniesla docentka univerzity ELTE Mária Žiláková v rámci spomienkového roka venovaného Jánovi Kollárovi referát o básnikovi, teológovi, zberateľovi slovenských ľudových piesní a ideológovi všeslovanskej vzájomnosti. Na záver sa predstavila štipendistka SSZB, poslucháčka práva na Univerzite Petra Pázmaňa Beáta Erdeiová a prečítala úryvky z monografie Slovanské peklo v Pešti, ktorú napísal Róbert Kiss Szemán. Verejné zasadnutie sa skončilo v priateľskej atmosfére ochutnávkou špecialít slovenskej kuchyne.

Andrea Kiss