Prečo by sme nemohli nielen ten náš všakový živôtik, ale aj svoju (individuálnu či kolektívnu) smrť brať trochu menej vážne. Mottom novej knižky G. Papučka by mohol byť aj známy zvrat režisérov veľkých dramatických diel: „Viac života do toho umierania!“

Vdovec Jozef Sokolík, baník na dôchodku, je chorý. Preveľmi chorý. Pred dvoma týždňami z ničoho nič odpadol a odvtedy napoly oblečený nevládne polihuje na kuchynskom šezlóne.

Kultúrna verejnosť v Maďarsku aj na Slovensku si v tomto roku pripomína 100. výročie úmrtia rodáka z novohradskej Sklabinej, „veľkého Plavca“ Kálmána Mikszátha (28. mája 1910). Pri tejto príležitosti Petőfiho literárne múzeum v Budapešti, Mikszáthova spoločnosť v Horpáči a bratislavské Slovenské národné múzeum - Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku pripravili cyklus podujatí.

„Slovenská literatúra v Maďarsku zaniká, lebo nevzniká.“ Táto triviálna veta sa ocitla na papieri a dotkla sa jej aj tlačiarenská čerň bezmála pred piatimi rokmi. Vystihovala skôr vývinovú tendenciu, perspektívu vývinu, ako jej súčasný stav. Provokatívny podtón vety síce vyvolal šum a šomranie v kuloároch slovenskej literatúry v Maďarsku (ak niečím takým vôbec ešte disponovala), ale vecná polemika sa nerozvinula.

O pokladnici zábavne pamätihodného kráľa Vladislava II. je všeobecne známe, že vždy bola prázdna. To nie je ani čudné, ale pritom je podivné, že jeho pokladníci predsa poväčšine zbohatli. Nebudem sa rozpisovať, ako sa to mohlo stať.