V poslednom čase sa často stretávame s výrazom dvojité / dvojaké občianstvo. Keďže aj my s neistotou pristupujeme k novozavedenej forme „dvojaké“, zaujal nás príspevok teológa Mariana Vojtka, ktorý sa zamyslel nad touto problematikou. Po jeho prečítaní s ľahším srdcom prejdeme na používanie jazykovedcami odporúčaného pojmu. (Redakcia)

Pojem „dvojité občianstvo” poznám už dávno. Najčastejšie sa skloňoval v čase rozdelenia československej federácie, keď jeden z bratských národov bol ochotný udeliť občianstvo i občanom zo „susedstva”, ale druhý nie.

Dnes, vďaka iniciatíve bratov spoza Dunaja, by bol tento pojem asi tiež veľmi frekventovaný v médiách, nebyť toho, že pred pár mesiacmi naši jazykotvorcovia prišli s prevratným objavom: že sa nejedná o „dvojité občianstvo”, ale o „dvojaké občianstvo”.

Neviem, či je náš jazyk naozaj ešte stále taký nezrelý, že ho treba umelo vylepšovať, alebo je to len pocit odborníkov, že za svoj plat musia vykázať istú konkrétnu činnosť?

Vedomí si tejto svojej veľkej zodpovednosti za budúcnosť slovenského jazyka, a teda aj národa (a ako sa ukázalo predvídavo i štátu) jazykovedci teda rozhodli, že občianstvo nie je „dvojité”, ale „dvojaké”.

Rozmýšľal som, čo ich k tomu viedlo? Žeby slovo „dvojité” nebolo spisovné?

Keď som ako dieťa išiel na zmrzlinu, dal som si „dvojitú” - čiže dva kopčeky (kopček bol za 50 halierov).

Tiež ak boli kuchárky pri obede ochotné dať „dupľu”, aby som nemusel dva razy čakať v rade, vypýtal som si „dvojitú porciu”.

Nahliadnutie do internetového slovníka jazykovedného ústavu mi potvrdilo, že slovo „dvojitý” spisovné je. Uvádzajú ako príklad „dvojité dvere, dvojitá stena, dvojitá ochrana”.

Dvojité dvere pozostávajú z dvoch krídel; dvojitú stenu tvoria dve

súbežné priečky; dvojitú ochranu poskytujú dvaja rozdielni ochrancovia; dvojitá zmrzlina pozostáva z dvoch kopčekov; dvojitá porcia je dvojnásobná oproti normálnej.

Čiže dvojité občianstvo znamená, že jeden občan má dve občianstva.

A ako je to so slovom „dvojaké”?

Podľa stránky jazykovedného ústavu je tiež spisovné a vyjadruje dva druhy - napr. „dvojaké mäso, dvojaké riešenie”.

Veru, ak sa jedná o dvojaké občianstvo, môžeme nájsť dvojaké riešenie.

1. riešenie: Občan južného Slovenska, hovoriaci po maďarsky, bude mať dve občianstva: slovenské a maďarské. Mohli by sme povedať, že má dva druhy občianstva. Ale naozaj sú to dva druhy?

Overme si to na výraze, ktorý jazykovedci dali ako príklad pre použitie tohto slova: dvojaké mäso.

Ak kuchár pôjde robiť špecialitu z dvojakého mäsa, použije napr. hovädzie a bravčové. Naozaj, výsledné dielo je z dvojakého mäsa.

Ak však kuchár zoberie slovenské bravčové a maďarské bravčové, a urobí z neho špecialitu, bude to špecialita z bravčového mäsa, ale nie z dvojakého mäsa.

Preto riešenie, že ak má niekto občianstvo slovenské a maďarské, jedná sa o dvojaké občianstvo, sa mi zdá nesprávne. (Tam sa skôr hodí vyraz „dvojité”, ako dvojitá zmrzlina môže byť vanilková a čokoládová.)

2. riešenie: Občan južného Slovenska, hovoriaci po maďarsky, dostane k slovenskému občianstvu aj maďarské, ktoré mu ale neumožní zúčastniť sa maďarských parlamentných volieb. Môžeme jednoznačne hovoriť o dvojakom občianstve. Ale nie preto, že jedno je slovenské a druhé maďarské, ale preto, že jedno mu dáva iné práva (alebo práva iného druhu) ako druhé občianstvo.

Ak teda chceme hovoriť o tom, že slovenskí občania, hovoriaci po maďarsky, dostanú k slovenskému občianstvu aj maďarské, je správnejšie hovoriť o dvojitom občianstve.

Ak však chceme hovoriť, že maďarské občianstvo Maďarom, žijúcim mimo Maďarskej republiky, dáva iné práva, než občianstvo tých, ktorí žijú na jej území, je správne hovoriť o dvojakom občianstve.

Marian Vojtko

(krátené)