|
O pokladnici zábavne pamätihodného kráľa Vladislava II. je všeobecne známe, že vždy bola prázdna. To nie je ani čudné, ale pritom je podivné, že jeho pokladníci predsa poväčšine zbohatli. Nebudem sa rozpisovať, ako sa to mohlo stať.
Ale že to predsa muselo byť tak, potvrdzuje aj prípad Erazma Rössela, ktorý bol ozajstným Rotschildom vtedajších čias. Pritom bol to prostý štiavnický občan a veľmi čestný správca pokladnice. Povrávalo sa o ňom, že nádherná žltá stuha by siahala až po Budín, keby zaradom poskladal do jednej roviny všetko svoje zlato...
Erazmus Rössel zomrel roku 1520 a zanechal po sebe urasteného syna a prekrásnu dcéru Barboru Rösselovú. Majetok závetom odkázal svojim dvom deťom, avšak syn Vavrinec zakrátko takisto zomrel a celý ohromný poklad pripadol peknej a prieberčivej Barbore.
Pytači sa zovšadiaľ len tak hrnuli do rösselovského domu. Chýr o veľkom bohatstve sa rýchlo rozniesol po celej krajine. Schudobnení rytieri prichádzali skúšať šťastie, čo keby sa zapáčili dievčaťu, ba bol medzi nimi aj veľmož, ktorý zatúžil po poklade.
Ale nezvyčajné súperenie a obrovský poklad rozmaznal Barboru. Rozhodla sa, že sa nevydá, iba za nejakého kráľoviča.
A bola v tom aj istá filozofia. V tom čase chudobnú kráľovskú rodinu by bolo naozaj potešilo, keby niektorý z jej členov priviedol do domu dobrú partiu. Lenže záviselo to aj od toho, že voľný kráľovič nebol ani veľmi naporúdzi.
Barbora však (aby si to niekto nemyslel) nieže nežila životom mníšky, ale vydala sa na skazonosnú, zlú cestu. Jej štiavnický dom sa stal hniezdom hriešnych radovánok. Takže počestní občania sa prekrižovali, keď na ulici zazreli diabla chodiaceho v postave anjela, ba ešte aj vtedy, keď prechádzali popred jej domom.
Stalo sa, že v tých časoch urodzený mestský magistrát dal postaviť šibenicu práve naproti domu slečny Rösselovej.
Vtedy šibenica bola ešte veľmi nepostrádateľným správnym nástrojom, zlosynov bolo toľko, že šibenica mala veľmi dôležité postavenie a len z času na čas bola voľná.
Keď Barbora Rösselová pozrela cez oblok, zavše sa vyľakane strhla, keď videla, že na popravisku víchor pohadzuje bezvládne telá mŕtvol.
Požiadala mesto, aby premiestnili šibenicu spred jej okna.
Magistrát odpovedal, že môže vešať tam, kde chce.
- Ani tak tam nebude šibenica! - silila sa Barbora.
- A veruže tam bude! - odkázal jej richtár Ján Burius.
Lenže čo si v zúfalom súperení pekná slečna zaumienila, prefíkane aj vykonala. Začas dala veci pokoj, potom predložila mestu návrh, že by chcela postaviť hrad, ktorý v ťažkých časoch môže byť pre Štiavnicu útočiskom, nech jej to teda magistrát povolí, ona si vyhradzuje len toľko, aby ho mohla postaviť tam, kde chce. Prirodzene, že s veľkou radosťou súhlasili (dobré treba prijať aj od čerta, hovorievali radcovia), a Barbora dala postaviť hrad tam, kde stála šibenica.
Ale keď už bola celá stavba hotová so všetkými štyrmi rožnými vežami a s mohutnými vonkajšími hradbami, richtár Ján Burius už nežil. Vtedy neskrotne bujará Barbora zašla so svojimi nápadníkmi do cintorína a zlostne kopla svojou žltou topánkou do Buriusovho náhrobníka.
- Či počujete, milostivý pán Ján Burius?! Môj hrad stojí na mieste šibenice!
X
Takto vyrástol štiavnický hrad. Všetkými ohrdnutá Barbora Rösselová zomrela 15. septembra 1575 chudobná, bezmála ako žobrák.
Štiavnický hrad nikdy nemal osobitný vojenský význam. Aspoň nie práve z krajinského hľadiska.
Lebo okolité hrady, Čabraď, Modrý Kameň, Zvolen, Bzovík, všetky boli vybudované na obranu banských miest. Chránili poklady banských miest, aby sa tam nemohol dostať nepriateľ.
Ale ak už raz prenikol do Štiavnice, čo už potom mohol ochrániť štiavnický hrad?
Počas Rákócziho ťaženia sa aj štiavnický hrad dostal do rúk Kurucov. A tam potom pokračovali v mierových rokovaniach.
Naposledy ho obývali mnísi.
Teraz je zasa neobývaný, ale veselší, než v časoch Barbory Rösselovej, na jeho nádvorí sa šantiví školáci hrajú s loptou.
Preložil Karol Wlachovský
(1885, knižne v súbore
Uhorské rytierske hrady v povestiach, 1890)
LuNo-Archív:
|
