Pred 65 rokmi, 2. augusta 1945, vydal československý prezident Edvard Beneš jeden z najdôležitejších a neskôr i najkontroverznejších dekrétov, na základe ktorého Nemci a Maďari, ktorí už skôr nadobudli nemecké alebo maďarské občianstvo, stratili občianstvo československé. Práve tento dekrét podľa historikov vytvoril predpoklad pre budúci odsun, počas ktorého opustili Československo zhruba tri milióny Nemcov.

Hoci sa o Benešových dekrétoch hovorí predovšetkým v súvislosti s dodnes diskutovaným povojnovým odsunom, jeho samotného sa žiadny dekrét priamo netýkal. Povojnovým usporiadaním sa zaoberala začiatkom augusta 1945 postupimská konferencia víťazných mocností a tie sa v spoločnom komuniké zhodli, že „bude potrebné pristúpiť k prevedeniu obyvateľstiev nemeckých zostávajúcich v Poľsku, Československu a Maďarsku do Nemecka”. V rovnaký deň potom prezident Beneš podpísal dokument číslo 33/1945 o odobratí československého občianstva. Výnimku dostali ľudia, ktorí „zostali verní Československej republike, nikdy sa neprevinili proti národom českému a slovenskému a buď sa činne zúčastnili boja za jej oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom”. Kto si chcel overiť, či jeho občianstvo zostáva zachované, musel do šiestich mesiacov podať žiadosť u príslušného okresného národného výboru alebo u zastupiteľského úradu (pokiaľ býval v cudzine). O žiadosti potom rozhodoval krajský výbor na návrh okresného výboru. Tento dekrét stratil svoju ústavnú povahu prijatím ústavy v roku 1948 a na základe vládneho nariadenia z roku 1949 bolo československé občianstvo v individuálnych prípadoch vrátené. V roku 1953 bol potom prijatý zákon, podľa ktorého osoby nemeckej národnosti, ktoré v súlade s dekrétom 33/1945 stratili občianstvo a mali bydlisko na území Československej republiky, sa stali československými občanmi. Nemcov a Maďarov sa okrem dekrétu o občianstve týkali hlavne Benešove dekréty o konfiškácii majetku, o potrestaní nacistických zločincov, o konfiškácii pôdy a o pracovnej povinnosti osôb zbavených občianstva. Na ich základe prišli o pôdu a majetok, boli súdení pred ľudovými súdmi a museli vykonávať nútené práce.

V decembri 1945 odhadli československí predstavitelia hodnotu vyvlastneného nemeckého majetku na 300 miliárd korún. Údaje o celkovom počte odsunutých Nemcov sa líšia, väčšinou sa ale výsledné číslo blíži k trom miliónom. V publikácii Odsun Nemcov z Československa 1945 - 1947 (1991) sa uvádza, že na území okupovaného Nemecka bolo k októbru 1946 odsunutých 2,402.600 sudetských a karpatských Nemcov. V Rakúsku podľa uvedenej publikácie žilo 175.000 a v ostatných krajinách približne 15.000 Nemcov z ČSR. Historik Karel Kaplan tvrdí, že z Československa bolo odsunutých 2,256.00 Nemcov a 660.000 ho opustilo pred januárom 1946, ako začal organizovaný odsun. Z československej historickej štatistickej ročenky (1985) vyplýva, že počet Nemcov v krajine v roku 1947 klesol oproti roku 1937 o 3,140.000. Medzi májom a júnom 1945 tiež opustilo Slovensko zhruba 32.000 Maďarov. Podľa dohody o výmene obyvateľstva z februára 1946 sa zo Slovenska do Maďarska a naopak presťahovalo 73.000 ľudí. Po roku 1989 sa téma Benešových dekrétov stala jednou z často diskutovaných otázok v česko-nemeckých a česko-rakúskych vzťahoch a bola využívaná i v domácej politike týchto krajín. V januári 1997 bola podpísaná spoločná Česko-nemecká deklarácia o vzájomných vzťahoch a ich budúcom rozvoji. Obe krajiny sa navzájom ospravedlnili za príkoria minulosti a zaviazali sa, že budú rešpektovať právny poriadok druhého štátu.

(ČTK)