Účastníci divadelného tábora Slovenského divadla Vertigo vo Svätom Jure pri Bratislave zažili čaro. Preniesť sa do divadelného sveta pomohli slovenskej mládeži z Maďarska dvaja mladí ľudia. Absolvent herectva na bratislavskej Vysokej škole múzických umení Michal Jánoš a študentka réžie na tej istej škole Katarína Lesayová.

M. Jánoš a K. Lesayová pripravili pre naše deti dramatizovaný príbeh o Petrovi Panovi (podľa klasickej rozprávky Jamesa Matthewa Barrieho), chlapcovi, ktorý nechcel vyrásť a preto utiekol do Krajiny-Nekrajiny, kde žije spolu s vílou Cenguľkou, Stratenými chlapcami a Indiánkou. Vedú stály boj s kapitánom Hookom, ktorému Peter Pan odťal ruku a hodil ju krokodílovi. Tomu ľavé zápästie s hodinkami natoľko zachutilo, že odvtedy prenasleduje Hooka a chce ho zjesť. Lenže tikajúce hodinky ho vždy prezradia a kapitán mu uniká.

Príbeh o Petrovi Panovi však hovorí aj o inom. O tom, ako nám záleží na našej mame - bez jej rozprávky sa nám ťažko zaspáva, ako nám vie chýbať obvyklý spôsob života a ako ťažko sa zo sveta rozprávok dostaneme naspäť do reality. Zároveň hovorí aj o tom, že svet reality je nám bližší a niekedy v sebe skrýva oveľa viac pekných vecí, ako svet rozprávok, ktorý sme si koniec-koncov vytvorili my sami.

V realite by nám možno napadlo hrať sa na Petra Pana, ale keby sme fantáziu pustili z uzdy a priletel by k nám Peter, vedeli by sme, čo s ním? Hrdinovia jurského predstavenia vedeli: odleteli s Petrom do jeho krajiny a poprosili dievčatko Wendy, aby sa stalo ich matkou. Hoci Peter nikdy nepoznal materinskú lásku a bozk je pre neho niečo ako podanie ruky, predsa vie, čo od rodiča očakáva. Aby sa oňho staral, aby mu matka rozprávala rozprávku na dobrú noc, najlepšie o chlapcovi, ktorý sa naňho veľmi podobá a v neposlednom rade aby si ho vždy vypočula, našla si pre neho čas. Popri tom však Peter Pan, ktorý žije v každom nás, vedie aj tuhý boj s kapitánom Hookom, stelesňujúcim vlastne temnú stránku každého z nás. Kapitán Hook je panovačný, arogantný chlapík, ktorý sa chce povzniesť nad ostatných

Tábor pre žiakov, ktorí práve skončili základnú školu alebo študujú, či práve ukončili štúdium na stredných školách, je vždy zaujímavý. Zúčastňujú sa na ňom mladí ľudia, ktorí sa zaujímajú o slovenské divadlo. Vzhľadom na ich vek však musíme konštatovať, že by mohli tvoriť dorast pre budúcich členov ochotníckych (možno aj profesionálnych?) slovenských divadiel v Maďarsku. Po predstavení som sa porozprávala s niekoľkými z nich. Keď sme sa postavili do kruhu, pomaličky sa otvárali, prezradili mi viac o sebe a o svojom vzťahu k divadlu. Takto som sa dozvedela, že hoci veľká väčšina z nich prišla zo Sarvaša, predsa sa skamarátili až teraz. Nie všetci boli totiž z jednej triedy a nie každý bol v niektorom z predošlých dramatických táborov. Svoj vzťah k divadlu deklarovali v onú júlovú sobotu, keď provizórne javisko na dvore strediska Agapé naplnili džavotom, ozajstnou hrou, keď nás preniesli do tajomnej krajiny. My, diváci, spolu s miestnymi obyvateľmi, z ktorých sa z roka na rok viacerí zaujímajú o predstavenie slovenských detí z Maďarska, sme sa nechali preniesť do tejto ríše. Snáď najväčšiu radosť mali najmenší obyvatelia Svätého Jura, spomedzi ktorých zo 25 sa prišlo pozrieť na predstavenie a ktorí neprestajne vyjadrovali svoje pocity. Spolu sme sa báli o Stratených chlapcov, spolu sme nenávideli nafúkaného Hooka (len v zátvorkách sa musím priznať, že herecký výkon Hooka a jeho pirátov presahoval rámec detského amatérskeho divadla) a spolu sme plakali, keď Stratení chlapci spolu s Wendy, ale bez Petra Pana sa vybrali naspäť do reality, na cestu dospievania.

Ako mi prezradili dvaja mladí slovenskí režiséri, výber témy nebol náhodný: príbeh o Petrovi Panovi ich oslovil ako prvý, keď prikývli na volanie Daniely Onodiovej, ktorá neúnavne organizuje dramatické tábory pre žiakov základných škôl a posledné tri roky aj pre stredoškolákov. Účastníci tábora sú v tom veku, keď nastupujú na cestu dospievania, ale ich vnútro ešte napĺňajú detské radosti a veselosti. Vďaka patrí aj sarvašskej učiteľke Marte Dekrétovej, ktorá odprevadila svojich žiakov a pomáhala organizátorke a lektorom. V polovici tábora sa k nim pridala aj bývalá hosťujúca učiteľka v Békešskej Čabe Zuzana Benková, ktorá prišla pomôcť svojim bývalým študentom. Mladí divadelníci podnikli aj menšie výlety, hoci boli dni, keď trikrát skúšali a naozaj vo dne v noci sa učili texty. V Bratislave si pozreli novú budovu Slovenského národného divadla a na nádvorí Zichyho paláca predstavenie Túlavého divadla Romeo, Júlia a vírus. Každý večer podnikli aspoň malú vychádzku vo Sv. Jure.

Vo všedné dni nacvičovali, skúšali a kamarátili sa. Deti zo Slovenského Komlóša, Sarvaša, Békešskej Čaby, Kétšoproňu, Segedína a Mlynkov nadviazali nové priateľstvá, v ktorých možno budú môcť pokračovať o rok. Podľa plánov D. Onodiovej sa však dovtedy aspoň dvakrát zídu: v novembri v Sarvaši na stretnutí slovenských ochotníckych divadiel Spolu na javisku a na prehliadke Deti deťom. O tom však, či sa toto predstavenie podarí zahrať aj v dolnozemskom mestečku, sa dozvieme až neskôr. Dovtedy snívajme sny o Petrovi Panovi, ktorý nám ukázal nami doteraz nepoznaný svet a vďaka ktorému sme trochu aj vyrástli.

Eva Patayová Fábiánová