Obecná samospráva a miestna slovenská samospráva hornomatranskej obce Alkár (Mátraszentimre) spolu usporiadali v prvú augustovú sobotu Obecný a národnostný deň.

Cestou na toto podujatie matranských Slovákov nás pri prestúpení v Pastúchove (Pásztó) oslovil starší pán, či tiež cestujeme na národnostný deň. Vysvitlo, že s pánom Jánom Nagyfalusim sa poznáme z roku 2006, keď na Obecnom dni v Alkári on oboznámil obecenstvo so zásluhami nového čestného občana obce, pedagóga, nebohého Juraja Blaška. Pán Nagyfalusi, Slovák z matranských hôr počas spoločného cestovania nám porozprával aj zaujímavosti zo svojho života.

- V detstve som chcel byť pedagógom. V podstate som obeťou reformy maďarského školského systému, pretože ako ôsmak som sa vedome prihlásil do budapeštianskej slovenskej školy s tým, že v štúdiách budem pokračovať na učiteľskom ústave. Avšak prišiel rok 1960, keď bol pozmenený národnostný školský systém a z učiteľského ústavu spravili gymnázium. Môj život sa teda uberal iným smerom - hovoril a zároveň pospomínal na svojich bývalých pedagógov, medzi ktorými sme napriek nášmu vekovému rozdielu v hojnom počte našli aj spoločných učiteľov. Pritom si srdečne spomenul aj na tých žiakov vtedajšej peštianskej školy, z ktorých mnohí sú dnes už významnými činiteľmi nášho celoštátneho slovenského diania. Po príchode do Alkáru, pred samotným podujatím sme si našli čas aj na prechádzku po obci. V oblastnom dome sme po prehliadke pamiatok tradičnej ľudovej kultúry stretli aj malú skupinu žien z družobnej obce Alkáru na Slovensku, z Gemerskej Panice, medzi nimi boli aj také, ktoré sa kedysi narodili v Matre. Okrem centra dediny sme vďaka pánu Nagyfalusimu spoznali aj okolie, napríklad chodníky, po ktorých kedysi deti chodili do školy do Alkáru z okolitých slovenských osád (Fiškalitáš Huta a Horná Huta), všetky tri dnes tvoria jednu obec.

Počas prechádzky po malom cintoríne sme vymenovali typické slovenské priezviská tohto kraja a dozvedeli sme sa, že Monostori bol kedysi Strýček, kým Székvölgyi zase Šálek.

- Inak v Parádsasvári, kde dnes žijem, bývali v minulosti tiež Slováci. Prišli za robotou do sklárskej huty, lenže sa asi rýchlejšie pomaďarčili, ako my, v uzavretých, horských dedinách. Aj v manželkinej rodine sa vyskytujú slovenské priezviská - dodal pán Nagyfalusi, ktorý mimochodom patril medzi aktívnych lúštiteľov krížovky nášho týždenníka.

Na obecnom a národnostnom dni hostí ako prvý privítal starosta Alkáru Ondrej Štuller, ktorý informoval prítomných o výsledkoch zaregistrovania sa na zoznamy menšinových voličov. Zároveň podal stručný prehľad dejín kraja, kde kedysi okrem Slovákov žili aj Sasi. Ako uviedol, na ulici ešte počuť slovenčinu, päťdesiatnici ju ešte ovládajú a materinský jazyk predkov dnešných detí žije naďalej aj na zamestnaniach a hodinách v materskej škole a škole.

Od sedemdesiatych rokov každý druhý rok usporadúvame národnostný deň, teraz sme sa rozhodli organizovať ho spolu s obecným dňom, pretože v pôvodnom termíne, v októbri nám počasie často nežičilo - uviedla predsedníčka Slovenskej menšinovej samosprávy v Alkári Judita Kaszalová Szabadová. Obecenstvo pozdravil aj starosta Gemerskej Panice, kam sa kedysi presídlilo veľa matranských Slovákov, Milan Majoroš, ktorý zdôraznil o.i. dôležitosť pestovania rodinných väzieb a priateľstiev medzi príslušníkmi dvoch obcí z dvoch krajín.

Účinkujúcim národnostného dňa boli dva pozvané súbory z dvoch slovenských obcí v Maďarsku. Spevácky zbor „Perla Matry“ pôsobí v druhej osade Hevešskej župy, kde okrem Alkáru dodnes žijú Slováci, a síce v Malej Náne. Na túto augustovú sobotu pre svojich rodákov pripravili kyticu maďarských a slovenských ľudových piesní, ako aj ukážky z hry na obľúbenom hudobnom nástroji Slovákov v Maďarsku, na citare. Ďalším súborom bola Národnostná tanečná skupina Slnečnice, ktorá pricestovala do hôr z roviny, z Dunaeďházu. Vedúca skupiny, známa už aj na Slovensku Szilvia Sebőková uviedla, že v pätnásťročnom súbore v piatich vekových kategóriách tancuje vyše šesťdesiat mladých od škôlkárov po dospelých. Tanečníci potešili matranské publikum o. i. békešskými, maglódskymi tancami, ako aj s nitrianskou a horehronskou choreografiou.

Na celodňovom podujatí si účastníci okrem kultúrneho programu mohli vybrať z radu ďalších zábavných programov. Deti si vyskúšali zručnosť v remeselníckych dielňach, alebo v súťaži kreslenia, kým dospelí prejavili záujem o futbalové zápasy, resp. o súťaž vo varení. V tento deň sa tradične usporadúva aj súťaž o najkrajší hríb, tohto roku po bohatých dažďoch porota mala z čoho vyberať.

- Pred niekoľkými rokmi sa naše múzeum miestnej ľudovej kultúry presťahovalo do nového objektu, v ktorom sú vhodnejšie podmienky na vystavovanie exponátov. Podarilo sa nám spraviť kompletnú inventúru tohto oblastného domu a získali sme oficiálne povolenie na jeho prevádzkovanie. Medzi exponátmi máme aj figuríny, ktoré sme dostali od Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum, predstavujúce miestny kroj mladšej a staršej ženy. V blízkej budúcnosti sa chceme uchádzať o rôzne granty so zámerom vytvoriť z domu tzv. živé múzeum, aby sme tam mohli organizovať rôzne aktivity, napr. remeselnícke dielne. Kedysi u nás fungoval ženský spevácky zbor, avšak, členky dnes sú už staršie, chorľavé, podaktoré nás už opustili navždy. S mladšou generáciou sa obnoviť činnosť spevokolu zdá byť ťažké, prejavujú oveľa menší záujem o kultúru. Avšak slovenčina žije v našej materskej škole, ako aj v základnej škole, ktorú práve pre jej národnostný ráz nezlúčili s inou inštitúciou, mohla teda zostať tu, v obci. Hodiny slovenčiny navštevuje prevažná väčšina detí, a to aj tí, ktorí nie sú z pôvodných miestnych rodín, teda sa sem prisťahovali, pritom oni tvoria už polovicu našich žiakov - informovala nás o kultúrnom dianí obce záverom našej návštevy predsedníčka miestneho slovenského zboru J. Kaszalová Szabadová, ktorá je povolaním učiteľka slovenčiny na tunajšej škole.

(csl)