Materská škola v Ďurke na niekoľko týždňov zatvorila svoje brány, aby po oddychu učiteliek a pracovníkov škôlky začiatkom septembra opäť oduševnene očakávala deti. Na rozlúčkovej slávnosti sa so škôlkou rozlúčili nielen šesťročné deti, ale aj ich učiteľka Alžbeta Šótiová, ktorá odchádza do dôchodku.

Na slovíčko s vedúcou materskej školy Alžbetou Šótiovou

Ďurčianski škôlkári asi ani nevedia, že svoje „pracovné“ dni strávia v najstaršej budove, ktorá stojí v obci už viac ako 270 rokov. V Ďurke je totiž päť bývalých kaštieľov, ktoré postavili niekdajší tunajší statkári. Barokovú budovu materskej školy postavil v roku 1740 István Siroki Egry. Do rúk rodiny Gosztonyiovcov sa budova dostala v rokoch 1900, ktorí tu strávili takmer pol storočia. V 70. rokoch do kaštieľa presťahovali materskú školu. Dnes budovu celkom obnovili, zmizli z nej ozdobné sochy, zanikol jej barokový štýl, ale z jej stien predsa sála minulosť. Vstupujem do tichej prostrednej miestnosti, kde ma už čakajú väčšie deti. Sedia v polkruhu, ticho sa rozprávajú a učiteľka sedí medzi nimi. Vyberiem si fotoaparát, cítim pohľad zvedavých očí. Začína sa práca, ja fotografujem, oni podľa pokynov učiteľky recitujú, spievajú a to po slovensky. Na jej slovenské otázky sa pokúsia niektorí v tej istej reči odpovedať. Sú šikovní. Až po zamestnaní sa vyberieme s pani učiteľkou, vedúcou materskej školy Alžbetou Šótiovou do jej kancelárie.

- Odkedy pracujete v tejto materskej škole?

- Prišla som sem pracovať pred dvadsiatimi rokmi, v roku 1980. Už aj pred tým tu bola materská škola, ale sa nevyučovalo po slovensky a práve preto som sem prišla bývať, aby sa tu znovu oživil slovenský jazyk. Pochádzam zo Slovenska, z Fiľakova, študovala som na strednej škole v Leviciach a neskôr som sa vydala do Maďarska. Najprv som bývala v Pišpeku a od roku 1980 som tu. Vyučujem slovenský jazyk, ale to nie je správny výraz na to, čo robím. Nielen že som učila, ale si myslím, že som aj žila po slovensky medzi deťmi, hoci mám maďarskú národnosť, ale slovenčinu ovládam na takej úrovni, že v materskej škole hovorím plynule. Deti dnes už nevedia po slovensky, pričom pred dvadsiatimi rokmi si ešte z domu prinášali túto reč. Dnes je tu slovenčina ako cudzí jazyk, starí ľudia ešte hovoria po slovensky, ale aj ich je málo. Z materskej školy idú deti do miestnej základnej školy, kde sa učia ďalej po slovensky, a to je dobré.

- Koľko vekových skupín a koľko detí máte?

- Máme dve skupiny, menšiu-strednú a väčšiu-strednú, je nás spolu 40. Mali sme aj také roky, keď sme mali v troch vekových skupinách skoro 70 detí. Počet detí klesá a to je smutné. V tomto roku čakáme len 5 detí na zápis do škôlky! Odvtedy, ako som tu ja, v skupinách je 1/3 rómskej národnosti, ale nemali sme taký problém, že by sa nechceli učiť po slovensky. Môžem povedať, že oni majú skôr aj lepšie jazykové nadanie, ale nie každý. S kolegyňou každý deň hovoríme s deťmi po slovensky. Ráno sa schádzajú deti v jednej miestnosti, tam sú spolu skoro všetky a vtedy aj menšie počujú slovenské slovo. Vôbec neodmietajú jazyk, pri zápise detí do škôlky, ich rodičia aj písomne súhlasia s tým, aby sa deti učili tento jazyk.

- Máte obnovené sociálne miestnosti, kedy sa to uskutočnilo?

- Máme možnosť využívať rôzne súbehy. Pred dvoma rokmi sa nám s vládnou pomocou podarilo obnoviť naše hlavné miestnosti, umyváreň a záchody, vymeniť niektoré okná a obnoviť podlahu. Máme z toho radosť, nemáme sa za čo hanbiť, keď k nám príde dajaký hosť. Aj miestnosti sú moderné, hoci táto budova je veľmi stará. Tento rok už končím s prácou, idem do dôchodku, ostatné úlohy čakajú na iného.

- Nebudú Vám chýbať deti?

- Myslím, že áno. Mám jedného syna, je ženatý, ale vnukov ešte nemám.

- Pri príchode do budovy nás zaujal pekný výhľad na vaše ihrisko.

- Áno, aj na to sme hrdí. Stále obnovujeme a skrášľujeme vonkajšie prostredie. Aj teraz tu pracujú dve mamičky, prišli zasadiť kvety, lebo sa chystáme na rozlúčkovú slávnosť. Odchádza od nás 9 detí, ktoré na jeseň postúpia do miestnej základnej školy.

Erika Zemenová Palečková