Iní by ho zrejme nosili na pleci či v dlani a ukazovali svetu: „Tento vzácny človek je náš, sme naňho právom veľmi hrdí.“ My si však akosi nedokážeme vážiť svoje skutočné hodnoty a osobnosti, ktoré ich vytvárajú. Tu je napríklad náš 63-ročný skvelý maliar a zároveň medzinárodne uznávaný jazykovedec Imrich Pacsai.

Čím sa to dá ospravedlniť, že jeho rodáci si tohto skromného človeka nevšímajú? Pravda, česť výnimkám, konkrétne Slovenskej samospráve vo Vacove, ktorá ho pravidelne pozýva na svoje stretnutia národnostných umelcov a Ľudovým novinám, ktoré uverejnili ukážky z jeho odborných prác. Autor týchto riadkov s naším sarvašským rodákom, okolo mena ktorého by sme oficiálne mali uvádzať aj vedecké tituly PhD. a CSc., sa porozprával po našom, čo je o to vzácnejšie, že Imrich Pacsai sa vlastne nikdy v živote v nijakej škole po slovensky neučil.

Profesor, jazykovedec, slavista a maliar

Imrich Pacsai

- Pamätáte sa nato presne, kedy a ako ste začali maľovať?

- Nie veľmi sa na to môžem pamätať, viem to skôr z rozprávania svojich rodičov, že už keď som bol malý chlapec, pri každej možnej príležitosti som si od nich pýtal nie hračky, ale ceruzky. Mal som vraj len tri-štyri roky, písať som ešte nevedel, ale už som kreslil. Vždy keď som len mohol. Neskôr v škole si aj učitelia všimli, že kreslím krajšie ako ostatní žiaci, vychvaľovali ma aj rodičom. Potom som mal šťastie zoznámiť sa so svetoznámym sarvašským maliarom Jurajom Ruzicskaym. Povzbudzoval ma, aby som rozvíjal svoj talent, bol pre mňa veľkým príkladom. V sarvašskom kultúrnom stredisku pôsobil onoho času pod vedením Istvána Zsákiho vynikajúci výtvarno-umelecký krúžok, do činnosti ktorého som sa veľmi rýchlo zapojil. Vďaka svojim aktivitám v tomto krúžku som sa ako stredoškolák zúčastnil na celoštátnej mládežníckej prezentácii. V roku 1965 som dostal II. cenu za svoju olejomaľbu Tihanyská ulica.

- Po takýchto predchádzajúcich udalostiach ste dozaista pokračovali vo svojom štúdiu na vysokej škole výtvarných umení...

- Vôbec nie. Na vysokú školu som chodil v Segedíne, a študoval som tam maďarčinu a ruštinu. V roku 1969 som získal učiteľský diplom z týchto odborov. Pracovať som začal v slovenskej obci Kétšoproň v Békešskej župe. O rok neskôr som sa oženil, moja manželka je tiež pedagogička, učiteľka materskej školy. Dolnozemský kraj a tamojších ľudí som mal veľmi rád. Dobre som poznal život na sálašoch, no a chcel som zostať čo najbližšie k rodnému Sarvašu. V neposlednom rade preto, lebo moji rodičia boli už starší, a chcel som sa o nich starať.

- Zato s kreslením a maľovaním ste určite neprestali ani ako mladý učiteľ.

- Keďže Békešská Čaba bola dosť blízko, samozrejme, využil som možnosť, a zapojil som sa do práce tamojšieho výtvarného krúžku, ktorý viedol Pavol Petrovský. Pritom v čabianskom Múzeu Mihálya Munkácsyho som obdivoval maľby tohto velikána, ktoré urobili na mňa hlboký dojem. Ako člen krúžku som sa zúčastňoval na kolektívnych výstavách, o. i. v Budapešti, Zrenjanine, Békešskej Čabe... Veľa majstrovských ťahov som si osvojil aj u našej ďalšej vedúcej, maliarky Rozálie Kostej. Vlastne najviac z toho, čo sa mi podarilo osvojiť si z maliarskeho remesla, môžem ďakovať práve týmto rokom. Časom potom, pravda, po kolektívnych, nasledovali aj samostatné výstavy. Presne ani neviem koľko, bolo ich okolo desať. Prvá sa konala v roku 1972 v meste Békéš.

- Vaše obrazy zachytávajú najmä krajinu, prírodu a s ňou spätých ľudí. Čo Vás inšpiruje, ako vyberáte motívy na spracovanie?

- Najdôležitejší a najvzácnejší je pre mňa môj dolnozemský rodný kraj, sálaše, práca a každodenný život sedliakov. Tieto svoje hlavné motívy mám hlboko v duši a pamäti. Pritom rád maľujem aj časti ulíc, stromy a rieky. Aj to iste preto, lebo som vyrastal na brehu Kereša.

- Ako sa pozerám na Vaše diela, mám dojem, akoby ste ich vytvárali priamo v teréne. Oproti tomu maľovať Vás vidím skôr vo svojom domácom mini-ateliéri.

- V teréne nie veľmi maľujem, najmä nie olejom, tam skôr iba zbieram motívy, pripravujem si skice. Len tak narýchlo - ceruzkou alebo akvarelom. Olej používam zásadne až pri definitívnom spracovaní témy v domácom prostredí. Niektoré vydarenejšie skice ako vzácne podklady k olejomaľbám si niekedy dokonca chránim viac ako maľby. Pomáhajú mi dotvárať motívy a oprašovať impresie, ktoré pred stvárnením niekedy aj dlhší čas nosím v sebe.

- Nie ste insitným maliarom, ale ani akademickým. Napriek tomu, že maliarstvo ste neštudovali a nikdy ste sa mu nevenovali profesionálne, na Vašich obrazoch to vôbec nevidieť, necítiť, ba...

- Som vlastne samoukom, nie profesionálom, ale zato - aj keď nie na vysokej škole - výtvarné umenie som sa snažil študovať nakoľko to len bolo možné. Mám nesmierne rád francúzskych impresionistov, ale aj takých slovenských velikánov, akými boli Martin Benka či Ľudovít Fulla.

- Spomínali ste svoj rodný Sarvaš aj obec Kétšoproň, kde ste začali svoju pedagogickú dráhu. Ako ste sa však dostali do okolia Níreďháze, do obce Nyírpazony, kde ste sa napokon natrvalo usadili?

- Najprv sme sa presťahovali na desať rokov do obce Beregböszörmény v Hajdúšsko-Bihorskej župe, jednoducho preto, lebo moja manželka tam dostala prácu. Medzitým na Univerzite L. Kossutha v Debrecíne som absolvoval tiež odbor ruština. Potom 25 rokov som učil na vysokej škole v Níreďháze. Tam som sa vlastne stal slavistom. Napísal som tri knižky, aj okolo 120 odborných článkov. Často som cestoval aj do zahraničia, samozrejme, aj na Slovensko. Mali sme dobré styky s univerzitami, napríklad, v Bratislave, Nitre, Prešove či Košiciach. Slovenskí kolegovia mi poskytovali vždy vzácnu pomoc. Vo svojej odbornej práci som sa zameriaval najmä na porovnávanie gramatiky, areálne otázky a vzťahy jednotlivých jazykov so susednými.

- Ako som dal Vaše meno do internetových prehľadávačov, zistil som, že sa Vám dostalo aj medzinárodné uznanie. Vo svojom odbore ste objavili také donedávna neznáme prvky, kvôli ktorým sa na Vás odvoláva aj akademické vydanie ruskej frazeológie. Čomu môžete ďakovať za rešpekt, čo je Vaším najväčším osobným prínosom v tejto špeciálnej vednej disciplíne, kvôli ktorému Vás citujú v rôznych kútoch sveta?

- Asi to, že som našiel tie styčné body v lexike a frazeológii, o ktorých v odbornej tlači dovtedy ešte nikdy nepísali. Spočiatku som sa zaoberal najmä metodológiou výučby cudzích jazykov. Potom som začal rozoberať podobné motívy v ruskom jazyku a ostatných slovanských jazykoch, resp. ich morfologické stopy v maďarskom jazyku. Neskôr som to rozšíril o porovnávanie prísloví, povier a niektorých prvkov folklóru. No a keďže som sa so svojou rodinou natrvalo usadil v Níršégu, trochu som sa venoval aj otázkam tirpáckeho nárečia, teda jazyku tunajších Slovákov. V ich ľudových zvykoch som dokonca objavil aj niekoľko ruských motívov, o čom som onoho času napísal štúdiu, ktorej skrátená verzia vyšla aj v Ľudových novinách.

- Ďakujem za rozhovor.

Imrich Fuhl

Imrich Pacsai: Stopy jazykových a kultúrnych vzťahov

vo frazeológii a prísloviach Karpatskej kotliny

http://www.luno.hu/content/view/1635/57

Imrich Pacsai: Zhodné motívy v ruských a tirpácko-slovenských poverách

http://www.luno.hu/content/view/346/27

Národnostný večierok vo Vacove

http://www.luno.hu/content/view/1971/56

Vacovské impresie - Stretnutie národnostných umelcov

http://www.luno.hu/content/view/7243/62

Dr. Pacsai Imre publikációs jegyzéke

http://www.nyf.hu/btmk/node/44

Magyar-szlovák kulturális és nyelvi kapcsolat jegyei a szlovák népmesékben

http://www.c3.hu/~nyelvor/period/1233/123306.htm