Pavel Danada má dnes 92 rokov a je najstarším Alberťanom nielen na Slovensku, ale pravdepodobne aj v Maďarsku. Vzhľadom na dobré duševné a fyzické zdravie je aj živou kronikou zašlých čias. Podelil sa s nami o svoje spomienky na mladosť...

Slovákmi osídlená dolnozemská osada Albert (Csanádalberti), ležiaca v juhovýchodnej časti Maďarska, vznikla najskôr v rámci druhotnej kolonizácie v rokoch 1843-1844, v roku 1907 sa stala samostatnou obcou. Jej obyvateľmi boli zväčša Slováci, ktorí sa pôvodne usadili v Slovenskom Komlóši, Nadlaku a Pitvaroši, menšia časť k nim neskôr prišla aj zo slovenských stolíc Uhorska. Po druhej svetovej vojne, v čase výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom mala približne 1500 obyvateľov, z ktorých sa v roku 1947 presídlilo na Slovensko do Tešedíkova a Diakoviec v okrese Šaľa približne 440 Alberťanov. Jedným z nich bol aj Pavel Danada, ktorý sa v Alberte narodil v roku rozpadu Rakúsko-Uhorskej monarchie. Pochádzal z rodiny poľnohospodárskeho robotníka, keď jeho starý otec bol kočišom a otec nádenníkom u majetných gazdov. Pavel Danada má dnes 92 rokov a je najstarším Alberťanom nielen na Slovensku, ale pravdepodobne aj v Maďarsku. Vzhľadom na dobré duševné a fyzické zdravie je aj živou kronikou zašlých čias. Podelil sa s nami o svoje spomienky na mladosť vo svojom rodisku a na život na Slovensku.

- Po vychodení ľudovej školy som už ako 12-ročný začal slúžiť u gazdov na sálašoch. Riaditeľom albertskej školy bol v tom čase Štefan Hnúšťan, pochádzajúci z Nadlaku a učiteľkou Šarlota Algőverová, ktorá k nám prišla z Balašských Ďarmôt. Mal som dvoch súrodencov a tak mojím údelom bolo ísť slúžiť. Počas šiestich rokov služby bolo o mňa postarané, lebo za bývanie, oblečenie a stravu som neplatil a rodičom som za tieto roky zarobil 56 centov (5 600 kg) pšenice, - zaspomínal si v lete roku 2010 matuzalem z Diakoviec. Nezabudol pripomenúť, že jeho otec pracoval 26 rokov u majetného gazdu Jána Koncoša a že stálych robotníkov mali aj ďalší gazdovia Michal Krupa a Ján Venerčan. Pavel Danada skončil sálašskú službu keď mal 18 rokov a potom sa do nástupu na vojenskú službu zamestnával na Blaškovičovom panstve ako nádenník, keď za celodennú prácu dostával 80 filierov. Presne si pamätá dni a roky, kedy ho ako vojaka odviedli a povolali, kedy narukoval...

- Štvrtého apríla roku 1940 som bol na odvode, 17. septembra som dostal povolávací list, že 5. októbra mám narukovať, potom to 15. novembra zmenili a tak som narukoval až pred Mikulášom 2. decembra. Nastúpil som k pešiemu 3. práporu do Hódmezővásárhelyu. Zaradili ma do deviatej roty a tretieho družstva a pridelili mi číslo 4, - vymenúva také presné údaje, aké sme v detstve počúvali od tých vojakov, ktorí bojovali v prvej svetovej vojne na talianskej Piave. Nakoniec aj Pavel Danada spomína, že na Piave bojoval aj jeho otec a že mal hodnosť čatára. On bol iba obyčajným vojakom a čata, v ktorej bol zaradený, mala na starosti zásobovanie. Celý ich pluk bol v roku 1941 zapojený do bojov na Ukrajine v priestore Záporožia a Donbasu. - Na Silvestra roku 1941 sa náš prápor vrátil domov a od 18. mája 1942 až do 10. januára 1943 sme boli účastníkmi vojenských operácií okolo Kyjeva. Potom náš pluk, ktorý mal sídlo v Segedíne ustupoval a 15. októbra zložil zbrane. Nasledovalo ruské zajatie, najskôr peší pochod do Temešváru a potom ďalšie tri týždne vyčerpávajúceho pochodu do zajateckého tábora v rumunskom Fokšane. Stadiaľ už vlakom do Kurska, kde nás držali šesť týždňov a potom 2. februára 1945 presunuli na prácu do cukrovaru v Topkine, odkiaľ nás opäť vrátili do ruského tábora v Kursku. Ja som pracoval v sklade a mojou výhodou ako Slováka bolo, že sa velitelia mohli so mnou dohovoriť. Pri previerkach to však nebolo jednoznačné, lebo keď sa rozhodovalo o skoršom, či neskoršom prepustení, aj desaťkrát za celý pobyt ma vypočúvali a porovnávali moje výpovede, uvedené v zápisniciach. Nakoniec uznali, že ako vojak maďarskej armády, Slovák žijúci na maďarskom území, som musel splniť túto povinnosť. Predpokladám, že ma po 22 mesiacoch, čiže o hodne skôr ako ostatných zajatých vojakov prepustili preto, lebo som bol Slovákom, s ktorým mohli bez problémov komunikovať a preveriť si moje výpovede, - s úľavou spomína Pavel Danada. Keď ho 12. mája 1946 prepustili, naložili ho do vlaku, ktorý smeroval na Slovensko. Zajatci mohli z neho vystúpiť až v Bratislave. Z mesta na Dunaji ich presunuli do Františkánskeho kláštora v Malackách a potom ich internovali v izolovaných a ohradených priestoroch v Bratislave. Tam sa dopočul správu, že niektorých prepustených zajatcov chcú poslať na prácu do uránových baní v Jáchymove. Dodnes nevie, či to bola pravdivá informácia, ale bola dôvodom k tomu, aby spolu so svojím spolubojovníkom Ondrejom Frankom z Békešskej Čaby zo zajatia utiekli. Veď doma, na Dolnej zemi, ich netrpezlivo očakávali rodiny.

Pavel Danada sa počas vojny oženil a doma sa na jeho návrat tešila okrem manželky a rodičov aj 26-mesačná dcéra. Neohlásený odchod, čiže útek z Bratislavy sa im podaril a tak P. Danada potom ešte niečo vyše roka pobudol so svojou rodinou v Alberte. - Ani som sa doma nezorientoval a poriadne neusadil, keď aj k nám prišla zvesť o možnosti presídliť sa do Československa. Nasledovali náborovo-propagačné akcie vo forme „Mať volá svojich roztrúsených synov...“ a tak som sa aj s rodinou prihlásil na presídlenie aj ja. Pripojil som sa k skupine Alberťanov, ktorá prišla 20. augusta 1947 vlakom do Žihárca, stadiaľ nás vojenskými autami aj s naším majetkom poodvážali do Tešedíkova. O niečo neskôr prišli aj rodičia, tých však pridelili do susedných Diakoviec. Hneď po príchode sa mi naskytla príležitosť pracovať v sklade na železničnej stanici a neskôr v stavebnej firme. V roku 1949 začal veľký proces združstevňovania a novo zakladané družstvá potrebovali odborníkov. Tých bol treba nielen získať, ale aj vyškoliť a tak hľadali mladých ľudí. Pavel Danada absolvoval poľnohospodárske školenie najskôr v Česku a potom Majstrovskú poľnohospodársku školu v Beladiciach. Stal sa okresným zootechnikom v Štúrove a takmer až do dôchodku pracoval v tej istej funkcii na roľníckom družstve v Tešedíkove, Nedede a Diakovciach.

Popri svojom hlavnom zamestnaní sa angažoval medzi svojimi krajanmi v cirkvi a v spoločenskom živote. Roku 1962 sa presťahoval do Diakoviec, kde bol do roku 1966 kantorom a od mája roku 1969 do roku 2002 dozorcom evanjelického cirkevného zboru. Kantorskú službu vykonával plných 38 rokov a za ten čas odprevadil na poslednej ceste života 570 albertských krajanov. Veselšiu časť svojho plodného života a práce preukázal medzi rodákmi aj ako starejší na svadbách. Dolnozemskými albertskými zvykmi, veršami a odobierkami vypravil na novú cestu životom svadobné páry na 97 diakovských slovenských svadbách. Pavel Danada je už vdovcom, má dvoch synov a dcéru a býva vedľa svojho vnuka, u ktorého nachádza opateru. Je stály aktívny, pravidelne navštevuje bohoslužby a kultúrne podujatia, ktoré pre Slovákov žijúcich v Diakovciach pripravuje miestny odbor Matice slovenskej. V mysli neraz zalieta aj do svojho rodiska, kde prežil mládenecké roky. Teší sa zo svojich rodákov v Diakovciach a Tešedíkove, najmä z toho, že ich deti dostali to najcennejšie - vzdelanie, čím si zabezpečili aj dobré uplatnenie v rôznych odvetviach spoločnosti.

Ján Jančovic