Medzi najvýznamnejšie slovenské novohradské rody patrili Máróthyovci a z nich najmä Daniel, štúrovský básnik. Narodil sa 14. 4. 1825 v Maškovej, kde jeho otec Martin bol učiteľom. Základnú školu vychodil v Lučenci (1835-1840), v štúdiu pokračoval na lýceu v Banskej Štiavnici (1840-1845), tam pracoval v študentskom spolku a bol aj jeho podpredsedom.

Daniel Maróthy - Novohradčan od koreňa

Po príchode na teológiu do Bratislavy (1845) pracoval zo začiatku v Spolku striedmosti a v nasledujúcom roku sa stal správcom Jednoty mládeže slovenskej. Koncom roku 1846 zastupoval krátky čas Karola Štúra na modranskom gymnáziu. Ako kandidát teológie bol vychovávateľom v novohradských dedinách Trebeľovce (časť Lazy nad Ipľom) a Mohora, takže sa nezúčastnil na akciách revolučných pohybov (1848-49).

Po revolúcii bol krátko kaplánom u farára a superintendenta Jána Seberíniho v Banskej Štiavnici, ale už v roku 1850 ho pozvali za farára do Závady. Po roku odišiel do Krupiny, kde sa oženil a z prvého manželstva sa mu tam narodila dcéra Elena Maróthy-Šoltésová (1855, Krupina - 1939, Martin) spisovateľka a národná pracovníčka. V Krupine pobudol do roku 1855, kedy sa vrátil do rodného kraja - do obce Ľuboreč, kde vytrval až do svojej smrti (1878).

Už na lýceu písal do zošitov prvé básne, ktoré neskôr uverejňoval v Orle tatranskom a v Domovej pokladnici. Vychádzal z poézie Jána Kollára. Pod vplyvom poézie Andreja Sládkoviča napísal roku 1851 cyklickú báseň „Dvojaká ľúbosť“. Neskôr uverejnil aj rozprávky zo študentských čias (Orol 1873) a v besiedke Turčianska ruža vykreslil nálady a súvislosti s jeho cestou do Martina na prvé zhromaždenie Matice slovenskej. Keď prišiel do Ľuboreče, básňami a článkami prispieval do viacerých slovenských časopisov. Vlasteneckou a príležitostnou poéziou najmä do Orla a Sokola a zo života a práce dedinského ľudu do Národných novín, Obzoru, Národného hlásnika, kde sa ako včelár delil s čitateľmi o svoje skúsenosti. V básňach vyznával aj lásku k rodnému kraju, kde vyslovil aj známe: „Som Novohradčan od koreňa“. Vo svojich článkoch a v poézii burcoval národné povedomie v duchu štúrovských ideálov, vystupoval na obranu Matice slovenskej a slovenských gymnázií. Z druhého manželstva mal syna Ľudovíta a dcéru Izabelu. Daniel Maróthy umrel 18. 4. 1878 v Ľuboreči, kde je aj pochovaný.

Dcéra Elena chodila do základnej školy v Ľuboreči. Školu pre dievčatá navštevovala v Lučenci a v Poprade-Veľkej. Na jej formovanie ako spisovateľky a vedúcej predstaviteľky slovenského ženského hnutia mali rozhodujúci vplyv otcove národné a mravné ideály, ako aj stretnutia s básnikom Kolomanom Banšellom, novohradským rodákom, farárom v susednej obci a krátko tiež v Šamšonháze. Elena Maróthy - Šoltésová bola vedúcou funkcionárkou spolku Živena, vydávala národný almanach s rovnakým názvom a bola plodnou spisovateľkou, ktorá obsiahla vo svojom vývine celý slovenský literárny realizmus.

Syn Ľudovít Maróthy sa narodil v roku 1863 v Ľuboreči. Po domácich štúdiách dokončil teológiu v Bratislave, vo Viedni a Lipsku, medzitým študoval aj medicínu. Začínal ako kaplán v Báčskom Petrovci a v Laliti (Báčka), kde od roku 1898 až do svojej smrti 1899 bol riadnym farárom. Už v študentských rokoch sa zapájal do kultúrnej a spolkovej činnosti. V roku 1889 bol predsedom slovenského spolku Tatran vo Viedni. Od roku 1896 publikoval v besednici Národných novín humoristické obrázky a črty zo študentského a dedinského prostredia.

Z Maróthyovskej rodiny bol literárne činný aj starší brat Daniela - Ján Pravdoľub. Narodil sa 4. 5. 1814 vo Veľkom Krtíši. Študoval v Miškovci, na lýceu v Levoči a v Bratislave. Po skončení teológie roku 1837 v Bratislave bol kaplánom v Malých Zlievciach a od roku 1843 až do svojej roku smrti 1864 bol farárom v Českom Brezove. Počas bratislavských štúdií bol členom a v rokoch 1836-1837 tajomníkom Spoločnosti česko-slovenskej. Vtedy uverejňoval básne takmer vo všetkých dobových časopisoch a almanachoch. Jeho poézia obsahuje črty príznačné pre tvorbu začínajúcich básnikov štúrovskej generácie. Aj jemu poézia Jána Kollára bola vzorom. Jeho básnická tvorba zostala prevažne v rukopisoch. Jeho syn Emil, pôsobiaci ako farár vo Veňarci (Vanyarc), podľahol vtedajšiemu vplyvu maďarizácie, čoho svedectvom je písomný dôkaz Michala Bodického, že Emil Maróthy odmietol žiadosť balašskoďarmotských evanjelikov o slovenskú kázeň, keď v Balašských Ďarmotách zastupoval uprázdnený cirkevný zbor.

Ján Jančovic