luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Štefan Lami - Neskoré meditácie

Štefan Lami

Neskoré meditácie

„Kultúra je jak hviezda. / Prameň svetla hoc skoná, / Jeho svetlo blyští, žiari.”

Vždy len čakám

Moja nebohá matka v posledných rokoch svojej choroby zvykla hovoriť: „Chlapče ledva dôjdeš, už aj odchádzaš. Život pokračuje po svojej ceste a ja len čakám, vždy len čakám...” Teraz ja prežívam tento stav.

V posledných dvadsiatich piatich rokoch svojho aktívneho života, mal som príležitosť spoznať každý kút našej krajiny kde žijú Slováci. Spoznať všetkých našich ľudí a tých, ktorí z nich vyrástli a dostali sa do významnejších funkcií verejného života. Spomeniem niekoľko ich spoločných znakov. Michal Hrivnák si už bol získal druhý diplom, keď sme sa stali spolupracovníkmi. Boli sme spolu v Slovenskom Komlóši, tak sme navštívili aj jeho mamu. V obvyklom dedinskom prostredí, v jednoduchom domčeku nás prijala vyššia, vychudnutá tetka.

- Daj Vám pán Boh zdravia, mama - pozdravil Miško Mamu, a medzitým jemne ju objal.

- Vitajte chlapci, kde ste sa tu vzali - uvítala nás. Podobne som sa stretol s matkou Alexandra Kormoša v Santove. Na postavu s tetou Hrivnákovou by mohli byť aj sestry. Dlhé týždne som navštevoval tetu Jánsku v Kestúci, kde vtedy bývala a počúval jej rozprávky. Taktiež na Kestúci so Zoltánom Bárkányim sme viackrát navštívili jeho rodičov. Bol som v Teranoch s Jánom Kušniarom u jeho matky. A mohol by som pokračovať. Všade som sa stretol s podobnými a známymi okolnosťami, a všade nás privítali podobnými slovami. Mal som pocit, akoby matky mojich známych boli mojou vlastnou matkou. Napriek úctyhodnej vzdialenosti, ktorá oddeľuje jednotlivé regióny, kde žijú Slováci, spoločný jazyk, podobné a známe sociálne a kultúrne prostredie bolo môjmu srdcu všade blízke, známe a domácke. V odchádzajúcich rokoch nemenlivá zostala iba vzdialenosť medzi spomenutými oblasťami, všetko iné sa zmenilo. Ľudia, pre ktorých slovenský jazyk a kultúra boli súčasťou ich každodenného života, patrili k dávnejšiemu spôsobu života a žiaľ, čoraz častejšie odchádzajú. Ich potomkovia - ktorí vyrastali už v inom duchu a za iných okolností - sú dlžní povinnosťou pestovať slovenské kultúrne dedičstvo.

Horeuvedené myšlienky som začal tým, ako kedysi moja matka, že totiž aj ja iba čakám, stále čakám voľakoho, respektíve voľačo. Čakám aj Ľudové noviny, ktoré mi prinášajú najnovšie správy o živote našich Slovákov. Uspokojene čítam, že naša mládež naďalej pestuje tradície svojich predkov. Naše ochotnícke umelecké skupiny doma i v zahraničí úspešne účinkujú. Väčší a zložitejší problém je v tom, že v našom každodennom živote sa ledva používa slovenský jazyk. Jazyk, ktorý je v spoločnej Európe rovnocenný s maďarským a jazykmi iných národov. Tento fakt pravdepodobne bude zvyšovať jeho hodnotu v kruhu našej mládeže. Prestíž slovenského jazyka by zvýšilo i to, keby náš materský štát - podobne ako maďarský - venoval miliardy slovenských korún svojim krajanom na pestovanie ich materinského jazyka a kultúry.

Viera mojej starej matky

V škole deti píšu diktát. Pani učiteľka im diktuje. Otec poslal Miša dole, do pivnice. Mamka išla hore, na povalu. Špice kolesa sú raz dolu, raz hore...

Naskytne sa otázka, čo presne treba rozumieť pod pojmom dolu, a čo treba rozumieť pod pojmom hore. Podľa čoho jestvuje niečo, čo je dolu, a čo je hore. Stará mať nám deťom rozprávala takto: „Všemohúci stvoril našu Zem, ako pekné jabĺčko a umiestnil ju uprostred sveta.“ Odvtedy tam stojí nehybne. Okolo nej sa krúti Slnko. Ako inak, veď každý deň ráno videla, že Slnko na východe vychádza, a večer na západe zapadá. Keby jej voľakto povedal opak, bola by ho pokladala za blázna. Ako aj pokladali za blázna toho človeka, ktorý po prvý raz vypovedal, že nie Slnko krúži okolo Zeme, ale práve opačne.

Jedna z najstarších zbierok písanej podľa ľudskej pamäti je Biblia. Tu, v Mojžišovej prvej knihe čítame: ... A Boh povedal: „Nech je priestor medzi vodami a nech sa oddelia vody od vôd. A Boh začal nazývať priestor Nebom A Boh ďalej povedal: „Nech sa zhromaždia vody pod nebesiami na jedno miesto a nech sa objaví suchá pôda. A Boh začal nazývať suchú pôdu zemou...” (6 - 10). V II. Knihe kráľov sa v druhej kapitole hovorí o prorokovi Eliášovi vznášajúcom sa vo víchrici k nebesiam, Eliáš a Elizeus stali pri Jordáne, Eliáš zodvihol svoj plášť a udrel ním vody, ktoré sa postupne rozdelili jedným smerom a druhým smerom, takže obaja prešli po suchej zemi. Ako kráčali a pri chôdzi hovorili, zjavil sa ohnivý bojový dvojkolesový voz a ohnivé kone, tie ich oddelili od seba a Eliáš vystúpil vo víchrici k nebesiam. (8 - 11).

O Ježišovom nanebovzatí sa môžeme dočítať v 24. kapitole evanjelia podľa Lukáša nasledujúce: „Vyviedol svojich učeníkov do Betánie, zodvihol ruky a požehnal ich. Keď ich žehnal, oddelil sa od nich a bol unášaný hore do neba”. (50 - 51).

Nuž ak Zem stojí v strede vesmíru nehybne - ako nám o tom stará mať rozprávala, - a nad priestorom je nebo - ako to podľa Biblie povedal Boh - potom Eliáš mohol vystúpiť na nebesá a Ježiš mohol byť tiež unášaný hore do neba. V tomto zmysle pojem dolu a pojem hore je pravdivý. Ak teda „otec poslal Miša do pivnice”, išiel dolu, keďže pivnicu všeobecne stavajú pod prízemím. Avšak ak „mamka išla na povalu” vtedy išla skutočne hore, lebo povala je nad bytom. Od Koperníka ale vieme, že Zem nie je uprostred sveta a nestojí tam nehybne, a že nie Slnko krúži okolo Zeme. Zem, medzitým čo sa točí okolo svojej osi, zároveň krúži aj okolo Slnka. Ba aj Slnko sleduje svoju dráhu. Je to však komplikované, ako by aj bola mohla porozumieť tento mnohostranný prírodný pohyb moja stará mať. O koľko jednoduchšia bola jej viera.

A týmto sme dospeli k podstate nadhodenej otázky. Ak sa vo vesmíre všetko - Zem, Slnko, hviezdy - pohybuje a krúži okolo svojej osi a navzájom, ako môžeme konštatovať, kedy je voľačo dolu a kedy je hore, a podľa čoho je dolu, respektíve hore. Keď sa veriaci človek snivými očami pozerá hore na nebesá, kam sa vlastne pozerá?

Keď kozmická loď Apollo s Armstrongom a ostatnou posádkou letela smerom k Mesiacu, spočiatku napredovala hore. Ako sa blížila k mesačnej gravitačnej sfére, začal fungovať jej brzdiaci systém, keďže vtedy postupovala už dolu. Armstrong na Mesiaci živé stvorenie nenašiel. Živú bytosť nenašlo na planéte Mars ani nedávno vystrelené kozmické laboratórium. Ani nemohlo, veď veda doteraz neobjavila podmienky pre život mimo Zeme.

Po otázke „dolu a hore” mohli by sme sa pýtať, kde sú nebesá či nebo. To nebo, kde jestvuje večný mier a pokoj, po ktorom túži duša veriaceho človeka. Je možné, že existuje niekde vo veľkom vesmíre, niekde v doteraz známych slnečných sústavách, alebo za nimi. Pravdepodobnejšie je ale, že nebesá, nebo - doložme k tomu i peklo, ďalej dobrotivého Boha a zlého Diabla - musíme hľadať tu, na tejto zemi, predovšetkým v sebe samých.

Sodoma

Pred niekoľko tisíc rokmi Mojžiš priniesol z hory Sinaj kamenné tabule. Jeho Boh pravdepodobne mal závažnú príčinu, keď z Desatora Božích prikázaní dve sa týkajú vzťahu medzi mužom a ženou. Šieste, podľa ktorého „Nezosmilníš”, a desiate, podľa ktorého „Nepožiadaš manželku blížneho svojho”. Zdá sa, že tieto hriechom nazývané slabosti ľudia už oddávna veľakrát spáchali. O tom môžeme čítať pozoruhodné príbehy práve v Biblii.

O pravdivej ľudskosti niekdajšieho Abraháma nikto nemôže pohybovať, veď bol vyvolený človek Pána:

„... požehnám ťa a prostredníctvom teba všetky rody zeme, a urobím veľkým tvoje meno” čítame v 11 - 12 kapitole Prvej knihy Mojžišovej.

Keď Abrahám vstúpil do Egypta, povedal svojej manželke Sáre: „Dobre viem, že si žena krásneho vzhľadu. Keď ťa uvidia Egypťania, povedz, že si moja sestra. Sáru vzali do faraónovho domu, a stala sa faraónovou najobľúbenejšou súložnicou. Na znak vďaky spravila Abraháma bohatým. Abrahám teda prepustil svoju ženu faraónovi, aby jemu bolo dobre.“

Tento Abrahám bol strýkom onoho Lóta, ktorého Biblia spomína pri skaze Sodomy. Sodomskí muži sa dostali do podriadeného stavu voči svojim ženám. Preto svoju pozornosť obrátili vzájomne jeden na druhého. Údajne to zapríčinilo záhubu hriešneho mesta. Abrahám sa jednal svojím Bohom aby mesto zachránil. Povedal mu: „Či zmetieš spravodlivých so zlými?” Jehova rozhodol napokon: „Ak tam nájdeš desať spravodlivých, kvôli tým neprivediem na mesto skazu”. Ale v Sodome ani toľko spravodlivých nebolo. Všetci muži a následkom toho aj ženy sa navzájom milovali. Jediný spravodlivý muž bol Lót. Ako vieme, z horiacej Sodomy iba on unikol so svojimi dcérami a manželkou, ktorá sa pre svoju zvedavosť zmenila na soľný stĺp. Ešte pred zničením mesta Lóta navštívili dvaja muži s anjelskou tvárou. Sodomskí muži požiadali Lóta: „Priveď nám tých mužov, aby sme mali s nimi styk”. Lót im odpovedal: „Prosím, mám tu dve dcéry, ktoré nikdy nemali styk s mužom. Urobte s nimi, čo sa vám zachce.” (Prvá kniha Mojžišova, 18 - 19.) Lót teda ponúkol svoje dcéry sodomským mužom, ale tí jeho dcéry odmietli.

Po spustošení Sodomy Lót býval v jaskyni s obidvoma dcérami. Vtedy dcéry vínom opojili svojho otca a potom sa s ním vyspali. Obe porodili dievčatá. Takto jediný spravodlivý muž zo Sodomy sa stal starým otcom svojich vlastných vnučiek.

Oveľa neskoršie kráľ Dávid poslal na istú smrť svojho vojenského veliteľa Uriju, aby mohol získať jeho manželku Betsabé. Táto žena potom porodila kráľovi syna Šalamúna. (Samuelova kniha 10 - 12). O Šalamúnovi vieme, že mal sedemsto manželiek a tristo súložníc. (I. Kniha kráľov 10 - 12).

Takíto boli Jehovom vyvolení spravodliví muži. Jeden svadobný vinš ich spomína takto:

„Pán Boh nám daj zdravja

ako ľudia vravja.

Tak vraveli aj proroci,

pili vínko do polnoci.

Od polnoci do poludnia,

preca boli svetí ľudia...“

A čo by sme mohli povedať o dnešných ľuďoch? Ešte stále sú vo väčšine tí muži, ktorí majú radi ženy, a tie ženy, ktoré milujú mužov. Volajú sa navzájom priateľ, priateľka. Čím trvalejší je tento styk, tým lepšie. Ak sa totiž zosobášia, najčastejšie sa aj rozvedú. Preto práve sa stáva stále častejšie, že mladí muži sa neženia a mladé ženy sa nevydávajú. Rastie počet emancipovaných žien, ako aj výmena úloh medzi mužmi a ženami. Muži sa stávajú ženskejšími a ženy mužskejšími. Homosexualitu a lesbickosť, ako aj prostitúciu spoločnosť berie na vedomie a veriaci ľudia iba kývajú hlavou: „Veru dávno to nebolo tak. Keď si prisahali naši starí otcovia a matky, ostali verní jeden druhému do smrti.“

Dávno... Ale veď biblickí svätí ľudia žili ešte dávnejšie. Ak dnešný hriešny svet porovnáme s vtedajším, môžu byť veriaci ľudia pokojní. Terajší svet ani dnes nie je taký hriešny, aká bola Sodoma.