luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Helena Laczkovská z Horných Petian

Helena Laczkovská z Horných Petian

Každý deň v objatí cennej národopisnej zbierky

Pred niekoľkými mesiacmi sme vás, milí čitatelia, informovali o tom, že v Horných Peťanoch odovzdali prekrásne obnovené národopisné múzeum. Veru, už pár rokov celá táto novohradská dedinka vynakladá veľa energie v záujme zachovania tradícií svojich predkov, čo sa odzrkadlilo aj vo forme zozbierania starodávnych predmetov, šatstva, náradia a pod. Motorom spomínanej práce bola Helena Laczkovská, ktorá pokladala založenie národopisného múzea v Horných Peťanoch za svoj životný cieľ.

 

           

 

 

Ako nám povedala, deň jeho slávnostného odovzdania patrí medzi najkrajšie zážitky jej života. Keď sme sa nedávno stretli s pani Helenou, vyžarovalo z nej obrovské šťastie a bola nesmierne pyšná na svoju priebojnosť v prospech svojich spoluobčanov...

- Musím povedať, že túto zbierku by sme nemohli prezentovať v takejto forme, keby sme nemali takú obetavú pani starostku, akú máme v osobe Evy Pappovej. Ona veľmi veľa za ňu bojovala na rôznych úradoch. Nakoniec sa od Maďarskej pošty podarilo zakúpiť časť jednej budovy, voľakedajšieho sedliackeho domu, ktorú sme obnovili a zriadili v nej toto múzeum.

- Odkiaľ ste mali motivácie na uskutočnenie svojho sna?

- Viete, cesta bola veľmi dlhá a niekedy aj tŕnistá... Predstavte si, že ja ani nie som tunajšia rodáčka, iba som tu pôsobila 50 rokov ako učiteľka. Za tento dlhý čas som spoznala klenoty slovenskej kultúry, a to vo všetkých sférach života. Natoľko si ma podmanili, že som sa ich rozhodla zachovať pre budúcnosť. Chcela som urobiť všetko, čo bolo v mojich silách... Asi toto bola moja základná pohnútka.

- So slovenskou kultúrou ste sa, pokiaľ viem, nestretli až v dospelom veku, obklopovala vás už od detstva, však?

- Áno, veď aj moja stará mama bola slovenskej národnosti a pochádzala z Horných Petian. Potom sa vydala a odišla odtiaľto. Ja som sa zase sem vydala a tak som sa vlastne čiastočne vrátila k svojim koreňom, nehovoriac o tom, že rodina môjho manžela je taktiež slovenská.

- K vášmu menu sa viaže aj založenie miestneho pávieho krúžku.

- Áno. Krúžok sa volá Rozmarín. Do nášho repertoáru som pozbierala a zaradila všetky pesničky tohto regiónu. Ako slovenské, tak aj maďarské. Máme za sebou veľmi úspešné vystúpenia v celej župe, ale i mimo nej. Náš kroj všade očarí publikum...

- Pravdepodobne úspechy krúžku a atraktivita kroja vás neskôr priviedli k zberateľskej práci...

- Neprezradím žiadne tajomstvo, keď poviem, že áno. Raz sa zrodila v mojej hlave myšlienka pozbierať naše prekrásne originálne ľudové kroje. Začala som chodiť po domoch a hľadať. Ľudia ma prijímali s veľkou láskou. Na starých povalách som potom našla i ďalšie relikvie, ako napr. rôzne kuchynské nádoby, náradie, šaty, bytové doplnky a pod. Tieto starodávne predmety oživovali v majiteľoch spomienky na dávne časy, a veru spočiatku mi ani neveľmi dávali svoje relikvie. Ale potom, v roku 2000, sme sprístupnili verejnosti prvú národopisnú zbierku, a ľudia sa mohli presvedčiť, že takto sa ich predmety naozaj zachovajú pre ďalšie generácie. Od jari tohto roku, keď otvorilo svoje brány toto múzeum, neprejde jediný deň bez toho, aby nás niečím neobohatili.

- Tieto predmety dostali naozaj pekné a dôstojné miesto. Na základe akých kritérií ste zariadili múzeum?

- Autentickosť figurovala na prvom mieste! Nábytok pochádza z 30. a 40. rokov minulého storočia. Aby sme dobový obraz oživili, „nasťahovali“ sme do domu jednu osemčlennú rodinu. Najstarší sú „mamika“ a „apika“. Oni majú syna Janka „báčiho“, ktorý má manželku Zuzku a tí majú štyri deti. Tieto figuríny sú obklopené množstvom cenných predmetov, ktoré sa voľakedy bežne používali.

Sotva pani Helena dokončila vetu, do múzea vkročila v prekrásnom petianskom kroji pani Zuzana Szabová, ktorá jej slová iba potvrdila. Trošku si pospomínali na dávne časy: zabíjačky, priadky, mrvenie kukurice atď. Cestovanie časom však netrvalo dlho, lebo pred dverami sa objavili návštevníci múzea, ktorí už netrpezlivo čakali, aby si mohli pozrieť vystavené exponáty. Zakladateľku zbierky Helenu Laczkovskú zachvátil pocit dobre vykonanej práce, veď sa splnil jej celoživotný sen.

(kk)