Mali by ste záujem o utužovanie kolektívu na vašom pracovisku v sprievode tučnej svine, krvi, huriek, klobás, pečeného mäsa či opraženého ucha prasaťa? Skrátka: na zabíjačke? V duchu počujem vaše jednoznačné ÁNO.

Dobre to majú zorganizované v okolí Budapešti, kde sa celá farma špecializuje na takéto radovánky – či už podnikové, turistické, alebo súkromné... Rozhodne však ide aj o pestovanie tradícií. Boli sme na návšteve na rodinnom dvorci Bodorovcov.

Ešte je tma, práve priviezli hlavného hrdinu dnešného dňa v podlhovastej klietke. Zatiaľ si pokojne krochká, netuší, čo ho čaká.

„Až keď bude okolo neho viac ľudí, vtedy si uvedomí, že je koniec,“ poučuje ma prvý mäsiarsky pomocník. Keď sa pýtam, či má nejaké meno, akože toto 170-kilogramové prasa, či k nemu mali tunajší nejaký citový vzťah, odpovie jednoznačne: nie, nemajú. Ako by k tomu došli, veď s takýmto postojom by vyšli na psí tridsiatok, hladovali by. Jedno prasa predsa nemôže skonať na starobu – to je jasné. A tu držia prasatá špeciálne preto, aby ich naservírovali. Komu?

Tento program označuje za mimoriadne úspešný majiteľka farmy rodiny Bodorovej, pani Ildikó. Sme na dvorci, kde sa chystá zabíjačková hostina pre 80 ľudí z jednej známej banky. V rámci utužovania medziľudských vzťahov na pracovisku – dnes to nazývajú odborne a podľa mňa dosť namyslene: teambuilding – objednajú si celé prasa, kompletne spracované a na mieste ho aj zjedia, pričom si užívajú v lone prírody po celý deň. To celé tu má 50 hektárov. Svine chovajú len pre zimné zabíjačky, teraz ich majú iba sedem kusov. No koní majú takmer sto. Kone sú ich hlavný profil, na šľachtenie, ale aj na rôzne atraktívne jazdecké predstavenia - pre školy, turistické skupiny či podniky. Podmienky sú vynikajúce. Blízko je Ostrihom, Vyšehrad, Senodrej – všetko skvosty v dunajskom ohybe. Sme na Senodrejskom ostrove, presne na druhej strane Dunaja oproti mestu Vacov. Tu sa rozprestiera rozsiahly hospodársky majer Bodorovcov. Ktorí teda prispievajú k utužovaniu vnútropodnikovej družby. Keďže vrcholí zabíjačková sezóna, tak formou veľkej svine, ktorá nevyjde „teambuilderov“ ani tak draho: päťsto forintov za kilogram. Samozrejme, živej váhy nášho anonymného prasaťa, ku ktorému nikto nemá citový vzťah. Za celodenné hry, lyžovanie na tráve, hladkanie koníkov, absolvovanie adrenalínového parku, no a, samozrejme, za zabíjačkovú hostinu pre 80 ľudí to naozaj nie je veľa. Objednávky na takéto podnikové zabíjačky majú ešte aj na február.

Vrátili sme sa na miesto činu. Okolo prasaťa sa točí viac ľudí. Tučný brav je nepokojný, myká klietkou, už nekrochká, ale kvíli. Až do chvíle, kým nedostane klincom do čela. Pre prasa nemôže byť nič lepšie, „humánnejšie“. Je to rýchly skon, povolený Európskou úniou, spolu s elektrošokom. A udalosti naberajú rýchly, možno až nudný, monotónny spád. Krv prasaťa sa zachytáva do hrnca, osmažia ju neskôr na cibuľke – to budú zabíjačkové raňajky, ale časť pôjde do krvavničiek. A už horí plyn, horák opaľuje prasačiu srsť, až sviňa očernie, no oškrabkávajú ju naostreným zvoncom a lopatou. Pomocníčka Eržika ukradne kúsok z opečeného ucha a osolí si ho – je to delikatesa. Po dôkladnom umytí a oškrabkaní prasaťa drsnou kefou stavajú šibenicu, pripravia reťaz. Na nej visí skoro 200 kíl mäsa. Odteraz má hlavnú úlohu naostrený nôž, prípadne sekáč.

„Nie som dnešný chlapec!“ ironizuje na svoj účet hlavný mäsiar Zoltán Pereszlényi, ktorého sa pýtam, koľko prasiat už v živote zabil? Vraj to robí od roku 1968, ročne okolo tridsať-štyridsať, takže by to mohlo byť skoro 1300-1700 kusov! Masový mäsiar! Už by to zvládol aj so zatvorenými očami, za tri hodiny má prasa rozobraté na márne kúsky. Medzitým prišli aj objednávatelia a púšťajú sa do zabíjačkových raňajok. Spomínate si? Bravčová krv na cibuľke, k tomu opečené ucho a chvost. Budú mať ťažký deň...

Gregor Martin Papucsek