V decembri som čítala v békeščabianskom týždenníku Heti Mérleg o storočnej Judite Štefanikovej. 10. decembra, v deň jej narodenín, jubilantke prišiel zablahoželať primátor mesta Gyula Vantara.

Vždy bolo mojou túžbou pozhovárať sa s človekom, ktorý prežil celé storočie, je svedkom udalostí, ktoré pohli svetom. Po krátkom pátraní som sa dozvedela, že najstaršia Slovenka v Békešskej Čabe býva v Dome dôchodcov na Táborskej ulici. Ale veď je to na Kazinczyho sídlisku, kde bývam! Od môjho bytu 5 minút peši. Túto tému si nenechám ujsť!

V pondelok 6. februára po veľkom snežení v 10-stupňovom mraze som sa vybrala do Domu dôchodcov Útulok. Domček učupený pod veľkými zasneženými jedľami zdá sa mi byť menším, než som si ho zachovala v pamäti. Hoci zmenil sa len pomer: vyrástli stromy, vyrástla som aj ja, iba dom ostal nezmenený.

Budovu postavili - ako všetko na tomto sídlisku - pred 47 rokmi, pôvodne slúžila ako detské jasle. Vedľa napravo stála materská a naľavo základná škola. Obyvatelia sídliska postupne zostarli. Detské jasle osireli, budova stála roky nevyužitá. Materská škola – ktorú som v detstve navštevovala aj ja – je aj dnes plná detí. Školu zatvorili vlani v septembri. V budove detských jasieľ krátky čas žili deti utečencov. Od roku 2006 poskytuje útulok dôchodcom.

V sociálnej inštitúcii ma privítala organizátorka pravidelných programov, ako sú prechádzky na trhu, ručné práce, hravé kvízy, telocvik, Ildika Tóthová. Dôchodcovia práve chystali ozdoby na fašiangy. Osvetárka mi prezradila, že v dome dôchodcov býva v dvoj- a trojposteľových izbách 29 ľudí. Mnohí z nich bývali na Kazinczyho sídlisku, viacerí majú príbuzných, ktorí dodnes žijú na okolí. Ona osobne pochádza zo slovenskej rodiny, aj sa naučila po slovensky. Jazykové znalosti potrebuje, veď pracuje s Čabanmi, ktorí medzi sebou často hovoria po v materinskom jazyku.

Najstaršia obyvateľka domu teta Judita sa narodila pred 100 rokmi v Békešskej Čabe ako dcéra Jána Murányiho a Judity Hankovej. Meniny a narodeniny oslavuje v ten istý deň: narodila sa 10. decembra, na Juditu. Jej rodičia boli jednoduchí roľníci. Už v detstve sa začala priúčať prácam na poli a okolo domácnosti. Základnú školu vychodila tiež v Békešskej Čabe. Ako spomína: „Chodila som do školy na Sarvašskej ceste. Náš učiteľ bol Juraj Huršán. Mali sme dve učebnice. Z jednej sme sa učili po maďarsky, na druhý deň sme sa učili z druhej knihy po slovensky.” Mala 19 rokov, keď sa vydala za Juraja Štefanika, s ktorým žili spolu 45 rokov. Ako s rodičmi, tak aj s mužom sa zhovárala po slovensky. Roku 1942 si postavili jednoizbový domček, v záhradke pestovala zeleninu a letničky. Pracovitá ženička predávala úrodu na trhu, kam chodievala do svojich 86 rokov.

Teta Judita sa potešila mojej návšteve, lebo sa so mnou mohla do vôle rozprávať vo svojej materinčine. Podľa nej „tá 70-, 80-ročná mládež” v domove už nevie dobre po slovensky.

Zaujímavé je, že keď som spomínala trh, nerozumela mi. Ale keď som začala hovoriť po čabiansky o pľaci, hneď vedela, na čo som zvedavá. Na otázku, či chodila na priadky, nereagovala. Predpokladám, že v jej mladosti – okolo roku 1925 – dievky na Čabe už nechodievali na priadky, preto je tento výraz pre ňu neznámy. Chcela som vedieť, ako prežila druhú svetovú vojnu, ale odpovedi sa vyhla, nechcela na túto tému hovoriť.

Keď som sa spýtala na jej zdravie, povedala, že je celkom zdravá, „iba nohy jej nefungujú tak, ako by mali”. Teta Judita má syna Juraja a dcéru Juditu. Má 5 vnúčat, 4 pravnúčatá a jedného prapravnuka. Prajeme jej, aby sa z nich mohla ešte dlho tešiť.

Ildika Očovská