Kálmán Mikszáth ● Žoviálni previnilci

Tento príbeh mi rozprával Béla Grünwald. Prihodil sa jeho pandúrom, keď bol podžupanom. Pravda, ľaľa... veď už nejestvujú ani pandúri.

Za nimi naveky zapadli hrdzavé dvere na krypte. No zbehlo sa to pokojne. Akoby sám náčelník urodzenej stolice im bol rozkázal: „Len choďte dopredu, ja zvoľna pôjdem za vami.“ (Akoby sa to bolo stalo iba kvôli paráde.)

Avšak ako je to, tak je to, už je neskoro kvíliť za stolicou, radšej v nej teda hľadajme, na čom sa možno zasmiať.

Vravím, prihodilo sa to pandúrom, navyše dvom najstarším, fúzačovi Štefanovi Oštiepkovi a povestnému Martinovi Vojníkovi (neráčte sa pohoršovať nad menami, sme vo Zvolenskej župe), sprevádzali previnilcov z mestečka Babiná do Banskej Bystrice, čo do počtu štyroch.

V tých časoch medzi zaistencami a pandúrmi bol v istom zmysle srdečný vzťah. Strážcovia poriadku nemali dôvod nenávidieť rozvracačov poriadku, lebo z nich žili, prenasledovaní zasa takisto mali záujem dobre vychádzať s vrchnosťou.

Bežná obyčaj teda bola taká, že zlodeji sa cestou zastavili pri každej krčme, aby počastovali svojich sprievodcov, ak mali peniaze. (Pritom tie mali, lebo kradli.) Boli to skvostné, veselé, slastné púte. Cesta cez raj do župnej väznice. Spravodlivosti nezáležalo na tom, či dostane svoju korisť o deň či dva neskôr, pandúrom to zasa dobre padlo, a napokon (dbajme trochu aj na ľudskosť, páni) úbohého previnilca takisto porodila jedna mater, aj tomu náleží trochu radosti.

Urodzení páni Vojník a Oštiepka v mladších rokoch spravidla pojali do spoločnosti aj zo dve ženy, aby potom v dedinskej krčme, hajde do toho, pustili sa do tanca, ak to život tak narafičil.

Lenže teraz už zostarli. Láska opúšťa človeka na hranici päťdesiatky ako uštvaného psa, ale víno je dobré až do skonu, verné a žiadané.

Aj ho cestou popíjali dúškami, že pri poslednej štácii pán Oštiepka nevedel stáť na nohách, ba aj pán Vojník sa potácal.

- Poneste mi pušku, - chrčal Oštiepka.

Jeden z previnilcov mu sňal ťarchu z ramena a zvučne vyspevujúc, niesol ju pred

sebou ako nejakú zástavu v procesii.

- Hrom do psej pečene, - zrúkol pansky spupne Martin Vojník. - Tak mne pušku neponesiete, čo? O čo je väčší pán môj kmotor Otiepka ako ja, há?

Slovák obvinený z vlámania teraz prevzal Vojníkovu pušku, ale pod dvomi opitými pandúrmi sa ešte i tak zbesilo knísala nepokojná rodná zem. Pri každom kroku spadli.

Zaistenci dali hlavy dokopy.

- Čo máme robiť s týmito dvomi opilcami?

- Utečme im! - navrhoval Žid obvinený z trestného činu podielnictva.

- Zabime ich! - povedal Slovák podozrievaný z vlámania.

- Vyveďme im nejaký kúsok, - skočil do reči Maďar zapletený do krádeže, odprevaďme ich do mesta tak, ako sú. Nech sa na nich vynadíva celá stolica.

- Tak veru tak, priateľko, - plesal Šváb, ktorý falšoval bankovky. - Možno, že

vrchnosť nám ešte aj odpustí trest, keď sa tak pekne zachováme.

Skrátka, väčšina hlasov rozhodla, že previnilci ani neušli, ani nezabili oštiepkovcov,

ale nežne podopierajúc, odprevadili ich za jasného dňa, na poludnie do Banskej Bystrice.

Pri nezvyčajnom pohľade sa ľudia zhŕkli do hlúčkov. Chýr o ňom ako blesk obišiel priestranstvá zaľudneného mesta.

Vpredu kráčal slovenský plátenník s vysoko vztýčenou puškou, vzadu hrdo dvíhajúc hlavu kráčal Šváb a takisto mal zbraň na ramene.

Uprostred medzi nimi sa pľantali dvaja pandúri, prvý sa opieral o Židovo rameno, druhý o rameno maďarského previnilca a hulákali na plné hrdlo.

Celé mesto prepuklo do veľkého rehotu. Do úsmevu rozšírili pery ešte aj tí dvaja okrídlení anjeli, čo nesú lesný a horský erb župy. Zvážnela iba jedna tvár.

Keď sprievod dorazil pred župný dom, podžupan bol práve pri okne, skadiaľ sa pozeral a hlboko sa zamračil. (Odvtedy zakaždým iba z tohto okna hľadí na župu.)

Pritom sa nad tým naozaj mohol zasmiať, lebo kvôli tomu sa svet nezrútil. Stolica predsa len bola pekná a čarovná. Bol tam poriadok aj sám osebe. Ak schybil pandúr, tak česť zachránil previnilec.

Koniec koncov česť nikdy nechýbala. Nemuseli si ju požičiavať od susedov... chcem povedať od štátu.

(1886)

Preložil Karol Wlachovský

* Béla Grünwald (2. 12. 1839 – 4. 5. 1891), hontiansky rodák zo Svätého Antola pri Banskej Štiavnici, historik a politik dualistického Uhorska. Hlavný notár a podžupan Zvolenskej župy (1868-1878), poslanec Uhorského parlamentu za Banskú Bystricu (1878), člen Uhorskej akadémie vied (1888), zástanca jednotného maďarského (uhorského) národa a tvrdej asimilačnej politiky voči Slovákom v Uhorsku. Autor politického pamfletu Horniaky (A Felvidék, 1878), všeobecne uznávaného historického spisu Staré Uhorsko (A régi Magyarország, 1888), menej vydarenej práce o I. Széchényim Nové Uhorsko (Az új Magyarország, 1890) a početných prác o teórii a jej aplikácii na správne zriadenie Uhorska. Život skončil tragicky vlastnou rukou na brehu Seiny v Paríži. S Kálmánom Mikszáthom sa zoznámil a stretával v Uhorskom parlamente. (K. W.)