Do dolnozemskej literatúry sa v medzivojnovom období so svojim skromným podielom zapísali aj Slováci v Maďarsku. Predovšetkým išlo o ľudových básnikov, ktorí popri svojej roľníckej práci cítili potrebu jednoduchou formou prihovoriť sa svojím rodákom.

Patril medzi nich Ján Gerči, bratia Ján, Juraj a Ondrej Korbeľovci, Ján Kašník, Štefan Nemčok, Štefan Hudák, Ján Andrášik, František Boriš, Michal Borguľa, Jozef Ondrej Markuš, Ján Stehlík, Jozef Schleger, Pavla Mlynarčíková a Judita Tomková.

Počas presídľovacej akcie sa takmer všetci vrátili do vlasti svojich predkov na Slovensko. Jeden z mála roku 1991 žijúcich, ktorého som vtedy navštívil, bol 82-ročný Ján Andrášik, narodený roku 1909 v Agárde (Ősagárd) v Novohradskej župe. V roku 1948 sa aj on s celou rodinou presťahoval na Slovensko do obce Malá Maňa v okrese Nové Zámky, kde prišla väčšia polovica pôvodných Agárdčanov. V Malej Mani dlho tvorili kompaktný celok, kým sa mnohí z nich nevysťahovali do iných obcí a miest na Slovensku.

Po príchode na Slovensko mal Ján Andrášik krušný život, najmä po tom, čo úspešne publikoval svoje básne v týždenníku Sloboda, vychádzajúcom v Budapešti, preto sa jeho tvorba na Slovensku obmedzila iba na publikovanie v náboženských časopisoch. Viac sa venoval prekladom básní a piesní z maďarčiny.

Počas jeho mladosti v Agárde, bol ešte slovenský národný život samozrejmosťou, podobne ako vo všetkých tridsiatich slovenských dedinách Novohradskej župy. Bolo to aj zásluhou vtedy v Maďarsku pôsobiacich slovenských učiteľov a farárov. Jána Andrášika vyučoval Aladár Horecký a náboženstvo farár Michal Gál, na ktorých si dlho uchoval dobré spomienky. „Ej, či bolo u nás veselo. Ako chlapci sme husi pásli, v nedeľu večer chodili mládenci po dedine, hrali na harmonike a spievali slovenské piesne, ako napríklad:

V tej našej záhrade vykvitol orgován,

všetci ľudia vravia, že si ja preberám.

Keby dali ešte raz preberať,

aby ja vedela s kým sa mám zhovárať...

Alebo túto:

Nebudem tak robiť ako som robieval,

aby som k mojej milej pajtášov vodieval.

Pajtáši konali a ja som sa díval,

od veľkého žiaľu domov som sa dvíhal...”

Takto si oživil spomienky voľakedajší predstaviteľ ľudovej poézie Slovákov v Maďarsku Ján Andrášik, keď už mal 82 rokov. Rád spomínal na svoje rodisko, ktoré bolo vtedy v južnom Novohrade čisto slovenské. Žili tam rodiny s priezviskom: Andrášik, Barborák, Hrkaj, Tŕnik, Pijár, Kováč, Magát, Kecko, Lieskovský, Petiansky, Bánsky, Litavský, Vacho, Lackovský, Imro, Štrba, Galo, Varga, Barončok, Petrikovič, Končok, Gerhát, Klč, Kosťan, Kindric. V tom čase len jeden zo Slovákov, a to Turaň, si zmenil priezvisko na Tóth.

Keď sa Andrášikovci presídlili do Malej Mane, Ján nemal ešte ani štyridsať rokov. Dovtedy pracoval na pošte v Budapešti. Inak ich rodina nemala v Maďarsku veľký majetok, len 8 maďarských holdov, a tak Andrášikovci pri obecnom úrade a cirkvi boli aj polgármi - pomocníkmi richtára a zvonára. V Malej Mani dostali po repatriácii na Slovensko dovedna s otcom 8-hektárový majetok a dom takmer na zrútenie. Tvrdou prácou v lesoch na strednom Slovensku si zarobil prostriedky na prebudovanie domu a kúpil si i kone.

V novom bydlisku na Slovensku začal Ján Andrášik úspešne hospodáriť, bol i predsedom miestnej organizácie zväzu roľníkov, ale potom prišla socializácia a neľútostný triedny boj. Za jeho názory ho vtedajšia miestna moc označila za dedinského štváča a potom, ako to bolo v tých časoch bežné, ďalší už zariadili jeho vykázanie do Jáchymova, kde vraj „dobrovoľne” odpracoval osem rokov. Ako odmenu za ťažkú a nebezpečnú prácu si roku 1961 priniesol do Malej Mane, kde sa natrvalo vrátil - invaliditu. A vraj ešte aj niečo užitočné - rozšíril si vzdelanie, absolvoval večernú stavebnú majstrovskú školu. Z choroby sa čiastočne dostal, keď mu pomohli lekári - Slováci v Maďarsku. Aj tam zhodou okolností, aby nezaháľal, popri dlhšej liečbe si v Budapešti urobil kantorský kurz, a tak sa ešte na staré kolená na inzerát dostal do evanjelického cirkevného zboru v Martine za kostolníka. Po šesťročnej službe v centre slovenskej kultúry sa vrátil na starobu do Malej Mane. Staral sa o záhradku, choval hydinu a nechýbal takmer ani na jednom národnom podujatí, ktoré sa na okolí konalo. Tomuto sympatickému starčekovi práve prebúdzajúci národný život Slovákov pridával na sile. A tak jeho vek a šesťdesiatročné šťastné manželstvo, ktoré práve roku 1991 v rodine oslavovali, sa stali aj sviatkom naplnených národných túžob, čo nemožno povedať o všetkých Slovákoch, presídlených z Maďarska na južné Slovensko. Pre nich odporučil tento ľudový básnik jeden veršík zo svojej básne „Prebúdzajte!”

Prebuďte sa, sestry, bratia!

Staré časy sa nevrátia.

Matka Sláva nedovolí,

by sme žili viac v nevôli.

Ján Andrášik zomrel v Malej Mani 8. októbra 1999.

Ján Jančovic