luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

38/2004 (16. septembra 2004)

Príspevky z Ľudových novín

38/2004 (16. septembra 2004)

Konzultácia s predstaviteľmi menšín

Štátny tajomník Úradu predsedu vlády Vilmos Szabó sa 2. septembra v sídle Úradu pre národné a etnické menšiny stretol s predsedami celoštátnych menšinových samospráv s cieľom posúdiť najbližšie úlohy menšinovej politiky. Podľa slov V. Szabóa je šanca na to, aby v budúcoročnom rozpočte objem prostriedkov určených na národnostné ciele bol zvýšený na úroveň roku 2004. Je nutné, aby Národné zhromaždenie MR čo najskôr nastolilo na denný poriadok diskusiu o menšinovom a volebnom zákone. Potrebné úpravy zákona označil za spoločnú zodpovednosť všetkých parlamentných strán, inak sa voľba a utvorenie budúcich menšinových samospráv ocitne v nebezpečnej situácii. Predsedovia celoštátnych samospráv sa ešte v septembri stretnú s predsedom Maďarskej televízie a v polovici mesiaca bude zasadať menšinová konzultatívna rada Ministerstva národného kultúrneho dedičstva MR. Predsedovia bulharskej, gréckej, poľskej a rusínskej samosprávy na stretnutí konštatovali, že zákonné a organizačné rámce pre vyučovanie v materinskom jazyku týchto pospolitostí sú v tomto školskom roku zabezpečené. Od septembra 2004 popri chorvátskej celoštátnej samospráve aj nemecká a slovenská samospráva prevádzkujú samostatné školské centrá.

(ok)

Anton Paulik v SSB

Vedúci odboru Úradu pre národné a etnické menšiny Anton Paulik zavítal do sídla Slovenskej samosprávy Budapešť (SSB), kde rokoval s predsedníčkou Zuzanou Hollósyovou. Počas návštevy sa hosť zoznámil s priestormi a podmienkami činnosti SSB. Predsedníčka samosprávy (pôsobiaca už v treťom volebnom cykle), informovala hosťa o pestrej činnosti poslaneckého zboru, dôsledkom ktorej sa v minulom desaťročí v Budapešti zrodil rad civilných organizácií, spolkov, kultúrnych telies, knižnica, redakcia časopisu Budapeštiansky Slovák a pod., ktoré však, žiaľ, nemajú vlastné sídlo. Preto je pre Slovákov v Budapešti neodkladným problémom riešiť ich umiestnenie. Riešenie sa hľadá už desať rokov. Slováci sú skutočne trpezlivý a skromný národ a aj životaschopný. Budapeštianski Slováci aktivizovali tunajšie kultúrne dianie, v 14 obvodoch založili slovenské samosprávy, čo sa oprávnene môže pokladať za jeden veľký región, ktorý však nemá svoj domov. Zrodila sa myšlienka založenia Slovenského domu v Budapešti, a to na pôde tej symbolickej budovy, ktorú si postavil známy slovenský staviteľ pre seba na Andrássyho triede, a ktorá sa teraz spomína pod názvom Bobulov palác. Rokovanie s A. Paulikom v SSB sprevádzala okolnosť, že sa pripravuje zasadnutie slovensko-maďarského medzištátneho zmiešaného výboru. Medzi odporúčaniami na dennom poriadku bude i žiadosť SSB o poskytnutie Bobulovho paláca.

Rokovanie prebiehalo podľa tém, ktoré možno pokladať za najaktuálnejšie pre budapeštianskych Slovákov:

1. Možnosti využitia spomenutého paláca.

2. Možnosti obnovy budovy evanjelického kostola na Rákócziho ceste.

3. Aktuálne otázky slovenského školstva v hlavnom meste.

Obidve strany sa zhodli v potrebe pokračovať v dialógu o uvedených témach aj s ďalšími činiteľmi našej národnosti.

(zh)

Otázniky okolo učebníc

Aj keď sa to deťom, povedzme, nepáči, školský rok nezadržateľne nastúpil. Ale keď je tomu už tak, nie je jedno, z čoho sa národnostní žiaci budú učiť. S touto otázkou sme sa obrátili na predsedu Celoštátneho menšinového výboru (CMV) pri Ministerstve školstva MR Gábora Franka, vedúceho národnostnej redakcie Národného vydavateľstva učebníc (Tankönyvkiadó) Gy. Tóthovú, riaditeľa vydavateľstva Croatica Csabu Horvátha, zástupcu vedúceho odboru Ministerstva školstva MR Štefana Kraslána a vedúceho Kancelárie učebníc a učebných pomôcok Sándora Szalayho.

Predseda CMV G. Frank ešte v auguste referoval, že podľa informácií Národného vydavateľstva učebníc (NVU), nevyjdú nové učebnice, ktoré predtým CMV schválil, keďže vydavateľstvo príslušné financie preskupilo na iné účely. Navyše nemôžu vyjsť ani staršie učebnice, keďže údajne zálohovať príslušné výdaje možno iba vtedy, ak uzavrú zmluvu s ministerstvom školstva.

NVU, ktoré vydáva takmer 70 percent učebníc pre národnosti, sa počas letných mesiacov jednako dohodlo s ministerstvom, keďže vyprodukovalo pôvodne objednané (nie nové) učebnice, ako o tom informovala vedúca národnostnej redakcie Gy. Tóthová. Povedala tiež, že dotlač kníh vykonali až v auguste, keďže nedospeli k dohode s ministerstvom a NVU odmietlo prevziať zodpovednosť za výdaje na tlač. Je to bezpríkladné, pretože v uplynulých rokoch vydavateľstvo na základe dohody uzavretej už v júni, zálohovalo prostriedky, ktoré spravidla v decembri boli aj k dispozícii.

Riaditeľ vydavateľstva Croatica Cs. Horváth odpovedal v tom zmysle, že učebnice a pracovné zošity, ktoré u nich objednali, sú hotové a dostali sa do distribúcie a že aj tých niekoľko ostatných titulov dostanú adresáti včas. To všetko aj napriek tomu, že zmluva, ktorú uzavreli s ministerstvom stojí na dodatočnom financovaní, podobne ako vo všetkých prípadoch, keď ide o národnostné učebnice. Podľa Cs. Horvátha priaznivejšie by bolo financovanie, v zmysle ktorého výrobca by dostal od štátu polovicu sumy ako zálohu a druhú polovicu po doručení učebníc.

Ministerstvo školstva MR, ako povedal zástupca vedúceho odboru Štefan Kraslán nebolo informované o tom, že by ešte koncom uplynulého školského roka neboli doručené objednané učebnice a učebné pomôcky. Ministerstvo údajne podniklo všetky potrebné kroky v záujme toho, aby sa všetky učebnice dostali na príslušné adresy, pričom ešte v júni uzavreli s vydavateľstvami zmluvy o dotlači. Pravda, financovanie nových titulov (tohto roku bolo plánovaných desať), ešte nie je vyjasnené. Možným riešením by bolo získanie učebníc z materskej krajiny, pričom je potrebné uhradiť priemernú cenu.

Vedúci Kancelárie učebníc a učebných pomôcok Sándor Szalay uznáva, že u jednotlivých druhov učebníc a jednotlivých národností sú závažné nedostatky a že sa nedostali na vydanie nové plánované učebnice. Jednou z príčin bolo to, že výška prostriedkov, ktoré mali byť určené na tento cieľ, vyšla najavo až po prijatí súboru úsporných opatrení, známeho ako Draskovicsov balík. Ďalšou príčinou je vraj nedostatok autorov učebníc.

A. Várfalvi (k)

Oberačkové slávnosti a slovenské dni v Malom Kereši

Hrozno, víno, halušky a kolotoče

Prvý septembrový víkend v Malom Kereši už tradične patrí hroznu, vínu a slovenskému slovu. Vtedy sa totiž uskutočňujú už tradičné Oberačkové slávnosti a slovenské dni. V rámci slávnostného otvorenia oberačkové tradície priblížili prítomným miestni folkloristi, členovia slovenského spolku.

Organizátori pripravili pre záujemcov ozajstné oberačky: s oberaním hrozna, prešom aj s muštom, ktorý si záujemci mohli ochutnať na mieste. Ale v otváracích prejavoch odzneli aj sťažnosti: ako primátor mesta Ferenc Barkóczi povedal, pre malokerešských vinárov znamenalo krupobitie spred týždňa zničenie takmer celoročnej roboty. Jeden z malokerešských gazdov nám potvrdil, že polhodinové krupobitie zničilo skoro všetky viniče. Ale zato Kerešania primerane oslávili tohoročné hrozno a víno.

Hneď v prvý večer sa uskutočnil aj prvý slovenský program: predstavenie speváckych zborov z okolitých - medzi nimi slovenských - osád. Takto sme mali možnosť vypočuť si aj piesne z Dunaeďházu a Mišky.

Vedúca Spolku Slovákov v Malom Kereši Zuzana Gmoserová sa podelila s nami o svoje spomienky na dávne oberačkové slávnosti v meste, keď sa vlastne ani nepripravoval program, iba vinári a oberači prešli mestom v sprievode. Ako povedala, už dvanásty raz tu ožili oberačkové tradície spolu so slovenskými dňami. Štvrtýkrát usporiadali v tomto roku tzv. „Dvoranu strapačiek“, kde majstri sveta vo varení bryndzových halušiek - rodina Makovcov pod vedením Mariána Maku varila pre záujemcov kapustnicu a bryndzové halušky. Avšak slovenské špeciality nevaria iba v našej materskej krajine, preto organizátori tiež upiekli niekoľko dávok bryndzových halušiek, ktoré do večera do poslednej omrvinky zmizli. V Malom Kereši do kila zemiakov pridajú cca 60 dkg múky a vajce. Ako nám prezradila Z. Gmoserová, počas stretnutí spolku často organizujú večery so strapačkami, kde nielen doma pripravené halušky koštujú, ale - hlavne preto, aby mladí vedeli, ako sa robia tradičné jedlá našich predkov - ich pripravia aj na mieste. V rámci tzv. zemiakových dní však varia nielen halušky, ale všelijaké tradičné zemiakové špeciality. Záujemci o halušky sa hlásili aj z Miškovca a Kecskemétu.

Tradičnými hosťami, či skôr stálymi kuchármi Dvorany strapačiek sú členovia skupiny Mariána Maku z Liptovského Mikuláša. Rodinné družstvo má už doma niekoľko slovenských ale i celosvetových trofejí vo varení halušiek, takže o skúsenosti nie je núdza. Zrejme preto im nerobilo žiadne problémy varenie kapustnice v 60-litrovej nádobe a príprava sto porcií bryndzových halušiek. Ako nám M. Mako prezradil, do Malého Kereša chodia radi, lebo je tam o nich postarané a najviac im chutí kerešské červené víno.

Ako sme sa dozvedeli od vystavovateľov na hlavnom námestí, najväčší dopyt bol o červené víno. V tomto roku v rámci oberačkových slávností dostali miesto piati vystavovatelia. K tomu treba dodať, že v okolí Malého Kereša je značné množstvo vinárskych firiem i podnikaní; ešte pred niekoľkými rokmi na kerešských oberačkových slávnostiach vyše desať firiem malo svoje zastúpenie v podobe vínneho stánku. Ako nám povedal László Oplauszki, pracovník firmy Eszesvin, na oberačkové slávnosti priviezli viac druhov vína, ale najpyšnejší sú na frankovku Augsburg a na Muscat Ottonel, ktoré získali medzinárodné ocenenie. Vyhovieť podmienkam takého medzinárodného ocenenia nie je najľahšie: musia sa preukázať znalosťami, počnúc od pestovania hrozna až po výrobné metódy a to hocikedy, lebo kontrolóri sa neprihlásia, lež prídu. Zatiaľ však sa zdá, že firme Eszesvin sa darí a jej vína predstavujú istú kvalitu.

Kvalitné sú aj vína firmy Szentgyörgyi, ktorá je rodinným podnikaním. Ako nám prezradil vedúci firmy József Szentgyörgyi, na oberačkové dni priviezli 600 litrov, avšak v prípade potreby by mohli hneď doplniť zásoby. J. Szentgyörgyi je hrdý na to, že jeho rodinná firma vie držať krok s ostatnými podnikaniami v takom poľnohospodárskom odvetví, ktoré je vrcholne závislé od počasia.

Oproti tomu firma Vínny dom István je hrdá na svoje cuvée Kohútia krv, ktorá je zmeskou viacerých typov červeného vína. Ako sme sa dozvedeli od pracovníka firmy Istvána Polyáka, firma získala množstvo medzinárodných i domácich ocenení, hlavne svojimi červenými vínami.

Na oberačkových slávnostiach a slovenských dňoch v Malom Kereši ste sa nemohli ani v tomto roku nudiť: na každom rohu na vás čakali nové programy - výstavy alebo prezentácie športových klubov, ako aj hry a kolotoče.

(ef)

10. dedinský deň v Orosláni

Kolotoč lákavých programov

Viac ako dvadsaťtisícové mesto Orosláň (v Komárňansko-Ostrihomskej župe) tohto roku žije v znamení významného jubilea, 50. výročia získania štatútu mesta. Orosláň vyrástol zo slovenskej dediny, obyvatelia ktorej aj po značnej urbanizácii a jej dôsledkoch sa snažia zachovávať... - čo sa ešte vôbec zachovať dá, aj pokiaľ ide o slovenskosť. Na čele procesu návratu ku koreňom stojí slovenský klub, pobočka Zväzu Slovákov v Maďarsku, orosláňska slovenská samospráva a miestny Spolok pre záchranu dedinskej kultúry a tradície. O ich šľachetných snahách svedčí o. i. vydarený, v poradí už desiaty Dedinský deň.

Slovenská samospráva v Orosláni a Spolok pre záchranu dedinskej kultúry a tradície pripravili pre mestských dedinčanov či dedinských mešťanov, ktorí sú právom hrdí na svoju čoraz krajšiu mestskú štvrť, bohatý program od skorých ranných do neskorých večerných hodín. Hlavným dejiskom podujatia bol i tentokrát Slovenský pamiatkový dom a jeho priestranné nádvorie. Kolotoč lákavých programov Orosláňčania roztočili súťažou vo varení na otvorenom ohni (za aktívnej účasti „šéfkuchára“, primátora mesta Gábora Rajnaiho) a otvorením prekrásnej výstavy ovocia, zeleniny, kvetín a ručných prác. Pred vyhodnotením súťaží nechýbala ani ochutnávka miestnych špecialít (napr. guláša zo zeleninou a trhancami a zemiakového paprikáša), nehovoriac už o koláčikoch vopred zhotovených podľa receptáru starých mám.

Slovenskí klubovníci sa celé týždne chystali na veľký deň - maľovali, líčili, dali do poriadku dvor a chystali slamené stohy do stodoly. Z nazhromaždeného množstva ovocia, zeleniny, kvetín a ručných prác sa v stodole zrodila už tradičná výstava plodín a ručne zhotoveného úžitkového tovaru. K vyhodnoteniu výstavky, predzáhradiek a varenia, resp. odovzdaniu odmien a cien došlo tesne pred kultúrnym programom. Porote a hostiteľom pomáhala šikovná a neustále vtipkujúca moderátorka dňa, známa televízna osobnosť Zsuzsa Kertészová. Po vrúcnom slovenskom príhovore predsedníčky hostiteľskej slovenskej samosprávy Alžbety Sabovej sa predstavili členovia miestnej Detskej tanečnej skupiny, pávieho krúžku z Hute (Pilisszentlélek) a orosláňskej tanečnej skupiny Brána.

Regionálna radkyňa Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Mária Nagyová, vyzdvihujúc národnostné a všeľudské aspekty tvorby autora, otvorila výstavu digitálnych fotografií šéfredaktora nášho týždenníka Imricha Fuhla, inštalovanú v Slovenskom pamiatkovom dome. Vernisáž výstavy Ikony Marty Polyákovej Véghovej sa konala v neďalekom evanjelickom zbore.

Počas pestrého sprievodu folkloristov od kultúrneho domu po ulici Alkotmány k Alžbetínskemu parku pri Slovenskom pamätníku, odovzdanom v roku 2001 pri príležitosti 300. výročia príchodu predkov dnešných Orosláňčanov, sa konalo kladenie vencov a kvetov vďaky. Medzitým na nádvorí Materskej školy S. Petőfiho usporiadali rôzne súťaže sprevádzané detskými hrami.

Početných záujemcov do Alžbetínskeho parku lákal Jackpot Baker Band. Túto orosláňsku formáciu vystriedala v celej krajine známa skupina Bon-Bon. Na javisku pozdravili prítomných, o. i. viceprimátora družobného mesta Šaľa Františka Botku a delegácie z Kozároviec, Myjavy a Dvorov nad Žitavou, členka Predsedníctva CSS M. Nagyová a primátor G. Rajnai. V rámci trojhodinového programu vystúpili členovia skupiny citaristov Bástya, detskej folklórnej skupiny Žitavanka z Dvorov nad Žitavou, tanečnej skupiny z Kozároviec, ako aj detská dychová skupina zo Šale, tanečná skupina Tücsköm a folkloristi zo súboru Kýčer z Turej Lúky.

V histórii mesta prvýkrát udelili ocenenia Za kultúru Orosláňu, ktoré dostali Ján Slezák a jeho rodina, Ilona Végváriová Babiráková, Jozef Daniš a tanečná skupina Brána. Pred losovaním tomboly, vyhodnotením miestno-historického kvízu a pouličným bálom - ľudovou veselicou, na ktorej vyhrával miestny koncertný orchester Baník - vystúpili tanečníci skupiny Silhouette.

(-hl)

V Malej Tarči s gerheňami

V dňoch 20. až 25. septembra usporiada Kultúrny spolok v Malej Tarči v spolupráci s miestnou slovenskou samosprávou slovenský kultúrny týždeň, vrcholom ktorého iste bude zemiakový festival, ktorý sa uskutoční v sobotu. V rámci slovenského týždňa organizátori pripravili filmový deň, divadelný deň, ale aj koncert vážnej hudby na organe, ako aj slávnostný pietny akt: kladenie vencov k pamätnej tabuli Józsefa Simándyho. Zemiakový festival sa teda v Malej Tarči uskutoční 25. septembra. Záujemcov čaká národnostný folklórny program, oberačkový sprievod, trh remeselníckych výrobkov, detské hry (hlavne so zemiakmi), výstavy a prednášky zaoberajúce sa zemiakmi a tzv. gerheňový festival. V rámci festivalu si každý môže upiecť gerhene, ale ak niekto nechce piecť, môže si ich aj kúpiť. A čo sú gerhene? Hovorí sa im aj macok, haruľa, či nešlechetná baba, ale aj placky. Gerhene sa robia zo surových postrúhaných zemiakov, múky, prípadne pridaním vajec a korenín. Cesto sa upečie v rúre alebo v horúcom tuku. Ochutnajte aj vy tradičné slovenské jedlo na budúci týždeň v Malej Tarči! Ako svedčia o tom aj naše snímky, Tarčanky sa už pripravujú. ďalšie informácie získate od Kataríny Sabovej Tóthovej na čísle 06 30 5713684.

Od poludnia do polnoci

alebo

Regionálny národnostný deň v Baňačke

Ako zaiste mnoho čitateľov vie, obec Baňačka, je jednou z pobočiek Slovenského osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy. Medzi jej povinnosti okrem iných patrí aj zachovávanie slovenských ľudových tradícií, šírenie slovenskej kultúry a upevňovanie slovenského ducha vo vlastnom regióne. Ako sa jej to darí? Začítajme sa do rozprávania jedného dňa, ktorý začal na poludnie a skončil o polnoci!

Bol ním 21. august 2004, keď v Baňačke celé týždne predtým vyhlásili usporiadanie Regionálneho národnostného dňa. Akýže by to bol však regionálny deň bez účastníkov z regiónu? Vedúca pobočky a zároveň predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Anna Bacskaiová však o organizovaní podobných akcií vie svoje. Kontakty na spevácke a folklórne skupiny má rozsiahle, veď miestny súbor Rozmarín, v ktorom sama účinkuje, je v regióne veľmi aktívny. Pozvánku spestriť sviatok tunajšej zemplínskej Slovače neodmietlo osem súborov. Ich vystúpením sa roztočil viac ako dvojhodinový program spevu a tanca. Hodno ešte dodať, že všetko to za krásneho počasia. (No viete, baňackí obyvatelia sú oddaní veriaci a ich nočná modlitba, aby sa prognóza predpovede daždivého počasia oneskorila, nakoniec pomohla.)

Modlitba pomohla i dušiam mnohých účastníkov, keď si pred samotným hlavným programom vypočuli grécko-katolícku liturgiu v miestnom kostolíku. Pokoj a mier, ktorý účastníkom poprial tunajší pastor, pookrial srdcia nejedného. Po kázni sa jednotlivé skupiny pobrali do areálu regionálneho kultúrneho strediska, kde sa mala konať kultúrna prehliadka. Myslím, že organizátori mohli s údivom konštatovať, že záujemcov bolo viac než dosť. 150 stoličiek, zapožičaných z kultúrneho domu v Novom Meste pod Šiatrom, pod administratívnu správu ktorého niekdajšia samostatná obec od roku 1993 patrí, nestačilo pokryť nároky divákov. Dopĺňali sa teda rezervnými z budovy a tí, čo chceli vidieť viac, ostali napokon aj stáť. Uspokojenie nad početným obecenstvom vyjadril i primátor mesta Sátoraljaújhely Peter Szamosvölgyi, ktorý tento slávnostný deň spojil s významom odkazu 20. augusta, národného sviatku maďarského kresťanstva.

Počtom vyše 200 účastníkov teda začal maratón oslavy zemplínskeho spievaného slova a tanca. Otvorili ho tí najmenší, žiaci nižšieho stupňa Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským v Novom Meste pod Šiatrom. Detská folklórna skupina Zemplínčatá, ako sa volajú, predniesli detské hry a tance na výbornú. Inak ani nemohli, veď do kroku im náruživo vyhrávali muzikanti zo súboru Železiar z Košíc. Či deti končili kečkovanec, či čapáše, ľapkanú polku, alebo tzv. klobúkový, potlesk obecenstva ich ani raz neminul. Hrdá na svojich zverencov mohla byť nielen Andrea Nováková, ich učiteľka, ale i početne prítomní rodičia, veď ich deti leto doslova pretancovali na rôznych regionálnych podujatiach.

V poradí ako druhí vystúpili hostia zo Slovenska, z neďalekej obce Čerhov. Folklórny súbor Strapec je však naším Zemplínčanom veľmi dobre známi. Repertoár piesní naladili na veselú nôtu a tak aj ich program končil potleskom.

Výnimočnosťou nasledujúceho miestneho ženského speváckeho zboru Rozmarín je, že ho zastupuje i jeden chlap. Volá sa pán Ján Valyko a čitateľom by mal byť známy aj ako člen predsedníctva Zväzu Slovákov v Maďarsku. Ak som doteraz svoje písané rozprávanie ochudobnila o informáciu, že jednotlivé súbory tentokrát vystupovali na novo postavenom javisku, tak to oznamujem na správnom mieste. Pódium, síce skromnejších rozmerov, ale veľmi pekné, totiž tesne pred podujatím dostavali najspoľahlivejší „nádenníci“ hore spomenutej organizátorky Anny Bacskaiovej - jej manžel a zať. Veď kto iný, ak nie ten, čo denno-denne stretáva miestne žienky a pozná ich anatomické rozmery a váhu, vie lepšie určiť rozmery pódia? Tento poznatok bol zrejme jedným z najvážnejších statických parametrov pri jeho stavbe.

Miesto vystúpenia ďalej vystriedal miešaný spevácky zbor Perlová kytica (Gyöngyösbokréta) z Mikóházy. Obecenstvo sa konečne dočkalo i pekného slovensky spievajúceho záveru skupinky nadšencov, ktorý túto skupinu po mnohých rokoch opäť vzkriesili.

Možnosť predstaviť sa v Baňačke neodmietli ani dôchodkyne zo susedného Széphalmu. Mnohým toto miesto pripomína kult Ferenca Kazinczyho, ktorý v Széphalme má i svoje mauzóleum. Tí starší si však ešte pamätajú, že pôsobisko tohto jazykového novátora a upravovateľa maďarského spisovného jazyka kedysi spomínali (a spomínajú i dodnes) ako „Malá Baňačka“. Je chvályhodné, že kontakty medzi obyvateľstvom pretrvávajú a je záujem o vlastné sebaspoznávanie.

Podobný komentár chvály by si zaslúžila i prítomnosť speváckej skupiny od susedov z opačnej strany. Boli nimi speváci z Károlyfalvi. Ak však ich obec spomeniem i pod názvom Karlsdorf, môžem pokojne konštatovať, že spomínaný regionálny deň mal ozaj národnostný charakter, dokonca si ho dovoľujem povýšiť až na charakter interetnický. Dokazuje to i nálada, ktorá po skončení prehliadky prevládla a žienky bez ohľadu na pôvod sa spolčili v interetnickom kruhu a tancovali tak karičku, ako i čardáš.

Spomeňme ešte kvalitné vystúpenie speváckej skupiny z Pálházy. Neodmysliteľný citarový sprievod Pavla Pandáka s deťmi nadvihol záverečnú časť regionálneho stretnutia. Akurátne ho však dorazili až tanečníci z folklórneho spolku Hegyalja, s členmi ktorého súbor Rozmarín v septembri pocestuje do Holandska.

A čím pokračoval deň? Koštovkou 1 300 plnených kapúst a desatora druhov napečených zákuskov a koláčov. Ochutnával i regionálny radca Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Imrich Novák a ďalší poslanci miestneho zastupiteľstva v Novom Meste pod Šiatrom. A to viete, keď sa na Zemplíne začne hasiť aj smäd, nečudo, že sa deň končí po polnoci...

Regionálny národnostný deň v Baňačke podporili Ministerstvo národného a kultúrneho dedičstva MR, verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, CSS a miestna slovenská samospráva.

(jk)

Vágašská Huta

Na Zemplíne najspevavejšia

Popri mnohých obciach svoje tradičné stretnutie slovenských národnostných súborov si tohto leta usporiadala i miestna slovenská a obecná samospráva Vágášskej Huty.

Bohatý program ponúkala i na túto príležitosť vyhotovená pozvánka. Na jej vonkajšej strane okrem iného stáli roky 1994-2004. Jednoduchým matematickým úkonom teda zisťujeme, že malebná obec, pretínajúca prekrásne lesy Zemplínskych vrchov, si pripomína 10. výročie organizovania spevavých stretnutí a založenia miestneho speváckeho zboru. Iniciátorom prvého bola novozaložená slovenská menšinová samospráva. Na jej čele dodnes stoja jej zakladajúci členovia - Estera Kissová, Etela Oprendeková a pani Ignáczová. Dodnes majú pred sebou vytýčený cieľ - zachovávať ľudové piesne a tance svojich predkov.

Ak sa niečo vyše 300 divákov čo i len trochu započúvalo do dvojjazyčného historického prierezu minulosti obce, mohlo sa dozvedieť, že osídlenie z písomných dokumentov r. 1794 nazývajú Huta Vagasiensis. Typickým remeslom, rozšíreným v obci bolo sklárske hutníctvo. O jeho rozmach sa pričinil rod Károlyiovcov. Sklársky priemysel začiatkom 19. storočia zaniká a „valal“ opúšťa 50 rodín. Široké lesy však priťahujú drevorubačov spod Tatier, veď región i dnes možno pokojne nazvať pokladnicou prírody. V 30-tych rokoch minulého storočia sa miestne obyvateľstvo priúča drotárskemu remeslu od trenčínskych majstrov. Obdobie 60-tych a 70-tych rokov obec charakterizuje vandrujúce drotárstvo. Stopy po sklárskom remesle prezrádzajú dnes už nefunkčné dve kamenné bane.

V súčasnosti žije v obci 106 osôb. Možno práve pre svoj nízky ukazovateľ obyvateľstva, si obec váži všetkých, ktorí ju zveľaďovali a zveľaďujú dodnes. Výsledkom tejto snahy bolo aj gesto terajšieho starostu Vágášskej Huty Jozefa Kumu, keď v rámci úvodnej časti programu odovzdal titul čestného občana obce bývalému starostovi obce Gejzovi Mahutovi. G. Mahut stál na čele dediny počas 12 rokov. Za jeho šéfovania sa obec rozrástla na veľmi príťažlivé krásne rekreačné stredisko. Oblieha ju modrá turistická cesta a z hľadiska vierovyznania tu stretávame rímsko-katolíckych veriacich. Ako sa bývalý starosta sám v ďakovnom príhovore vyznal, „...dedinu mnohí odpísali a odsúdili na vymretie“. Smutným štatistickým dôkazom jeho slov, je fakt z r. 1941, keď po slovensko-maďarskej výmene obyvateľstva počas 2. svetovej vojny sa vtedajších 439 obyvateľov zredukovalo na polovicu. Dnes život obce oživujú turisti a návštevníci z okolia Debrecínu. Vraj si tu už postavili toľko chalúp, že tabuľke s dvojjazyčným názvom obce hrozí premenovanie na „Malý Debrecín“. Veru, neveselé štatistiky striedali aj takéto úsmevné informácie. Početnému obecenstvu ich prezradili z pódia prírodného amfiteátra, permanentného miesta konania speváckych stretnutí.

G. Mahut však nebol jediným vyznamenaným hosťom slávnosti. V mene spoluorganizátora podujatia, a teda Nadácie za Vágášskú Hutu, cenu Za Vágášskú Hutu Jozefovi Drengubákovi odovzdal predseda jej kuratória Árpád Jóob.

Až po tomto oficiálnom úvode na javisko vystúpili folklórne spevácke a tanečné skupiny z Čerhova, Michalian, Veľkých Trakan, ktoré reprezentovali Slovensko, ďalej Pálháza a Malá Huta. Našli sa však i speváci z Debrecína. Najmenšími boli žiaci Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským z Nového Mesta pod Šiatrom. Večerná zábava sa však rozprúdila až po tomto programe tancovačkou do neskorej noci.

(jk)

Stretnutie národnostných súborov v Šáre

V znamení zachovávania tradícií

Slovenská samospráva v Šáre v spolupráci so Spolkom šáranských Slovákov usporiadala v prvú septembrovú nedeľu už tradičné stretnutie národnostných súborov. Po doobedňajšej svätej omše v rímskokatolíckom kostole, kde spieval aj budapeštiansky zbor Ozvena, sa začal krojovaný sprievod ulicami Šáre.

Vystupujúcich prešli veľký kus osady. Chvíľu im do tanca hrala dychovka, potom niektoré súbory si zaspievali zo svojich obľúbených pesničiek. Tanečníci pritom skôr tancovali ako pochodovali. O ľúbezný sprievod sa zaujímali aj Šárania, ktorí postávali pred svojimi domami, podaktorí na kus cesty aj odprevadili sprievod. Viacerí spievali spolu s vystupujúcimi, ba niektorí bežali domov pre fotoaparáty, veď nie každý deň si môžu vyfotiť kroje svojich predkov!

Po krojovanom sprievode nasledoval obed, čakanie na ktorý si účastníci krátili tancom a spevom. Po obede nasledoval kultúrny program na javisku Obecného múzea. Zvláštnosťou stretnutia národnostných súborov bolo, že úlohu konferencierky organizátori zverili žiačke základnej školy Petre Bálentovej. Petra poverenie nielen prijala, ale svojím milým hlasom a peknou výslovnosťou odkonferovala celý kultúrny program. Predstavitelia organizátorov, predsedníčka slovenskej samosprávy Alžbeta Sikariová Cserkészová a predsedníčka Spolku šaranských Slovákov Alžbeta Kosztolányiová potom odovzdali prekrásne pamiatky na tohoročné stretnutie: vázu s dátumom a názvom podujatia, ktorú dostala aj prítomná podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy Etela Rybová.

Petra vo svojom úvodnom texte povedala okrem iného, že toto podujatie konajú s cieľom zachovať šáranské tradície a každý, kto chce zachovať tieto tradície, je na ňom vítaný.

Po úvodných slovách nasledoval program, v ktorom okrem Ozveny vystúpil súbor z družobnej osady z Kalinkova, folklórny súbor Zelený veniec z Ečeru, spevokol zo susednej Bugyi, mužský spevácky zbor z Inárcsu, detský citarový súbor z Dabašu, súbor z Irše, nemecký národnostný súbor z Újhartyánu a, samozrejme, miestny spevácky zbor Rozmarín.

Pestrý kultúrny program končil v príjemnej atmosfére, prišli naň nielen súbory, ale aj obyvatelia Dabašu. Iba starosta osady chýbal, zrejme mal iný program...

(ef)

„Fidlikanie“ v Taliansku

Ľudová hudba Svrčkovcov už mnohokrát reprezentovala Maďarsko i Slovákov v Maďarsku na mnohých zahraničných festivaloch. Veľakrát získali významné ocenenia a obecenstvo sa im za ich produkciu odvďačilo takmer vždy hlasitým potleskom. Koncom augusta sa im naskytla ďalšia príležitosť ukázať svoje umenie.

Mesto Ferrara sa nachádza v severovýchodnej časti Talianska, neďaleko Bologne a Benátok. Už štrnásť rokov sa tu koncom každého leta stretávajú muzikanti z rôznych krajín, aby sa zúčastnili na festivale pouličných hudobníkov zvanom Buskers. Cez tento týždeň návštevníci majú možnosť vypočuť si skladby takmer všetkých hudobných žánrov: okrem folklórnej hudby sa tu predstavil jazz, soul, rock, reggae a mnoho iných. O význame podujatia stačí hádam povedať toľko, že publiku svoje umenie preukázalo počas týždňa až tisícpäťsto kapiel.

Vystúpenia sa nekonali na tradičných javiskách, ale na uliciach historickej časti mesta. Veľakrát sa stalo, že jednotlivé kapely sa od seba nachádzali iba na dvadsať metrov. Často takto „pochodili“ aj Svrčkovci. Mali však šťastie, že dostali možnosť preukázať svoje umenie každý deň, čo mnohým iným organizátori nepovolili. A tak sa stalo, že počas siedmich dní mladí muzikanti odohrali viac, než pätnásť hodín! Veru, v posledný deň ich už poriadne boleli ruky a na stokilový cimbal pozerali ako na úhlavného nepriateľa! Ale aj keď toho bolo trocha veľa, svoju úlohu zvládli vždy s úsmevom a u obecenstva dosiahli značné úspechy. Veru, mali sa prečo smiať, pretože neraz sa stalo, že po melódiách zo Slovenského Komlóša, Sarvaša, Novohradu alebo Tardoša bolo počuť hlasný potlesk a výkriky „Bravi, Bravi“! Takýto úspech zažili Svrčkovci už dávno, keď na ich hudbu ide publikum vyskočiť z kože!

Žiaľbohu, platí stará pravda, že čo raz začne, musí aj skončiť. A tak prišiel ak koniec festivalu Buskers. Hudobníci však odišli domov s pocitom úspechu a už sa pripravujú na nahrávku novej CD platne.

Ferdinand Egyed

Sarvašská slovenská škola

Ako rastie strom

Kto raz zasadil strom, vie, ako rastie. Teší sa z neho, obdivuje ho, ale musí sa oň aj starať. V suchom lete ho polieva. V treskúcich mrazoch ho prikryje, aby nezamrzol. Hovorí sa, že muž má v živote postaviť dom, zasadiť strom a potom splodiť syna. Možno aj preto môžeme prirovnať strom k človeku, stromček k dieťaťu.

Skončilo sa letné leňošenie, začali sa dni povinností pre deti. Aj brány sarvašskej slovenskej školy sa otvorili a Celoštátna slovenská samospráva (CSS) - ako nový prevádzkovateľ, resp. zriaďovateľ školy - začala prvý rok v tesnom spojení s jej životom.

Deti, hlavne prváci, na otváracej školskej slávnosti nedočkavo sedeli vpredu. Zaujímal ich program, ktorý zostavila učiteľka slovenského jazyka Anna Kondačová podľa prózy Márie Ďuríčkovej Nie je škola ako škola - nie je žiak, ako žiak. Prekvapením bolo, že aj obrovský žiak, vysoký asi tri metre (Pavko Debnárik) prehovoril ústami Davidka Jansika. Deti ho prijali medzi seba, veď učiť sa musí každé dieťa - bez ohľadu na to, koľko meria, váži, aké má schopnosti…

Po oficiálnom privítaní a príhovore riaditeľky školy Zuzany Medveďovej sa k rečníckemu pultu postavil aj predseda CSS Ján Fuzik. Svojím príhovorom odštartoval novú etapu v živote školy. Po oficiálnej časti hostia a žiaci siedmeho a ôsmeho ročníka sa z auly presunuli na školský dvor, na nemenej slávnostnú časť otvorenia školského roka, ktorou bolo sadenie lipy - symbolu slovanstva, porozumenia a súdržnosti. K stromu položili aj kamienky: kúsky tatranskej žuly, ktoré doniesli z prázdninovej školy v prírode vo Vysokých Tatrách. A potom Andrejka Kissová predniesla Modlitbu za deti tretieho tisícročia od Milana Rúfusa: „… ostaň ich chrániť pri kolíske, a nechaj čistým, čo je čisté…” Tak sme zasadili strom, prijali medzi seba nových žiakov (škôlkárov aj prváčikov), a môžeme pracovať... Lebo ak to ešte neviete, deti pracujú rovnako vážne, ako dospelí. Začína sa to už v škôlke. Neveríte? Príďte sa pozrieť k nám.

Erika Fajnorová

Nové Mesto pod Šiatrom

Vstávaj žiačik zrána...

Vstávaj žiačik zrána, otvára sa brána... - Nadišiel opäť september, čo väčšinou znamená koniec letných prázdnin a začiatok nového školského roku. Inak tomu nebolo ani v Novom Meste pod Šiatrom, kde sme sa v stredu ráno zhromaždili na školskom dvore Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským. Slávnostný program pozostával z veršov o škole a školákoch v podaní žiakov 4.ročníka a tanečného bloku, už aj za hranicami známej, folklórnej skupiny Zemplínčatá.

V slávnostnom príhovore riaditeľka školy J. Kucziková privítala 15 prváčikov a ich rodičov, o ktorých sa rozrástla naša školská rodina, a oboznámila ich s novou formou hodnotenia ich výkonov - slovným hodnotením. Vyjadrila radosť nad zachovaním samostatnosti našej školy, veď po zmenách na mestskej úrovni, ktoré nám už viac rokov spôsobujú horúce chvíľky, to naozaj nie je malý výkon. Je však rečníckou otázkou: Dokedy nám bude treba bojovať o svoju samostatnosť a dokedy tento boj bez pomoci vydržíme?

Ďalej sa pani riaditeľka venovala hodnoteniu podujatí organizovaných školou počas letných prázdnin, ktorých bolo ozaj požehnane, len tanečný tábor, tábor v Juskovej Voli, bicyklový či basketbalový tábor v Hollóháze ... a naozaj úctyhodný počet vystúpení Zemplínčat vo Vágášskej Hute, na folklórnom festivale v Novom Meste pod Šiatrom, na dedinskom dni v Baňačke, Széphalme a na folklórnom festivale v Michalovciach. Spomenula aj plány do budúcnosti a mnoho povinností, ktoré na nás čakajú a nikoho neminú.

Po slávnostnom otvorení školského roku sa žiaci odobrali po ročníkoch do tried a deň pokračoval ako riadny pracovný deň. Chcela by som už len popriať žiakom aj ich učiteľom veľa zdravia, trpezlivosti a vytrvalosti do nastávajúceho školského roku. Veď o desať mesiacov sú tu opäť letné prázdniny!

(vm)

Výlet na Zemplínsku šíravu

Pre učiteľský zbor Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským v Novom Meste pod Šiatrom sa školský rok začal 26. augusta, no ešte v posledný prázdninový deň zorganizovala pani riaditeľka Júlia Kucziková tradičný spoločný výlet, tentoraz na Zemplínsku šíravu. Po príchode na „miesto činu“ sme sa zúčastnili plavby na výletnej lodi, pričom sme spoznali mnohými nepoznanú tvár vodnej nádrže a jej pobrežia, veď obce ako Hôrka, Kaluža či Medvedia hora sú naozaj turistickým rajom pre milovníkov vody a vodných športov. Mali sme dokonca možnosť vidieť cvičenie vojenských parašutistov pristávajúcich na vodnej hladine.

Potom sme sa vybrali na pešiu prechádzku po brehu. V obci Hôrka sme natrafili na camping Rybárik a pani Demjaničovú s manželom a opäť sa potvrdilo, aký je svet malý a že „všetky cesty vedú na Zemplínsku šíravu“, veď vysvitlo, že naša pani riaditeľka menovaných pozná z konferencie o cestovnom ruchu v Novom Meste pod Šiatrom. Ponúkli nám možnosť využiť kúpalisko ich campingu s loďkami a vodnými bicyklami, kde sa nám, ale hlavne našim deťom tak zapáčilo, že sme tu strávili takmer celé popoludnie. A tak sme využili aj tunajšiu kuchyňu, a naobedovali sme sa, veď „s prázdnym žalúdkom sa ťažko oddychuje a ešte ťažšie komunikuje“. Cestou naspäť sme sa zastavili v Národopisnom múzeu v Michalovciach a, samozrejme, v nevynechateľnom Tescu. Z vlastnej skúsenosti vieme, že pedagógovia sa až tak veľmi nelíšia od svojich zverencov, ktorí považujú za vrchol každého výletu míňanie peňazí. Nech im je ešte dlho dopriate, aby túto vášeň finančne zvládali.

Veľký podiel na tom, že sa výlet vydaril na výbornú, malo prekrásne počasie a v neposlednom rade finančná podpora získaná prostredníctvom súbehu Celoštátnej slovenskej samosprávy. Záverom ďakujeme za možnosť, ktorá sa nám a našim rodinám každoročne naskytuje.

Viera Mohayová

Štyridsaťročný SAS

V každom roku počas troch augustových týždňov prebieha v Bratislave letná škola slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca (SAS), ktorú organizuje Metodické centrum SAS pri Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FFUK). Hlavnými gestormi jubilejného, 40. ročníka boli Ministerstvo školstva SR, Univerzita Komenského (UK), Národná kancelária programu SOCRATES a Slovenská akademická informačná agentúra. Mediálnym partnerom letného kurzu bol Slovenský rozhlas, s pomocou ktorého sa frekventanti mohli zúčastniť rôznych literárnych besied priamo v priestoroch rozhlasu.

Pri príležitosti jubilejného ročníka organizátori usporiadali aj Sympózium 40 rokov SAS pod záštitou rektora UK doc. PhDr. Františka Gahéra, Csc, na ktorý pricestovali do hlavného mesta Slovenska bývalí sasisti, odborníci slovenského jazyka a literatúry, alebo, ako povedala riaditeľka SAS-u Jana Pekarovičová, veľvyslanci slovenskej kultúry vo svete. Pri takomto okrúhlom výročí sa aj bilancovalo a ako zaujímavý údaj uvádzame, že od začiatku letnej školy sa jej zúčastnilo 3720 frekventantov zo 64 krajín sveta. Najviac 383, z Nemecka.

Z našej krajiny prichádza na tento letný kurz ročne priemerne 12 frekventantov, kedysi skôr z vysokých škôl, kde pôsobil slovenský lektor, v súčasnosti, žiaľ, sme tam stretli študentov iba z Univerzity ELTE v Budapešti a Katolíckej univerzity Petra Pázmáňa v Pilíšskej Čabe. Mnohí sú poslucháčmi týchto univerzít, sú medzi nimi aj absolventi ale boli tu aj ašpiranti doktorského štúdia. Všetci museli podať súbeh na Maďarský výbor pre udeľovanie štipendií, kde im poskytli financie na trojtýždňový pobyt na Slovensku. V tomto roku mal letný kurz SAS 159 účastníkov z 34 krajín sveta. Bol to 8. najpočetnejší ročník v histórii letnej školy. Riadni účastníci sú rozdelení na tri skupiny, začiatočníci, mierne pokročilí a pokročilí.

Do týchto skupín ich zaraďuje vedenie letnej školy po napísaní testu. Od rána do večera si môžu rozširovať svoje vedomosti zo slovenského jazyka a kultúry. Po vyučovacích hodinách účastníkov čakajú sprievodné kultúrne programy, ako literárne besedy, večierky, prehliadka hlavného mesta a nechýba ani najpopulárnejšia akcia letnej školy, exkurzia po Slovensku. Zvyčajne sú to víkendové programy, v tomto ročníku sa účastníci mohli zoznámiť s Banskou Štiavnicou, Trnavou, a Nitrou.

Všetci bez výnimky chválili jazykový kurz ale aj literárnu sekciu, kde sa venovali súčasnej slovenskej literatúre a pod vedením odborníkov analyzovali jej najnovšie perličky. Mnohým sa ale najviac páčili sprievodné programy, spomedzi nich kurz slovenského ľudového tanca, kde sa okrem tancov naučili aj slovenské ľudové pesničky.

Ja ako bývalý sasista - bol som tam v roku 1995 - som sa na túto akciu veľmi chystal, veď som bol zvedavý kto prijal pozvanie na toto okrúhle výročie a akými zmenami prešiel tento jazykový kurz. Prvé sklamanie som zažil, keď som zistil, že letná škola už neprebieha v priestoroch UK a ani ubytovanie nie je na zvyčajnom mieste. V súčasnosti sú frekventanti ubytovaní v Inštitúte pre Verejnú správu, ktoré sa nachádza na sídlisku Dúbravka v Bratislave. Tu prebiehajú aj školenia a tu boli odborné prednášky a niektoré sprievodné akcie. Po prvom dni som s radosťou zistil, že ovzdušie SAS-u je také isté, ako kedysi. Stretol som sa so svojím bývalým spolužiakom Giovannim Gentile z Ríma. Vtedy, v roku 1995, veľmi málo hovoril po slovensky, keď sme mu povedali kam ideme na výlet, nechápal a ani netušil kde sa nachádza Modra. Neskôr pôsobil na Slovensku ako lektor talianskeho jazyka, dnes spolupracuje so Slovenským veľvyslanectvom v Taliansku. Ako povedal: „Nemám slovenské korene, moji rodičia sú Taliani, ale Slovensko je skutočne mojou druhou vlasťou, a SAS bola mojou najväčšou a najlepšou životnou skúsenosťou.“ Ako pevnú súčasť veľkej rodiny srdečne vítali účastníkov aj „rodičia“, bývalý a terajší lektori letnej školy ako aj riaditeľ SAS-u, Prof. Dr. Jozef Mlacek, CSc, ktorý už trinásty rok je v tejto funkcii a riaditeľka Dr. Jana Pekarovičová, PhDr. Ako povedala, prvé lektorské skúsenosti nadobudla práve na univerzite ELTE, kde nevyučovala krajanov, ale práve naopak Maďarov, ktorí zatiaľ so slovenčinou nemali nič spoločného.

Ale hovorme trochu aj o zábave. Samozrejme nechýbajú ani večerné prechádzky po Bratislave, s lektormi či už len so spolužiakmi letného kurzu, kde sa okrem bohatých letných programov navštevujú aj malé bratislavské krčmičky, kde sa potom zrodia možno celoživotné priateľstvá medzi ľuďmi z rôznych kútov sveta.

20. augusta sa končila letná škola SAS 2004 a tým jej 40. ročník. Frekventanti riadneho letného kurzu dostali diplomy a v popoludní v priestoroch UK na slávnostnom ukončení zástupcovia Ministerstva školstva SR a UK odovzdali ocenenia za dlhoročné pôsobenie na letnej škole slovenského jazyka a kultúry SAS a za vedecký a pedagogický prínos v oblasti slovakistiky a jej propagácií doma a vo svete vedeniu letného kurzu, ako aj niekdajším a terajším lektorom. Rektor UK udelil Pamätné medaily UK za prínos v oblasti slovakistiky a jej propagácií doma a vo svete vedcom slovakistom pracovníkom univerzít celého sveta.

Toto uznanie dostala aj docentka Univerzity ELTE v Budapešti dr. Mária Žiláková, ktorá o SAS-e povedala: „So svojimi najlepšími slovenskými a zahraničnými kolegami som sa zoznámila práve tu na SAS-e, a tu získame najnovšie informácie o našej vedeckej činnosti, dokonca máme možnosť sa zoznámiť s najnovšími metódami, ako vyučovať slovenčinu ako cudzí jazyk.“

Okrem vedomostí teda každý na tejto letnej školy veľa získa, takže každému odporúčam, aby sa už na jeseň informoval, kedy bude ďalší ročník a kde sa treba hlásiť. Najčerstvejšie informácie majú lektori zo Slovenska pôsobiaci na vysokých školách.

Ján Benčik

Kostol sv. Jozefa v Budapešti

Dôstojná oslava

Sedembolestnej Panny Márie

„Pred vekmi zvolená Pani anjelská, slávou ozdobená, Hviezda nebeská! My sa k Tebe utiekame, Panna Mária, vrúcnym srdcom ti spievame: Salve, Regina!“ - znela mariánska pieseň na tradičnej slovenskej sv. omši a slávnosti Sedembolestnej Panny Márie, ktorá sa konala 5. septembra 2004 v Kostole sv. Jozefa v Budapešti. Slávnostnej sv. omše sa zúčastnili predsedníčka Náboženského podvýboru Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ildika Klauszová Fúziková, predseda Slovenskej samosprávy III. obvodu Budapešti František Križan, starosta obce Níža Ondrej Kučera, členka Valného zhromaždenia CSS Zuzana Kučerová, podpredsedníčka Slovenskej samosprávy v Níži Veronika Zacharová, vedúca cirkevného zboru v Níži Mária Szarková a veriaci z Budapešti a Níže, ktorým hradila cestovné Slovenská samospráva Budapešti. Je chvályhodné a nasledovaniahodné, že na sv. omšu prišli aj deti, mládež a muži. A keďže sme na prahu nového školského roka, sv. omša bola obetovaná aj za naše deti a mládež. Vrúcne sme prosili Sedembolestnú Pannu Máriu, patrónku Slovenska, aby žehnala školákom, učiteľom ako aj rodičom počas celého školského roka.

Sv. omšu slúžil vdp. Ladislav Kiss-Malý, ktorý vo svojej kázni nadväzoval na evanjelium podľa Lukáša: „Kto môže byť Ježišovým učeníkom? Odpovedá na to sám Ježiš Kristus, ktorý povedal: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba ani svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.“ A od koho dostanem k tomuto silu, najsamprv od Pána Boha, Ježiša Krista ako aj od Jeho Matky, Sedembolestnej Panny Márie. Veď ona stála pri svojom ukrižovanom Synovi, Ježišovi Kristovi, a spolu s ním trpela. Prosme ju teda, aby sme aj my ochotne niesli svoj každodenný kríž v spojení s Kristom, a tak dosiahli účasť na jeho zmŕtvychvstaní. Nech je našou Pomocnicou Sedembolestná Panna Mária naďalej, ale aj Pomocnicou našich detí a mládeže.“

Veriaci sa spoločne modlili aj za to, aby pod ochranou Sedembolestnej Panny Márie si mohli zachovať naďalej dedičstvo otcov Cyrila a Metoda. Prosili Boha, aby sa vždy s dôverou utiekali pod ochranu Sedembolestnej. Počas sv. omše cirkevný zbor z Níže pod vedením M. Szarkovej spievali krásne náboženské piesne, ktoré zvýšili jej slávnostný ráz. Po nej sa na farnosti konalo tradičné agapé. Veriacich tu privítal predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai. A keďže medzi veriacimi bolo viac žien, ktoré nosia meno Mária, pozdravil aj ich pri príležitosti ich menín.

Agapé finančne podporila verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku.

(if)

V duchu ľudáckeho nacionalizmu?

Masaryk a Beneš verzus Kún a Horthy

V tejto línii, ako tvrdí denník Národná obroda, sa dá sledovať názorový proces prezentovaný v publikácii Žijem v takej krajine, ktorej autorom je predseda SMK B. Bugár. Skutočným autorom je však L. Szigeti, ktorý kládol B. Bugárovi až príliš sugestívne otázky. Duch takýchto otázok je porovnateľný s tým, ktorý od roku 1990 začali uplatňovať slovenskí ľudácki nacionalisti, ale ktorý nenašiel na Slovensku významnejší ohlas.

Je zarážajúce používanie hanlivého komunisticko-ľudáckeho termínu masarykizmus. Občiansky princíp presadzovaný Masarykom stroskotal preto, že Hitler chcel likvidovať demokraciu v ČSR - aj s pomocou henleinovcov a maďarskej iredenty. T. G. Masaryk spolu s E. Benešom vychádzali v plánoch pre vznik nového, demokratického štátu v prvom rade z Wilsonovho hesla o sebaurčovacom práve ľudu na spravodlivú a demokratickú vládu. Základ tejto myšlienky doviedol do absurdity V. I. Lenin pri formovaní komunistického impéria pod heslom Právo každého etnika na svoj štát. Ním nastolená národnostná realita bola taká, že nové štátne útvary vznikali všade tam, kde boľševici práve obsadili dobyté územie. Jedným z nich bola aj Kúnova Slovenská republika rád, ktorej cieľom bolo pripojiť aspoň toto územie k Maďarsku. Aj M. Rákosi si na konci 2. svetovej vojny myslel, že Stalin zabezpečí, aby aspoň územie Slovenska, okupované Maďarskom na základe Viedenskej arbitráže, zostalo pričlenené k Maďarsku.

V Masarykovom Československu mali všetci občania volebné právo a obce boli povinné usporadúvať pre obyvateľov kurzy občianskej výchovy v ich materinskom jazyku. Ďalšou ich povinnosťou bolo zriaďovať knižnice, v ktorých mali byť aj učebnice v materinskom jazyku menšín. O podobných právach sa národnostným občanom vtedajšieho Maďarska mohlo iba snívať.

Menšinové školstvo bolo v Československu zabezpečené. Nemci mali okrem ľudových a stredných škôl aj nemeckú univerzitu a vysokú školu technickú. Zavádzajúce je tvrdenie, že Anton Štefánek z titulu svojej funkcie na Ministerstve pre správu Slovenska od začiatku roku 1919 zlikvidoval takmer celé maďarské školstvo. Áno, on naozaj veľké množstvo maďarských škôl zlikvidoval. Dôvodom bol začiatok vyučovania v slovenskom jazyku, a teda vznik slovenských škôl všetkých stupňov, ktoré za Uhorska neexistovali. Množstvo maďarských škôl však ostalo, a to predovšetkým všade tam, kde žili Maďari, pretože na to mali nárok podľa zákona.

Sprac.: (k)

Nakrátko

Parlamentná frakcia Zväzu slobodných demokratov (SZDSZ) podporí všetkými 20 hlasmi svojich poslancov kandidáta na post nového premiéra Ferenca Gyurcsánya. Povedal to predseda liberálov Gábor Kuncze po stretnutí s prezidentom Ferencom Mádlom. Kuncze, ktorý ako šéf menšej koaličnej strany bol tretím v sérii rokovaní hlavy štátu s predstaviteľmi štyroch parlamentných strán o výmene premiéra, hlave štátu povedal, že podľa jeho názoru v krajine nie je politická ani hospodárska kríza. Mádl podľa slov predsedu koaličnej strany potvrdil, že 27. septembra poverí P. Gyurcsánya vytvorením novej vlády.

x x x

Budúci veľvyslanec v Maďarsku Juraj Migaš začiatkom septembra dostal od maďarskej strany agrément. Podľa politológov sa končí veľmi neštandardná situácia, keď pre vzájomné napätie nemalo dva roky Slovensko svojho diplomatického zástupcu v susednom štáte. "Sme radi, že sa nám podarilo po dvoch rokoch toto miesto obsadiť," povedal hovorca slovenskej diplomacie Juraj Tomaga. "Dúfame, že sa slovensko-maďarské vzťahy teraz znovu zlepšia." Skutočnosť, že bol diplomatický post prázdny tak dlho, vysvetlil len "objektívnymi a subjektívnymi dôvodmi".

x x x

Zastupujúci maďarský premiér Ferenc Gyurcsány ponúkol listom ruskému prezidentovi Vladimírovi Putinovi pomoc Maďarska osobám postihnutým teroristickým útokom v severoosetskom Beslane vo forme liekov v hodnote päť miliónov forintov. Informoval o tom minister zahraničných vecí László Kovács. Pôvodne rezort diplomacie navrhoval vláde, aby Maďarsko pomohlo doliečením zranených detí na jeho území. Podľa vyjadrenia maďarskej ekumenickej charitatívnej misie pôsobiacej v Rusku však rodičia po prežitej dráme ťažko pustia svoje deti do zahraničia, preto sa vláda rozhodla ponúknuť Rusku lieky.

x x x

Maďarský premiér Péter Medgyessy pricestoval začiatkom septembra do Bruselu na trojdňovú rozlúčkovú návštevu, informoval denník Népszabadság. Odstupujúci ministerský predseda sa stretol s vedením Európskej komisie, Európskeho parlamentu a Severoatlantickej aliancie. Na rokovaniach potvrdil, že Maďarsko zostáva naďalej spoľahlivou a stabilnou krajinou, povedala pre denník hovorkyňa vlády Erika Gulyásová.

x x x

O post predsedu vládnej Maďarskej socialistickej strany (MSZP) sa uchádza šesť kandidátov, z ktorých delegáti októbrového zjazdu zvolia nástupcu odchádzajúceho Lászlóa Kovácsa. Oznámila to šéfka frakcie socialistov Ildikó Lendvaiová. Kandidátom na najvyšší stranícky post ľavicovej strany je terajší podpredseda a minister kultúrneho dedičstva István Hiller, predseda Republikovej rady MSZP György Jánosi, členka predsedníctva MSZP a ministerka vnútra Mónika Lamperthová, podpredseda strany Imre Szekeres, zástupkyňa predsedu strany a predsedníčka parlamentu Katalin Sziliová a člen predsedníctva MSZP László Toller.

x x x

Európska ústava vstupuje do etapy schvaľovania aj v Maďarsku. Politické strany sa nateraz zhodujú v tom, že ratifikácia je úlohou parlamentu. Tento názor vyjadril aj odborník vládnej socialistickej strany na právne otázky, bývalý minister spravodlivosti Pál Vastagh. Poznamenal, že referendum by sa mohlo zdať demokratickejším riešením, ale korektnosť parlamentného postupu sa nedá spochybniť. Ľudové hlasovanie podľa neho preto nie je vhodné, lebo by bolo ťažké poskytnúť obyvateľstvu dostatočné informácie.

x x x

Výstavu Márie Antónie Fükőovej a Gabriely Veresovej otvoril v Jankayho galérii v Békešskej Čabe generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo. Výstava členiek Slovenskej umeleckej spoločnosti v galérii na treťom poschodí Csaba Center bude prístupná do 20. septembra.

x x x

Tesné spojenie výtvarného umenia s prírodou dokumentuje výstava Marianny Arvay-Čunderlíkovej v bratislavskej Galérii Z. Pomaľované ľudské telo splýva s kôrou stromov, skalným útesom, kameňmi či bronzovými sochami v parkoch, a na fotografiách vytvára harmonickú jednotu umenia so životom. Tieto pôsobivé diela tvorila umelkyňa na brehoch mora i Dunaja. "V posledných rokoch som maľovala telá tanečníkov v rakúskych parkoch," uviedla 33-ročná Bratislavčanka, ktorá vo svojom rodnom meste absolvovala strednú i vysokú umeleckú školu. Výtvarné vzdelanie si doplnila štúdiom vo Viedni a Salzburgu. Od roku 1994 vedie workshopy v rôznych krajinách a kurzy maľby pre deti. Svoje obrazy okrem Slovenska prezentovala v Rakúsku, Nemecku, Taliansku a Poľsku. Výstava potrvá do 26. septembra.

x x x

Celkom 326 žiakov slovenskej Základnej školy (ZŠ) na Ulici slobody v Komárne, ktorú rezort školstva vyňal zo siete, sa rozhoduje, v ktorej z ostávajúcich škôl začne alebo bude pokračovať v školskej dochádzke. V prvých septembrových dňoch si musia vybrať z troch slovenských ZŠ alebo škôl s maďarským vyučovacím jazykom. Riaditeľka Oľga Čierna prežíva zatvorenie slovenskej školy na kraji mesta, ktorú navštevovali aj vidiecki žiaci, ako barbarstvo, krivdu na deťoch, rodičoch aj učiteľoch. Neschvaľuje, že v oblasti vzdelávania rozhodla ekonomika a politikum.

K jubileu Ladislava Ťažkého

Hovorí sa - nomen omen - teda meno je osudové znamenie. V prípade spisovateľa Ladislava Ťažkého je to naozaj tak. Ťažký to nikdy nemal ľahké. Navyše prívlastok v jeho priezvisku vystihuje tak staršiu, ako aj novšiu historickú a sociálnu situáciu Slovákov, ktorá sa neponáša na neznesiteľnú ľahkosť bytia - skôr pripomína súvislú reťaz ťažkostí.

Prozaik L. Ťažký sa narodil 19. septembra 1924 v Čiernom Balogu. Ťažisko literárnych diel L. Ťažkého úzko súvisí s jeho dramatickým životným údelom. Jeho tvorba nie je ľahkovážna, je skôr závažná, ale nie ťažkopádna - Ťažký má ťažké srdce, ale ľahké pero.

Autor prežil detstvo v sociálne skromných pomeroch. Jeho mladosť preťali siločiary II. svetovej vojny, počas ktorej sa ocitol na východnom fronte, v Rumunsku, v maďarskom väzení i rakúskom zajatí. V povojnovom období študoval, pôsobil v exponovaných verejných funkciách, bol spisovateľom v slobodnom povolaní i odvážnym publicistom. Po roku 1968 dve desaťročia patril k intelektuálom, ktorým normalizácia znemožňovala verejné účinkovanie a publikovanie.

Nebudem vymenúvať či analyzovať široké spektrum významných prozaických diel a kníh esejí, ktorými sa L. Ťažký nezmazateľne zapísal do dejín slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia a stal sa jedným zo žijúcich klasikov nášho národného písomníctva i neprehliadnuteľných mysliteľov nášho národného spoločenstva.

So spisovateľom L. Ťažkým som mal možnosť začiatkom 90. rokov dnes už uplynulého storočia urobiť štyri rozhovory publikované v legendárnom denníku Koridor. Dva sa týkali návrhu vtedy druhého najsilnejšieho politického subjektu v slovenskom parlamente - Strany demokratickej ľavice, podľa ktorej predstáv sa prvou hlavou nezávislej a demokratickej Slovenskej republiky mal stať vtedajší predseda Spolku slovenských spisovateľov L. Ťažký. Návrh zdôrazňoval jeho charakternosť, zodpovednosť a schopnosť uvedomovať si riziko zneužitia moci.

L. Ťažký nerozdával lacný optimizmus, nemaľoval ružové sny a vzdušné zámky, nepodporoval vtedajšie široko propagované ilúzie o bezproblémovej budúcnosti. Naopak poukazoval predovšetkým na viaceré riziká návratu do dejín, ktoré môžu mať osudové sociálne i kultúrne dôsledky. Súčasný stav materiálneho tela i kultúrneho ducha slovenskej spoločnosti opodstatnenosť obáv L. Ťažkého spred viac ako desaťročia potvrdil i pritvrdil. Myšlienky L. Ťažkého obsiahnuté v umeleckých textoch i publicistických vystúpeniach sú naďalej aktuálne, živé i znepokojujúce.

P. Janík

Ladislav Ťažký

Púť za Slovákmi

(úryvok)

Bratislavský Slovák je prekvapený, keď ho v slovensko-komlóšskom obchode, vo veľkej samoobsluhe mladé ženy obslúžia po slovensky, len nie a nie sa dorozumieť, čo sú to ovsené vločky a tak musí pomôcť maďarčina Petra Andrušku.

Slovák sa čuduje a spisovateľ dvakrát, že pán farár nechcú hovoriť po slovensky, vraj radšej už po maďarsky a preto sa prihovorí pánu farárovi hneď, keď ho stretne na ulici, ale prihovorí sa mu po slovensky, lebo inakšie nevie a pán farár zrazu po slovensky aj vedia, aj hovoria, lebo chcú aspoň sa posťažovať, že nemajú v kostole komu kázať, služby božie slúžiť, lebo tu je katolíkov málo a evanjelici akosi už dávnejšie zabúdajú chodiť do kostola, že Rákoši a Kádár veľa ľudí odnaučili chodiť do kostola, že je to pohodlnejšie a navyše, keď sa aj nesmelo alebo neodporúčalo, tak Komlóšania radšej do kostola nechodili. Bolo to pohodlné a výhodné. Ako u nás. Socializmus a jeho ateizmus bol všade rovnaký, protináboženský. Aj Ďurova Dolnozemcova mať (či svokra?) hovorili takou slovenčinou ako moja mať, aj on ešte hovorí i píše básne po slovensky, ale jeho (básnikove) deti už radšej hovoria po maďarsky ako všetci mladí „Slováci". Blahoželám vám (a hromžím!) susedia k úspešnej národnostnej politike „najpokrokovejšej na svete".

V blatistej ulici sme zašli za Slovenkou, ktorá aj pracuje pre slovenskú vec v Komlóši, ale aj na jej prízvuku ako mora leží maďarčina a jej synček, štvrták, aj keď chodí do takej školy, kde sa učí aj slovenčina, veľmi, veľmi sa hanbí (či bojí, ale koho?) prehovoriť po slovensky. Kde sa podela vrodená potreba, smelosť a samozrejmosť hovoriť jazykom svojich rodičov? Vo všetkých slovenských rodinách je to tak, že rodičia, starí rodičia, prarodičia hovoria ešte po slovensky, ale vnuci buď nevedia, alebo sa hanbia... Hanbia či predsa aj boja? Kedysi sa len báli. Teraz sa hanbia. Zámerne to opakujem. Hanba je potom prvejšia ako strach. Ale prečo sa hanbia? Kto im zakazoval hovoriť po slovensky? Kto vytvoril takú klímu, že sa Slovák v Maďarsku začal báť i hanbiť hovoriť rodným jazykom? Kto nedával školy, alebo vytváral také školy, ktoré sa nazývali slovenské ale vyučovalo sa v nich po maďarsky? Bojí sa... hanbí sa... Tch! Neuveriteľné! Počujte vy, v Bratislave alebo v Košiciach? Všimli ste si dvoch Maďarov alebo dve Maďarsky v električke, trolejbuse alebo na ulici, ako hlasno, ako pyšne hovoria svojím jazykom, tak hlasno až ich je plná električka alebo ulica. Zhovárajú sa? Keby zhovárali, hovorím, oni kričia. Tu nás máte, počúvajte nás, my sme Maďari! A vy Slováci v Maďarsku, vy sa bojíte hovoriť, vy sa hanbite za svoju materinskú reč, vy zmiznite z povrchu zemského, vlejete sa do maďarského jazera, nech sa šíri a rozlieva z Banátu a Báčky až po Tatry a tam nech sa spojí s poľským morom. Akože sa to bude volať ten mys pod Gerlachom? Spiš? Sotva. Za čo sa ja hanbím v Slovenskom Komlóši? Za všetkých našich beznárodných svetoobčanov, ktorí doma, na Slovensku, ešte aj teraz hádžu na Slovákov všelijaké izmy len za to, že sa doma hlásia za Slovákov, že pre Slovensko žiadajú zvrchovanosť a zmenu jazykového zákona, hanbím sa za všetkých Čechoslovákov, ktorým Slováci a to Slováci vytrhnutí priam zo srdca Slovenska a hodení do Banátu a Báčky za nič nestoja, oni sú v Československu len občania, nech občanmi, resp. len občanmi zostanú aj Slováci v Maďarsku. Rumunsku, Juhoslávii. Nech sa celá slovenská Dolná zem aj s jej obrábateľmi prepadne v maďarskom, rumunskom a srbskom Banáte a Báčke, v chorvátskom Srieme, či Orave a Spiši v Poľsku i na Podkarpatskej Rusii, čo tam po slovenskej menšine v Amerike, Kanade a na celom svete, pre občana Čechoslováka je predsa hlavná starostlivosť o národnostné menšiny na Slovensku, kde sa im tak darí, že odmietajú učiť sa a hovoriť po slovensky, veď za slovenčinu sa predsa treba hanbiť a po slovensky hovoriť sa treba báť, oženiť sa alebo vydať za Slováka, to je predsa... no, môže sa to stať, ale radšej nie, lebo podľa istého vodcu a menšinového politika sa zo zmiešaného manželstva rodia bastardi. Preto, viďáz! Nad kým tu, v Slovenskom Komlóši treba zaplakať? Každý nech zaplače sám nad sebou a nad obidvoma macošskými vlasťami, Slovenskom i Maďarskom. Pomôžu slzy, vystačia na zalievanie stromu s toľkými suchými ratolesťami? Vzkriesia ho k životu? Slzy sú predsa slané! Čakám na ulici, som sám a pýtam sa sám seba. Čo sa to stalo s nami Slovákmi doma i vo svete? Uťahali nás, či len uposmievali? Zdá sa mi, že už sa nevládzeme, a potom trocha aj bojíme a už aj ľudsky hanbíme dožadovať národného života, suverenity, o vlastnom štátnom útvare hovoriť sa rovná vlastizrade čechoslovakizmu, preto sa radšej naučíme reč svojho suseda či väčšinového štátotvorného národa i jazyk národnostnej menšiny na Slovensku, len aby bol pokoj, aby nás nik pre našu reč nepodceňoval, aj keď je to reč „svetová" i naozaj svetová, veď ňou sa dohovoríš od Ašu po Kamčatku či sporné Kurilské ostrovy, od Štetína či Archangelska po Dubrovník. Za takú reč sa treba hanbiť? Za rodnú reč, aj keby som sa ňou dohovoril len v jednej doline, aj tak sa dôstojný človek za ňu hanbiť nesmie.

Stretol som ho na ulici, na ulici sme si aj potykali. Áno, v Slovenskom Komlóši. Má päťdesiat rokov. Asi. Je to chlap v plnej sile a kráse, mohol by byť aj filmovým hercom alebo ministrom zahraničia USA. Tlačí vedľa seba bicykel. Zhovárame sa ako vieme. On vie po slovensky tak na šesťdesiat percent. Ospravedlňuje sa, a vysvetľuje: „Môj otec bol Nemec, mamička Slovenka, ja som Maďar. Ona ma naučila po slovensky, kým žila, doma sme sa zhovárali len po slovensky. Volá sa Pál. Po maďarsky. Ako ťa volala mama? Mamička ma volala Paľko, niekedy aj Palinko. Bože môj, akú dobrú mamu som ja mal! Teraz sa už nemám s kým tak dobre pozhovárať, jej reč zabúdam. Aj keď sa v Slovenskom Komlóši hlásilo päťdesiat percent obyvateľov za Slovákov, po slovensky vie aspoň šesťdesiat percent. A keby sa neboli toľkí vysťahovali, bola by tu trištvrtina Slovákov.

Paľo, môj komlóšsky kamarát z ulice, sa zrazu búri, že to nemôž len tak potykať si a ništ nevypiť. Tu, pozri sa, Laci, tu je krčma. Poprosil som ho, aby ma volal po slovensky Laco, nie Laci, lebo v Bratislave bol jeden Laci, čo sa hral na policajta, pískal na chodcov a zastavoval električky, riadil dopravu, to on, Laci bol po šénenácim tou krásne šibnutou „ozdobou" Bratislavy. Paľo ma pochopil, lebo aj v Komlóši majú takého, zabudol som jeho meno, čo na tom. Svet je plný Lacich a všelijakých iných šibnutých mudrcov.

Nuž dobre, Paľko, sme v krčme a ja som rád, zase som samé ucho, samé oko. Sedí tu hodne starcov a ani jedna žena, okrem dvoch krčmáriek. Rozprávajú sa po maďarsky. Ja si mám niečo rozkázať. Ako a čo? Pekná krčmárka čaká. „Máte sudové víno?" pýtam sa po slovensky.

„Biele, červené, rizling, veltlín, burgund? Aké sa vám bude páčiť." Krčmárka odpovedá po slovensky.

No toto! Fakt, aj v krčme, v slovenskokomlóšskej krčme sa dá dohovoriť po slovensky? Prečo nie? Ale zisťujem že krčmárka je Slovenka z Nadlaku. Takže predsa by sa tu dolu na Dolnej zemi dalo žiť aj Slovákovi, ktorý nevie po maďarsky? Ako sa presviedčam, dalo. Len by asi často musel chodiť do krčmy k Nadlačianke. Tak teda, až pri slovenskej krčmárke bez Rezníka a Andrušku si definitívne potykám a vypijem pertu s kamarátom Paľom. Viem, že by bolo treba povedať aj jeho priezvisko. Ale zatiaľ ho zamlčím. On nevie moje, ja nepoznám jeho, hlavná vec, že sme kamaráti. Vypili sme pohárik, vypili druhý a Paľo sa ma opýtal:

„Očuj, Laco a kde si ty vlastne bol."

„V Nadlaku."

„To viem, ale načo?"

„Tí dvaja, čo odišli s Ďurom Dolnozemským a ja boli sme ako delegácia slovenských spisovateľov, ako hostia a..."

„Ty si iró, spisovateľ? Bizoň išten!?" Opýtal sa Paľo nedôverčivo. „No toto! Prečo si to hneď nepovedal! Nebol by som sa opovážil s tebou si len tak na ulici a hneď... Ale naozaj si iró? No sérvus!"

Teraz je rad na mne, opýtať sa, čo robí Paľo v Slovenskom Komlóši. Volá sa Juhász a hovorí, že je Maďar.

„A ty, Paľko, čo ty robíš v Slovenskom Komlóši?"

„Ja, tch! ja ti tu robím, no ako sa to povie po slovensky... ja som tu starostom."

„Starostom?" Prečo nie, prečo by starosta nemohol chodiť po Komlóši na bicykli, ale prečo by si mal na ulici potykať s neznámym človekom? Ešte raz som sa opýtal: „Ty si naozaj richtárom v Komlóši?"

„Naozaj. Zvolili ma, nuž..."

„Tak servus, Paľko, pán starosta.

Áno, môj najnovší kamarát zo Slovenského Komlóša, s ktorým som si pred chvíľou vypil pertu, je naozaj starostom v Slovenskom Komlóši.

„Keby som bol vedel, že; si tu starostom..."

No a čo, keby som bol vedel?

Bol by som o polhodinu skôr pyšnejší, že poznám skvelého chlapíka a navyše starostu Slovenského Komlóša.

Vari tento zážitok bude patriť k najneuveriteľnejším na mojej výprave na Dolnú zem?

Ale pýšiac sa starostom nesmiem zabudnúť ani na toho bradatého chlapíka, stojaceho pri pulte, ktorého sme zrejme vyrušili pri príjemnom rozhovore s krčmárkou. Bradatý sa opýtal, či si aj on môže so mnou štrngnúť. Aj dva či tri razy, odpovedám mu a myslím to vážne. Ja som z takej dediny, vravím mu, kde si veľmi radi štrngajú, považujú to za prejav priateľstva, vravia, že nejde ani o to vypitie ale o to štrngnutie. Ale bradatému chlapíkovi ide aj o to, aby mi povedal slovo do duše. On mne? Prečo? Preto, že chce čítať, ale niečo také, čomu by aj on rozumel, preto mi vraví, napísali ste aj také voľačo, čo by si mohol prečítať aj taký obyčajný človek ako som ja? Viete, spisovatelia teraz píšu také táraniny, a takým spôsobom, že tomu ani Boh nerozumie.

Zvedavý som, či bradáč je schopný po slovensky prečítať knihu. Pýtam sa ho priamo a on sa právom urazil. Jemu je to vraj jedno, či číta po slovensky alebo po maďarsky. Paľko sa priznáva, že jemu sa ľahšie číta po maďarsky, veď má maďarské školy. A tu je moja ruka ako sľub, že Paľovi prinesiem alebo pošlem „Čupa jó katona", tak sa po maďarsky volá moja „Amenmária, samí dobrí vojaci" a bradáčovi román Aj v nebi je lúka". Len či sľub dodržím? So starostom Slovenského Komlóša by som sa naozaj ešte rád stretol aj potom, keď už starostom nebude. Preto som ho pozval do Bratislavy, ale na vlastné trovy, nie na štátne ako naši štátnici svojich kolegov.

ZSM vyhlasuje celoštátnu súťaž

pre folklórne spevácke skupiny

Slovenský škovránok 2004

Súťaž Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) o zlatého, strieborného a bronzového škovránka sa uskutoční 23. októbra 2004 v Tatabányi a 7. novembra 2004 v Slovenskom Komlóši.


Kategórie

1. Folklórne spevácke skupiny - s hudobným sprievodom

2. Folklórne spevácke skupiny - bez hudobného sprievodu

3. Folklórne skupiny

Podmienky súťaže

Spevácke skupiny

Výber ľudových piesní - najmä piesne Slovákov v Maďarsku

Dĺžka programu - 6 minút

Počet - minimálne 10 osôb

Folklórne skupiny

Javiskové spracovanie ľudovej tradície najmä zo svojho okolia

Dĺžka programu 8 - 10 minút

Prihlášky prosíme zaslať do 25. septembra 2004 na adresu Zväzu Slovákov v Maďarsku (1114 Budapešť, Fadrusz u. 11.).


Prihláška

Kategória .........................................................................................

Názov skupiny .................................................................................

Miesto .............................................................................................

Zriaďovateľ .....................................................................................

Vedúci .............................................................................................

Adresa .............................................................................................

Telefón, fax: ....................................................................................

Počet ...............................................................................................

Hudobný sprievod áno (počet členov)

nie

Názov programu .............................................................................

..............................................................................….........................

Technické požiadavky ....................................................................

...........................................................................…............................

Podpis vedúceho skupiny

Výzva VÚSM na súťaž

Živý odkaz osobností zašlých čias

Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) za finančnej podpory Ministerstva školstva MR vypisuje súťaž pre deti a mládež, zameranú na výskum a spracovanie životného diela významných osobností, ktoré žili a pôsobili v Slovákmi obývaných osadách Maďarska. Práce musia byť v slovenskom jazyku. (Výnimku tvorí Békešská Čaba, kde sa zvlášť organizuje súťaž aj pre žiakov miestneho evanjelického gymnázia v maďarskom jazyku.) Úlohou je výskum a spracovanie života a diela takej významnej osobnosti danej slovenskej lokality, ktorá sa svojou činnosťou zapísala do jej dejín. Prostredníctvom životnej dráhy a celoživotného diela už nežijúcej osobnosti chcú podať nasledovaniahodný príklad pre súčasné a nasledujúce generácie. Práce sa majú zamerať na životopis a činnosť dotyčnej osobnosti. Výskum sa môže konať formou štúdia literatúry o danej osobnosti, práce v archívoch, spracovania spomienok ešte žijúcich svedkov (predovšetkým v prípade žiakov základných škôl) a podobne.

Príklad

V Békešskej Čabe si v dňoch 5. a 6. marca 2005 pripomenú 100. výročie narodenia známeho evanjelického farára, etnografa Júliusa Dedinského, ktorý dlhé desaťročia pôsobil v metropole dolnozemských Slovákov (ale pôsobil aj v Malom Kereši). Pri tejto príležitosti zorganizujú o. i. aj pamätné vedecké zasadnutie, na ktorom odznejú prednášky na témy Július Dedinský ako duchovný, ako etnograf, ako historik a ako človek. Podobné akcie navrhujeme organizovať aj v iných Slovákmi obývaných mestách a obciach k jubileám vlastných významných osobností.

Navrhovaná literatúra

- monografické práce dotyčných osád (ak také jestvujú),

- VÚSM vydané čítanky (Čabianska, Sarvašská a Komlóšska čítanka),

- zborníky zo sympózií, organizovaných Výskumným ústavom Slovákov (275 rokov v Békešskej Čabe, resp. v Sarvaši, 250 rokov v Slovenskom Komlóši),

- v prípade Békešskej Čaby

·         publikované a rukopisné práce J. Dedinského, ktoré sa nachádzajú v archíve VÚSM, v župnej knižnici a v čabianskom múzeu;

·         pri spracovaní spomienok ešte žijúcich svedkov o J. Dedinskom pomoc poskytuje vedúca slovenského klubu Alžbeta Ančinová (Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe).

Vekové kategórie súťaže


 I. - žiaci 7. a 8. tried,

rozsah prác: 3-5 strán.

II. - stredoškoláci,

rozsah prác: 5-8 strán.

III.- študenti vysokoškolských inštitúcií a pracujúca mládež do 30 rokov,

rozsah prác: 8-12 strán.



Odmenou budú nákupné poukážky v hodnote:

I. veková kategória

I. cena            5 000 forintov

II. cena            4 000 forintov

III. cena            3 000 forintov

II. veková kategória

I. cena            10 000 forintov

II. cena       8 000 forintov

III. cena      5 000 forintov

III. veková kategória

I. cena            20 000 forintov

II. cena            15 000 forintov

III. cena            10 000 forintov


Odmenení budú aj pedagógovia, ktorí pripravovali žiakov umiestnených na prvých troch miestach. Odmenu dostanú všetci účastníci súťaže aj ich pedagógovia. Najlepšie práce budú slovne prezentované autormi 6. marca 2005 v Békešskej Čabe a uverejnené v Ľudových novinách.

Termíny

Prihlásiť sa možno do 10. októbra 2004.

Práce treba zaslať do 10. januára 2005.

Prezentácia najlepších prác a vyhodnotenie súťaže: Békešská Čaba, 6. marca 2005. Práce treba odovzdať v elektronickej podobe na diskete a jeden exemplár vytlačený na papieri v textovom editore MS Word, formát A4.

Veríme, že aj táto naša súťaž vzbudí záujem slovenskej študujúcej a pracujúcej mládeže. Očakávame prihlášky vo vyššom počte než doteraz. V nádeji, že účastníci sa budú chcieť pripravovať na súťaž aj počas letných prázdnin, súťaž vyhlasujeme ešte koncom školského roka 2003/2004.

Ďalšie informácie o súťaži poskytujeme na adrese VÚSM: Békešská Čaba, Szabó D. u. 42., tel.: 66- 527-390, fax: 66- 527-391, e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Prihláška do súťaže

Živý odkaz osobností zašlých čias

Meno: ..............................................................................................

Škola/pracovisko: ............................................................................

.........................................................................................................

trieda: .............................................................................................

(Keď prihlasujúci pracuje, tak neodpovedá na túto otázku.)

Názov práce: ....................................................................................

.........................................................................................................

Učiteľ pripravujúci žiaka na súťaž (pri III. vekovej kategórii nie je požiadavka): ....................................................................................

Adresa: ............................................................................................

Tel.: .................................... Fax.: .........................

E-mail.: ..............

Dátum: .............................................................................................

podpis