Nová kniha Rudolfa Fraňa ● Školské roky našich predkov

Ani nás veľmi neprekvapilo, že v tomto roku Rudolfovi Fraňovi vyšli dve nové knihy. V januári sa prihlásil s prekladom historickej prózy Milana Ferka Kráľovská pomsta a iné politické vraždy a o mesiac neskôr sa nám dostala do rúk jeho ďalšia publikácia Školské roky našich predkov (Elődeink oskolás évei).

Šesťdesiatročný bývalý starosta svojej rodnej obce Senváclav (Pilisszentlászló) svoje životné skúsenosti zrýchleným tempom premieňa na spisovateľské, prekladateľské a zároveň vydavateľské aktivity, veď prevažnú väčšinu svojich diel vydáva vlastným nákladom. Ako sa na milovníka svojej rodnej obce a na zasväteného znalca jej histórie patrí, jeden za druhým vychádzajú z tlačiarne jeho diela s tematikou miestnej histórie. Po spracovaní a zverejnení dejín, ľudového staviteľstva, ľudového humoru a remesiel obyvateľov Senváclavu autor si zaumienil zmapovať ďalší úsek dejín svojho rodiska: históriu miestnej školy.

Školské roky našich predkov je pekná kniha s tvrdým obalom, ktorú vytlačila našim čitateľom dobre známa tlačiareň Spoločnosti Comp-Press Kft., veď v tejto dielni z týždňa na týždeň zalamujú aj Ľudové noviny. Napriek tomu, že ide o knihu zachytávajúcu miestnu históriu, záujem o ňu právom môžu prejaviť nielen čitatelia zo Senváclavu, ale aj z iných, hlavne z okolitých pilíšskych obcí. Nielen preto, lebo úvodná štúdia poskytuje cenné a zaujímavé poznatky o vzniku a vývoji školstva v Uhorsku, ale i preto, lebo obsahuje veľa doteraz menej známych údajov z 18. storočia o slovenských, nemeckých a maďarských obciach Peštiansko-Pilíšsko-Šoltskej stolice.

Rudolf Fraňo veľkú pozornosť venuje napríklad školskej reforme osvietenskej panovníčky Márie Terézie, ktorá v rámci príprav školského zákona (Ratio educationis) dala r. 1769 vypracovať súpis škôl v celom Uhorsku. Pre najväčšiu radosť autora (i nás, čitateľov) spomedzi 43 stolíc sa v 33 súpis zachoval (v latinčine), medzi nimi i v Peštiansko-Pilíšsko-Šoltskej stolici. (Dnes už vieme, že zo všetkých vyše osem a pol tisíc osád vtedajšieho Uhorska iba v polovici bola škola, aj to len s jedným-jediným učiteľom.)

V roku 1771 v pilíšskom regióne sa nachádzajúce obce mali už svoje cirkevné (rímskokatolícke) školy, prevažne s jedným učiteľom a výučba v nich prebiehala v materinskom jazyku. Boli to tzv. triviálne (ľudové) školy pri fare, v ktorých sa učili žiaci čítanie, písanie, počty a, samozrejme, náboženstvo. Zo súpisu vieme, že v Senváclave v tomto čase, v r. 1771, v škole učil Ján Bazler dvoch chlapcov a jedno dievča čítať a písať v slovenskom (slavonicus) jazyku. Autor štúdie - podľa súpisu - vymenuje osady tohto regiónu, mená učiteľov, počet žiakov i vyučovací jazyk. V slovenských obciach (Senváclav, Santov, Mlynky, Kestúc) to bola slovenčina, v maďarských obciach (Szigetmonostor, Páty, Biatorbágy, Tök a iné) maďarský jazyk, v nemeckých (Hidegkút, Szentiván, Üröm, Borosjenő a ďalšie) nemčina a v obciach so zmiešaným obyvateľstvom učitelia učili aj v dvoch, alebo i v troch jazykoch. Napríklad v Senondreji to bola maďarčina, srbčina, nemčina i latinčina.

R. Fraňo na príklade Senváclavu - pomocou súdobých zápisníc miestnej školskej stolice, ktoré sa nachádzajú v Archíve Peštianskej župy - nám rukolapne dokáže, ako sa už v druhej polovici 19. storočia začal postupne vytrácať zo školy slovenský jazyk. Následkom silnej maďarizácie sa tento proces k roku 1904 dokončil. V tých rokoch v obci slúžil slovenský učiteľ Lukáš Mravík. Školská stolica ho zvolila za učiteľa r. 1900 a o dva roky neskôr miestny farár a predseda školskej stolice Gregor Maťašovský v zápisnici píše o ňom, že „v oblasti maďarizácie je jeho snaha chvályhodná”, lebo mládež na jeho žiadosť nielen v škole, ale aj v kostole spieva už len maďarské piesne. Zápisnica z roku 1904 konštatuje, že výučba všetkých predmetov, vrátane náboženstva, prebieha výlučne v maďarčine. (Zo zápisníc však vysvitá aj to, že školská stolica v súbehoch o miesto učiteľa až do osemdesiatych rokov 19. storočia dávala vždy prednosť učiteľom pochádzajúcim zo slovenských území Uhorska.)

Autor štúdie pomocou zápisníc predstavuje čitateľovi aj neblahý hospodársky stav obce, čo bolo po dlhé desaťročia príčinou častého striedania sa učiteľov. Učitelia totiž veľakrát nedostali od cirkvi a neskôr od obce dohodnuté mzdy a boli nútení hľadať si učiteľské miesto v iných obciach. Zápisnice veľa prezrádzajú i o ľudských konfliktoch a napätiach medzi predstaviteľmi obce a učiteľmi. Sem-tam sa dočítame aj o takých komických prípadoch, aký sa viaže k menu notára Pála Farnádyho, ktorý r. 1900 ukradol zo školy katedru a z dosák si zhotovil chliev pre ošípané. Členovia školskej stolice ho udali a iniciovali proti nemu trestné stíhanie. Konflikty však boli aj medzi učiteľmi a kňazmi i medzi učiteľmi a rodičmi. Napríklad učiteľovi Ľudovítovi Nedbálekovi (pochádzal z Moravy), ktorý občas vyzauškoval svojich zverencov, sa rodič Michal Németh za zbitie jeho syna revúc na ulici vyhrážal, že tohto „moravského živáňa a beťára hodí o zem a rozpučí ho ako žabu”.

Rudolf Fraňo starostlivo vyberal aj z tých zápisníc, ktoré informovali o podmienkach vyučovania. V Senváclave od počiatkov, od zavedenia povinnej školskej dochádzky, školská budova nikdy nevyhovovala svojmu poslaniu, nikdy v nej nebolo (ani teraz nie je) dosť miesta. (Napríklad už spomínaný učiteľ Ľ. Nedbálek v r. 1898 v učebni pre 80 žiakov učil 121 detí). Problémy sa nevyriešili ani po vybudovaní novej školskej budovy v r. 1905, keď obec bola nútená časť žiakov umiestniť v súkromnej budove.

Pre zaujímavosť poznamenávame, že maďarčina autorom štúdie vybraných zápisníc je ťažkopádna, plná pravopisných chýb, čo svedčí o tom, že ich pisatelia neboli maďarského pôvodu. Zápisnice písali prevažne miestni farári (zároveň predsedovia školskej stolice), notári obce, alebo sami učitelia.

Zvláštnu kapitolu knihy tvoria zápisnice i spomienky týkajúce sa poštátnenia cirkevnej školy v r. 1948 a znovuzavedenia výučby slovenského jazyka. R. Fraňo už na základe vlastných skúseností, veď od polovice päťdesiatych rokov bol žiakom školy, s uznaním píše o prvých slovenčinároch, o Pavlovi Dombaim a o neskôr pôsobiacej slovenskej učiteľke, riaditeľke školy Margite Petkovej Elšikovej.

Senváclavská škola až v r. 1961 sa stala školou s ôsmimi učebňami, v ktorej 165 detí vyučovalo štrnásť pedagógov. Počet žiakov odvtedy postupne klesal a nadnes sa situácia zmenila od koreňov. Miestna škola v r. 2002 na návrh starostu obce Dr. Györgya Illésa sa stala Waldorfskou slovenskou národnostnou základnou školou, strednou školou a základnou umeleckou školou Modrá dolina. Toto je však už novšia kapitola senváclavskej školy, ktorá by si zaslúžila ďalšiu štúdiu.

(bárkányi)