Interdisciplinárny tábor Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

V Senváclave, v jednej z najuzavretejších pilíšskych slovenských osád, sa dodnes zachovalo nárečie, ktoré sa vyznačuje tým, že na rozdiel od ostatných pilíšskych slovenských nárečí obsahuje aj prvky stredoslovenčiny...

- okrem ďalších cenných poznatkov to zistili vedci a amatérski bádatelia interdisciplinárneho tábora Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM), ktorý sa uskutočnil v tejto lokalite v tretí júnový týždeň.

Päťstranná spolupráca etnografov

Na slávnostnom otvorení tábora po kytici slovenských ľudových piesní,  ktorými potešili hostí členky miestneho pávieho krúžku privítala účastníkov riaditeľka VÚSM Alžbeta Hornoková Uhrinová. Zdôraznila, že výskum môžu tohto roku uskutočniť vďaka grantu Medzinárodného vyšegrádskeho fondu a do projektu okrem hostiteľského Maďarska sú zapojené ďalšie štyri štáty strednej Európy. Slovenská republika je v projekte prítomná prostredníctvom Etnologického ústavu Slovenskej akadémie vied, Českú republiku a Poľsko zastupujú individuálni vedci Jana Urbanová a Andrej Urban, kým Slováci vo Vojvodine sa prihlásili cez Národnostnú radu slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku. Účastníkov privítala aj zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová, ktorá vyzdvihla svoj osobný vzťah k Pilíšu, kde vždy nachádza pokoj. Po minúte ticha, ktorou si uctili nedávno zosnulého pracovníka ústavu Jána Gomboša, účastníkov tábora pozdravili miestni činitelia. Starosta obce György Illés napriek tomu, že nie je miestnym rodákom, sa učí po slovensky a aj prítomným sa prihovoril po slovensky. Požiadal výskumníkov, aby pomohli odhaliť a zachovať kultúrne dedičstvo Slovákov v Senváclave. Po pozdrave predsedu miestnej slovenskej samosprávy Jozefa Černika na otázky výskumníkov o charaktere obce odpovedal miestny podnikateľ Rudolf Fraňo.

Hlavná odborná radkyňa VÚSM Anna Divičanová vo svojej úvodnej prednáške nazvanej Miesto Senváclavu v modele pilíšskych osád zdôraznila, že doteraz sa tejto osade venoval predovšetkým etnograf Ján Manga, kým Štefan Lami tu zachytil archaické slovenské ľudové balady. Zdôraznila, že okrem veľkých dolnozemských slovenských miest pilíšsky kraj predstavuje jeden z najcharakteristickejších jazykových ostrovov Slovákov v Maďarsku. Zachovalo sa tu pomerne čisté slovenské nárečie, avšak nevýhodou bola organizačná nesamostatnosť (všetko patrilo pod cirkev) a absencia slovenského písomníctva. Z etnickej uzatvorenosti, ktorá medzi pilíšskymi slovenskými osadami časovo najdlhšie charakterizovala práve Senváclav, vyplýva, že ľudová slovesnosť a jazyk sa v obci zachovali relatívne dlhšie.

Vedúca tohoročného tábora, lingvistka Mária Žiláková, v prednáške Jazyk a etnografické archaizmy pilíšskeho regiónu hovorila predovšetkým o zaujímavostiach nárečia v Senváclave a o ľudovom náboženstve v Pilíši. Ako uviedla, v Senváclave slovenské obyvateľstvo hovorí miešaným západo-stredoslovenským nárečím. O príchode osadníkov aj z územia stredného Slovenska okrem dvojhlások svedčí o. i forma koncoviek minulého času slovies -ov, -ev. Pritom výrazne sa tu zachovalo z praslovenčiny široké „e“ (ä).

Počas piatich dní prebiehala v obci výskumná práca, národopisci a jazykovedci skúmali rôzne oblasti slovenskej kultúry a jazyka v Senváclave z rôznych aspektov. Zmapovali o. i. typické javy miestneho nárečia, fond ľudových piesní, ľudové náboženstvo, priezviská Slovákov, ale aj sieť inštitúcií, ktoré majú zabezpečovať podmienky na zachovanie slovenčiny, teda súčasný samosprávny systém, školstvo, resp. všeobecný charakter dediny, vzdelanie obyvateľstva, zamestnanosť, atď... Zdrojom výskumu boli okrem informátorov, zoznam ktorých poskytli miestni organizátori, aj cintorín, matriky, obecný úrad, výchovno-vzdelávacie inštitúcie, ale aj náhodné rozhovory na uliciach Senváclavu. Zaujímavé je, že v Senváclave slovenčinu bežne používa ešte aj generácia štyridsiatnikov-päťdesiatnikov, a to aj muži, o ktorých je známe, že sa skôr asimilujú, než ženy. Sú si vedomí ojedinelosti svojej slovenčiny, dokonca sú na ňu hrdí: My hovoríme najkrajšie po slovensky v Pilíši, lebo naša reč je najbližšia spisovnej slovenčine...

Ako prameň výskumu poskytol svoju bohatú knižnicu spomínaný lokálpatriot Rudolf Fraňo. V jeho dome, postavenom na mieste starobylého kláštora (hlási to aj dvojjazyčná tabuľa), mohli výskumníci preštudovať o. i. kópie všetkých matrík, ako aj zbierky miestnej histórie. Prezentácia diel pána Fraňa bola jedným z večerných fakultatívnych programov. Miestny bádateľ predstavil svoju prekladateľskú tvorbu (publikácie Milana Ferka), diela s historickým námetom a práce z oblasti miestnej histórie.

Ďalším fakultatívnym programom bola prezentácia diel vedcov z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, väčšina ktorých sa už roky zúčastňuje táborov VÚSM. - Publikácie a činnosť partnerov našej vedeckej inštitúcie z Nitry (Jaroslav Čukan, Ivana Šusteková, Peter Chrastina, Ladislav Lenovský, Boris Michalík) priniesli do výskumu Slovákov v Maďarsku zdravý a ucelený pohľad, - uviedla A. Divičanová, pritom vyzdvihla dôležitosť oboch prístupov k danej tematike, teda zvonka i zvnútra. Obohatili nás o nové metódy a prístupy, akými sú napr. výskum neroľníckych remesiel - baníci, železničiari, kamenári, resp. pohľad na okolitý kraj skúmanej lokality ako na organickú súčasť lokálnej kultúry. Pritom nitrianski vedci, ktorí svoju bádateľskú činnosť rozšírili aj na ďalšie oblasti v slovenskom zahraničí (Báčka, Bihor, Sriem...) vyzdvihli, že so svojimi publikáciami chceli prispieť miestnemu obyvateľstvu, aby prosperovalo z výsledkov výskumov, resp. chceli vkročiť do procesu asimilácie, aby ho aspoň spomalili. Tento večer nadobudol aj trošku osobný ráz, účastníci zagratulovali k okrúhlym životným jubileám znalkyni našich ľudových piesní Eve Krekovičovej, vedúcej tábora Márii Žilákovej a bývalému vedeckému tajomníkovi ústavu Jánovi Chlebniczkému.

Účastníci tábora sa mohli zoznámiť aj s Oslavami Božieho Tela v Čemeri prostredníctvom filmu Zuzany Beňuškovej, resp. osobne v Čemeri tesne pred začatím výskumného tábora. Ďalším pestrým programom bola návšteva skanzenu v neďalekom Senondreji, kde sa aj bádatelia zo Slovenska dohovorili, pretože v pokladni múzea stretli mladú Senváclavčanku...

Na záverečnom vyhodnotení, ktoré svojou prítomnosťou poctil aj predseda CSS Ján Fuzik, účastníci hodnotili tohoročný výskum pozitívne, pokladali ho za úspešný. Čo sa týka tradičnej kultúry, v Senváclave sa dodnes zachovali niektoré archaické balady. Výskumníci zistili, že slovenčina je bežným komunikačným prostriedkom v dedine, a to aj v kruhu pomerne mladšej generácie, predovšetkým v rodine, v súkromnej sfére. Pozitívne hodnotili činnosť miestneho speváckeho zboru, členky ktorého si od najstarších Senváclavčaniek horlivo zapisujú slovenské ľudové piesne. Školstvo má v obci ambivalentné postavenie, v škôlke a v miestnej Waldorfskej škole sa vyučuje slovenčina, navštevujú ju však skôr prisťahovalci, deti pôvodných obyvateľov odchádzajú do škôl v Senondreji. Počas výskumu bola opäť nastolená problematika potreby dvojjazyčných farárov, ktorá platí nielen v prípade Senváclavu, ale aj iných katolíckych slovenských dedín, - informovala nás o hodnotení tábora riaditeľka VÚSM A. Hornoková Uhrinová.

Štúdie z tohoročného interdisciplinárneho tábora VÚSM budú prístupné širšej verejnosti najneskôr na jar budúceho roku.

(csl)