Slovenské osídlenie Peštianskej stolice zaznamenalo v prvých desaťročiach 18. storočia nebývalé rozmery. Polyhistor Matej Bel v Notítiách Peštianskej stolice vyzdvihuje usilovnosť a plodnosť usadených Slovákov a uvádza, že sa tam rozmnožujú ako včelie roje. Neskôr historik A. Petrov uverejnil, že v roku 1773 sa zo 181 osád uvádzaných v Peštianskej stolici, slovenské osídlenie nachádza v 63 osadách, čo predstavovalo viac ako tretinu obcí.

Do venca Slovákmi osídlených obcí, ktoré obopínajú Budapešť, patrí na východ od nej aj takmer dvadsiatka obcí, ktoré historici nazvali Veľkým slovenským kerepešským ostrovom. Do tejto skupiny sa zaraďuje aj Čemer (Csömör), do ktorého prišli ako prví evanjelickí Slováci vo väčšom počte po roku 1715. Podobne ako v Cinkote a Veľkej Tarči, Slováci v Čemeri pochádzali najviac z Novohradskej, kde podľa celostoličného súpisu z roku 1720 utieklo 26 rodín, menej Hontianskej a Zvolenskej stolice a v roku 1720 podľa priezvisk Slováci z týchto troch stolíc tu mali prevahu.

Okrem prvých utečencov ďalší sem prišli na pozvanie zemepána Vattaya a už v roku 1721 si postavili prvý kostol. Mnohí z prvých tu osídlených Slovákov ušlo od zemepána nižšie na Dolnú zem a zmenili si priezviská na Čemerský, ktoré sa dodnes vyskytujú v Báčke, Banáte a Srieme. Po osadníckej zmluve s Grasalkovičom (Grassalkovich) zo septembra 1731, keď sa stal Čemer súčasťou jeho majetkov, prichádzajú sem neskôr aj Slováci - katolíci, ktorí tu postupne získali početnú prevahu. Z hľadiska majetkovej podstaty dve tretiny pôdneho bohatstva obce mali evanjelici, ktorí sa od začiatku držali roľníckeho stavu. Katolíci sa venovali viac vinohradníctvu. Napríklad zástupca panstva v Gedeľove (Gödöllő) uzaviera roku 1759 s richtármi Čemera novú zmluvu o obrábaní vinohradov, ktoré obrábali v rámci robotných povinností. V roku 1880 sa k slovenskej národnosti v obci hlásilo 1028 z 1890 obyvateľov ( 57,4 %). Do roku 1946 žilo v Čemeri aj početné nemecké obyvateľstvo, ktoré sa venovalo vinohradníctvu a remeselníctvu a k Slovákom sa v tom čase hlásila ešte polovica obyvateľov. Etnologička Zuzana Beňušková, ktorá skúmala v obci vplyv náboženstva na sociálne vzťahy a kultúru, prílevom nových obyvateľov z veľkomesta, ktorý pretrváva, sa počet obyvateľov za ostatné polstoročie zdvojnásobil, čo spôsobilo, že väzby medzi etnicitou, konfesionalitou a zamestnaním sa začali trhať. To malo veľký vplyv aj na používanie slovenského jazyka.

Od roku 1962 sa prestalo v katolíckom kostole kázať po slovensky a od roku 1974 aj v evanjelickom. Tieto skutočnosti potom vplývali aj na výučbu slovenčiny v škole, ktorá zanikla a pokusy o jej zavedenie sa už nepodarili. Je preto dnes chvályhodné, že sa staršia generácia Slovákov drží jazyka svojich predkov, a zase stredná a mladá sa snaží udržiavať a ďalej pestovať kultúrne tradície tunajších Slovákov. Porozumenie nachádzajú v obecnej samospráve, ktorá aj s cieľom posilnenie ich snáh pred niekoľkými rokmi uzatvorila vzájomnú dohodu o vzájomnej spolupráci a priateľstve s obcou Mojmírovce na Slovensku. Hlása to pred vstupom do Čemera veľký umelecký drevorezbou zhotovený propagačný panel. Táto voľba nebola náhodná, lebo aj v ich prípade historickým spojivom sú Grasalkovičovci, najmä Anton, ktorý sa v Mojmírovciach narodil. Rod mal v Mojmírovciach nielen majetky, ale dodnes je tam po nich významná a využívaná pamiatka - Grasalkovičov kaštieľ. Čemer zase patril od roku 1731 Grasalkovičovcom sídliacim v neďalekom Gedeľove. Časté vzájomné návštevy predstaviteľov obce, kultúrno-umeleckých súborov, pracovných kolektívov značne napomáhajú Čemeranom k udržiavaniu tradícií a celkovej identity Slovákov v obci. Naposledy boli Mojmírovčania na čele zo svojim starostom Imrichom Kováčom v Čemeri 5. septembra na Čemerských slovenských dňoch a o týždeň prišli zase Čemerania na oberačkové slávnosti do Mojmíroviec. Je len samozrejmé, že každý z kultúrnym programom.

Obecné zastupiteľstvo v Čemeri má pri organizovaní slovenských akcií plné pochopenie a morálne a finančne ich podporuje. Pri kultúrnom dome v obci v osobitnej stavbe zriadili Obecné múzeum, ktoré na historických exponátoch dokumentuje hmotnú a duchovnú kultúru života čemerských Slovákov v minulosti. Zakladateľom dedinského múzea je Kultúrny spolok Lipóta Bálóa, ktorého vedúcim je Michal Tóth. Tento spolok úzko spolupracuje so Slovenskou samosprávou v Čemeri, ktorej predsedníčkou je neúnavná pracovníčka na poli kultúry Alžbeta Szabová. Hodnotný výklad o jednotlivých predmetoch som dostal od kultúrnej ochotníčky a aktivistky slovenskej samosprávy Alžbety Peršekovej. Staršie ženy sa bežne vo sviatok a piatok obliekajú do ľudového odevu, čím aj takto navonok preukazujú, že sú tu slovenské tradície stále živé.

Pri svojej septembrovej návšteve Čemera zašiel som aj na cintorín a tam som našiel pri hroboch svojich zosnulých takto oblečené tety, 82-ročnú Alžbetu Gerhátovú a Zuzanu Fabókovú a porozprával sa v rodnej reči rovnako ako doma v Nitre. Na náhrobníkoch čítam slovenské priezviská Bátovský, Fabian, Pitlík, Križan, Báďovský, Slauko, Gubek, Slovský, Mrva, Vereský, Varga, Prochádzka...

Ani mladá generácia, a to aj napriek slabšiemu ovládaniu jazyka svojich predkov, nechce ostať ľahostajná k slovenskosti tejto už vyše sedemtisícovej obce. Dobrým príkladom sú ľudové tanečné skupiny Furmička a Malá Furmička, ktoré vedie Alžbeta Szabová a pracuje s dvomi skupinami mladších a starších detí za aktívnej spolupráce rodičov. Deti majú veľkú radosť z účinkovania a nosenia slovenských krojov. Do skupiny ich prijímajú už od 5 rokov. Na šitie krojov a ich obliekanie dohliadajú najstaršie Čemeranky, ktoré sa sami podľa veku bežne obliekajú do tradičného slovenského ľudového odevu, typického pre Čemer a okolie. Prekrásne slovenské kroje im šije aj Erka Siroňová - Briežková, ktorá účinkujúcich aj do krojov oblieka a prísne dbá o ich úpravu.

V prvý septembrový víkend zorganizovala Slovenská samospráva v Čemeri „Slovenské čemerské dni“ a v rámci nich sa v sobotu uskutočnilo Národnostné stretnutie detí. Podujatie sa konalo v záhrade Slovenského domu, ktorý spravuje miestna slovenská samospráva S potešením som prijal pozvanie na toto podujatie, kde som mal možnosť prihliadať tejto vydarenej detskej manifestácie s bohatým kultúrnym, zábavným a športovým programom. Organizátori pripravili pre deti z Čemera a okolitých Slovákmi osídlených obcí športové súťaže, prevážali ich na motocykloch, deti jazdili na koňoch... Dospelí členovia pripravili pre účastníkov ukážky starých remesiel a starožitností a ponúkali tradičné „tótské“ jedlá. Pred vystúpením detských folklórnych súborov začal krojovaný sprievod ulicami Čemera, ktorý mal v obci veľa obdivovateľov. Na pódiu amfiteátra vystúpili súbory a jednotlivci z Čemera, Kerepeša a zo Slovenska z Mojmíroviec a Veľkej Mane. Svojou pestro krojovanou výbavou, slovenským tancom a zvyklosťami a početnosťou dominoval domáci súbor Furmička, ktorý prirodzene sa tešil najväčšiemu záujmu domácich. Z Čemera som odchádzal plný dojmov a spokojnosti, že som sa okrem pôžitku z vystúpení detí zo slovenských rodín, mohol v materčine do sýtosti porozprávať s množstvom Čemeranov. Nechce sa mi preto veriť a prekvapuje ma to, že v Čemeri sa pri oficiálnom sčítaní ľudí hlási za Slovákov len hŕstka obyvateľov slovenského pôvodu.

O týždeň neskôr som zavítal aj do Mojmíroviec, kde Malá Furmička opäť zožala počas sprievodu ulicami obce, ako aj počas vystúpenia veľký obdiv a potlesk prítomných. Pozerať sa na rozžiarené tváre detí v pestro krojovanom oblečení a po slovensky uvedenej slovnej hry na detskú svadbu veľmi pobavila a rozosmiala domácich. Hostitelia preukázali Čemeranom príkladnú pohostinnosť, čím potvrdili aj to, že priateľské styky na obidvoch stranách majú peknú perspektívu. Na druhej strane v Čemeri som sa zase presvedčil, že slovenský duch a tradície u nich nezanikli, čoho svedectvom sú z oduševnením pripravované slovenské akcie a aktívna účasť mladej generácie.

Ján Jančovic