V kanadskom Hamiltone žijúci akademický maliar, 72-ročný kestúcky rodák Tibor Nyilasi,

má v Kestúci-Kláštori chatu s malým ateliérom. Tu sme sa stretli, tu som našiel - ako som aj predpokladal - i časť jeho životného diela. Umelec nám, samozrejme, mohol ukázať iba nepatrnú časť svojich obrazov, lebo kompletné dielo nemôže vidieť ani on sám. Prevažná väčšina jeho najlepších prác sa nachádza na rôznych miestach zemegule.

Záujemca, ktorý by ich predsa len chcel vidieť, by sa musel vydať na cestu povedzme z rodného Kestúca, z kostola sv. Klementa, kde sa na hlavnom oltári nachádza jeho monumentálna mozaika, znázorňujúca legendu sv. Klementa a podobizne Cyrila a Metoda, a putovanie by skončil v Mestskej galérii v Hamiltone. Cestou by však absolvoval množstvo zastávok - v súkromných i štátnych zbierkach. Prvá by bola v neďalekom Múzeu B. Balassiho v Ostrihome, v Maďarskej národnej galérii, v galériách v Dunajskej Strede, v Štúrove ako i v rôznych súkromných zbierkach na Slovensku, v západnej Európe, ale umelcov akvarel by našiel aj v zbierke anglickej kráľovnej vo Windsori a monumentálnu mozaiku v ministerstve zdravotníctva v kanadskom Ontariu.

Tibor Nyilasi od svojej prvej samostatnej výstavy v roku 1963 v Kanade doposiaľ vystavil svoje diela a získal si priazeň milovníkov výtvarného umenia na 54 samostatných a 69 kolektívnych výstavách v krajinách Európy i Ameriky.

- Výtvarnícky časopis Ateliér, ktorý vychádza na Slovensku, písal o vás ako o maďarskom výtvarníkovi slovenského pôvodu.

- Ja som nikdy nikde nepopieral ani nezamlčoval svoj slovenský pôvod. Naopak, som hrdý na svojich kestúckych slovenských predkov, ktorým vďačím za svoj život a ktorí niesli priezvisko Nida. Meno si dal pomaďarčiť starý otec pravdepodobne medzi dvoma svetovými vojnami. O tomto nemám žiadny dokument. Viem však, že moja teta a strýko z otcovej strany si písali meno Nyida Rozália a Nyida József. Súdiac podľa ypsilonu si myslím, že nejaký veľký Maďar, miestny notár, pred prvou svetovou vojnou alebo po nej sa v duchu vtedajšej násilnej maďarizácie „zabával” prepisovaním slovenských mien obyvateľov Kestúca podľa maďarskej abecedy. S dnešným rozumom by som mu za jeho počínanie krk vykrútil.

- Čo znamená pre vás rodný Kestúc?

- Všetko. Kestúc je moje rodisko, moja dedovizeň. Tu pod Pilíšom sa narodili moji rodičia, starí rodičia a prarodičia. A tu som sa narodil aj ja a tu som prežil dvadsať rokov. Napriek tomu, že vyše päťdesiat rokov som občanom Kanady, pre mňa Kestúc a jeho okolie znamená vlasť. Vôbec nepreháňam, keď tvrdím, že mňa Kestúc vystrojil na cestu, jemu vďačím aj za to všetko, čo som v živote dosiahol. Dnes už s dobrým srdcom myslím aj na neľahké roky detstva a dospievania.

Veru, na tie Tibor Nyilasi dodnes nemôže zabudnúť. Už ako malý školáčik vynikol kresliarskym talentom, ale na ďalšie štúdium na strednej škole nemohol ani len pomyslieť. Socialistický priemysel si vyžadoval odborných robotníkov, jeho odvelili za sústružníckeho učňa do Csepelu a potom do Ostrihomu. Ako osemnásťročný začal pracovať v ostrihomskej továrni na výrobu obrábacích strojov, ale on túžil po získaní vzdelania a preto sa zapísal na diaľkové štúdium do strednej priemyselnej školy. Sústružníctvo ho nikdy nezaujímalo, ale tým viac ho lákalo umenie: výtvarníctvo, herectvo, hudba a spev. V roku 1955 sa prihlásil na Vysokú školu herectva, kde na dvoch prijímacích skúškach uspel, ale na tretiu pre udalosti r. 1956 už neprišiel rad. Po porážke revolúcie spolu s priateľom, vyslúženým pohraničníkom, ktorý dobre poznal cestu do Rakúska, sa ľahko dostal do kasární vo Viedenskom Novom Meste.

- Ako každý mladý, aj ja som túžil po slobode, - hovorí umelec. - Spolu s dvomi či tromi desiatkami kestúckych chlapcov, ktorí sa báli pomsty komunistov, sme opustili rodisko. Ako len prenáramne plakala moja mama a prosíkala, aby som nikde nešiel. Musel som odísť, aj ja som sa bál. Niekoľko mesiacov som pobudol v mestečku Ried, kde som mladých rakúskych chlapcov učil ľudové tance, ktoré som si osvojil ešte v kestúckom ľudovom súbore. Odtiaľto som sa dostal do Francúzska a po krátkom čase mi úrady umožnili preplaviť sa loďou do Kanady, kde v meste Hamilton žila sestra môjho otca. Ona mi získala prvú prácu, stal som sa pomocným robotníkom v jednom záhradníctve. Po niekoľkých mesiacoch som odcestoval do Toronta, kde žila skupina maďarských emigrantov-hercov, ku ktorej som sa pridal a stal som sa ich pomocníkom. Projektoval a zhotovoval som kulisy, vystupoval som s nimi ako herec, nakladal batožinu, slovom robil som všetko, čo len bolo treba. Vystupovali sme pred Maďarmi žijúcimi v Kanade. Žili sme teda kočovným životom. Iba poznamenám, že medzi hercami boli aj dnes známe osobnosti, ako komik Imre Pongrácz alebo herečka Piri Vaszaryová. Mne najviac pomohla operná speváčka a klaviristka Margit Hajdúová, ktorá sa starala o mňa ako o vlastného syna.

Kočovný život T. Nyilasiho narušila vážna pľúcna choroba. Dostal sa do sanatória v Bratforde, kde strávil poldruha roka. Po vyliečení sa ostal v sanatóriu ako pomocný robotník a neskôr ošetrovateľ. Primár doktor Start si všimol jeho kresliarsky talent, veď bývalý pacient rad-radom kreslil portréty pacientov a tie sa mu pozdávali. Nakoľko aj on sa zaujímal o výtvarné umenie, maľoval akvarely, pozval T. Nyilasiho na študijnú cestu do Japonska a neskôr ho dal zapísať na Výtvarnícku vysokú školu Ontario v Toronte (Ontario College Art).

- Moje štúdium na vysokej škole plne hradilo ministerstvo zdravotníctva, - pokračuje umelec. - Aj toto zariadil doktor Start, ktorého som právom pokladal za svojho druhého otca. Vysokú školu som skončil s vyznamenaním a myslel som si, že sa predo mnou otvorí celý svet. Žiaľ, dostal som sa do dielne, kde sme kreslili a tlačili iba plagáty. V r. 1967 bola svetová výstava v Kanade a pri tejto príležitosti založili Múzeum Niagara, kde chceli predstaviť boje Angličanov a Francúzov proti praobyvateľom. Tam som dostal prácu, a to sochársku, zhotovoval som postavy Indiánov a kone v životnej veľkosti. Nakoľko som poctivo a usilovne pracoval, dostal som finančnú odmenu a mohol som navštíviť svoje rodisko.

Tibor Nyilasi po získaní diplomu na výtvarníckej vysokej škole vo svojich štúdiách pokračoval na univerzite v Toronte, na odbore pedagogiky, aby mohol vyučovať výtvarné umenie na stredných školách. Po štúdiách na dlhší čas odcestoval do Nemecka, aby si popri technike maľovania akvarelov osvojil aj majstrovstvo tvorby kamenných nástenných mozaík. Mozaika ako prastará umelecká technika ho očarila. Dodnes za svoje hlavné dielo pokladá už spomínanú mozaiku hlavného oltára v kestúckom kostole. Tibor Nyilasi popri vyučovaní na stredných školách usilovne tvoril a jednu za druhou poriadal samostatné výstavy. Pre neho nezabudnuteľnou sa stala v r. 1970 výstava v Dedinskom múzeu v rodnom Kestúci už aj preto, lebo to bola prvá jeho výstava v Maďarsku. Taktiež za významnú pokladá aj výstavu v Múzeu B. Balassiho v Ostrihome, ktorá sa uskutočnila pomocou kanadskej vlády. S radosťou spomína aj na výstavu v r. 1979 v Mestskej galérii v Hamiltone, ktorá mu priniesla slávu v Kanade a členstvo v Spolku kanadských akvarelistov.

- Akvarelisti maľujú väčšinou krajinky, ale vaše obrazy vyžarujú mimoriadnu dynamiku, pohyb a ľudskú vitalitu.

- Mňa vždy zaujímalo ľudské telo, jeho anatómia a hlavne rozmanitosť ľudských pohybov a správania sa. Je to nevyčerpateľný prameň pre moju tvorbu. Skicár je mojim neodlúčiteľným druhom, beriem ho všade so sebou, aby som ho použil aj v tých najneočakávanejších situáciách, aby som si načrtol práve to, čo vidím, čo upúta moju fantáziu: vo vlaku, v čakárňach, v reštauráciách, na ulici a inde, robím to ako opravdivý paparazzi, iba ja namiesto fotoaparátu „lovím” ceruzkou. Tieto postrehy, spontánne kompozície mi slúžia potom ako témy mojich akvarelov.

- Sedem rokov ste na dôchodku. Ako vám plynú dni?

- Pri rozlúčke s mojimi spolupracovníkmi sa ma opýtali, čo budem robiť na dôchodku. Zaplavím celý svet mojimi akvarelmi, povedal som im. A pracujem ako diabol, neminie deň, aby som nemaľoval. V Kanade práve tak ako i v Kestúci, kde od r. 1966 dodnes trávim letné mesiace.

Kestúc od r. 1966 ťaží z talentu svojho rodáka. T. Nyilasi nezištne pomáha svojmu rodisku a Kestúčanom. Desať rokov tu viedol výtvarnícky tábor pre deti a mládež a v tomto roku zorganizoval aj prvú medzinárodnú výtvarnícku dielňu. Kostol sv. Klementa zdobia jeho tri už spomínané mozaiky. Umelec, keď je doma, spieva v kestúckom slovenskom speváckom zbore a vystupuje s ním všade, kam ho len volajú.

Tibor Nyilasi od roku 2001 je laureátom vyznamenania „Za Kestúc” a je čestným občanom svojho rodiska.

Z. Bárkányi