Región Novohrad v historickom pohľade predstavoval stolicu (župu) v Preddunajsku, ktorej vznik siaha do začiatku 12. storočia a ktorá sa vo svojich hraniciach zachovala až do rozpadu monarchie v roku 1918. Vtedy severná časť od rieky Ipeľ pripadla Československu a južná, plochou o niečo väčšia, Maďarsku. Na nej v troch desiatkach obcí sa v poslednej tretine 17. storočia začali usadzovať Slováci zo slovenských severných stolíc vtedajšieho Uhorska.

K novohradských rodákom patrím aj ja. Mojou rodnou obcou je Pôtor, ležiaci v susedstve okresného mesta Veľký Krtíš a tiež blízkeho mesta Modrý Kameň. Hlboké novohradské korene a živý záujem o históriu regiónu, získanú z rozprávania dnes už nežijúcich starcov, vrátane mojej starej matky, ma dodnes inšpirujú k zaoberaniu sa históriou slovenského osídlenia na ľavej strane Ipľa. V pamäti a ušiach mi stále rezonujú osobné spomienky starkej o účasti na jarmokoch v Balašských Ďarmotách, Sečanoch, pri častých vybavovaniach úradných záležitostí vrátane návštevy lekárov, fiškáľov v Balašských Ďarmotách, ktoré boli od Pôtra vzdialené niečo vyše dve desiatky kilometrov a boli aj jeho stoličným a okresným mestom. Do Ďarmôt ako ich volali, cestovali Pôtorčania najčastejšie konským povozom a veľa ráz aj pešo. Vtedy sa nielen na trhu, ale bežne aj v obchodoch a v niektorých úradoch dalo dorozumieť po slovensky. Historici uvádzajú o sťahovaní Slovákov za feudalizmu na Dolnú zem, že Novohradská stolica mala pri tomto pohybe obyvateľstva rozhodujúci význam. Zo severu na juh, prúdilo cez ňu početné sťahujúce sa slovenské obyvateľstvo, mnohí z nich sa tu usadili natrvalo a ďalší vrátane domácich po čase pokračovali v putovaní do južných dolnozemských stolíc. V Novohradskej stolici medzi Balašskými Ďarmotami a Šalgótarjánom vzniklo v 18.storočí kompaktné slovenské osídlenie. Takéto osídlenie sa vytvorilo aj na juh od Balašských Ďarmôt. A keďže som si tému mojej historickej reportáže po slovenských stopách vybral trasu od Ďarmôt po Asód, začínam teda v najbližšom meste na ľavom brehu Ipľa.

Hradná pevnosť patriaca šľachtickej rodine Balašovcov za tureckých vojen spustla a vrátane služobníctva bola niekoľkokrát znovu osídlená. Po definitívnom vypudení Turkov z Novohradu na spustnutú a neobrobenú zem prichádzajú do Ďarmôt od polovice 17.storočia prví poddaní z dedín modrokamenského (balašovského) a divínskeho (zičiovského) panstva na práce na obrábanie polí a viníc. Turecké nebezpečenstvo stále pretrvávalo a preto v Novohrade bola moc Habsburgovcov oslabená, čo využívali prívrženci reformácie. Aj v dôsledku toho severný Novohrad bol už prevažne evanjelický a tak prichádzajúci noví osadníci, zväčša zo severu stolice, osídľujúci južnú časť Novohradu, boli prevažne evanjelického vyznania. Historické dokumenty preukazujú, že v Balašských Ďarmotách už v roku 1643 bol medzi nimi farár z Čiech Ján Vokoun, roku 1646 farár z Moravy Ján Ostach, roku 1654-56 farár z Liptova Eliáš Esebani. Už koncom 17. storočia majú prví do Ďarmôt prisťahovaní Slováci svoju obecnú správu. V roku 1696 je richtárom Peter Litavský. Menovitý súpis utečeneckých poddaných z lučenského súdu z roku 1720 udáva, že sem pred viac rokmi prišli prví osadníci z Brusníka, Dolného Tisovníka, Horného Tisovníka, Šuli, Lešti, Nedelišťa a Dolných Strhár. Roku 1711 už mali nielen riadny evanjelický cirkevný zbor, ale aj postavený kostol. Menné súpisy z rokov 1715, 1716, 1720 prezrádzajú aj to, že v tomto konštituujúcom sa poľnom mestečku žijú v uvedených rokoch výlučne Slováci. Napríklad roku 1715 žilo tu 49 rodín a ich richtárom bol Mikuláš Selecký, roku 1716 71 rodín s richtárom Jánom Oravcom a roku 1720 s richtárom Jurajom Stránskym. V roku 1747 niekoľko rodín sa z Ďarmôt odsťahovalo do Báčskeho Petrovca (Čapeľovci, Dudášovci, Spevákovci, Laukovci, Lekárovci, Liptákovci...). Aj počas urbárskej regulácie tu žila slovenská väčšina, lebo urbár bol v máji 1770 spísaný po slovensky. Richtárom bol Michal Černák a prísažní Juraj Barna, Michal Slezák, Michal Naď, Ján Krakovský a Jakub Valent starší. Národnostné pomery sa začínajú meniť po roku 1790, kedy sa Ďarmoty stali definitívnym sídlom župy. O sto rokov neskôr štatistika zaznamenáva, že v meste roku 1880 žije už iba 700 Slovákov, čo je iba necelých 11 % obyvateľov mesta.

V roku 1851 navštívila mesto česká spisovateľka Božena Nemcová, ktorej manžela ako úradníka stolice sem preložili z Miškovca. O rok neskôr spisovateľka sem prišla na pár týždňov aj s deťmi, a zoznamuje sa s tunajším slovenským ľudom, zapisuje si slovenské slová a rozhovory s nimi. Život prostých ľudí, ich pracovitosť, povaha, rodina ju tak zaujala, že sa sem na jar roku 1853 a potom znovu od polovice septembra do začiatku októbra vrátila. Zo svojho pozorovania a poznámok umelecky stvárnila život v meste v národopisnom diele, ktoré vydala v roku 1858 v časopise Musea Král. Českého s názvom „Uherské město Ďarmoty“. Počas svojho pobytu v meste na Ipli odchádzala aj na návštevy slovenských spisovateľov na strednom Slovensku. Aj z týchto návštev a stretnutí s nimi vzniklo jej dielo „Z Ďarmôt do Sliače a zpět“. Božena Nemcová sa počas pobytu v Ďarmotách mala možnosť stretávať sa aj so štúrovským básnikom Jankom Kráľom, ktorý tam v tom čase pôsobil ako stoličný pisár. V meste v tom čase a neskôr pôsobili významní Slováci. V roku 1854 sa tu narodil advokát, priekopník modernej slovenskej politiky toho obdobia Miloš Vladimír Štefanovič, kde jeho otec bol stoličným úradníkom. V roku 1890 prichádza sem z Liptovského Mikuláša evanjelický farár, oddaný Slovák, člen Matice slovenskej a obranca slovenských gymnázií Bedrich Baltík. Počas pôsobenia v Balašských Ďarmotách bol zvolený za prvého a aj posledného biskupa Preddunajského dištriktu a pôsobil tam v zložitom období, v ktorom neodolal silnejúcim maďarizačným praktikám v cirkvi. Z toho dôvodu po rozpade monarchie jeho nasledovníkom na Slovensku tak pripadlo konštatovať.... Ako biskup sa neubránil maďarizačnému tlaku a jeho konanie nie vždy slúžilo cirkevnému a národnému rozvoju slovenských evanjelikov. Farár, biskup a cirkevný spisovateľ, rodák z Bohuníc (1834) Bedrich Baltík zomrel v Balašských Ďarmotách 26. mája 1919, kde je aj pochovaný. Dňa 9. decembra 1908 tu zomrel rodák zo zadunajského Šúru, zakladajúci člen Matice slovenskej, matematik a zememerač Michal Algover.

Po prevrate roku 1918 sa pri vytýčení hraníc pri moste cez Ipeľ vytvorili na oboch stranách štátov strážené pohraničné pasové a colné stanice. Pohyb dovtedy často prechádzajúcich osôb na obidvoch stranách a návštevy príbuzných sa obmedzil. Dnes majú Balašské Ďarmoty osemnásťtisíc obyvateľov a pri poslednom sčítaní ľudu v roku 2001 sa za Slovákov prihlásilo už iba 15 ľudí. V meste síce stoja sochy rodákov zo Slovenska Imricha Madáča a Kolomana Miksátha, v Palóckom múzeu si možno prezrieť exponáty viažuce sa na spôsob života Slovákov v okolitých dedinách, ale zriedkakedy, a to aj v tržnici, ktorú často navštevujú Slováci z okolia Veľkého Krtíša, sa tu už môžete stretnúť so slovenčinou.

Po vybudovaní priemyselného parku medi Sudicami a Ďarmotami to už vyzerá tak, že prvá Slovákmi osídlená obec po Ďarmotách sú Sudice. Pekne upravená a vybudovaná obec s udržiavaným kaštieľom, kde v minulosti prebiehali župné zhromaždenia, pôsobí príjemným dojmom a svedčí o pracovitosti a kultúre jej obyvateľov. Obecné múzeum prezentuje hmotnú a duchovnú kultúru miestnych Slovákov. V súpisoch z rokov 1715 a 1720 sa uvádzajú ešte samostatne ako dve osady Dolné a Horné Sudice. V roku 1715 v nich bývala jedna maďarská a 21 slovenských rodín. V roku 1720 v Dolných Sudiciach sa uvádzajú štyri maďarské a 9 slovenských domácností, ale Horné Sudice sa uvádzajú ako kuriálna obec bez bližších údajov. Prví osídlenci sem prišli zo severu stolice: Brusníka, Červenian, Dolného Tisovníka, Nedelišťa a Senného a z Hontu: Plachtiniec, Príbeliec, Drieňova, Litavy, Dvorník. Niektorí, čo tu neboli spokojní, čoskoro tajne putovali na Dolnú zem a ich priezviská sú tam Sudický. V roku 1880 mali Sudice 776 obyvateľov a z nich bolo 425 Slovákov (54,8 %). Na župnej kongregácii 23.9.1771 bol v Sudiciach schvaľovaný urbár novohradských obcí, ktorý upravil poddanské pomery, ku ktorým došlo za vlády Márie Terézie. Jeho cieľom bolo obmedziť prechmaty zemepánov, zjednotiť povinnosti poddaných a určiť ich hornú hranicu.

V obci pôsobili významní predstavitelia evanjelickej cirkvi. V roku 1762 tu bol farárom, neskôr superintendentom Banského dištriktu Michal Sinovic. Roku 1785 kandidoval na post superintendenta miestny farár Ján Klementis. Učiteľom bol vynikajúci pedagóg Samuel Jakobei, u ktorého sa učil budúci farár Ondrej Plachý. V roku 1815 v miestnom kostole zvolili za superintendenta Adama Lovicha. V rokoch 1877-78 bol farárom Viktor Vladár, učiteľom Jozef Kucelník a dozorcom Ladislav Henzély.

V roku 2001 sa k slovenskej národnosti v Sudiciach z 1506 obyvateľov prihlásilo 63.

V malom počte sa Slováci osadili aj v Mohore. Svedčí o tom aj menšia evanjelická komunita. V zápisnici z novohradského seniorátu sa tam v roku 1877 spomína evanjelický učiteľ Ján Rajs.

Aj keď uverejnené historické údaje o prvých slovenských prisťahovalcoch do južnej časti Novohradu uvádzajú ich príchod koncom 17. a začiatkom 18. storočia, niektoré cirkevné údaje hovoria o pôsobení farárov už v polovici 17. storočia. Také údaje z vizitačného protokolu sú aj z Guty a uvádza sa v nich, že tam v roku 1620 bola škola a v rokoch 1620-1641 tam pôsobil prvý farár Ján Fideliani - Flaška, pochádzal z Turieho Poľa, a zomrel tu vo roku 102 rokov. Neskôr ďalšími slovenskými farármi boli v rokoch 1703-1707 Ondrej Hrdina, ktorý z Guty putoval do Banky, Domoňa a stadiaľ za prvého farára do Sarvaša. V rokoch 1717-1723 bol farárom spisovateľ Jeremiáš Pilárik a v rokoch 1773-1805 Peter Glos, ktorý sa pričinil o stavbu terajšieho kostola. Guta je rodiskom Ján Jarošiho, farára v Gute a Sarvaši, Samuela Rotaridesa, farára v Bíre, Pavla Jarošiho, farára v Hontianskych Moravciach. V roku 1720 tu bolo 7 maďarských a 21 slovenských rodín. Prvé slovenské rodiny pochádzali zo severnej časti Novohradu a z Hontu. Pri sčítaní ľudu 1880 zapísali 393 Slovákov z 568 obyvateľov (69,2 %). Na konci 18. storočia sa časť Slovákov odsťahovala na Dolnú zem, najmä do Báčky (Kysáč) a Banátu (Kovačica). V roku 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 145 obyvateľov.

Neďaleký Bodoň bol osídlený na začiatku prvej polovice 17.storočia. Evanjelická cirkev tam jestvovala už v roku 1677. V roku 1720 tu zapísali dve maďarské a 11 slovenských rodín. V úradnej štatistike roku 1880 tvorili Slováci 44,2 % obyvateľstva z 483 - 213. V období rokov 1750-1760 bol učiteľom Jakub Plachý a tam sa narodil roku 1760 jeho syn Samuel Plachý, farár v Drženiciach a Drieňove v Honte. V prvých rokoch 19.storočia bol farárom hnúšťanský rodák Ondrej Vengerický (v Bodoni zomrel), počas jeho pôsobenia sa tam narodil jeho syn Ondrej, vychovávateľ v Jači, farár a senior. V Bodoni roku 1842 zomrel učiteľ a spisovateľ Benjamín Pravoslav Červenák. Menšia časť prvých osídlencov do Bodoňa pochádzala zo severného Novohradu (Červeňany) a väčšia z Hontu (Selešťany, Senohrad, Žibritov, Trpín, Cerovo).