Volám sa Anett. Momentálne riešim svoju budúcnosť. Nesmierne rada kreslím. Kreslím veľa, povedala by som, veľmi veľa. Mojím cieľom je vyniknúť v odbore grafika.

Aspoň minimálne. Ale ktože ho vie?! Možno, že raz budem tráviť svoje dni písaním alebo ilustrovaním článkov do novín v nejakej úspešnej redakcii. A teraz už k veci. Prečo som pomenovala článok „Mojich 12 rokov˝? Áno. Je to tak. Rovných 12 rokov, a teda väčšiu časť všedných dní môjho života, trávim tu, vo svojej alma mater, Slovenskej škole v Budapešti.

Všetko to začalo materskou školou. Pamätám sa, že som mala iba 5 rokov, keď som po prvýkrát vstúpila do tejto velikánskej budovy. Takmer som sa v nej stratila. Všetci sme si boli cudzí, ale každý sa úprimne tešil na svojich nových kamarátov, s ktorými sa chcel pohrať. Spomínam si aj na to, že každý mal „zajačikovú˝ posteľnú bielizeň. Chlapci tmavomodrú, a my, dievčatá, oranžovú. Vždy som tam nerada spala popoludní. V zime sme sa neustále tešili na Mikuláša a nevedeli sme sa dočkať fašiangových dní, karnevalu a tých prekrásnych masiek, ktoré nám rodičia pripravili. Nedá sa tak ľahko zabudnúť na bezstarostný škôlkársky život, keď sme sa veľa hrali, no zároveň pripravovali aj do školy.

Jedného krásneho dňa som sa zrazu ocitla v prvej triede. Hneď v prvý deň sme aj meškali. Na toto jedno sa konkrétne pamätám J. Zo šlabikára som sa naučila prvé slovenské slová, básničky a naučila som sa aj písať a počítať po slovensky. Do dnešného dňa mám niekoľko zošitov z prvej triedy. Občas si ich prelistujem a veselo sa zasmejem. Teta Anika, pani učiteľka Németová, bola naša triedna. Ona bola vôbec mojou prvou slovenskou učiteľkou. Teta Zuzka bola naša vychovávateľka a venovala sa nám v popoludňajších hodinách. Práve ony dve nás naučili prvé smelé kroky v slovenskom prostredí a nezištne nám pomáhali. Neskôr, v 3. ročníku, sa našou triednou učiteľkou stala pani Eva Várszegiová, ktorá pricestovala do Budapešti až zo Slovenska, z prekrásnej Oravy. Medzi tým spolužiaci odchádzali a prichádzali. Spomínam si, že v 2. triede odišli Barbi a Kitty a v 3. triede prišli Noémi s Biancou. Prežili sme spolu veľmi veľa hravých a šťastných dní. Medzi ne patrili nezabudnuteľné školské výlety, tanečný a spevácky krúžok, rôzne súťaže, a, samozrejme, aj rôzne vylomeniny. Raz, bolo to tesne pred Vianocami, sme zavoskovali celú tabuľu, aby na ňu učitelia nemohli písať. Pravdaže sme sa hnevali, keď sme ju potom museli vyčistiť a všetko za sebou poupratovať. Bolo aj také, že sme karamelizovali kockový cukor nad sviečkami Adventného venca… Navystrájali sme spolu ešte mnoho podobných maličkostí, pravdaže, boli to samé nevedomé huncútstva. Na základnej škole sme zbožňovali hrať sa na Levieho kráľa. Každé popoludnie sme netrpezlivo čakali na to, aby sme vyšli na dvor a pokračovali v hre tam, kde sme predošlý deň skončili.

Základná škola sa blížila ku koncu. Čas je neuveriteľný fenomén. Ubehol neskutočne rýchlo a my, ôsmaci, sme sa ocitli pred rozlúčkovou slávnosťou. Všetci sme pilne pracovali a plánovali, ako sa s každým dôstojne rozlúčiť. Čakalo nás navrhovanie pozvánok, zakúpenie kravát, učenie básní, príhovorov, zabezpečenie kytičiek a mnoho ďalších vecí týkajúcich sa tohto slávnostného momentu. Nikdy nezabudnem, ako dlho sme sa učili pieseň ˝Blízke miesta˝ od skupiny Bikini. Ale oplatilo sa. Náš spev bol trochu falošný, niekoľko krát sme sa aj zmýlili, ale spievali sme my, čo bol obrovský zážitok pre nás všetkých. Toto bol náš posledný spoločne strávený deň v priestoroch našej školy, resp. v jej átriu. Potom sme sa rozišli a každý z nás už šiel svojou vlastnou cestou.

Všetci moji spolužiaci si vybrali novú, neznámu cestu. Ja jediná som však zostala. Zostala som verná nášmu gymnáziu a nikdy som to neoľutovala. Nemala som vtedy žiadnu konkrétnu predstavu o tom, čo by som rada robila. Život na gymnáziu bol aj pre mňa novinkou. Bola som obklopená novými ľuďmi a znovu som prežila ten pocit, ako mnoho rokov predtým, keď som prvýkrát prekročila prah tej istej budovy, mojej školy.

Spoznávali sme sa, vytvárali sme nové priateľstvá a aj sme sa poriadne vybláznili. Dnes mám taký pocit, že sa už každý trochu ukľudnil a snaží sa sústrediť na vlastnú budúcnosť. Spoločne sa nám podarilo vytvoriť veľmi dobrý tím mladých ľudí. Avšak sme tretiaci, máme pred sebou už len tento a nasledujúci školský rok a, znovu sa budeme lúčiť. Celý náš život je plný rôznych stretávaní a lúčení.

Na gymnáziu, takisto ako na základnej škole, sme vystrájali kadejaké šibalstvá. Pravdepodobne sme neraz poriadne nahnevali našich profesorov. Ale taký je už študentský život. Myslím, že je to normálne. Jeden študent nemôže byť stále dobrý, ba vynikajúci, pretože by to bolo príliš nudné. Musíme si aj trošku užívať, sem-tam niekoho nahnevať, aby sme mohli neskôr spomínať na tieto pekné chvíle.

Spomienky, tie sa nestratia. Budeme ich vždy mať v srdci a neraz sa nám pri nich zaleskne v oku slza dojatia. Je krásne spomínať na prvé jesenné lístie, na prvé májové lásky. Tie chvíle sa však už nikdy nevrátia. Prežívali sme ich len raz - v škole.

Anett Kovácsová

3. r. gymnázia