Výstižný je názov knihy Z pokolenia na pokolenie. Z podtitulu 60 rokov békeščabianskej slovenskej školy v obrazoch je čitateľ informovaný o podstate, o obsahu knihy.

Z pekného a mnohovravného obalu sa dozvieme viac skutočností, predovšetkým dvojitú väzbu inštitúcie, resp. žiakov a učiteľov. Vyjadrujú to symboly: erb Maďarskej republiky a farby slovenských štátnych znakov biela, modrá a červená. Skupina veselých škôlkárov symbolizuje nádejnú budúcnosť školy.

Obrázková knižka je pamätnicou minulosti. „Vzdávame ňou poctu nielen žijúcim priateľom, ale aj tým, ktorí nás navždy opustili. Zároveň obsahuje čriepky našich spomienok na bývalé udalosti, ktoré sú zhrnuté do mozaiky fotografií,“ píše vo svojom pozdrave (ktorým odporúča publikáciu žiakom, pedagógom, maďarským a slovenským priateľom) riaditeľka Edita Pečeňová.

Zástupca riaditeľky, historik Michal Lásik, napísal veľkú štúdiu pod názvom Šesťdesiat rokov békeščabianskeho slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova. Históriu školy analyzuje v piatich častiach: Čabianske školstvo pred rokom 1945, Založenie prvej slovenskej základnej školy, V znamení jednojazyčnosti 1949-1961, resp. Znovu založenie slovenskej základnej školy a založenie gymnázia, V znamení dvojjazyčnosti, resp. Dvojjazyčná základná škola gymnázium, materská škola a žiacky domov v rokoch 1961-1999, Roky stabilizácie a posilnenia dvojjazyčnej výučby (1999-2009). V tejto poslednej časti venuje autor zvláštnu pozornosť ukazovateľom úspešnosti školy, spomedzi ktorých je najdôležitejším kritériom počet prijatých absolventov na ďalšie štúdium. Odporúčam čitateľom sústrediť pozornosť na túto časť, na grafy a tabuľky. Zo štúdie Michala Lásika, z jeho podrobnej analýzy histórie školy sa dozvieme všetky podstatné informácie a fakty, ktoré sú relevantné pre poznanie jubilujúcej školy, ktorá, jeho slovami, „počas svojej šesťdesiatročnej existencie zohrala v školstve a kultúre mesta a celej Dolnej zeme historickú úlohu“.

Dovoľte mi na tomto mieste jednu subjektívnu poznámku. Škoda, že autor sa pre svoju veľkú spoločenskú zaťaženosť nemôže viac venovať vedeckovýskumnej činnosti.

Za štúdiou sa nachádzajú fotky riaditeľov inštitúcie, budovy školy a internátov, zábery zo života komplexnej výchovno-vzdelávacej inštitúcie, ktoré v prehľadnej podobe po desaťročiach prezentujú dejiny vzniku, vývoja a súčasných aktivít Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova. Knižka obsahuje skoro 800 fotografií, vybraných z rozsiahleho fotografického materiálu. Bývalí žiaci, učitelia i súčasní zamestnanci nazhromaždili a digitalizovali niekoľko tisíc fotiek. Pri tejto zberateľskej činnosti sme sa všetci na chvíľku zastavili a spomínali... Veľká časť fotografií sa nachádza na webovej stránke školy.

Teraz sa pozrime na to, o čom všetkom fotky hovoria?

Vo fotoalbume je zachytená každá významná udalosť z dejín inštitúcie, ale nájdeme tu aj veľa fotiek z bohatých programov všedných dní. Dozvedáme sa, že škola mala a má vyhovieť paralelne viacerým očakávaniam: popri spĺňaní požiadaviek maďarského verejného školstva má zachovávať a ďalej rozvíjať slovenský jazyk a kultúru, vytvárať a posilňovať - slovami Edity Pečeňovej - väzbu a úctu žiakov k slovenskému jazyku, kultúre a slovenskému pôvodu. Po založení fungovala čabianska škola dokonca aj ako slovenské kultúrne centrum. Pokladáme za veľký pokrok, že v súčasnosti vplyv školy už posilňujú aj iné národnostné inštitúcie, samosprávy, organizácie.

Žiada sa mi na tomto mieste povedať, že žiaci, pedagógovia a rodičia potrebujú pociťovať aj mimo školy, že ich väčšinový maďarský národ i materská krajina, Slovensko, podporujú, potrebujú a cenia si ich príslušnosť k inej národnosti, resp. k inej slovenskosti, ich inakosť.

Usmievajúce sa tváre žiakov na fotografiách svedčia o dobrej a láskyplnej atmosfére školy.

Môžeme sledovať aj vývin techniky fotografovania, po čiernobielych záberoch nasledujú farebné, ktoré sú čím ďalej tým kvalitnejšie.

Čitateľ, ktorý sa zaujíma o históriu slovenskej školy v Békešskej Čabe, môže zistiť, že inštitúcia slúžila, resp. dodnes slúži aj na realizáciu vyšších politických cieľov. Navštívili ju prezidenti Slovenskej a Maďarskej republiky Árpád Göncz a Rudolf Schuster, premiéri Ferenc Gyurcsány a Viktor Orbán a mnohé ďalšie vedúce osobnosti, politici z obidvoch štátov. Chceli by sme veriť, že ich návštevy, - ktoré sú pre nás vždy veľkou cťou - popri práve aktuálnom politickom odkaze vyjadrujú aj úprimný záujem o výchovno-vzdelávaciu činnosť našej školy a snahu zlepšiť personálne a materiálne podmienky práce. Pri tom všetkom pokladáme za veľkú česť, že naša škola, naše mesto a ďalšie slovenské inštitúcie v Békešskej Čabe popri obsažných miestnych kontaktoch môžu prispieť k zlepšeniu slovensko-maďarských vzťahov aj na úrovni vysokej politiky

Obrázková pamätnica Z pokolenia na pokolenie má veľkú dokumentačnú a analytickú výpovednú hodnotu. Odporúčam ju každému, kto sa zaujíma o menšiny, o národnostné školstvo, pretože osvetľuje nielen významnú etapu jednej školskej inštitúcie, ale aj celú slovenskú komunitu v Maďarsku a zmenu postojov spoločnosti k minoritám v našej vlasti.

Kniha oslovuje žiakov a učiteľov aj emocionálne. Vďaka fotografiám sa oživujú spomienky, čo vyvoláva u zainteresovaných silné emócie. Bolo tomu tak aj v mojom prípade. Dojatá som si spomínala na tu strávené roky ako žiačka, začínajúca stredoškolská učiteľka, riaditeľka a v súčasnosti ako mamička.

Milí moji bývali spolužiaci a kolegovia, buďte pripravení, že pri čítaní pamätnice budete dojatí k slzám. Dovoľte mi ešte jednu radu, otvorte si knihu len vtedy, keď máte na ňu dosť času, lebo sa jednoducho nedá odložiť stranou.

V mene bývalých absolventov ďakujem našej alma mater za jubilejnú publikáciu, je to naozaj krásny darček. Je to náročná a reprezentatívna pamätná kniha, hodná výročia. Prajem každému záujemcovi príjemné trávenie času pri jej listovaní.

Jubilejná publikácia inštitúcie vyšla pri príležitosti 60. výročia Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe. Za vydanie zodpovedá riaditeľka Edita Pečeňová, ktorá usmerňovala aj náročnú prácu redakčného kolektívu, kolegov, učiteľov. Prípravné a tlačiarenské práce urobila Tlačiareň Progresszív, vedúcim ktorej je bývalý žiak školy Zoltán Kocsis. Obal knihy chváli prácu tiež bývalého žiaka Františka Korima. Publikácia má takmer 200 strán a vyšla dvojjazyčne, slovensky a maďarsky, v náklade 1250 exemplárov.

Alžbeta Uhrinová-Hornoková