Nechajme to zatiaľ otvorené, zato vám porozprávam o tomto smiešne vyzerajúcom, typicky maďarskom druhu brava-svine-ošípanej-prasaťa, kvôli ktorému usporiadali v Budapešti dokonca festival. Hneď vhupnem do pravej festivalovej nálady na nádvorí zámku v Mestskom parku, hneď za sochami uhorských panovníkov, pri jazere na člnkovanie v lete a korčuľovanie v zime. Táto veselá kompánia pripravuje korčuľu - ak pod tým rozumieme niečo, po čom sa dobre kĺže, povedzme, pivo či víno.

Začína sa v rámci festivalu súťaž vo varení čohokoľvek z mäsa mangalice. Takže narazil som hneď na družstvo Mangalica-Fitness. Hovorca Jani konštatuje, že gazdovia mangalicu kŕmia, oni mangalicu jedia. Práve varia jedlo, ktoré sa nazýva „vetrece”, o ktorom som ja jakživ ešte nepočul. Ale sa dozvedám, že je to vlastne kotlíkový guláš, ktorý varia aj s vnútornosťami, obličkami i srdcom, v neposlednom rade však dušou... Pripravia ešte aj oškvarky z mangaličej slaniny, ktoré okorenia dobrou náladou. Varí sa to prísne na dreve z jaseňa, pretože variť na plyne je priamou cestou k nafukovacej žene. Ježišmária! Až také ďalekosiahle závery som neočakával. A či majú aj bližší vzťah s mangalicou, myslím, či ju aj chovajú? - pýtam sa, na čo Jani odpovedá, že áno, vyzerajú presne ako mangalica, len nie sú kučeraví.

A sme pri jednom typickom ryse tohto druhu prasaťa. Má kučeravú srsť, ako keby bola, dosť groteskne, naondulovaná. Ale oveľa dôležitejšie je to, čo je pod srsťou a kožou. Aj o tom si hneď pohovoríme. Sme uprostred obrovského jarmoku, vyvolávač tvrdí, že kto si kúpi, bude mať, kto si nekúpi, bude chorý... Žeby mali mäso či masť z mangalice liečivé účinky? To hádam nie! Aj človek, ktorý zodpovedá za genetický stav mangalíc v Maďarsku, zo zväzu chovateľov tohto druhu prasaťa László Kürti, je trocha opatrný. „Koniec koncov to nie je BIO, ide vlastne o prasa, ktoré je na svete najmastnejšie, má najviac tuku, niekedy až 70 percent hmotnosti. To však môžem tvrdiť, že sa v ňom nachádza ľahšia, lájtošnejšia masť, nie tá plná cholesterolu.“ No, táto masť, teda aj slanina, je dobromyseľná! Dobrá je určite, o tom sa presvedčím hneď, keď mi Laci báči odreže kus zo svojej desať centimetrov hrubej slaniny, položí ho na krajec bieleho chleba a posype fialovou cibuľou. Jem to ako maslový chlieb, pretože aj slanina je ako maslo. Naozaj, a takou zostane aj po polroku, nie ako obyčajná slanina. Dozvedám sa ešte, že mangalica je plavá, ryšavá a s lastovičím bruchom. V Maďarsku chovajú šesť a pol tisíc kusov. Viac ani nechcú, majú strach, že stratí svoju jedinečnosť, exkluzivitu, a teda aj cenu. Málokde ju dostať, vyváža sa najmä do Španielska, Ameriky a najnovšie za ňou „šalejú” Japonci. Je dvakrát drahšia ako bežné bravčové mäso.

Všade navôkol hory mäsa, klobásy, jaternice, tlačenky, šunky, kolienka, bôčiky... A ľudia to kupujú, niet človeka, ktorý by odišiel z tohto festivalu bez kusu klobásy z mangalice. V radoch sa musí stáť aj na pečenú verziu, aj na cigánsku pečienku veľkú ako lopata. Ja zostávam pri spomínanej slaninke. Človek zabúda na všetky svoje zásady striedmosti. Utešuje sa tým, že je to light či bio-slanina. Malý čertík vo mne však hrá celý čas. Nejde tu len o dobrý marketing? Áno, určite. A dospievam k záveru, ktorý by sa mohol preniesť aj do ríše ľudí: Aj mangalica je sviňa, len má lepší PíáR...